Za stratenými pevnosťami a mestom námorníkov

Autor: Tomáš Kubuš | 29.6.2011 o 8:01 | Karma článku: 7,37 | Prečítané:  1384x

Nič nevystihuje ománsku architektúru viac ako staré pevnosti roztrúsené po krajine. Niektoré patria k najkrajším stavbám celej krajiny, iné ležia len tak bez povšimnutia obklopené ostrými skalnatými kopcami a palmovými oázami. Viaceré však majú spoločné jedno a to, že ak sa už k nim niekto rozhodne zatúlať málokedy stretne turistov a tak sa nimi môže nerušene prechádzať. Nielen pevnosti robia Omán Ománom a krajina vďačí za svoju povesť moru a obchodným cestám. Mesto Sohar na severe sa stalo synonymom námorníctva, tak prečo sa neísť pozrieť ako vyzerá na vlastné oči?

Ráno si narýchlo balím fľašu vody, knižku, foťák a idem na výlet za objavovaním ďalších ománskych krás. Ešte včera večer sediac vonku nad pohárom čaju som rozmýšľal kam sa dnes pozriem. Misky váh sa dlho nakláňali k nápadu pozrieť si mesto Sur na juhu krajiny, ale okolo jedenástej večer ma náhle osvietilo a povedal som si, že to budú pevnosť Nachal a Rustaq.

 

To som však ešte netušil aká strastiplná a zaujímavá cesta sa mi rysuje. Na križovatke neďaleko hotela naskakujem do mikrobusu s konečnou v Ruwi a tu skúšam objaviť zdieľané taxíky smer Nachal. Veľmi rýchlo ma presvedčili, že nič také týmto smerom nechodí, ale za 25 riálov (cca 50 euro) ma k pevnosti hociktorý z nich odvezie. Cena je pre mňa príliš vysoká. Naokolo sa zhŕkli ľudia a vravia, že ak chcem vidieť aj pevnosť Nachal aj Rustaq tak je to verejnou dopravou prakticky nemožné a ak aj by sa to podarilo musel by som veľa krát prestupovať. Niektorí tvrdia, že sa to jednoducho nedá. Záblesk sekundy, úsmev na tvári a vravím si, že ak sa to nedá tak to skúsim. Stratiť nemám čo a aspoň sa nejako zabavím. Koniec koncov je to predsa výzva.

 

Beriem si prvý lacný taxík k výpadovke na letisko. Šofér tam má ich niekoho zobrať tak si zapýta len zlomok ceny. Tu stopujem mikrobusy, aby som sa dostal na Russyal, aj to len preto aby mi povedali, že priamo do Nachly nič nepôjde. Akousi náhodou sme sa tu stretli štyria ľudia, ktorí chcú ísť do mesta Barka severne od hlavného mesta. Taxikár chvíľku váha, ale keď mu zaplníme celé auto, tak si to napokon rozmyslí a ideme. Do Barky to je asi 50 kilometrov a po celej krajiny vyniká chovom býkov. Pred mestom sa začnú objavovať odbočky k jednotlivým farmám, tak tuším, že sme za chvíľku na mieste. Vystupujem v meste a ľudia mi ukazujú, ktorá cesta vedie smerom na Nachal. V supermarkete si nechám zabaliť misku ryže, kari omáčku a omáčku tikka massala. Všetko si to vonku zmiešam dokopy a pri kráčaní smer Nachal si vychutnávam každé sústo. Zastaví sa pri mne taxikár, že ma tam vezme za 10 riálov, no to je skôr nemiestny vtip. Zastaví pri mne toyota s otázkou kam som sa vybral. „Nachal“ hovorím a len kývne hlavou nech si naskočím. Za tónov arabskej hudby zlievajúcej sa po týždňoch počúvania do jednej masy sa približujeme k môjmu cieľu.

 

Pevnosť Nachal leží necelých 150 kilometrov severne od hlavného mesta v regióne al-Batinah. Ten je v Ománe známy ako úrodný pás zeme vkliesnený medzi pohorie Hadžar a morským pobrežím.  O pevnosti Nachal sa hovorí ako o jednej z najkrajších ománskych stavieb. Opis, ktorý by v iných končinách sveta priťahoval turistické autobusy patrí dnes len mne. Šofér ma vyhadzuje pri odbočke, tak si posledné kilometre rozpálenou krajinou poctivo odšliapem. Vyberiem si zvyšok obeda z Barky a pri šliapaní obedujem. V diaľke sa začínajú rysovať veže pevnosti. Možno ju najkrajšou robí prostredie, do ktorej ju zasadili. Dramatické hory Hadžaru stúpajú, klesajú a ústia do vyschnutých údolí plných obrúsených kameňov. Tie nečinne čakajú kým sa korytá zaplnia vodou, aby sa opäť mohli poprechádzať po dne. Za riekou bez vody vyrastajú stovky, ba i tisíce štíhlych, vysokých paliem. Pevnosť stojí na vyvýšenine, aby ju bolo dobre z diaľky vidno a odstrašila každého kto by si na ňu brúsil zuby.

 

nachla001.JPG
Pevnosť Nachal v celej svojej kráse

nachla002.JPG
Jedna z veží na konci pevnosti

nachla003.JPG
Pod obrovskou pevnosťou

 

V malom zastrčenom obchodíku si kupujem fľašu ľadovej vody a idem dobývať pevnosť. Jej strážca je ukrytý pred vražedným slnkom v tieni a len lenivo mávne rukou na pozdrav. Kedysi na tomto mieste stála pevnosť, ktorej korene siahali do predislamskej doby, ale v roku 1834 za vlády imáma Saída bin Sultána tu vyrástla dnešná stavba. Tmavé miestnosti pevnosti osvetľujú len zväzky svetla predierajúceho sa dnu cez malé otvory a zamrežované okná. Niektoré z nich zostali v tradičnom vybavení, čo dáva návštevníkovi lepšiu predstavivosť doby, kedy sa tu stretávali starší muži z mesta pri preberaní najdôležitejších udalostí. Delá vytŕčajú z priezorov namierené na mesto pod nimi, hoci pušný prach by sme darmo hľadali. Dnes už len ticho pozorujú nádherné prostredie obkolesené horami a palmami cez ktoré sa snažia preraziť nízke minarety mešít. Nádvorie pevnosti je vykladané kameňmi a na jeho konci stojí veža s hlinenými cimbúriami.

 

nachla005.JPG
Vstup do pevnosti

nachla007.JPG
Typická ománska architektúra

nachla008.JPG
Vežičky pevnosti strážili s delami okolie

nachla009.JPG
Jedna z vežičiek pevnosti

nachla006.JPG
Mnohé miestnosti v pevnosti majú strohé vybavenie

nachla012.JPG
Schodiskami je celá pevnosť prepletená

nachla011.JPG
Oáza vyplnená palmami pod pevnosťou

nachla013.JPG
Hlinená architektúra starej pevnosti

nachla014.JPG
Delá sú ešte stále namierené na okolie

nachla016.JPG
Pevnosť Nachal stojí na skale

 

Prejdem sa aj mestečkom pod pevnosťou, ale to je v čase páľavy takmer vyľudnené. Predieram sa úzkymi, hlinenými uličkami kde sa hýbu len tiene domov. V zavlažovacích kanáloch zvaných falaj tíško preteká vody, aby sa dostala do záhrad miestnych obyvateľov. Sem tam sa za kovovými mrežami okna mihne postava, ale nikdy to netrvá dlhšie než sekundu. Len jedno dievča ostáva dlhšie a čaká kým sa pozriem, aby mi zakývalo. Nad hlavou mi rastú palmy, ale akosi stále nemôžem nájsť cestu k mešite, ktorá sa mi zhora z pevnosti páčila. Pomaličky sa z mesta vytrácam a pokračujem zase ďalej. Autá či taxíky tadiaľto neprejdú, tak ma nenapadne nič iné, než kráčať na starú známu križovatku. Dlho kráčam krajinou bez možnosti čo i len nachvíľku ujsť pred pichľavým slnkom, ale 250 metrov pred križovatkou mi zastaví auto, že ma na ňu hodí.

 

nachla017.JPG
V tichých uličkách

nachla004.JPG
Mestečko pod pevnosťou

 

Tu už nečakám dlho a zase sa veziem. Koľký dopravný prostriedok to už dnes je? Cesta k pevnosti Rustaq sa kľukatí pomedzi špicaté vrcholky Slnečných hôr ako by sa dalo pohorie Jebel Shams preložiť. Neraz pripomínajú otvorenú tlamu žraloka posiatu ostrými zubiskami. Pôsobia však krásne, chladne, neosobne, ba priam až drsne až sa na nich človeku páči ich neskrotená divokosť. Rozlievajú sa doľava, doprava a v čase dažďov pod nimi hučí masa valiacej sa vody, ktorá zase raz naplní údolia. Šofér ma vysadil pri značke odkiaľ to je k Rustaqu ešte 16 kilometrov. Bleskový nápad odšliapať si to poctivo ako pútnik zmietol zo stola mladý taxikár, ktorý sa vynoril z ničoho nič. Abdul v snehobielej naškrobenej dišdaši mi celou cestou rozpráva o Ománe a tak cesta veľmi príjemne ubehne. Pýta sa kam mám namierené po návšteve pevnosti a keď mu vravím Muskat, navrhne, že ma za 4 riále vezme k pevnosti, počká na mňa koľko budem chcieť a vezme ma až priamo do Muskatu. Má tam cestu a tak si niečo zarobí aj on a mňa to nevyjde draho.

 

Hlinené múry pevnosti v Rustaqu nie sú tak impozantné ako v Nachale, za to sú minimálne o storočie staršie. Rustaq bol dokonca kedysi hlavným centrom Ománu a preto si dodnes nesie svoju dôležitosť. Kým Muskat je živým mestom, tu sa najčastejšie rozvíri prach ulíc keď sa ľudia chystajú na ranný trh. S poobedím sa prach usadí, slnko sa len pomaly prevaľuje po oblohe, muži popíjajú čierny čaj s mliekom a takto pomaly uteká deň za dňom. Pevnosť je opustená a jej steny rozochvejú len moje kroky. Tmavé miestnosti pôsobia po toľkých rokoch neútulne. Chodbička medzi nimi je posiata zvláštnymi hnedými fľakmi a o pár sekúnd sa ozvú piskľavé zvuky a zlovestný trepot krídel. Odniekiaľ sa vynorilo aspoň tridsať čiernych netopierov. Kŕdeľ pohltilo vonkajšie svetlo a ja som ostal stáť na mieste ako obarený. Prechádzam ďalšími priestormi nad ktorými sa dvíha takmer 20 metrov vysoká veža. Je najvyšším bodom celej stavby a pohľad z nej na okolie je na nezaplatenie. Stromy vysadené naokolo poskytujú príjemný tieň a od nich vyzerá aj pevnosť naozaj príťažlivo.

 

rustaq001.JPG
Vstup do pevnosti v Rustaqu

rustaq003.JPG
Pohľad z pevnosti na okolité oázy a hory

rustaq002.JPG
Delá patrili k povinnej výbave každej pevnosti

rustaq004.JPG
Zeleno-šedá krása východného Ománu

rustaq005.JPG
Vo vnútri pevnosti

rustaq006.JPG
Steny vo vnútri pevnosti

rustaq007.JPG
Hlinené múry vyzerajú zvnútra zanedbane

rustaq008.JPG
Pevnosť Rustaq

 

Začala ma priťahovať námornícka minulosť mesta Sohar a tak som si ďalší deň vymyslel výlet priamo k jeho brehom. Sohar leží od Muscatu okolo 220 kilometrov, tak chvíľku potrvá kým sa v ňom ocitnem. Pobrežnou cestou sa tiahne niekoľko pekných pevností, no väčšina z nich je verejnou dopravou prakticky nedostupná. Dve z nich sú tak blízko cesty, že ich môžem z idúceho auta obdivovať, ale to nieje to pravé orechové. Pozerám sa na krajinu, ktorá sa rozprestrela navôkol, ale akosi nedokáže ničím zaujať, žiadna scenéria, ktorá by sa vryla do pamäti, zanechala v hlave otázky a na tvári vyvolala nemý úžas.

 

V Sohare som sa ocitol presne na pravé poludnie. Peklo v podobe horúceho vzduchu zmiešaného s vlhkosťou od mora je miestami neznesiteľné. Kúsok od pobrežia stojí pevnosť, tak rozdielna oproti všetkým, aké som v krajine kadidla videl.  Jej múry nemajú charakteristickú farbu hnedej hliny, ale sú čisto biele ako maják. Rohové veže sa strácajú v zelenom parku plnom kríkov a stromov. Dolieha sem hlas mora aj jeho sýta slaná pachuť. Pri vstupe ma odchytil strážnik so slovami, že pevnosť je pre verejnosť uzatvorená. Skúšam ho prehovoriť, tak ma posiela k riaditeľovi. Ten sedí v malej klimatizovanej miestnosti za písacím stolom nad ktorým visí portrét sultána Qaboosa. Aj jemu vyslovím prosbu o návštevu zatvorenej pevnosti, na čo sa usmial, poďakoval mi že som prišiel a môžem sa túlať kde len chcem. Nádvorie pevnosti z 13.storočia je rozkopané a poskytuje útočisko pre stavebné stroje a iné zariadenia. Najväčšia z veží vyzerá ako po bombardovaní. No, ešte im to nejaký týždeň potrvá kým dajú celú pevnosť dokopy. Vybehnem na menšiu vežu spájajúcu hradby, ale pre stromy z nej nieje nič vidno. Som rád, že som sa sem mohol pozrieť, hoci svojim spôsobom tu nič nebolo. Koniec koncov tak to niekedy býva. Príbehy o starých námorníkoch myseľ spracuje, dofarbí ich štipka fantázie a skutočnosť je napokon iná.

 

sohar001.JPG
Netradičná snehobiela pevnosť v meste Sohar

sohar002.JPG
Vysoká veža soharskej pevnosti

sohar003.JPG
Menšia kruhová veža zasahuje do záhrady

 

sohar004.JPG
Hlavná veža pri pohľade z vnútra zatvorenej pevnosti

Z pevnosti je to k pobrežiu Perzského zálivu len pár metrov. Práve ním prúdilo do mesta bohatstvo ruka v ruke s legendami a rozprávkami. O Sohare sa hovorí ako o mieste, ktoré bolo domovom významného námorníka Ahmeda bin Majeda. Jeho meno sa spája s objaviteľskými cestami Vasca de Gamu. V roku 1498 mu arabský námorník pomohol navigovať cez Mys Dobrej Nádeje, čo malo za následok otvorenie obchodných ciest s Indiou. Niet divu, že ho miestni považujú za prvého a najlepšieho arabského moreplavca. Po pláži poskakuje niekoľko vodných vtákov aké som ešte v živote nevidel a v piesku nechávajú stopy malé, farebné kraby. Radosť ich sledovať. Zahrabávajú sa do piesku a ostávajú po nich len niekoľko centimetrové vežičky.

 

sohar005.JPG
Ukážková promenáda na brehu mora

 

Mesto si užíva siestu a v uličkách sa len sem tam mihne postava. Miestami mám pocit akoby tu nikto nebýval a ostal som v ňom sám. Na mešite sa pohnú ťažké drevené dvere a muž vchádza dovnútra. Allah v nej ukrýva dostatok tieňa. Vyschnuté koryto, kam more prilieva vodu skrášľujú vraky lodí nahlodané zubom času. Indická rodinka si nerušene vychutnáva morské vlny. Muž, žena v žlto-oranžovom sári a dve malé deti prišli na plážový piknik. V tichej zátoke som objavil odpočívať drevenú loď. V časoch jej slávy musel byť na ňu úžasný pohľad. O jej trup sa rozbíjali vlny Arabských morí, vnútrom sa niesla vôňa orientálneho tovaru a paluba bola plná príbehov o drsných chlapoch, ktorí trávili na mori dlhé mesiace. Tak predsa v sebe ukrýva Sohar ducha starej tradície! Moderné drevené člny sa povaľujú pred domami a čakajú na ráno. S ich príchodom sa vleje život do miestneho rybieho trhu, ktorý už teraz zíva prázdnotou.

 

sohar006.JPG
Minaret mešity v centre mesta

 

sohar007.JPG
Centrum mesta dotvárajú pekné biele domy

sohar008.JPG
Mešita v centre mesta


sohar009.JPG
Koryto s opustenou loďkou

 

sohar010.JPG
Malá mešita

sohar011.JPG
Parkovisko pred domom

sohar012.JPG
Námornícka minulosť na brehu mora

 

Dlho sa prechádzam pobrežím a začínam mať pocit akoby som videl starobylé mesto vystavané na vyvýšenine obmývanej morom. Snažím sa ísť jeho smerom, ale zamotal som sa v mestskej zástavbe a nemôžem nájsť cestu. Vyzerá trochu ako marocká Essaouria na brehoch Atlantiku avšak dodnes s určitosťou neviem či tam to mesto bolo, alebo sa z mora vynorila len nejaká fatamorgána, ktorej pomohli tri hodiny kráčania po najostrejšom slnku...

 

foto: Tomáš Kubuš, Nachal, Rustaq, Sohar, 28-29.9.2009

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?