Tam, kde vzniká hodváb

Autor: Tomáš Kubuš | 5.1.2011 o 8:12 | Karma článku: 11,73 | Prečítané:  2873x

Slnko už od rána zohrieva vzduch. Opúšťame brány hlavného mesta a pred nami sa otvárajú prvé výhľady na snehom posiate kopce. Ešte pár desiatok kilometrov v starej Lade a dorazíme do oblasti zvanej Ferganská kotlina. Chánov palác v Kokande, posedenie v medrese, prvé šašlíky a mestečko Margilon. Tam vzniká cenný hodváb po ktorom je pomenovaná azda najromantickejšia cesta pretínajúca túto planétu...

Budík som si nastavil netradične až na siedmu hodinu. Ostrý zvuk ma preberie zo spánku, poviem si, že si dám ešte päť minút a budím sa pred pol deviatou. Aj takto dlho môže trvať päťminútovka v Uzbekistane. Pohoda, aj tak sa nikam neponáhľame. Sadnem si na terasu, píšem denník, no akonáhle ma spozorovali domáci prinesú mi raňajky. Dve malé omelety, miska s lekvárom, kanvica čaju a kus chrumkavého chleba. Postupne sme sa stretli všetci a s majiteľom preberáme ako sa dostať do Ferganskej kotliny, pretože by sme radi navštívili mesto Kokand. Jeho priateľ nás odvezie na autovokzal, kde stoja odstavené taxíky idúce našim smerom. Ešte roztlačíme starú Ladu a keď naskočí motor, môžeme ísť. Napadlo nás, že nám treba zameniť peniaze. Chlapík len duchaprítomne zastaví pri jednom dome a vedie nás do dvora. Nikde žiaden nápis, ktorý by naznačoval že ide o zmenáreň, žiaden oznam len babka v kvietkovaných šatách so šatkou na hlave. Podávam jej 50 euro, berie ma do domu a z pod vankúša vytiahne igelitku s peniazmi. Dostanem 115 000 somov v tisícových bankovkách a sme vybavení. Cesta do Kokandu má trvať tri hodiny.

kokand_003.jpg
Takto to vyzerá, ak si človek zamení 50euro a najväčšia bankovka je 1000 somov

 

Pohľad na uzbeckú krajinu je zaujímavý. Toľko zelene mi sem akosi nesedí. Zelené políčka na ktorých sa krčia ľudia, kopec stromov a zelenou látkou potiahnuté kopce. Onedlho sa na horizonte objavia skalnaté štíty ozdobené snehovou prikrývkou. Úžasný pohľad na zasnežené hory zatiaľ čo tu pod nimi je poriadne horúco. Cesta začne stúpať a kľukatiť sa pomedzi kopce. Pohľad do údolia kazí len jemná hmla dvíhajúca sa od zeme. Pri vstupe do Ferganskej kotliny treba zastaviť a policajti nám kontrolujú pasy. Nie je to najbezpečnejšia oblasť krajiny, tak si zapisujú kto sem má namierené. Už v dávnych časoch bola kotlina centrom početných povstaní proti cárovi a neskôr aj proti boľševikom. V 90.rokoch sa tu usadili islamskí extrémisti z krajín Strednej Ázie a oblasť sa stala tŕňom v oku vláde. V roku 2005 v Andijone vláda uväznila dva tucty vplyvných miestnych obchodníkov s obvinením z členstva v islamskej strane Akramija. Následne vypukol krátky konflikt, ktorý stál život 200-1000 civilistov. Presné čísla sa história nikdy nedozvie. Od vtedy sa počty policajtov v kotline zniekoľkonásobil, ale turista to nepocíti.

kokand_001.jpg
Tradičný spôsob prepravy

kokand_002.jpg
Krajina naokolo Ferganskej kotliny

 

Ocitli sme sa v Kokande. Šofér nás vyhadzuje priamo na námestí pri Chánovom paláci. Sadneme si na lavičku s touto príjemnou kulisou, zjeme melón a ideme hľadať lacný hotel. Na recepcii je nesympatický mladý chalan, ktorí nehovorí ani rusky ani anglicky a len sem tam niečo precedí pomedzi zuby. V týchto končinách je normálne, že domáci platia za ubytovanie menej ako turisti, ale môžeme platiť ešte menej ako našich 7500 somov (5 USD)? Paradoxom je, že drahšie izby so sprchou a záchodom vyzerajú niekoľkonásobne horšie ako tie lacnejšie. Necháme si na izbe batohy a ideme von. V parku v strede mesta stojí spomínaný Chánov palác. Práve ho trochu rekonštruujú, ale musím uznať, že im to ide viac než dobre. V druhej polovici 19.storočia si ho nechal postaviť Chudojar Chán a v čase svojho rozkvetu mal 7 nádvorí a 114 miestností. Dokončili ho v roku 1873 a len tri roky trvalo kým sa Chán mohol tešiť zo svojho nového domova. Potom prišli cárove vojská a bolo po vláde. Túlame sa jeho vnútrom a obdivujeme stĺpy vytesané z dreva či stropy plné farebných ornamentov. Pridala sa k nám ochotná pani, ktorá nám rozpráva čo to o vystavených exponátoch. Niektoré miestnosti paláca sa premenili na múzeum. Obdobiu, v ktorom vládol Chán nepovie inak ako šťastné. Kedysi bol Kokand hlavným mestom celého chanátu. Oddychujeme v tieni figovníka, nakukneme do predajne suvenírov a mierime k Piatkovej mešite.

kokand_006.jpg
Chánov palác

kokand_004.jpg
Vstup do Chánovho paláca

kokand_005.jpg
Jedna z vežičiek paláca

kokand_007.jpg
Chalani zapózovali pred palácom

 

Cesty sú plné áut a ľudí, ktorí nejakým zázračným spôsobom spolu fungujú. Viacero ľudí sa pri nás len pristaví, spýta sa „Turist?“ a keď odpovieme „áno“, zase pokračujú svojim smerom. Piatková mešita je nenápadná stavba stratená v ruchu modernej časti mesta. Jej vnútro chátra a nádvorie pokrýva niekoľko starých stromov a 22-metrov vysoký minaret. Celá pravá strana je posiata azda stovkou stĺpov vyrezaných z červeného dreva privezeného z Indie. Keby sa o mešitu starali, určite by bolo najkrajšou pamiatkou celého Kokandu. Zatúlali sme sa do ulíc starého mesta. Keď nás niekto spozoruje akoby sa na maličkú chvíľku zastavil život. Pod malou mešitou sedia muži v čajcháne a takmer všetci do jedného sledujú kam máme namierené. V záhrade stojí medresa Sahib Mian Hazrat, kde prežil časť svojho života významný básnik Muqimi. V jeho skromnej izbe, kde sa väčšinu času zdržiaval sú len koberce, Korán položený na drevenom stojane a pár menších drobností. Zo starých uličiek sme sa vymotali až pri divadle posadenom v parku plnom sôch významných osobností.

kokand_008.jpg
Minaret na nádvorí Piatkovej mešity

kokand_009.jpg
Krásne vyrezávané stĺpy Piatkovej mešity

kokand_010.jpg
Za dvermi sa skrýva medresa Sahib Mian Hazrat

 

Pred medresou Narbutabey je vonku príjemne živo. Práve dopiekli zlatisté bochníky chleba, ktoré sa vzápätí stali najžiadanejším artiklom. Záhrady pred medresou sú plné stromov, voňavých marhúľ, moruší a z viniča visí niekoľko desiatok strapcov zeleného hrozna. Ujíma sa nás správca a rozpráva o histórii a účele tejto stavby. V roku 1799 ju zatvorili, ale dnes opäť slúži svojmu účelu a žije tu hŕstka študentov. Počas vojny ju dokonca obývali utečenci z Ukrajiny. Nakukli sme do jednej z izieb, ale je veľmi ťažké predstaviť si život v nej. Izba je rozdelená priečkou na polovicu. V spodnej časti je natiahnutý koberec, kde trávili deň a hore chodili spávať. Vedľa medresy sa krčia moslimské náhrobky. Niektoré z nich tu stoja cez 100 rokov, iné majú len pár mesiacov. Medzi cintorínom vyrastajú aj dve veľké hrobky pripomínajúce svojimi kupolami skôr mešitu. Mauzóleum Modari Chán pre matku Chána Umara je z polovice 19.storočia a jeho tyrkysová kupola sa pozvoľna rozpadá. Páči sa mi aj takáto schátraná, pretože mi pripomína zabudnuté časy kokandského chanátu, Na nádvorí si trháme sladké krvavočervené moruše. Síce mi po rukách steká ich prenikavo červená šťava a mám ich celé „krvavé“, ich chuť je neodolateľná. Sadneme si do jedného z výklenkov na mäkký koberec a hneď nám správca doniesol misku marhúľ na pohostenie. Sladké ničnerobenie na tak príjemnom mieste príde viac než vhod. Slnko začína pomaličky zapadať a obloha sa nádherné farbí do červena. V parku pred palácom už panuje ticho a kľud. Celý deň tu počuť krik detí a hlasné rozhovory, ale akonáhle príde večer miesto sa nepochopiteľne vyprázdni. Zložíme sa malej čajcháne na rohu. Vedľa altánku je niekoľko drevených stolov s lavicami potiahnutými kobercami. Berieme si kanvicu čierneho čaju a netrvá dlho kým podľahneme vôni rozlievajúcej sa priestorom z neďalekého grilu. Oči mi padli na kebab z mletého mäsa s prenikavou vôňou dreveného uhlia. Presne takto som si predstavoval posedenie v uzbeckej čajcháne. Chánov palác osvetľuje jemné svetlo a krásne vynikne v tmavej noci.

kokand_011.jpg
Dedko na námestí

kokand_012.jpg
Medresa Narbutabey

kokand_013.jpg
Cintorín v areále medresy

kokand_014.jpg
Rozpadávajúca sa kupola mauzólea Modari Chán

kokand_015.jpg
Nádherné priečelie mauzólea Modari Chán

kokand_016.jpg
Kokand pomaly zaspáva

kokand_017.jpg
Chánov palác v noci krásne svieti

 

Ráno, pred odchodom z hotela musíme ešte počkať niekoľko minút na recepcii kým nám vystavia doklad o tom, že sme tu strávili noc. To pre prípad, že by mal niektorí z policajtov problém a niečo by na nás skúšal. Mesto Margilon leží asi 90 kilometrov východne od Kokandu. Taxikári na ulici nám ponúkajú premrštené ceny, tak ideme k bazáru, kde sa vždy zvyknú točiť nielen taxíky, ale aj väčšie maršrutky. Pri bazáre nám radia kadiaľ ísť a už sedíme v maršrutke za 2000 somov. Vo vnútri je klasicky viac ľudí ako miest, ale nikomu to neprekáža. Sledujem krajinu za oknami a vidím poľnohospodárske políčka plné ľudí. Pod košatými stromami ukladajú ženy a deti na biele plachty marhule pripravené na sušenie. Sú ich tu tisíce a pod stromami to žije ako v rušnom meste. Cestou si všímam, že prechádzame aj dedinku s názvom Baghdad. Maršrutka nás v Margilone vyhodí pri stanici. V okienku sa pýtame či by sme si tu nemohli odložiť batohy. Vítajú nás dnu ako hostí a bez spoločnej fotografie nemôžeme odísť. Milí ľudia.

margilon_001.jpg
V uličkách Margilonu

margilon_002.jpg
Obyčajná ulica sa premení na malý bazár

 

Flákame sa ulicami s cieľom nájsť fabriku Yodgorlik, kde sa vyrába hodváb. Síce sme na prvý krát minuli odbočku, predsa len stojíme pri jej bráne. Na malej budove stojí ošúchaný nápis „Yodgorlik – Silk Factory“. Prišlo k nám mladé dievča a začalo nás vodiť po jednotlivých miestnostiach. Na nádvorí stojí obrovský strom z ktorého listov kŕmia priadky morušové. Na začiatku majú dĺžku len necelého centimetra, no po čase sa niekoľko násobne zväčšia. Treba im venovať zvýšenú starostlivosť a ženy ju niekedy prirovnávajú k starostlivosti o vlastné deti. Snehobiele kokóny obárajú neskôr horúcou vodou, aby sa húsenica nikdy nepremenila na motýľa. V tmavej miestnosti, ktorú osvetľujú len dve okná sa šíri dosiaľ nepoznaný pach. Nie je to ani smrad, ani vôňa, ale intenzívne dýcham pretože som nikdy nič také necítil. Tu sa varia kokóny vo vriacej vode a šikovné ruky miestnych žien z nich pomaličky vyťahujú vlákna dlhé niekoľko metrov. Viažu ich vedľa seba, aby ich potom mohli dať dokopy bez toho aby sa zamotali. Druhá miestnosť patrí pre zmenu mužom. Sedia na zemi vystlatej kobercom a pred sebou majú naťahané hodvábne vlákna. Bez nejakých obrázkov či predlôh vedia, ktoré časti treba zauzliť, zakryť alebo zabaliť, aby vznikol želaný vzor. Práve oni pripravujú hodváb na farbenie. Miesta, ktoré previažu zostanú čisté a ostatné časti ožijú niektorou z farieb. Na farbenie sa používajú stále prírodné materiály. Získavajú ich z cibule, kvetov, ktorých lupene sa pred tým namočia do slanej vody aby sa zbavili nečistôt alebo používajú aj koreň jednej rastliny. Ten musí byť najmenej tri roky starý. Úžasné vidieť všetko na vlastné oči. V prítmí miestnosti posedáva muž a dohliada na široké kotle plné hodvábu. Jedna procedúra farbenia trvá 4-5 hodín a potom ho treba dôkladne vysušiť. Zakryjú sa iné miesta, hodváb sa ponorí do ďalšej farby a môže sa znovu odpočítavať ďalšia 5-hodinovka. Viacfarebné výrobky sa preto farbia aj niekoľko dní. Obrovská sála je vyplnená krásne zdobenými drevenými krosnami. Mladé dievčatá v pestrých šatách sedia na malých stoličkách spriadajú hodváb. Aby sa im tenučké vlákna nelepili o seba, raz za čas si do úst naberú pár kvapiek vody a perami ich rozprášia pred seba. Všetko pekne ako za starých časov. Ticho nádvoria prehluší kovový tlkot starých železných strojov. Takúto symfóniu počúvali robotníci v britských továrňach v 18-19.storočí, keď vypukla priemyselná revolúcia.  V Británii sú dnes takéto stroje v múzeu, no tu v Margilone ešte nedobilo ich kovové srdce. Stačí pár minút v miestnosti a z ohlušujúceho hukotu mám zaľahnuté v ušiach. Za záhradou konečne vidím čo vznikne z bielych kokónov a ich tenučkých vláskov. Dievčatá sedia na vyzdvihnutej terase a bez akéhokoľvek zaváhania spriadajú uzlík za uzlíkom. Za deň sa pohnú len o pár centimetrov a kým vyrobia hotový koberec, vonku sa vystriedajú aj dve ročné obdobia. Naozaj mravenčia robota. Keď vidím aká krása vzniká pod ich rukami, chápem prečo Uzbeci hovoria o hodvábe ako o zázraku.

margilon_012.jpg
Vstup do kráľovstva hodvábu

margilon_003.jpg
Kokóny vo vriacej vode sa rozplietajú na tenučké vlasy

margilon_004.jpg
Namotávanie tenkých hodvábnych vlasov

margilon_006.jpg
Variace sa kokóny

margilon_005.jpg
Ženy sa starajú o kokóny a vyrábajú z nich vlákna

margilon_007.jpg
Muži robia uzlíky a zakrývajú miesta, ktoré majú ostať nezafarbené

margilon_008.jpg
Práca na drevených krosnách

margilon_009.jpg
Ťažké kovové stroje

margilon_010.jpg
Ručná výroba hodvábnych kobercov

margilon_011.jpg
Hotové výrobky v malej predajni

 

V meste zapadneme v malej čajcháne na ulici a nechali sme sa zlákať na kanvicu čaju a šašlíky. Objednám si rovno dva a vidím, že som spravil viac než dobre. Mäso bolo samo o sebe chutné, ale poprekladané mastnými kúskami. Takto som si vlastne z dvoch šašlíkov spravil jeden, len mäsový. Ešte sa prejdeme k mešite a ideme si pre batohy. Maršrutkou sa vraciame do Kokandu a večer už budeme zaspávať v Tadžikistane...

 

margilon_013.jpg
Výborný chlieb človek zoženie priamo na ulici

margilon_014.jpg
Výber jedál v miestnej čajcháne je skromný

margilon_015.jpg
Ale aj tak chutia šašlíky výborne

margilon_016.jpg
Typická modro-biela kanvička čaju

margilon_017.jpg
Mešita v centre mesta

 

foto: Tomáš Kubuš, Kokand, Margilon 15-16.6.2009

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Z Europy uniká vodná para. Vesmírny oceán preskúmame bez vŕtania

Vedci opäť pozorovali možné vodné gejzíry na Jupiterovom mesiaci. Uľahčia skúmanie oceánu.

KOMENTÁRE

Toto sú hriechy? Vlastniť spodnú bielizeň, topánky na opätkoch?

Ak nenájdeme spoločnú reč, dopadne to zle.


Už ste čítali?