Teheránske zákutia

Autor: Tomáš Kubuš | 9.5.2011 o 8:03 | Karma článku: 13,79 | Prečítané:  2831x

Keď som do hlavného mesta Iránskej islamskej republiky Tehránu vkročil prvý krát, ani vo sne by ma nenapadlo, že si raz poviem ako mám to mesto rád. Pamätám si to ešte dnes ako ma štípal smog a ulice boli plné hluku a áut. O rok som sa vrátil, strávil jeho objavovaním niekoľko dní a prirástlo mi k srdcu. Počul som ľudí podľa ktorých v Tehráne nič nie je, ale to mesto je tak obrovské, že má v sebe až príliš veľa zaujímavostí...

Po prílete z Taškentu som sa v Tehráne dlho neohrial a odišiel na východ krajiny do posvätného Mashadu. Pár dní strávených v blízkosti Emáma Rezu a v spoločnosti perzských básnikov prešlo rýchlejšie ako by si človek želal a obrovský tehránsky organizmus ma opäť naplno pohltil. Prichádzajúc do mesta rozmýšľam kde asi skončíme, ale keď som zahliadol známu budovu južného autobusového terminálu potešil som sa. Vagóny metra sú v rannej špičke tak plné, že mi musí niekoľko vlakov odísť priamo z pred nosa, aby som čo i len pomýšľal na to, že sa dostanem dnu. Idem do svojho hostela, zdravíme sa s majiteľom a len mi podáva kľúč, ktorý som mal pred pár dňami. Rozbitý z 13-14 hodinovej cesty autobusom sa túlam ulicami a hľadám niečo pod zub. Zdalo sa mi, že z diaľky vidím cestoviny, tak zrýchlim do kroku a idem za mojim pomyselným koncom neviditeľnej dúhy. Je to pravda. Po troch týždňoch na stredoázijskej a iránskej strave sa nesmierne poteším. Beriem si umelú misku plnú cestovín, sadnem si von na obrubník, raňajkujem a príležitostne sa zdravím s okoloidúcimi.

 

Vymyslel som, že idem navštíviť palác Golestán, ktorý bol ako na potvoru vždy zatvorený, keď som sa zatúlal do jeho blízkosti. Lístky dnu sa kupujú na jednom mieste, tak musí človek dopredu vedieť čo si chce pozrieť. Steny palácu pokrývajú farebné mozaiky. Prechádzam jednou miestnosťou za druhou a pozerám ako si tu nažívali vládcovia Qajarskej dynastie, ktorí palác obývali. Najkrajšiu miestnosť tvoria steny pokryté zrkadlami, no ešte viac sa mi páči malé etnografické múzeum. Ukazuje ako vyzerali tradičné šaty jednotlivých obyvateľov Iránu. Kroje turkménskych kmeňov, Azerbajdžancov, zdobené kaškajské kroje, ženské „vtáčie“ masky z Bandar Abbásu alebo oblečenie divokých Balúčov z východného Iránu. Vonku pred bazárom si beriem motorku až na Ferdúsiho námestie. To bola zase jazda! Keď budem mať veľa času a peňazí, budem sa celé dni voziť hustou tehránskou premávkou na dvoch kolesách. Mením si nejaké peniaze, nech mám čo míňať a miznem vo vagóne metra.

teheran_004.jpg
Palác Golestán pokrýva farebná výzdoba

teheran_002.jpg
Palác Golestán s typickými vzormi

teheran_001.jpg
Stĺpy paláca zdobia zvieratá

teheran_003.jpg
Palác Golestán

teheran_005.jpg
Interiér paláca

teheran_006.jpg
Sieň plná maličkých zrkadiel

teheran_007.jpg
Na nádvorí paláca nesmie chýbať ani mešita

teheran_008.jpg
Jedna z častí paláca

 

Stanica Mosalla je obrovským komplexom s veľkou mešitou. Ešte sa len stavia, no za pár rokov musí byť na ňu krásny pohľad. Asi tri, možno štyri kilometre odtiaľto leží múzeum Reza Abbas, ktoré mi pri listovaní knihou padlo do oka. Dosť dlho sa motám neznámymi ulicami a začínam mať pocit, že sa mi ho nepodarí nájsť. Pomýlia ma aj zlé značky. Šípky smerujú doľava, ja po európskom vzore zabočím doľava, no ako sa o pol hodinku dozviem, bolo treba odbočiť doprava. Hneď za vstupom žiaria z vitrín nádherné, zlaté rytóny achamenovskej Perzie. Oči mi po nich neprestajne behajú a teším sa, že som ich našiel. Múzeum je plné historických artefaktov. Na stenách visia obrázky a texty zo starých vydaní Šáhname, staručké Korány, ale aj islamská maľovaná keramika. Z môjho pohľadu je najzaujímavejším vrchné poschodie patriace archeológii. Lorestánske bronzy, zlaté nádoby achamenovskej aj sasánovskej Perzie, figúrky božstiev, jemné šperky aj zbrane. Oplatilo sa merať cestu až sem. Metrom sa vraciam do centra k „hniezdu špionáze“ ako dnes prezývajú bývalú americkú ambasádu. Na rohu je zaujímavý obchodík venovaný mučeníkom iránsko-irackej vojny. Vnútrom sa rozlievajú autentické prejavy z vojny, predávajú rôzne cd, vlajky, knižky a spomienkové predmety. Aj ja som si napokon kúpil čierno-bielu šatku akú nosili iránski vojaci do boja. Na múra vedľa ktorého kráčam sa odvíjajú asi najznámejšie tehránske obrázky. Protiamerické a protizraelské fresky sa stali takpovediac symbolom mesta pre zahraničné média a máloktorý turista si ich nechá ujsť. Domáci ich natoľko poznajú, že im nevenujú takmer ani pohľad. Chystám sa do múzea Martýrov, ale majú zatvorené. Potešili sa keď ma vidia vo dverách, strážnik ma víta a púšťa dnu. Hovorí, že tu veľa turistov nemávajú tak ma nemôže predsa nechať odísť. Zdá sa, že portréty padlých vojakov nemajú konca kraja. Najvýznamnejší martýri majú dokonca vo vitrínach aj svoje veci, ktoré mali pri sebe v posledných chvíľkach života. Pri pohľade na fotografie, kde na ľavej strane je fotka chlapca pred tým ako narukoval a na strane pravej, leží to čo z neho zostalo priamo v zákope,  zamrazí. Nie je ojedinelou, práve naopak. Mlčky sa prechádzam prázdnym múzeom a čítam si príbehy tých, ktorým sa iránsko-iracká hranica stala osudnou.

teheran_009.jpg
Nádherné zlaté rytóny v múzeu Reza Abbas

teheran_010.jpg
Výjavy starovekej Perzie, Reza Abbas

teheran_011.jpg
Rytón achamenovskej Perzie vyrobený zo zlata

teheran_012.jpg
Masívny náhrdelník v múzeu Reza Abbas

teheran_013.jpg
Down with USA, hniezdo špionáže = bývala US ambasáda

teheran_014.jpg
Americký kolt je nabitý

teheran_015.jpg
Socha slobody v uliciach Tehránu


teheran_016.jpg
V uliciach hlavného mesta

Na raňajky dojedám zvyšok melóna, ktorý som si večer dokotúľal na izbu a padám do ulíc Tehránu. Dnes to bude severná časť hlavného mesta s výletom lanovkou na Tochal. Otázkou ostáva len ako sa tam vôbec dostanem. Tieto odpovede najradšej hľadám priamo v uliciach a tak ani dnešok nebude výnimkou. Niekde na námestí Chomejní by mi vraj mal ísť autobus na námestie Tajirish. Pýtam sa dvoch chalanov na autobus a jeden bez váhania vraví nech si nasadnem na motorku, že ma odvezie na zastávku. Také niečo som nečakal, ale ďalšiu jazdu motorkou si vychutnávam. Ešte obehol všetky autobusy, aby mi ukázal ten môj. Na Tajirish sa vezieme pomerne dlho a z okna môžem sledovať ako sa mesto mení. Severný a južný Tehrán sú ako dva rozdielne svety. Čim sa ponáram severnejšie tým rastú budovy do výšky, modernú zástavbu pretkávajú zelené, upravené parky, ulice dotvárajú hradby stromov a skôr mi po rozume behá niektoré z európskych veľkomiest, než Irán. Dievčatá sú oblečené skôr európsky a čierny čádor vymenili za vkusný kabátik s neodmysliteľnou šatkou, ktorá vlasy skôr odokrýva ako zakrýva. Tehránske dievčatá sa proste vedia nádherne obliecť tak, aby neporušili žiaden z náboženských predpisov a krásne balansujú na hrane. Ukázalo sa, že bus nemal konečnú na námestí Tajirish, ale na susednom Quads. Pri zastávku lanovky je to odtiaľto ešte asi 5 kilometrov, tak si beriem lacný taxík. Ani by nešlo o tú vzdialenosť, ale asi by som stratil veľa času hľadaním ihly v kope ulíc a domov. Vystupujem na zbernom parkovisku a k búdke, kde predávajú lístky šliapem posledné dva kilometre do kopca. Chodí k nej aj kyvadlová doprava, ale prechádzka na čerstvom vzduchu padne vhod. Čerstvý vzduch v Tehráne nie je oxymorón, ale tu na úpätí hory Elborz taký naozaj je! Masív Elborzu mi nad hlavou rastie do výšky a čím vyššie som, tým je pohľad na Tehrán fascinujúcejší. Je hnusne obrovský, rozlieva sa na všetky strany až mám pocit, že to mesto nemôže skončiť. Keby som z neho niekoľkokrát neodišiel a nevidel, že naozaj končí, mal by som pochybnosti. Výškové budovy sa snažia preraziť clonu zo smogu, ale ten ich aj tak napokon pohltí. Naposledy som také niečo videl v Káhire pri pohľade z Citadely na mesto. Aj tam niektoré štvrte plávali v smogu a len vypnutie všetkých áut by ich dokázalo zachrániť. Hory majú na sebe malé snehové fliačiky, tak sa teším ako budú vyzerať zblízka.

teheran_017.jpg
Severný Tehrán sa topí v smogu

teheran_018.jpg
Výškové budovy severného Tehránu

teheran_019.jpg
Smog pomaly, ale isto mesto pohltí

teheran_020.jpg
Prechádzka k stanovištu lanovky

 

Cena lanovky na najvyššie 7.stanovisko je 120 000 riálov. Na Irán viac než dosť, ale na tom nezáleží. Sám nasadám do malej kabínky a vyrážame. Kabínka sa po rozbehnutí kýve sem a tam a ešte pri tom vydáva zvláštne zvuky. Keď sa rozbieha smerom nadol, inštinktívne pozerám pod ňu a hľadám aspoň kúsok roviny kam by mohla spadnúť, ale pod nami sú len ostré skaliská. Miestami sa tak rozkolíše, že sa musím držať oceľovej tyče predomnou. Na stanovišti č.2 krútim nad sebou hlavou, že som si kúpil lístok až do sedmičky. Tie výhľady však stoja za to. V čísle 5 treba prestúpiť a čaká ma posledná etapa. Naokolo sa rozprestrel sneh a vysoké štíty hôr. Pri každom klesaní naberáme takú rýchlosť až mám pocit, že odletíme. Konečne vonku! Fúka tu silný vietor a v krátkych rukávoch je chladno, ale aspoň som si prezieravo vymenil sandále za topánky. Ocitol som sa vo výške takmer 3900 mnm a je to naozaj cítiť. Kráčam na vrchol kopca, ale každý krok je dvojnásobne cítiť a ide mi to nejako pomaly. Kráčam, kráčam a keď zastavím, aby som sa obzrel, vidím, že som prešiel len kúsok. Nohám sa akosi nechce, hlava duní a aj tá voda sa rýchlejšie míňa. No ak človek atakuje 4 tisícky, tak treba s redším vzduchom počítať. Naokolo je však krásne a tak si vychutnávam behanie po snehu uprostred leta a pomedzi skaly hľadám tyrkysové kamienky. Pohľady na okolie vyrážajú dych a neviem či sa mám skôr pozerať dole alebo na štíty hôr. Chodí tu aj  sedačková lanovka k hotelu, pretože Tochal je obľúbené lyžiarske stredisko. Na vrchol kopca sú to odtiaľto asi dve hodiny, tak si len tak pobehujem a na vrchol nemyslím. Vraciam sa o stanovište nižšie a ani tu nezmeškám možnosť poprechádzať sa. Rastie tu niekoľko typov farebných kvetov a práve prebiehajú detské súťaže tak sa odvšadiaľ ozýva detský krik. Pripravili pre ne ihriská, hrá hudba, moderátor stále niečo vykrikuje do mikrofónu a Iránci naokolo rozložili svoje piknikové súpravy a užívajú si oddychový deň. Posledný lanovkový zostup, posledné vŕzganie a posledné kývanie sa kabínky. Kráčam naspäť až do mesta s takou radosťou a rýchlosťou, že prebieham všetkých, ktorých som videl pred sebou. Miestami sa zastavujem v tieni, pretože na podrážkach cítim rozhorúčený chodník.

teheran_021.jpg
Drsná krajina pohoria Elborz

teheran_022.jpg
Pohorie Elborz ležiace nad Tehránom

teheran_023.jpg
Aj v lete ešte niektoré kopce pokrýva sneh

teheran_024.jpg
Lanovka vyvedie návštevníka do výšky cez 3800 metrov

teheran_025.jpg
Len tak si pobehať po snehu

teheran_026.jpg
Hore premávajú aj lanovky

teheran_027.jpg
Niektorí si vybrali dnešný deň na túru

teheran_028.jpg
Pohorie Elborz nad iránskym hlavným mestom

teheran_029.jpg
Lanovky sú dnes väčsinou prázdne

teheran_030.jpg
Vietor a čierne čádory

teheran_031.jpg
Rozkvitnutý Elborz

 

Vykračujem si Tehránom bez toho aby som tušil ako sa dostať tam kam chcem. Tuším smer a snažím sa rozpamätať. Taxíkár, ktorý ma viezol k lanovke mi hovoril názvy každej ulice, ktorou sme prechádzali a až teraz oceňujem jeho výklad, pretože tieto tehránske štvrte nemám ani na mape. Skupinky taxikárov sa pýtam ako sa dostať k šáhovmu palácu Sa´ad Abad. Ak chcem vezmú ma tam, ale za také peniaze, ktoré by im nezaplatil snáď nikto. Vždy som mal viac času ako peňazí a tak pokračujem po vlastných. Neviem ako sa to stalo ale o pol hodinu stojím pred bránou do paláca. Celý areál je zasadený v tieni stromov príjemného parku. Na horizonte sa dvíhajú šedivé vrcholky Elborzu a v diaľke vyrastajú biele múry paláca. Palác Sa´ad Abad na začiatku obývali poslední panovníci Qajarskej dynastie, ale dnes sa spája skôr s menom iránskeho šáha Rezu, ktorý sa sem nasťahoval v 20.rokoch 20.storočia. Neskôr sa stal domov aj pre jeho syna Mohammeda Rezu Pahlavího. Malé nádvorie lemujú dookola stánky, kde predávajú malé upomienkové predmety a medzi nimi visí obrovský nomádsky koberec. Pred Bielym palácom stoja dve veľké bronzové čižmy. Nohy si do nich obúval perzský šáh, ale po jeho úteku z krajiny sa socha stala obeťou dejín. Miestnosti sú naplnené luxusom na aký bol Reza Pahlaví zvyknutý. Príjmacia sála, miestnosť s podlhovastým stolom kde sa schádzali hostia k večeri, izby po ktorých sa prechádzal Roosvelt, jordánsky kráľ Hussejn, egyptský prezident Sadat a mnoho iných predstaviteľov svojich krajín. Veľmi sa mi tu páči. Jedna z miestností sa pýši najväčším kobercom aký bol v Iráne utkaný. Zaujímavosťou je, že takmer všetky bohato zdobené lustre pochádzajú z Československa. Návštevník dokonca natrafí aj na tigra, hoci len na jeho kožu natiahnutú na zemi. Sedím v tieni v parku vedľa paláca a čítam si o tomto mieste. Predtým než odídem sa chce ešte pozrieť na Zelený palác. Je ukrytý v lese a celá cesta k nemu vedie do kopca. Nohy sú už po tých niekoľkých dnešných kilometroch cítiť. Dokonca si v jednom momente hovorím, že sa na palác kašlem a otočím sa, pretože ten sa nie a nie vynoriť spoza stromov. Viem, že by mi to bolo neskôr veľmi ľúto a pokračujem. Útroby Zeleného paláca sú niekoľko násobne menšie a svojmu menu vďačí za zelenkastý kameň z ktorého ho postavili. Prejdem sa niekoľkými miestnosťami a môžem ísť.

teheran_032.jpg
Biely palác, kde svojho času žil Mohammed Reza Pahlaví

teheran_038.jpg
Socha posledného iránskeho šáha

teheran_033.jpg
Po vstupe do Bieleho paláca

teheran_034.jpg
Jedáleň

teheran_035.jpg
Jedna z mnohých miestností Bieleho paláca

teheran_036.jpg
Luxusne zariadený salónik na príjmanie hostí

teheran_037.jpg
Útroby Bieleho paláca

teheran_039.jpg
Menší Zelený palác ukrytý v lese

teheran_040.jpg
Typické iránske jedlo. Kuracie kúsky na špajdli a ryža so šafránom

 

Ďalšie ráno som si povedal, že tento deň venujem iránskym mučeníkom. Kto chce v Iráne či Tehráne kráčať po stopách mučeníkov skôr či neskôr sa dostane na perifériu mesta, kde sa nachádza najznámejší cintorín celej krajiny Behesht-e Zahra. Iránci často miesta posledného odpočinku svojich blízkych nazývajú záhradami. Veziem sa metrom a vystupujem na konečnej stanici neďaleko známej Chomejního svätyne, kde je vodca iránskej revolúcie pochovaný. Oproti svätyni začína nekonečný rad hrobov. Najviac ma láka časť, ktorú venovali vojakom iránsko-irackej vojny, no neprejsť sa aj ostatnými časťami by bola škoda. Včera tu bola demonštrácia pri hrobe Nedy, ale nedarí sa mi ho nájsť. Pýtam sa hŕstky ľudí, ale tí nevedia, alebo radšej nechcú vedieť, kde leží jej hrob. Cintorín je neskutočne veľký. Asi hodinu sa len tak prechádzam v tieni stromov a oči mi behajú po náhrobkoch. Z pod neveľkého stanu sa ozývajú smutné, melancholické melódie plné bolesti. Aj keď človek zachytí len pár slov, vie si živo predstaviť o čom tie piesne sú. Ľudia si prídu posedieť pri hroby svojich blízkych, aby boli opäť s nimi. Na hrobe si rozložia čajovú súpravu, vypijú niekoľko malých presladených pohárikov, niečo si zahryznú, porozprávajú sa a pri odchode posypú chladný kameň voňavými lupeňmi červených ruží. Zaujalo ma, že väčšina hrobov má vedľa seba strom. „Ten sme zasadili krátko po pohrebe, aby nášmu otcovi nebolo smutno“. Dozvedel som sa od hŕstky ľudí, ktorí ma pozvali za nimi. Iránci majú vo zvyku zavolať pri hrob pocestného, pretože veria že to prináša šťastie. Obdarovávajú ma sladkými ďatľami a ukazujú mi ktorým smerom je vojenský cintorín.

teheran_041.jpg
Behesht-e Zahra, cintorín mučeníkov iránsko-irackej vojny

 

Dlho kráčam kým pri mne zastaví chalan na polorozpadnutom aute a navrhne, že za pár drobných ma tam odvezie. Dobre som spravil, lebo od miesta kde som sa túlal bol vzdialený pár kilometrov. Hamíd po anglicky nevie ani slovo no stále dookola omieľa slovíčko „šoháda“, aby som mal istotou, že ideme správne. Rukami naznačuje strieľanie zo samopalu a vysvetľuje mi, že tam ležia vojaci. O pár minút sme tu. Sklenené boxy s tvárami chlapcov, ktorí sa nevrátili z bojov sa mi zdá byť nekonečný. Aj keby ich tu bolo „len“ desať či sto stále ich je veľa. Každá jedna obeť v nezmyselnej vojne je tragédiou. Hovorí sa, že tu v Behesht-e Zahra je pochovaných 200 000 mužov, chlapcov, manželov či synov. Príliš veľa zničených životov. Ich fotky sú všade kam sa pozriem. Prechádzam uličkami medzi hrobmi a prezerám si miestami zažltnuté fotografie z ktorých hľadia mladí chlapci. Nie vždy sú to portréty, ale niekedy je dokonca za sklom fotografia, ktorú by si našinec na hrobe svojho blízkeho predstaviť nevedel. Fotka mŕtveho syna s rozstrelenou hlavou, o pár hrobov ďalej fotka mladého chalana v košeli a vedľa nej ako ten istý chlapec leží v prachu zeme s niekoľkými krvavými ranami a sýtočerveným „jazierkom“ pod telom. Všade vejú iránske vlajky z ktorých sa nápis „Allah Akbar“ vlní vo vetre ako nekonečná mantra. Z reproduktorov hrá akási hudba doprevádzaná hlasnými prejavmi a ťažkým dupotom vojenského pochodu. Medzi hrobmi pod fotkami sedí niekoľko rodín. Malé deti si nemôžu pamätať na tváre z portrétov, no ich rodičia majú aj po toľkých rokoch naplnené vrásky smútkom. Kľačia na kolenách, natriasajú sa v náreku a prstami sa jemne dotýkajú písmen na kamennej platni. Všade naokolo je smutná atmosféra, ktorá aj mňa vtiahne do deja. Neviem sa ubrániť myšlienkam, že keby som v tom čase žil v Iráne mohla byť jedna z fotiek kľudne moja. K areálu patrí aj rozsiahle múzeum. Vedľa neho stojí odstavený tank s akými Iránci brázdili rozhorúčené hraničné oblasti s Irakom. Múzeum je plné starých fotiek. Zničené mestá západného Iránu, Khoramshar, Abadan plný trosiek a vojakov. Ani tu nechýbajú profily najstatočnejších vojakov a ich uniformy v ktorých si ich našli iracké guľky. Niektoré z nich sú ešte stále postriekané zaschnutou krvou či spálené od výstrelov. Obrázky roztrhaných tiel, končatín či potokov krvi najprv šokujú, no ešte viac prekvapí pohľad na školský výlet malých detí, ktoré stoja pod fotkami a učiteľka im niečo vysvetľuje. Kým múzeum v centre Tehránu bolo prázdne, toto praská vo švíkoch. Ľudia sa pomalým krokom premiestňujú od fotky k fotke a možno sa niektorým z nich vynárajú spomienky. Tu v Behesht-e Zahra medzi mŕtvymi je života viac než dosť. Iránci im nedovolia zomrieť, nedovolia na nich zabudnúť...

teheran_042.jpg
Kedysi tank, dnes pomník nedávnych udalostí

teheran_043.jpg
Múzeum mučeníkov

teheran_044.jpg
Behesht-e Zahra, cintorín mučeníkov iránsko-irackej vojny

 

foto: Tomáš Kubuš, Tehrán, 1-3.7.2009

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?