reklama

Staré bazáry, prach histórie a ostré štíty Tadžikistanu

Tadžikistan. Keď sme už v Uzbekistane bola by škoda vynechať aspoň kúsok z tejto nádhernej, no drsnej krajiny. Zaspávanie na miestach, kde tvoria vysoké hory neodmysliteľnú kulisu, pohľady na legendárnu rieku Syr Darya, misky zeleného čaju v čajovni starého bazáru, prechod zasneženými horami s neopakovateľnými výhľadmi alebo hľadanie toho, čo zostalo z kedysi slávneho Penjikentu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

Na chvíľku opustíme Uzbekistan, no aj to len preto, aby sme prežili pár dni v Tadžikistane a opäť sa do neho mohli vrátiť. Taxikára v Kokande sme našli priamo na tržnici a odvezie nás zvyšné kilometre k hranici. Na hranici ukáže colník na mňa a tak s ním idem vybaviť potrebné veci. V mojej základnej ruštine sme dokázali až neuveriteľne krásne pochopiť. Nedá mu to a chce vidieť peniaze, tak mu nejaké musíme ukázať, ale hneď ich aj balíme aby zbytočne nemyslel na hlúposti. Už už skoro odchádzam, keď si colník zapýta 5 euro. Pozriem na neho a nechápavou otázkou kontrujem „prečo päť euro?“ Len sa pousmeje a ešte zakýva na pozdrav. O kúsok ďalej trávime v kancelárii asi dve hodiny. Vypĺňame nudné tlačivá, skupinka mladých colníkov tiež a ešte stíhame aj srandovať. Jeden z nich ma pri vypĺňaní kolónky povolanie odhadne na snipera, tak sa pýta kde mám zbrane. Stále s nami kecajú a preto tu trávime tak veľa času. Asi tu už dlho nikoho nemali, tak sa z toho tešia. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Do starobylého mesta Kojand na severe Tadžikistanu, to z hraníc trvá len chvíľku. Rozhliadnem sa okolo seba a na prvý pohľad mi je jasné, že sa mi tu bude páčiť. Krajina rastie do výšky a celý horizont je pokrytý rozmanitými kopcami. Jeden z nich vyzerá ako obrovská piesková duna, ktorú niekto vzal a preniesol zo Sahary. Ďalší pre zmenu ako ostrý kamenný štít pokrytý snehom. O Tadžikistane sa hovorí, že 97% jeho územia pokrývajú hory. Sú naozaj všade. Naľavo, napravo, vpredu i vzadu, akoby chceli človeka obkľúčiť a ukázať mu, kto v krajine naozaj vládne. Zastavujeme sa pri hoteli, ktorý sme si vyhliadli ako jeden z tých lacnejších. Na prvý pohľad sme trochu zmätení, pretože svojou výškou pripomína skôr európske hotely s niekoľkými hviezdičkami. Svoju slávu a najradostnejšie roky už má ale dávno za sebou. Najkrajší na celom hoteli je výhľad. Celé mesto Kojand sedí pod šedivými kopcami a z druhej strany sa cez jemnú hmlu prebíjajú zasnežené vrcholky Turkestánskych hôr. Musíme si zameniť miestnu menu, tadžické somony. Ľudia nás nasmerujú do ulice cez ktorú prechádza malý bazár. Zmenárne tu síce nie sú žiadne, ale jeden z obchodníkov vyberá starú kalkulačku a mení nám ich priamo u seba. Ochutnávame miestne cibuľové koláče plnené zaujímavými zelenými listami. Slnko pomaly, ale isto zapadá za hory a ulice sú stále plné ľudí. Na prvý pohľad sa Tadžikovia líšia od Uzbekov. Sú akýsi menej otvorení, každú chvíľu sa nezdravia a dokonca nás ani s úžasom nesledujú. Večer idú všetci spať a ja sa vraciam do bazáru, neďaleko hotela. V maličkej čajovni si objedávam kanvičku zeleného čaju a vychutnávam si jeho vôňu miešajúcu sa s atmosférou tohto zapadnutého miesta. Každú chvíľku sa pri mne niekto pristaví, prehodíme pár slov, usmejeme sa a stráca sa v prítmí čajovne. Keď už Tadžikov človek trochu spozná, nezdajú sa mu takí zamračení ako na začiatku. Ponúkaniu vodky odolávam dlho, ale nakoniec to vyzerá, že bez nej sa odísť proste nedá. Prisadol som si k piatim mužom a už nalievajú. Prstami im ukazujem, že chcem len máličko, len ochutnať a rázom dostávam dvojdecový pohár. S každým si musím niekoľkokrát štrngnúť a popodávať ruky. Ako by sme sa už sto rokov nevideli. Rozprávame sa a ešte mi dávajú ochutnať miestny chlieb, ktorý si namáčame do chutnej ostrej omáčky. Lúčenie prebieha niekoľko minúť a sprevádza ho ďalšie podávanie rúk. Do tmy na mňa ešte kričia, že keď budú páliť víno, určite sa musím zastaviť a miznem pod rúškom noci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Bazár Panjshanbe sa pred večerom ukladá na spánok

Obrázok blogu


Večer na námestí pred bazáromZrána žijú ulice čulým ruchom. Pri stánkoch, kde čapujú malinovky stoja ľudia s umelými pohármi, robotníci víria prach na neďalekej stavbe, na rohu sa leskne zlatistá farba placatého chleba a pár žien rozprestiera na chodník zásteru, aby na ňu vyložili drobnosti na predaj. Hlavné námestie medzi veľkým bazárom a mešitou šejka Massal Ad-Dina zaplnili ľudia. Sadáme si do tieňa starej hrobky a sledujeme život na okolo. Svetlomodré kupole vyzerajú síce moderne, ale zato veľmi príjemne. Moderný komplex zahŕňa spomenutú mešitu, medresu a samotné mauzóleum z roku 1394. K mešite patrí aj 21 metrov vysoký minaret, ktorý bol prirobený až koncom 19.storočia. Starý muž s tvárou pomaľovanou hlbokými vráskami a ozdobenou hustou bielou bradou načahuje ruku k okoloidúcim a sem tam sa mu v dlani zaleskne minca. Na nás sa zavesili žobrajúce deti, ktorých tu je naozaj viac než dosť. Až keď ich okríkne jeden z mužov pri vstupe do bazára, dávajú sa na ústup. Panjshanbe, alebo v preklade Štvrtkový bazár je najkrajším miestom celého Kojandu. Nekončiaca masa obchodníkov a tovaru pripomína more plné vody žijúce vlastným životom. Vlny ľudí valiacich sa všetkými smermi nasvedčuje, že za celý deň nenastane odliv. Pulty s ponúkaným tovarom sú prehľadne rozdelené, čiže ak to tu človek pozná, vie presne kam treba ísť. Začínajú obchodíky plné sladkostí od výmyslu sveta, po chvíli sa menia na stánky s ovocím, na zemi sú pokladané stovky melónov a za nimi pulty so zeleninou. Vôbec sa nedá hovoriť o fádnosti, pretože pestré oblečenie miestnych žien robí z bazáru miesto, kde ožívajú farby, prechádzajú sa a navzájom sa miešajú do výslednej pestrej palety. Muži majú na hlavách tupi , tradičné čiapky aké sa zvyknú nosiť aj v iných častiach Strednej Ázie. Na hákoch visia kusy mäsa a odháňači múch sa takmer nezastavia. Úzke schody vedú na druhé poschodie. Tovar tu hore je nezaujímavý, pretože ho tvorí elektronika a oblečenie, ale zato výhľad na spodnú časť nemá chybu. Len sa tak oprieť a pozorovať ľudské mravenisko. Hlavnú ulicu v bazáre obsadili mladí chlapci s kovovými vozíkmi. Čakajú kým ich niekto k sebe zavolá a oni mu pomôžu odniesť nakúpený tovar, alebo na zásobovanie toho ktorého stánku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Pohľad z okna hotelovej izby

Obrázok blogu


Hotel Echson

Obrázok blogu


Mauzóleum Massal ad-Dina

Obrázok blogu


Námestie v centre Khojandu

Obrázok blogu


Moderná mešita šejka Massal ad-Dina

Obrázok blogu


Mauzóleum Massal ad-Dina

Obrázok blogu


Ženy nosia v Tadžikistane farebné šaty

Obrázok blogu


Námestie v srdci Khojande

Obrázok blogu


Stovky melónov pod strechou bazára

Obrázok blogu


Chlapci s vozíkmi rozvážajú tovar

Obrázok blogu


Mäsiarstvo

Obrázok blogu


Stará žobráčka pred bazárom

Obrázok blogu


Pohľad z bazáru na centrum mesta

Obrázok blogu


Čerstvý chlieb? Bazár je tým správnym miestom Uprostred zeleného parku stojí nehybne socha miestneho básnika Kamila Kojandího. Sediac na pomníku hľadí pred seba na sovietsky pomník pripomínajúci hrôzy vojny. Za bustami významných osobností stojí veľké červené kladivo s kosákom. Sovietska minulosť sa mestu nedá uprieť. Ešte aj dnes sú okrajové časti plné panelákových domov. Dlhých 55 rokov počas vlády Sovietov sa mesto volalo Leninabad, teda Leninovo mesto. Až v roku 1991 sa opätovne vrátilo ku svojmu dnešnému názvu. Mesto pretína rieka Syr-Darya, jedna z dvojice veľkých riek Strednej Ázie. Kráčame mostom ponad jej divoké vody a som prekvapený aká je čistá. Žiaden kalný tok či farba pripomínajúca blato, ale modrá, ba miestami až tyrkysovej farby. Za riekou stúpa cesta k malému námestiu. Dominuje mu 22 metrov vysoká socha Lenina. Priviezli ju sem z Moskvy a po tom, čo sa v uzbeckom Taškente podobnej sochy zbavili je táto najväčšou Leninovou sochou v celom regióne. Sladké moruše ohýnajú konáre blízkych stromov a my si na nich môžeme pochutnať. Nemenej zaujímavým miestom je staroveká Citadela. História mesta kráča ruka v ruke s menom Alexandra Veľkého. Pri jeho objavovaní vtedajšieho sveta sa rozhodol na brehu rieky Jaxartes (dnešná Syr-Darya) založiť jednu zo svojich Alexandrií s prívlastkom „ Eschaté “, čiže „Najvzdialenejšia“. Práve z tejto doby pochádzajú základy spomínanej pevnosti. Jej dnešné múry prešli citlivou rekonštrukciou, aby sa čo najlepšie podobala pôvodnej. S fotením môže byť na tomto mieste problém, pretože pár metrov od pevnosti má svoje stanovište armáda. Do histórie sa zapísala aj krvavými písmenami, keď tu v roku 1998 prebiehali boje medzi rebelujúcimi uzbeckými generálmi a vládnymi vojakmi po ktorých ostalo cez 200 mŕtvych. Súčasťou areálu je archeologické a historické múzeum zaoberajúce sa dejinami provincie Sughd a celého mesta. Z malého, nenápadného podniku sa ulicou šíri vôňa pripravovaného jedla. Objednávame si misku vynikajúceho boršču a pomaly sa musíme s Khojandom rozlúčiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Pozostatky sovietskeho Leninabadu

Obrázok blogu


Jedna z posledných

Obrázok blogu


Rieka Syr-Darya pretekajúca mestom

Obrázok blogu


Kedysi v meste nechal vybudovať pevnosť Alexander Veľký

Obrázok blogu


Miska chutného borščuNa ulici zjednávame cenu džípom do mesta Penjikent. Dlho sa cena sto dolárov za džíp nepohne, až nakoniec pribehol mladík, že nás za 80 dolárov vezme. Musíme prekonať vysoké priesmyky Turkestánskych hôr a džíp je na túto cestu ako stvorený. Batohy priväzujeme na strechu, prisadajú si k nám tri ženy a o chvíľu vyrážame. Za Khojandom sa asfaltová cesta švihnutím čarovného prútika stráca a v džípe nás to hádže zo strany na stranu. Krajina sa nám každým kilometrom dvíha pred očami a vytrácajú sa mestečká a domy. Pieskové skaliská sa zrazu v jednom momente menia na ostré skaly ozdobené snehovou prikrývkou. Neviem sa na toľkú krásu vynadívať. Cesta sa kľukatí, stúpa, klesá a poriadne trasie. Kolesá víria prach a za sebou ťaháme veľký oblak. Ľudia pracujú na zelených políčkach, tak ako to robili generácie pred nimi. Tu v horách sa život akoby zastavil. V diaľke vidíme malé bodky predstavujúce autá. Až tam hore sa musíme vyštverať. Pohľad dolu z cesty je pohľadom do prázdna. Jeho hĺbku už okúsilo nejedno auto. Zub času ich pomaličky nahlodáva a za každým vrakom sa skrýva smutný príbeh tých, ktorým sa hory stali osudnými. Najvyšším bodom cesty je priesmyk Šahristan vo výške 3378 metrov. Dýchame čerstvý vzduch a pozeráme sa do hlbokých údolí pod zasneženými horami. Očarujúce tadžické hory musia zlomiť každého. Všade naokolo je sneh. Na niektorých miestach nebezpečne oblizujú jeho jazyky hrboľatú cestu. O pár kilometrov ďalej odpratúvajú sneh z cesty. Menšia lavína musela spadnúť v noci, alebo dnes ráno. „Túto zimu sa na ceste spravila kolóna áut a kým tie čakali, aby sa mohli pohnúť, spadla lavína a zmietla ich so sebou“, rozpráva nám šofér príbeh starý pár mesiacov. Zadunela hora, sneh sa pohol a so sebou vzal do večnosti niekoľko áut plných ľudí. Do Penjikentu nikdy nedorazili. „ Toto je len jeden z príbehov. Tu v Turkestánských horách sa podobné príbehy počítajú na desiatky.“ Za priesmykom začíname pozvoľna klesať krajinou, ktorou sa kľukatí dravá rieka Zeravshan. Niekoľkokrát nám skríži cestu, pozdraví a uteká ďalej. Na viacerých miestach ju pretínajú mosty pre peších zo zviazaných lán a drevených lát. Vonku sa začína stmievať. Dedinky v horách sa pomaličky pripravujú na zaslúžený odpočinok. Chlapci zaháňajú z pastvín kozy a kravy, somáre kráčajú popri ceste plne naložené obrovskými stohmi slamy. Aj niektorí ľudia si naložia slamu na chrbát a opatrne kráčajú tmavou krajinou. Niektoré úseky ciest pokryli dedinčania obilím a to im prechádzajúce autá pomáhajú vymlátiť. Je ťažké si predstaviť takýto život. Po 6 či 7 hodinách sa pred nami objavuje brána, začiatok starobylého mesta Penjikent. Lúčime sa so spolucestujúcimi a šofér nás vyhadzuje priamo pred miestom, kde by sme radi strávili noc. Sami by sme ho horko-ťažko hľadali. Víta nás energický starší pán Niatov a ukazuje nám svoje izby. Kedysi bol učiteľom histórie a angličtiny, takže pri večernom čaji spúšťa jeden príbeh za druhým.

Obrázok blogu


Krajina za Khojandom nádherne rastie do výšky

Obrázok blogu


Cestou k priesmyku Šahristan sa vonku premietajú takéto panorámy

Obrázok blogu


Priesmyk Šahristan leží vo výške 3378 mnm

Obrázok blogu


Zasnežený Tadžikstan

Obrázok blogu


Pomaličky začneme za priesmykom klesať

Obrázok blogu


Na priesmyku nesmú chýbať ani toalety Pri raňajkách nechýba na stole tradičný, ešte teplý chrumkavý chlieb, kanvica zeleného čaju a domáce ovocné džemy, ktoré sa používajú do čaju namiesto cukru. Peši sa vydávame hľadať ruiny starovekého Penjikentu. Nad domami sa dvíhajú neveľké hlinené kopce. Tam niekde sa rozkladalo staroveké mesto. Pridáva sa k nám mladý chalan a chce, aby sme ho každú chvíľku fotili. Ocitli sme sa na vrchole kopca a pod nami sa rozprestiera celý Penjikent. Kedysi významné stredisko krajiny zvanej Sogdiana sa dnes premenilo na beztvarú hŕbu hlinených ruín. Poloha Penjikentu je nádherná. Okolo celého mesta sa na horizonte vinie pás zasnežených štítov Fanských hôr. Múriky dávajú tušiť základy domov a ulice pokryla vysoká tráva. Túlame sa ruinami, no krajšia ako samotné vykopávky je okolitá krajina. Strnulé ticho preruší pravidelný dupot kopýt koňa cválajúceho rozbitou cestou. Správca malého múzea nám ochotne porozpráva nielen o histórii mesta, ale aj o vystavených artefaktoch. Kedysi na tomto mieste stála mešita, no sovietsky režim ju pochoval. Na susednom kopci ležia zbytky starého zoroastriánskeho pohrebiska spoločne s poničeným chrámom. Zapadnuté uličky moderného mesta pokrýva vrstva prachu. Tento šedivý obrázok rozvíri niekoľko sympatických dievčat vo farebných šatách. Akoby do tejto scény vôbec nepatrili, ale ich farby, úsmevy ju rozžiaria a rozveselia. Ľudia sú milí, raz za čas nás zastavia, pozdravia a chcú vedieť odkiaľ prichádzame. Za minaretmi malej mešity stojí vstupná brána do bazáru. Strácame sa medzi ľuďmi a aspoň na chvíľu sme sa stali ich súčasťou. V jednom malom obchodíku si vyberáme tradičné kanvičky na čaj aj s neodmysliteľnými miskami. Keď z nich doma budeme piť čaj, vždy si spomenieme na tento krásny kus zeme. V bazáre som opäť vo svojom živle. Stačí malá chvíľka a okolo sa premelie toľko zaujímavých tvárí. Od starých dedkov s bielymi bradami, čiapočkou na hlave a v ošúchanom plášti, cez sympatické rodiny s malými deťmi, ktoré nezbedne pobehujú sem a tam, až po mladé dievčatá v šatách z rozkvitnutej lúky plnej kvetov. Radosť sa sem zatúlať.

Obrázok blogu


Chalan zapózoval pri sušení tehál

Obrázok blogu


Jeden z obyvateľov starého Penjikentu

Obrázok blogu


Futbal sa hrá naozaj všade

Obrázok blogu


Kedysi významné mesto kráľovstva Sogdiana, dnes beztvaré ruiny

Obrázok blogu


Okolo Penjikentu rastú vysoké hory

Obrázok blogu


Kone tu majú stále svoje miesto pri preprave miestnych

Obrázok blogu


Ruiny starovekého Penjikentu

Obrázok blogu


Správca múzea v akcii

Obrázok blogu


Kúsok z umenia starých majstrov

Obrázok blogu


Ruiny starovekého Penjikentu

Obrázok blogu


Dnešný Penjikent leží pod kopcom so starým mestom

Obrázok blogu


Muž s nákladom kráča krajinou

Obrázok blogu


Farby v uliciach

Obrázok blogu


Vstup do bazára

Obrázok blogu


Bazárom sa mihne úžasná zbierka ľudí

Obrázok blogu


Muž v obleku na nákupe

Obrázok blogu


Medzi tradičnými vecami si svoje miesto našli aj šatky a oblečenie

Obrázok blogu


Dedko s citrónmi

Obrázok blogu


Tradičné pohostenie

Pred bazárom si vezmeme maršrutku, necháme sa vyhodiť pred múzeom a prejdeme sa jeho miestnosťami. V hoteli zjeme polievku, vyzbierame posledné somony a zaplatíme taxík priamo na uzbeckú hranicu, ktorá je odtiaľto len pár kilometrov. Okrem nás a colníkov tu opäť nikto nieje. Berú nám pasy a vypĺňame rôzne colné prehlásenia. Treba vyplniť kolónku, koľko peňazí so sebou máme a keďže ich mám v batohu asi na desiatich miestach z hlavy napíšem sumu, ktorá by to mohla byť. Trojciferné číslo colníkov zaujalo a rozhodli sa, že si ich chcú všetky prepočítať. Nechápem o čo im zase ide, tak sa ich podráždene pýtam načo je to dobré. Musím zo všetkých skrýš povyberať peniaze, kam som ich ešte doma rozmiestnil. Nepamätám si kedy som bol viac nahnevaní ako práve teraz. Môj odhad sa pomýlil asi o 30 euro a tak začnú rozprávať o obvinení z narušenia hranice. Dvíham obočie a snažím sa pochopiť čo tým chcú povedať, no v duchu si mädlia ruky ako zo mňa vytrieskajú nejaké peniaze. Pohľadom som ich už oboch zabil niekoľkokrát. Nikdy doteraz som nemal problémy na hraniciach, či v Libanone, Sýrii, Iráne, ale tu kde sovietsky režim zdeformoval myslenie ľudí, je všetko úplne inak. Dostávam bonus v podobe kompletného vysypania batohu. Ani sa nepozreli čo tam mám, a len mávli rukou nech si to nahádžem naspäť. Idem si sadnúť von a ostatní sa vrátia, že je všetko v poriadku. Bez obvinenia, bez pokuty, len z hnusným pocitom byrokracie. Na uzbeckej strane je všetko v najlepšom poriadku, colníci s nami opäť povtipkujú a za železnou závorou si berieme taxík do Samarkandu...

foto: Tomáš Kubuš, Khojand, Turkestánske hory, Penjikent 16-18.6.2009

Tomáš Kubuš

Tomáš Kubuš

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  439
  •  | 
  • Páči sa:  16x

Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík:  MaďarskoStredná Ázia - Hodvábna cestaGrécko s batohom 2007Káhira - Istanbul 2008Čarovná Perzia 2008Central Asia, Iran 2009Južný Kaukaz 2010-2016Turecko, Irak 2010TureckoSeverná Európa - PobaltieMarokoMonakoTalianskoBlízky Východ - Stredný VýchodSicíliaFrancúzskoAnglicko - ŠkótskoBeneluxBlízkovýchodné dobrodružstvoŠpanielsko - PortugalskoGréckoUkrajinaRusko - BieloruskoIrakNemecko - RakúskoMaltaTuniskoČechy a MoravaCyprusIndia, Nepál, BhutánJuhovýchodná ÁziaArábiaBalkánEgyptMadagaskar 2015Transsibírska magistrála 2016

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu