Chatušaš. Cesta za chetitským snom

Autor: Tomáš Kubuš | 12.9.2011 o 8:02 | Karma článku: 12,21 | Prečítané:  2651x

Tajomná ríša Chetitov, ktorej srdce bilo v centrálnej Anatólii už od pradávna priťahovala vedcov, bádateľov či rôznych dobrodruhov. Bolo len otázkou času, kedy sa aj moja myseľ zaplní príbehmi o Chetitskej ríši, slávnych chrámoch, hradbách či bránach a rozhodnem sa uvidieť na vlastné oči to, čo bolo mnoho storočí skryté pred svetom. A lepšie ako fantazírovať doma a všetko si predstavovať je nahádzať pár vecí do batohu a vydať sa na cestu do centra Chetitskej ríše, do mesta Chatušaš...

Nápad ísť znovu do Turecka prišiel náhle ako letná búrka. Nebol to blesk z čistého neba, pretože som sa prvý krát začal pohrávať s myšlienkou uvidieť Chatušaš asi mesiac pred tým ako som za sebou zatvoril dvere a vydal sa na prvý spoj. Je to ten pocit, kedy človek nečinne sedí a odrazu mu začne chýbať krajina, ktorá mu vzala kus srdca. Už je to dlhých 10 mesiacov, kedy som pod tureckým nebom naposledy popíjal silný čierny čaj. Nie je podstatné ako a kedy som sa rozhodol, ale hlavné je, že sedím na malom nádvorí lacného hotela v ospalej dedinke Bogazkale a perom tancujeme po zošite, aby som zaplnil jeho čisté, nepopísané stránky.

 

Lístky na autobus do Istanbulu som si kúpil vo štvrtok a o pár dní v pondelok vyrážam. Notoricky známa cesta s prestupom v Sofii ma už nedokáže nadchnúť a tak len sedím, sledujem známe scenérie utekajúce za autobusom a snívam o tom čo všetko  budem v Turecku robiť. Na hraniciach ma nevíta len nádherná červená zástava s bielym polmesiacom a hviezdičkou, ale aj nové bankovky a o päť euro drahšie víza. Ešte niekde pri bulharskom Plovdive som bol presvedčený, že na noc ostanem v Istanbule, pretože som si myslel, že som z tej dlhej cesty akosi rozbitý. Ako sme však odkrajovali kilometre tureckej krajiny, začala sa táto možnosť posúvať nižšie a nižšie a ja som cítil prílev novej energie. O prvenstvo sa však bije Chatušaš s Amasyou. Keď už to vyzeralo, že sa jedno mesto dostáva do vedenia, druhé vyrukovalo s argumentom, ktorý opäť naklonil nerozhodné misky váh. Jasné, pôjdem do oboch, len v akom poradí? Rozlievajúca sa zástavba obrovského Istanbulu už dávno pohltila krajinu navôkol a ja stále neviem kam vlastne idem. Hľadiac na odlesky zapadajúce slnka nad Bosporom mi v hlave nastal malý výbuch. „Chatušaš“ ozvalo sa a je rozhodnuté!

 

Mením peniaze, kupujem si lístok do Ankary. Ísť do Chatušaš totiž znamená najmenej 2 ďalšie prestupy a minimálne 12 hodín strávených v autobusoch. Bŕŕ, po 24 hodinách na sedadle to znie ako zlý sen, ale hovorím si, že som mladý a musím predsa vydržať aj horšie veci:) Posilnený koláčom, ktorý si nesiem z domu si odvážne sadnem sa sedadlo a nechám sa unášať osudom. Míňame slnkom zaliaty Zlatý Roh a ja v tom momente váham či som spravil dobre, že som hneď opustil moje milované mesto. Určite by si zaslúžilo, aby som do jeho ulíc vtlačil kroky, pohladil steny jeho starých budov, posedel si v mešitách, parkoch, ale to všetko ešte príde. V hlave sa mi vynárajú pasáže z Pamukovho Istanbulu, kde ako malý chlapec sledoval nekonečné zástupy lodí plaviacich sa Bosporom. Vrátiť sa tak do jeho detstva, stál by som vedľa neho a predbiehali by sme sa v ich počítaní.

 

Sedem hodín jazdy ubehlo rýchlejšie, než by sa mohlo zdať a mňa privítala chladná čakáreň obrovského otogaru v Ankare. Vždy som si myslel, že musím ísť do mesta Çorum alebo Yozgat, ale múdre knihy hovoria, že východiskovým bodom pre návštevu chetitských pokladov je Sungurlu. Nemám najmenší dôvod múdrym knihám neveriť. Lístok kupujem ráno o pol tretej, ale bus odchádza až o pol ôsmej. Rozmýšľam ako vyplniť 5 hodinový priestor, ale nič lepšie ako spánok ma nenapadá.

 

Z Ankary do neznámeho mestečka Sungurlu trvá cesta autobusom tri hodiny, ale ani ono ešte nie je tým vysneným cieľom. Je len východzím bodom odkiaľ sa tulák s batohom dostane do malej dedinky Bogazkale, ktorá je bránou do starovekého kráľovstva Chetitov. V tieni obrovského gaštanového stromu nasadneme do mikrobusu a urazíme posledných tridsať kilometrov. Krajina strednej Anatólie je neuveriteľne nádherná. Ešte ani jednou nohou nie som v Chatušaš, no už viem že sa mi tu bude páčiť. Anatólia pripomína rozbúrené more zastavené v čase. Jeho vlny sa za tisícročia premenili na menšie i väčšie pahorky zaliate zlatistou či zelenou farbou. Políčka plné obilných klasov tancujúcich vo vetre vystriedajú ovocné stromy, pasienky a dokonca aj pás ihličnatých lesov. Akoby sa na tomto malom kúsku snažili mať mozaiku celého sveta. Prisadol si ku mne dozadu starý dedo. Dlhé ošúchané nohavice, košeľa s rukávmi až po zápästia, šedá vesta a na hlave typická baretka. Ostré črty tváre dokresľujú vrásky vypálené slnkom počas nekonečných hodín práce na poli. Priniesol so sebou zápach, akoby strávil posledný týždeň v maštali a nepomohla by ani vetvička mäty, ktorú si pred nos prikladajú niektorí návštevníci garbiarní v marockom Feze. Najhoršie, že polovica zamračených pohľadov končí na mne. 52 hodín cesty a 6 prestupov. Toľko mi trvalo prísť do srdca Chetitskej ríše odkedy som za sebou zatvoril doma dvere. Kamenné múry Chatušašu sú na dosah. Ležia tu bez pohnutia už veľmi dlho zasadené v tejto príjemnej krajine. Neďaleko sa vlní najdlhšia turecká rieka Kizilirmak. Chetiti ju poznali ako Marašantija, no do histórie vstúpil jej grécky názov Halys. V pamäti sa hneď vynára slávna veštba delfskej Pýtie, ktorá povedala kráľovi Kroisósovi, že ak ju prekročí zničí veľkú ríšu. Nepovedala mu však, že to bude tá jeho.

 

Bogazkale je malá dedinka, kde sa nadobro zastavil čas. Keby za rohom neležali ruiny chetitského hlavného mesta, len ťažko by sa jej prachom prešla noha turistu. Ulice sú prázdne, pretože horúce slnko vyhnalo všetkých do svojich domov. Dokonca sú prázdne aj čajovne a pekárenská pec zíva prázdnotou. Len jeden blázon kráča rozpálenými ulicami, aby si splnil ďalší z tisícky svojich snov. Hotel nájdem veľmi rýchlo, zjednám cenu na 15 TL za noc a rozhadzujem svoje veci po útlej izbičke. Niektoré staré domy, ktoré si pamätajú ešte silnú Osmanskú ríšu sa pozvoľna rozpadávajú, ale ich schátralosť im dodáva priam vznešený nádych. Brána do mesta dostala vďaka rekonštrukcii reálnu podobu. Kedysi obiehalo celé mesto dlhočizné kamenné opevnenie, no dnes ostalo len na niektorých miestach. Pri pohľade na ne sa musel zľaknúť nejeden nepriateľ. Za bránou sa toho odohralo príliš veľa. Kráľ Chatušiliš I. sa v 16.storočí pr.Kr. rozhodol, že práve tu medzi niekoľkými pahorkami bude tĺcť srdce mocnej ríše. Dovtedy sa tak dialo v meste Neša, dnešnom Káneši. Ako sa na tróne striedali králi, mesto menilo svoju tvár. Pribúdali chrámy, domy, rozširovali sa cesty, rástli múry aj paláce. Odhaduje sa, že v čase pred zničením žilo za hradbami mesta okolo 50 000 ľudí. Ak si vezmeme a akej dobe sa pohybujeme, je to úctyhodné číslo. Chatušaš spoločne s Chetitskou ríšou sa dočkalo svojho konca okolo roku 1200 pr.Kr. Vtedajší svet sa otriasol pod mnohými zmenami a v tom čase krehká ríša Chetitov sa rozpadla a ostali po nej len kamenné monumenty.

 

chatusas_001.jpg
Staré rozpadnuté domy v Bogazkale

chatusas_002.jpg
Zrekonštruované hradby Chatušašu

chatusas_003.jpg
Dve významné chetitské lokality ležia od seba len pár kilometrov

 

Za bránou sa odkrýva nádherné prostredie, ktoré tu za tie roky vyčarovala príroda. V diaľke sa dvíhajú skalnaté bralá a cesta sa kľukatí, stúpa až sa napokon stráca za kopcom. Chatušaš sa delí na spodné mesto s Veľkým chrámom a pevnosťou a na mesto vrchné, kde bola väčšina chrámov a brán do mesta. Büyük Mabet, alebo Veľký chrám pripomína na prvý pohľad len väčšiu hŕbu kamenia. Postavili ho takmer pred 3500 rokmi a hoci vyzerá akoby si z neho spravili ľudia kameňolom, je stále najzachovalejším chetitským chrámom na svete. Prechádzam jeho ruiny a procesnou cestou, ktorá viedla priamo do jeho útrob sa ocitnem aj ja medzi nízkymi kamennými múrikmi. Kedysi držali niekoľko metrov vysoké steny, no teraz mi nesiahajú ani po kolená. V jednej z miestností leží na zemi tyrkysovo zelená nefritová kocka. Tento unikát, je darčekom slávneho egyptského faraóna Ramzesa II. V bitke medzi Chetitmi na čele s kráľom Chatušilišom III. a Egypťanmi pri sýrskom Kádeši sa nevedela šťastena prikloniť ani na jednu stranu, preto sa panovníci rozhodli podpísať mierovú dohodu. V dnešnej dobe by na tom nebolo nič zvláštne, lenže k dohode prišlo v roku 1274 pr.Kr., čím sa jednalo o vôbec prvú mierovú zmluvu v histórii ľudstva. To, že si to faraón vedel oceniť dokázal týmto nesmierne vzácnym darom. Viaceré z chrámových miestností patrili skladovacím priestorom a boli to práve oni, kto vydal dôležité svedectvá o Chetitoch. Archeológovia tu našli stovky, ba až tisíce tabuliek s klinovým písmom. Veľký chrám slúžil bohovi búrky Tešubovi a bohyni slnka Hepatu. Ich podobizne zmizli a ostali po nich len kamenné bloky na ktorých niekedy stáli a hľadeli na Chatušaš. Z ničoho nič sa z ruín vynorili predavači suvenírov. Neviem ako to robia, ale odrazu stáli pri mne. Chvíľku kecáme a nakoniec si od nich kúpim figúrku chetitského leva. Hore na kopci vraj kopú poľskí a nemeckí archeológovia. Ak chcem vezmú ma za nimi. Zdvorilo som odmietol, pretože ma viac láka túlať sa sám medzi monumentmi, ktoré odolali času ako sa pozerať na skupinku ľudí preosievajúcich hlinu.

 

chatusas_004.jpg
Nefritová kocka ako darček Ramzesa II.

chatusas_005.jpg
Nefritová kocka v chráme

chatusas_006.jpg
Veľký chrám

chatusas_007.jpg
Staroveké kamene sú po celom meste

chatusas_008.jpg
Mesto zasadili Chetiti do krásnej prírody centrálnej Anatólie

chatusas_009.jpg
Bogazkoy sa začína zmenšovať

 

Už teraz mi je jasné, že prechádzka v Chatušaš nebude prechádzkou ružovou záhradou. Cesta sa delí na dve a obe stúpajú prudko do kopca. V Chatušaš platí, že stačí aby sa človek držal cesty a tá ho dovedie k najzaujímavejším miestam. Niekedy však treba spraviť výnimku a opustiť vyznačenú trasu. Zazrel som kúsok brány, ktorá nie je vyznačená ani na mape. Schádzam z cesty a lúkou plnou ostrých bodliakov, ktoré pichajú do nôh aj cez hrubé nohavice k nej pomaličky, ale isto kráčam. Teší ma, že som nechal sandále na izbe a na nohách mám topánky. Objavil som polorozpadnutú bránu, ale je svojim spôsobom nádherná. Možno aj preto, že bolo k nej treba prebrodiť toľko bodliakov, možno preto že tu naokolo niet živej duše a sediac v tieni kamennej histórie sa dá naplno vnímať význam tohto miesta.

 

chatusas_010.jpg
Opustená brána do mesta

chatusas_011.jpg
Chetitská krajina

 

Na konci vysokého kopca stojí Levia brána. Majú ju aj grécke Mykény, tak prečo by Chatušaš nemohla mať vlastnú? Vďaka svojej povesti sa stala akýmsi symbolom celého mesta. Strážili ju dve nemé postavy levov, ale do dnešných dní prežil z dvojice len jeden. Ľudia verili v ich mýtickú silu a preto si ich postavili pri bránu, aby sa dnu za hradby nedostalo zlo. Tu vonku za hradbami sa otvára pohľad do údolia naplneného zlatými políčkami na ktoré vrhajú tieň okolité kopce snažiace sa ich uchopiť do náručia. V južnej časti mesta človeka o svojej sile presvedčí „nedobytný“ kamenný múr vlniaci sa ako had okolo celého Chatušašu. Pri pohľade na západ sa Bogazkale premenilo len na väčšiu machuľu v ktorej sa dajú rozoznať domy a nad nimi dva štíhle minarety. Druhá zo šiestich mestských brán Yer Kapi, známa aj ako Brána sfíng, stojí ešte vyššie ako Levia. Človek tu nabehá do kopca niekoľko kilometrov, kým všetko postupne obíde. Kým Levia brána je len obyčajným prechodom do mesta a z mesta, brána Yer Kapi pripomína tunel. Vchod do tmavého priestoru končí asi 70 metrov za hradbami. V jej tesnej blízkosti odpočívali štyri sochy sfíng, ale s objavom mesta sa rozutekali do istanbulského a berlínskeho múzea. Pomaly kráčam chodbou obklopený tonami kameňa. Zem je nasiaknutá vodou a vnútrom sa preháňa chladný vietor. Neviem sa nabažiť tej atmosféry. Akoby som práve teraz objavil tajnú chodbu vedúcu do strateného sveta Chetitského kráľovstva. Vďaka nej sa mohli chetitskí vojaci vo veľmi rýchlom čase dostať z mesta aj do mesta. Cesta k tretej Kráľovskej bráne konečne klesá. Pod cestou stálo kedysi nepredstaviteľných 28 chrámov. Prežili len štyri z nich, ale aj tie sa premenili na ruiny zarastajúce bodliakmi a vysokou trávou. Ľavú časť brány zdobí reliéf, podľa ktorej dostala svoje meno. Pôsobí vznešene a hoci sa ukázalo, že nejde o postavu kráľa, ale „len“ zobrazuje Boha bojovníka chrániaceho mesta, nik jej nepovie inak ako kráľovská.

chatusas_012.jpg
Levia brána sa stala symbolom starovekého mesta

chatusas_013.jpg
Lev z Chatušašu

chatusas_014.jpg
Zbytky kamenného opevnenia

chatusas_015.jpg
Kamenný lev stráži vstup do mesta

chatusas_016.jpg
Chrám sa premenil len na nízke kamenné múriky

chatusas_017.jpg
Múr sa tiahol okolo celého mesta

chatusas_018.jpg
Niekoľko malých chrámov stálo na jednom mieste

chatusas_019.jpg
Tajná chodba von z mesta

chatusas_020.jpg
Tajný vchod do mesta

chatusas_021.jpg
Kráľovská brána

chatusas_022.jpg
Detail Kráľovskej brány

 

Niekde na neviditeľnej hranici medzi spodným a vrchným mestom leží obrovská skala s vytesaným nápisom. Nişantaş patrí k najmladším pamiatkam celého mesta a bol to posledný kráľ Chetitov, Šuppilulium II, ktorý sa rozhodol po sebe zanechať tento nesmrteľný odkaz. Asi len čas je jediný, kto dokáže nápis poraziť a preto sa niektoré znaky chetitského písma roztopili a vpili sa do kameňa. Okolité skaly skrývajú omnoho viac prekvapení. V kopci sa skrýva komora, ktorej steny sú ozdobené hieroglyfmi. Všetky tri steny sú nimi zaplnené a pri pohľade na tú krásu sa dokonca uvažovalo, že by mohlo ísť o kráľovskú hrobku. Pri južnej bráne stúpajú strmé schody prudko nahor. Som na mieste Veľkej pevnosti Büyük Kale. Hore sa na rovine rozprestierajú porozhadzované kamene, no aspoň výhľad z nej stojí za to. Uverí niekto pri pohľade na toľkú spúšť, že tu žili chetitskí králi vo svojom paláci s ohromným archívom? Ten objavili už pred sto rokmi a práve v ňom sa skrýval poklad v podobe mierovej zmluvy z Kádeša. Pár metrov za pevnosťou sa snaží prebiť krajinou malá riečka Büyükkaya Deresi, ale tečie tak ticho až splýva s prírodou. V diaľke zbadám dve malé postavičky, tak si hovorím, že na nich počkám a poviem im, že hore je krásna hrobka, pretože leží mimo trasy a je veľmi ľahké ju minúť. Zoznámime sa a celú naspäť kráčame a kecáme. Je to manželský pár z talianskeho Udine. John je síce päťdesiatnik s výzorom tridsiatnika, ktorý pochádza z Londýna, ale po tom ako stretol Marinu, usmievavú Talianku, stal sa Talianom aj on. Kecáme o Turecku, Taliansku, o mne, o nich, o živote a dostanem pozvanie do Udine. Pripadám si ako Alex pri stopovaní na Aljašku, keď stretol milý manželský pár. Od prvej vety si rozumieme a ja mám z toho radosť. Prídeme na križovatku. Jedna cesta vedie dolu do mestečka a druhá k skalnej svätyni Yazilikaya. Navrhnú, že ma odvezú autom, ale keď som si poctivo odšliapal celý Chatušaš, mrzelo by ma, že by som sa posledné 3 kilometre do Yazilikaye odviezol. S úsmevom to pochopili a stretneme sa až tam.

 

chatusas_023.jpg
Kamenná komora

chatusas_024.jpg
Krásne nebo nad Chatušaš

chatusas_025.jpg
Kamenný blok Nişantaş s chetitskými hieroglyfmi

chatusas_026.jpg
Kedysi to bola Citadela

chatusas_027.jpg
Tajomné chetitské hieroglyfy

chatusas_028.jpg
Tajomné chetitské hieroglyfy

chatusas_029.jpg
Cesta na Citadelu

 

Skalná svätyňu Yazilikaya preslávil reliéf dvanástich chetitských bohov. Jej poloha z nej robí mimoriadne obľúbené miesto, kam prichádzali ľudia za svojimi božstvami. V prvom momente vidí človek len obyčajné skaly, ale to skutočné bohatstvo sa ukrýva vo vnútri, medzi nimi. Prepletám sa uzučkou kamennou chodbou medzi ostrými skalami. Krajší príchod k reliéfom si ani neviem predstaviť. Kráčam pomaly, aby som si vychutnal každý krok na tomto mieste a sledujem reliéfy, ktoré sú tak blízko, že sa ich dá dotknúť.

 

yazilikaya_001.jpg
Skalné reliéfy svätyne Yazilikaya

yazilikaya_002.jpg
Za úzkym prechodom sa odkryje svätyňa

yazilikaya_003.jpg
Skalné reliéfy

yazilikaya_004.jpg
Bohovia na chetitskom reliéfe

yazilikaya_005.jpg
Najznámejší reliéf Yazilikaye by mal predstavovať 12 božstiev

 

Na krajinu pomaly, ale isto padá súmrak. Najväčšie teplo ustalo a Bogazkale začína konečne ožívať. Dedkovia v typických čiapočkách posedávajú vonku na ulici na rohu čajovne na drevených, prútených stoličkách. Na stole či v ruke zvierajú tulipánovité poháriky čierneho čaju a pravidelné údery hracej kocky naznačujú, že obľúbená hra tavla je v plnom prúde. Sedím nad grilovaným baklažánom, pohárikmi jablkového čaju a sledujem ako sa slnko stráca za kopcami, ktoré strážia a navždy budú strážiť Chatušaš. Hlas muezzína je tak živý, až by som sa bol stavil, že nejde o reproduktor, ale skutočného človeka.

 

bogazkale_001.jpg
Bogazkale

bogazkale_002.jpg
V centre mestečka sú staré, polorozpadnuté domy

bogazkale_003.jpg
Vysoký minaret nad mestečkom

bogazkale_004.jpg
Oddych v tieni domu

bogazkale_005.jpg
V centre Bogazkale

bogazkale_006.jpg
Čerstvý chlieb ekmek

bogazkale_007.jpg
Slnko ožiarilo strechy domov

 

foto: Tomáš Kubuš, Chatušaš, Yazilikaya, Bogazkale, 28.7.2009

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?