Taškent. Prvé nádychy Uzbekistanu

Autor: Tomáš Kubuš | 3.1.2011 o 8:08 | Karma článku: 10,91 | Prečítané:  2879x

Prišiel čas vziať opäť batoh na plecia a nechať sa unášať lákavým volaním diaľok. Aj tento krát to bude na východ, aj tento krát do bude do Ázie, ale všetko ostatné bude po prvé. Uzbekistan. Hodvábna cesta. Samarkand. Buchara. Už som sa tešil príliš dlho na odlet do tejto krajiny, konečne som sa dočkal. Vlak do Krakowa, vlak do Kyjeva, lietadlo do Moskvy, lietadlo do Taškentu a sme tam. Príbeh našej vlastnej Hodvábnej cesty sa môže začať...

Okolo pol štvrtej miestneho času vidím z lietadla ako sa pomaličky zväčšujú svetielka roztrúsené v krajine. Pristaneme a odstavené lietadlá s nápismi uzbeckých aeroliniek prezrádzajú, že sme pristáli na mieste. Uzbekistan! Za jeho názvom sa skrývajú rozprávky o orientálnych vládcoch, prezdobených mešitách či vzácnom hodvábe. Prvú úsmevnú príhodu zažívame ešte na samotnom letisku. Do pľúc ani nestihneme nabrať prvý nádych teplej noci a už na nás čaká asi tucet mladých dievčat v bielych plášťoch a rúškach cez pol tváre. Žeby panika z „celosvetovej pandémie“ dorazila až sem? Dievčatá sa z toho celého tešia a skrývajú nefalšovanú radosť, keď môžu rozopínať gombíky na košeli, aby som si vzal teplomer. O necelých 20 sekúnd mi ho na ďalšom stanovišti vezmú a môžeme ísť. Chush kelibsiz! Vitajte v Uzbekistane!

 

Vypisujeme pár papierov, skontrolujú batožinu a sme voľní. Pred letiskom sa okolo nás utvorí strapec taxikárov. Akonáhle sme jedného odbili, prišiel ďalší a takto sa vystriedali azda všetci. Ešte je príliš skoro na to, aby sme išli do centra tak sa zvalíme na múrik pri chodníku a len tak vylihujeme. Už je cítiť vychádzajúce slnko a jeho prvé lúče začínajú ohrievať vzduch. Domáci nám pomôžu nájsť malú stanicu odkiaľ chodia autobusy do centra. Pýtam sa šoféra či ide k námestiu nesúcemu meno Timura Veľkého (Amur Timur), ale ako na túto otázku aj na všetky ďalšie odpovedá len slovíčkom „Hamza“. Aj to je svojim spôsobom v centre, tak neváhame. Cesta autobusom do centra stojí 400 somov (menej ako 5 centov). Taškent vyzerá na prvý pohľad viac než zvláštne. Staré chátrajúce komunistické budovy, prázdne široké cesty, na každom rohu stojí nejaký policajt a okrem nich nie je v uliciach ani nohy. V mysli sa mi vynárajú spomienky na dokument o Severnej Kórei, ktorý som nedávno videl. Tá podobnosť miestami vyráža dych. Nevieme kde vystúpiť. Vezieme sa na konečnú a tu presadneme do druhého busu priamo k námestiu Amura Timura. Skúšame miestne metro. Vstup do stanice stráži policajt v tmavo zelenej uniforme a pri pohľade na cudzincov zaostrí zrak. Často sa stáva, že pri vstupe do metra kontrolujú pasy a hľadajú zámienku na nejaký malý úplatok. Bezpečnosť sa zvýšila v roku 1999, kedy v meste vybuchlo niekoľko náloží a zabili 16 ľudí. Tvárim sa, že nerozumiem ani slovo po rusky a tak policajt len rezignovane mávne rukou a nič ďalšie neskúša. Stanice sú vyzdobené, priestranné, čisté, ale ľudoprázdne. V Londýne či Istanbule sa človek v čase rannej špičky nevopchá do vagónu a tu nie je nikto, kto by nás čo i len predbehol. V pokojnej, nenápadnej štvrti sme si našli hotel Ali Tour a môžeme sa ísť zložiť. Po príchode do hotela dostávame na privítanie kanvicu voňavého čaju. Nalievame si ho do malých misiek a primiešame slivkový lekvár. Týmto spôsobom sa tu sladí najčastejšie. Pomaly prikladám pery k miske a vychutnávam si horúci čaj, no stále mi nedochádza, že sedím v Uzbekistane.

 

Kým si ostatní idú pospať, ja by som aj tak len ležal a predstavoval si ako vyzerá Taškent a tak som sa vybral zatiaľ sám. Do centra mesta kráčam pozdĺž dlhej, niekoľko prúdovej ulice Sharifa Rashidova. Okolo mňa vyrastajú vysoké prázdne budovy akoby bez duše. Pozostatky starej socialistickej architektúry vtisli nezameniteľnú pečať hlavnému mestu. Hneď na to ako sa Uzbekistan stal súčasťou obrovského Sovietskeho zväzu sa hlavným centrom stal Samarkand, ale od roku 1930 sa tento status opätovne dostal do rúk Taškentu. Konečne stretávam ľudí, celé hlúčiky ľudí, ktoré si prišli užívať osviežujúcu vodu na Námestie Nezávislosti. Sediac na okraji vodného bazénu pozorujem život naokolo. Malé deti sa bláznia a naháňajú až kým ich staršia žena odetá v kvietkovaných šatoch neokríkne. Na druhej strane nádrže strieka obrovská podlhovastá fontána do vzduchu tisíce malých čiastočiek vody. Zaľúbené páry sa popod ne prechádzajú ruka v ruke a tešia sa z vody v tento horúci deň. Do cesty sa mi prilietol mladý 13-ročný chalan Otabek. Spustil na mňa vynikajúcou angličtinou a spoločne objavujeme mesto. Pôsobí dojmom muža, ktorý tu prežil celý svoj život. Každého pozná, vie kam ísť a o všetkom dokáže rozprávať. Na miernom kopci stojí obrovská biela budova Senátu. V týchto miestach usporadúva prezident Islam Karimov oslavy nezávislosti za prítomnosti tisícok ľudí. Aj okolité priestory zdobia fontány a neodmysliteľné kvety. Tie nádherne ladia so šatami žien a dievčat. Zlatý glóbus so zvýraznenou mapou krajiny stojí na vrchole kamenného pomníka. Práve on sa stal akýmsi pomysleným symbolom nezávislosti. Ďalším, no tento krát smutným symbolom je pomník zemetrasenia. V roku 1966 sa pod Taškentom triasla zem a niektoré jeho časti ostali ležať v nič nehovoriacich sutinách bez života. Viac než 300 00 ľudí muselo opustiť svoje zničené domovy. Viaceré spriatelené krajiny pomohli Taškentu a spoločnými silami sa dali do budovania nového, modelového sovietskeho mesta. Že sa im to podarilo, dnes pri pohľade okolo seba nikto nezapochybuje. Na malom vydláždenom priestore vyskakujú červeno-oranžové plamene večného ohňa. Bronzová socha matky s tvárou poznamenanou bolesťou sa snaží nevidieť všetky mená padlých vojakov vo vojnách.

 

taskent_002.jpg
Mustaqillik Maydoni - Námestie nezávislosti

taskent_001.jpg
Námestie je obľúbené medzi domácimi

taskent_003.jpg
Len si tak sadnúť na kraj bazéna a namočiť si nohy

taskent_004.jpg
Pomník obetiam ničivého zemetrasenia

taskent_005.jpg
Plačúca matka

taskent_006.jpg
Kanál Anchor pretekajúci mestom

 

Blížime sa k centru, ale Otabek ma ešte berie k veľkému futbalovému štadiónu a do zatvorenej budovy kina. Vraj keď už som tu, musím vidieť všetko. V centre mesta bije srdce v podobe farebného bazára Chorsu. Schody stúpajú k známej Piatkovej mešite so striebornými kupolami. Stojí tu už od 15.storočia, ale v 90.rokoch posledného storočia prešla veľkou renováciou. Muži práve vychádzajú von po skončenej modlitbe a tichým námestím sa rozliehajú ich ťažké kroky. Niektorí ostávajú sedieť pod stĺpmi na zelenom koberci a v skupinkách diskutujú. Dohodli sme sa, že sa tu stretneme a tak som si našiel miesto v tieni stavby. Po pár minútach sa mi sedieť nechce a ešte sa idem prejsť okolím, kde stoja nejaké stánky. Milí predavači voňaviek sa so mnou hneď púšťajú do rozhovoru. Jeden z nich sa na mňa neustále usmieva svojimi zlatými zubami a otvára jednu fľaštičku za druhou, aby som si privoňal. Žiadne nútenie do nákupu ako v Egypte, ale priateľský rozhovor na konci, ktorého dostávam jednu fľaštičku ako darček. Druhý z nich mi svojim výzorom pripomína Pakistanca alebo Afganca. Vysoká postava, dlhá čierna brada, hlboké vrásky a úsmev na perách. Vedie ma za mešitu k zázračnému prameňu s liečivou vodou. Vyviera 300 metrov pod zemou. „V celom Taškente nenájdeš lepšiu vodu ako ja táto“ snaží sa ma osmeliť môj nový známy. Všimol si, že mám pri sebe prázdnu fľašku. Naberá mi ju úplne plnú a všetci čakajú kým sa napijem. Nechutí zle, je osviežujúca, ale na prvý krát mi stačí aj malý dúšok. Cez ulicu stojí medresa Kukeldaš stará vyše 400 rokov. Aj dnes ju ešte navštevuje hŕstka žiakov. Starý učiteľ je samozvaný sprievodca a v jednej z malých tried nás zasväcuje do tajov arabskej kaligrafie. Som fascinovaný z niektorých obrázkov a fantazírujem o tom, aké by bolo ovládať toto krásne umenie.

taskent_007.jpg
Medresa Kukeldaš

taskent_008.jpg
Medresa Kukeldaš

taskent_012.jpg
Učiteľ v medrese

taskent_013.jpg
Za medresou Kukeldaš stojí Piatková mešita

taskent_009.jpg
Vstupná brána na nádvorie Piatkovej mešity

taskent_010.jpg
Piatková mešita

taskent_011.jpg
Piatková mešita

taskent_014.jpg
Medresa Kukeldaš

 

Hlavný náboženský komplex mesta Chost Imom leží asi dva kilometre od centra mesta. Cesta vedie cez schátralé štvrte, kde sa len občas mihne na stenách ľudský tieň. Prvý pohľad na Chost Imom je očarujúci. Tyrkysové kupoly, tisícky kachličiek poprepájaných do orientálnych vzorov, tvarov a starobylo dýchajúce stavby. Vysoké tehlové minarety sa dvíhajú k sýtomodrému nebu ozdobenému bielymi chumáčmi oblakov. V tieni histórie sedí skupinka mužov v typických uzbeckých čiapočkách a horlivo diskutujú. V menšej medrese našli svoje útočisko predajcovia suvenírov. Jeden z nich vyrába drevené stojany na Korán a hrdo prezentuje svoje výrobky. Všetky sú zhotovené z jedného kusu dreva a dajú sa rozložiť do niekoľkých pozícií. Moderná doba pokročila natoľko, že sa na pulte objavujú aj malé drevené stojany na mobilný telefón. Stojím na dláždenom námestím, ale nedokážem povedať na ktorú stranu je momentálne krajší pohľad. V oproti stojacej mešite Teljašajach a knižnici je uložený najstarší Korán na svete. Nie v Saudskej Arábii, Egypte, Sýrii či Iraku, ale priamo tu v Uzbekistane! Táto cenná pamiatka pochádza z roku 655 a dokonca sú na ňom ešte krvavé škvrny Utmána ibn-Affána, tretieho kalifa a spoločníka proroka Mohammeda. Aj okolité miestnosti sú zaplnené starými knihami, nádobami alebo precízne vyrezávanými drevenými stolíkmi. Odpočívame o pár metrov ďalej pri hrobkách panovníkov, ale správca prišiel hrobky zatvoriť, tak sa poberáme preč.

taskent_027.jpg
Komplex Chost Imom

taskent_015.jpg
Mešita Telješajach

taskent_016.jpg
Posedenie v tieni medresy

taskent_017.jpg
Predavač ručne vyrába stojany na Korán

taskent_018.jpg
Na nádvorí v medrese Barachon

taskent_019.jpg
Typická ručne vyrezávaná výzdoba uzbeckých mešít a medres

taskent_020.jpg
Areál Chost Imom

taskent_021.jpg
Areál Chost Imom

taskent_022.jpg
Nádherná kupola, typická pre Uzbekistan

taskent_023.jpg
Mešita Telješajach

taskent_024.jpg
Mešita Telješajach

 

taskent_025.jpg
Rozkvitnutý Taškent

taskent_026.jpg
Nádvorie mešity

taskent_028.jpg
Areál Chost Imom

 

Ponárame sa do bazára Chorsu. Je krajší ako som si ho dokázal predstaviť. Dievčatá a ženy s úsmevom ponúkajú zeleninu alebo ovocie. Dedko sedí za nízkym stolom plným bronzových kanvíc, ktoré ho takmer celého zakrývajú. Pri zlatých kolesách miestneho chleba sa háda dvojica mužov a malý chlapec s vypätím všetkých síl tlačí pred sebou škrípajúci vozík. Do toho sa cez strechu dostávajú slnečné lúče a osvetľujú zvírený prach. Práve oni dodávajú tomuto miestu akési pozlátko histórie. Kráčam, fotím a vychutnávam si tento orientálny obrázok. Takto nejako mohli vyzerať aj ostatné trhy na slávnej Hodvábnej ceste. Tak málo stačí, aby sa človek ocitol pred desiatkami rokov. Neodolám a kupujem si aspoň melón na večeru. Aj v okolí tržnice je plno obchodíkov. Niektorí sa už na dnes balia, no iní majú stále pred sebou rozložené vrecká s ryžou, čajom, korením a orieškov. Z malých podnikov sa dvíha vôňa dreveného uhlia. Čoskoro sa zaplnia ľuďmi, aby si posedeli pri nekonečných miskách čaju a pri typickom šašlíku. Hlavnou ulicou sa vrátime okolo  mešity a medresy až k starým hrobkám. Mauzóleum nesie meno Yunusa Chána a v celom areáli sú hneď tri hrobky z 15.storočia. Stoja v príjemnej záhrade s ružami, ktorá dnes patrí miestnej islamskej univerzite. Začína sa stmievať a pomaly sa vraciame domov do hotela. Toľko sme toho dnes prežili a videli, až sa mi nechce veriť, že aj tento deň mal tých klasických 24 hodín. Zajtra ráno zbalíme veci a vypadneme smer východ, smer Ferganská kotlina...

 

taskent_029.jpg
Bazár Chorsu

taskent_030.jpg
Chlieb sa predáva aj priamo z vozíkov

taskent_031.jpg
Slnečné lúče na nákupe chleba

taskent_032.jpg
Bazár Chorsu

taskent_033.jpg
Bazár Chorsu

taskent_034.jpg
Bazár Chorsu

 

foto: Tomáš Kubuš, Taškent 14.6.2009

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?