Každý sen začína v Istanbule

Autor: Tomáš Kubuš | 16.4.2012 o 8:01 | Karma článku: 9,07 | Prečítané:  1587x

Bol čas opäť vziať na plecia batoh, nahádzať do neho zopár potrebných a nepotrebných vecí a nechať sa unášať diaľkami a snami. Tento krát som sníval o miestach na východe Turecka či severe Iraku a neustále sa k nim vracal. Toľko krát som si prechádzal mapy, že keby moje oči vysielali laserové lúče, určite by na tých miestach vypálili dieru. Keď prišiel marec, vedeli sme, že čas odchodu sa kráti. A tak sme vyrazili. Za tým tajomným svetom krajiny, ktorá krajinou ani nie je. Vyrazili na cestu na konci ktorej je Turecko a severný Irak...

Túžby sprevádzajú človeka od nepamäti. Prídu, zostanú v mysli, niektoré odídu, iné zapustia korene tak hlboko, že len myšlienka na ne napĺňa človeka radosťou. Dávnejšie som zatúžil vidieť na vlastné oči Irak, zažiť ho na vlastnej koži, ocitnúť sa na miestach kam sa tak veľa ľudí nezatúla a po tom ako som zistil, že sa táto krásna krajina navštíviť dá, nedala mi myšlienka na neho spávať. Momentálne však musím zabudnúť na Bagdad, Babylon, Ur, Basru, Nadžáf, Karbalu či Samaru, pretože arabská časť Iraku je odrezaná od sveta kvôli stále neukončenej vojne. Severný Irak známy ako iracký Kurdistan je však úplne iným svetom. Nezapĺňa stránky novín novými obeťami, výbuchmi či špirálou násilia v ktorej sa zvyšok krajiny zmieta. Sen sa začal niekoľko mesiacov pred cestou skladať. Miesta na mape dostávali kontúry, spájali ich čiary, ktoré onedlho vymeníme za mikrobusy a našli sa aj spolucestujúci. Plány sú, sny tiež a ani v momente kedy sedíme na ceste k tureckým hraniciam nie je úplne rozhodnuté či sa všetko vydarí ako si človek želá, neviem sa dočkať toho momentu. Kurdské dobrodružstvo vo východnom Turecku a severnom Iraku môže začať. Koľko krásnych miest nás čaká? Koľko príjemných stretnutí zažijeme? Koľkými mikrobusmi sa budeme viezť zaprášenými cestami? Koľko litrov čaju vypijeme pri posedeniach? Hlava je doslova nabitá myšlienkami. Najbližšie tri týždne budeme žiť na ceste životom tulákov, ktorý tak milujem...

Čas pred tým ako človek nasadne do prvého spoju na jeho ceste má tendenciu sa vliecť. Dnes je tomu akosi inak a všetko má rýchlejší spád. Ani sa nenazdám a stojím na bratislavskej autobusovej stanici na jednom z nástupíšť a nedočkavo kontrolujem z diaľky každý prichádzajúci autobus. Ten náš do Sofie má odísť o pol druhej, ale ako to je dobrým zvykom ani teraz neprišiel na čas. Vždy som nervózny, keď čakám na prvý spoj, pretože ma máta predstava, že ak sa pokazí prvý, nemôže už ďalej nič fungovať. Našťastie viem, že podľa autobusu Praha – Sofia sa človek riadiť nemôže. Ani raz neprišiel tak ako mal, no vždy sa tu objavil. Prejde hodina od plánovaného odchodu a konečne zabrzdí na našom nástupišti. Miest je vo vnútri ešte dosť, tak si rýchlo vyberáme tie na ktorých strávime najbližších 16 či 17 hodín. Na tejto ceste ma vždy utešuje myšlienka, že na jej konci ma čaká Istanbul a kvôli nemu by som bol ochotný cestovať aj dva krát tak dlho. Naposledy som tadiaľto išiel pred siedmimi mesiacmi, keď som si vymyslel výlet do tureckého Chatušašu. Vtedy som išiel sám, dnes mi robí spoločnosť Frenky. Mišo sa k nám pripojí až v Istanbule, lebo vyrazí o deň neskôr. Po troch rokoch sa nám tak podarilo vyraziť na spoločnú cestu. Naposledy sme v takomto zložení brázdili Grécko v septembri 2007. Ak mám povedať pravdu, teším sa, že sa nám podarilo ísť v tejto trojici, pretože od skončenia školy sme spolu predsa len menej ako kedysi. Striedavo sledujeme krajinu za oknom, široký Dunaj, siluetu Budapešti, nekonečné roviny stredného Maďarska a kecáme. Tma pohltila všetko naokolo autobusu a z televízie žiaľ neustále vykrikujú hlúpe filmy, ktoré prerušujú spánok.

 

Ráno sa budím na srbsko-bulharskej hranici a to viem, že nám ostáva do Sofie už len hodina cesty. Na chvíľu ešte zatvorím oči, ale keď sa vonku začne odvíjať zástavba hlavného mesta, už sa o spánok nepokúšam a sledujem prebúdzajúce sa ulice Sofie. Hory, ktoré sa dvíhajú na horizonte majú svoje telo ešte zahalené tmou, ale akonáhle začne svitať odhaľujú svoje snehové prikrývky. Zamračené počasie a socialistická výstavba šedivých sídlisk presne vystihuje pochmúrnu atmosféru mesta. Je pol siedmej ráno a my vystupujeme na parkovisku vedľa železničnej stanice. Od minulého roka pribudol vedľa celkom nový terminál pre diaľkové linky. Nejedno hlavné mesto Európy by ho mohlo Sofii závidieť. Vonku je chladné marcové ráno, tak sa už celkom teším ako si sadneme na pár hodín do autobusu. Dobre, možno sa ani tak neteším na teplo v jeho vnútri ako na fakt, že už je to do Istanbulu len pár hodín.

 

Sofia sa medzičasom prebudila z nočného spánku a jej ulice ovládol čulý ruch. Ľudia, taxíky, autobusy a aj žlté presluhujúce električky križujú ulice sem a tam bez prestania. V autobuse si zahryzujeme malé turecké koláčiky, zapíjame ich čajom a pomaly, ale isto odkrajujeme z bulharskej krajiny. Aj turecké autobusy sa zmenili. Každé sedadlo má pred sebou malú televíznu obrazovku, ale momentálne nič nepúšťajú. Doteraz som niečo podobné videl len v lietadlách. Cez Plovdiv a Hasekovo sa dostaneme až na hranice. Už len bulharské výstupné pečiatky, nalepiť si turecké víza do pasov a je to. Všetko tu ide tak hladko a rýchlo, až ostávam prekvapený, keď po pol hodinke prechádzame popod obrovskú červenú zástavu ozdobenú bielym polmesiacom a hviezdičkou. Konečne v milovanom Turecku!

Keby si ty Turecko vedelo ako si mi chýbalo za posledné mesiace. Kúsok za hranicami sa na pravej strane objaví zhluk domov nad ktorými sa dvíhajú vysoké minarety. Tu stál kedysi slávny Hadrianpolis, ktorého história premenila na Edirne. Turecká krajina naokolo je akási živšia než tá bulharská. Na niektorých miestach sú polia premenené na jazerá po nedávnych povodniach, ale inde sa objavujú prvé záblesky nadchádzajúcej jari. Nová istanbulská zástavba rastie ako huby po daždi. Vždy keď prichádzam a vidím prvé predmestia môjho milovaného mesta, tak ich nespoznávam. Vždy sa Istanbul o niekoľko stoviek metrov posunie bližšie ako predtým. Rastie neuveriteľne rýchlo. Na miestach, kde pred rokom stála iba holá, opustená zem sa dnes dvíhajú niekoľko poschodové vežiaky a domy. O pol šiestej nás autobus vypľuje na obrovskom otogare, ktorý bude aj dnes našou vstupnou bránou do mesta sultánov na Bospore.

Niekoľko drobákov mi zostalo z minulého leta, tak bez rozmýšľania a hľadania zmenárne naskakujeme na prvé metro idúce našim smerom. Cesta z otogaru nemôže byť jednoduchšia. Až na Aksarayi zameníme peniaze a keďže je večer a nechceme zbytočne strácať čas, vezieme sa do centra električkou. Mesto sa ponára do tmy, ale svetlá všadeprítomných obchodov, podnikov, reštaurácii či farebných pútačov jej nedovolia ovládnuť ho. Zbehneme do hotela s otázkou či sa nenájde voľná izba. Chlapík na recepcii si na mňa našťastie ešte pamätá a dostávam dokonca presne tú istú izbu, kde som býval v auguste. Po sprche chvíľku oddychujeme, ale túžba kráčať Istanbulom je väčšia ako čokoľvek iné. V parku medzi Hagiou Sofiou a Sultanahmetom je akosi podozrivo prázdno. Len raz za čas sa okolo prejde turista, ale dali by sa spočítať na prstoch oboch rúk. Cez príjemné letné večery takpovediac toto isté miesto praská vo švíkoch. Marec urobil svoje, ale na druhej strane sa mi to páči. Chcel by som sa tu ocitnúť niekedy úplne sám. Prechádzať sa Modrou mešitou alebo útrobami chrámu Božej múdrosti a sledovať lúč mesiaca, ktorý by ju naplňoval mäkkým svetlom. Sadol si na zem a len tak hľadel na všetky svetové strany, či tu dokonca strávil noc ako dobrodruh Halliburton prikrytý len nocou a kupolou pamätajúcou si takmer celú históriu mesta. Žiaľ, jeho časy sú už nenávratne preč a tak svet Hagie Sofie oddeľuje od vonkajšieho sveta vysoký múr. Takým malým rituálom, vždy keď sa tu ocitnem je, že si u miestneho predavača kúpim varenú kukuricu. Nemôžem ho predsa teraz len tak porušiť. Obaja vymeníme líru za kukuricu, ale tá je zvláštna, kyslá a vôbec nechutí tak ako má.

istanbul002.jpg
Hagia Sofia svieti do noci

Pohľad na vysvietený Sultanahmet je neprekonateľný. Pred chvíľkou sa ponad strechy domov prehnal hlas muezzína a vo vnútri prebieha modlitba. Zistil som, že najlepšie je navštíviť Modrú mešitu pred jej zatvorením. Behom dňa je tu príliš veľa turistov, ktorí dokážu pochovať atmosféru tohto výnimočného miesta, ale akonáhle padne tma, vnútro sa vyprázdni. Pri prechádzaní Hippodromu sme dostali chuť na čaj a tak si ideme sadnúť do starej známej čajovne neďaleko odtiaľto. Je plná, ale akoby zázrakom ostal voľný akurát jeden stôl pre dvoch. Sedíme medzi mladými Turkami a popíjame jablkový čaj, zatiaľ čo odvšadiaľ cítiť príjemnú vôňu sýteho ovocného tabaku. Všímam si, že dokonca tu viac fajčia ženy než muži.

istanbul001.jpg
Uličkou k Modrej mešite

istanbul003.jpg
Modrá mešita alebo ak chceme Sultanahmet Camii

istanbul004.jpg
Na nádvorí Modrej mešity je večer kľud

istanbul005.jpg
Večer sa z Modrej mešity vytratia turisti

Uličkami sa vymotáme až na nábreží Eminönü, kde opretí o železné zábradlie oddeľujúce nábrežie od mora sledujeme ruch naokolo. Trajekty križujú vodnú hladinu, Galatská veža svieti krásne do noci a z malých pohupujúcich sa lodiek predávajú čerstvý balik ekmek. Egyptský bazár je už zatvorený a námestie stúpajúce na nádvorie Novej mešity zíva prázdnotou. Dnes sme ešte takmer nič poriadne nejedli, tak ideme nájsť nejakú reštauráciu či lokantu. Jedna obľúbená domáca lokanta už neexistuje, tak sme sa ocitli v uličke priamo nad železničnou stanicou Sirkeci. Usadíme sa v podniku na kraji priamo oproti maličkej mešite, objednáme si polievku mercimek a ako druhý chod köfte s ryžou a zeleninou. Po výbornej večeri nám ešte prinesú čaj ako starým priateľom. Prehodíme s čašníkom niekoľko viet v turečtine a spoločne sa tešíme, že nás takto osud dal dokopy. Kuchár je ako vraví „z pod Araratu“ a náš nový známy z mesta Kars. Spokojní, najedení a unavení sa vraciame v noci na izbu. Už sa neviem dočkať kedy si ľahnem do postele.

istanbul006.jpg
Lode na nábreží Eminönü odkiaľ predávajú známy balik ekmek

Po včerajšom dlhom autobusovom presune sme sa dnes v noci poriadne vyspali. Nikam sa dnes neponáhľame, tak sa chystáme kúpiť si do mesta raňajky. Celý deň totiž strávime v Istanbule, aby sme sa večer mohli presunúť na letisko odkiaľ budeme zajtra skoro ráno odlietať do Diyarbakiru. V mojom obľúbenom podniku si nechám zabaliť čerstvý börek plnený vynikajúcim syrom a s raňajkami sa vrátime do hotela. Objavili sme, že sa môžeme ísť najesť hore na strechu odkiaľ je výhľad na mesto. Sedíme na miniatúrnej terase hotela, zahryzujeme si raňajky a popíjame čierny čaj, ktorý sme si nechali spraviť na recepcii. Batohy necháme v hoteli a ideme sa poflakovať mestom. Ľudia zaplnili ulice či námestia a v okolí hlavných pamiatok to vyzerá tak, že sa do mesta opäť vrátili turisti. Aký veľký rozdiel oproti včerajšiemu večeru. Kým kráčame nádvorím paláca Topkapi, objavia sa pomedzi oblaky prvé slnečné lúče, ktoré príjemne hrejú cez hrubú mikinu. Za byzantským kostolíkom Hagia Eirene stojacim v tieni slávnej sestry Hagie Sofie sme objavili vykopávky pri ktorých som ešte nikdy v živote nebol. Veľká, hlboká jama je plná kamenných múrikov, byzantských stĺpov a napadaných kameňov. Celý priestor je zarastený trávou a kríkmi, čo ešte väčšmi dodáva miestu čaro neobjaveného miesta. Ideme sa prejsť na dlhú prechádzku až k oblúku rímskeho cisára Valensa. Cestou ma poteší stĺp Çemberlitaş. Už včera večer sa mi zazdalo, že nemá okolo seba lešenie pre ktorého som ho ešte nikdy nevidel v celej svojej kráse. Bolo však šero, tma a myslel som si, že som si to len predstavoval. Teraz stojíme pod ním a vidím, že to bola pravda. Po lešení ani stopy a tak môžem prvý krát od kedy som v Istanbule obdivovať vysoký stĺp. Ešte za svojej vlády ho v roku 330 nechal postaviť cisár Konštantín Veľký, aby tak oslávil, že sa vtedajší Konštantínopol stal hlavným centrom východnej časti Rímskej ríše. Zažil jej pád a stojí tu dodnes už dlhých 1680 rokov. Kúsok za mešitou Lale Camii odbočíme do postrannej uličky a na jej konci sa už objavujú obrysy väčšej mešity Şehzade. Je piatok, preto je jej vstup pre turistov zatvorený a prebiehajú prípravy na najbližšiu modlitbu. Park pred mešitou ohraničuje kamenný akvadukt, ktorý nechal koncom 4.storočia postaviť cisár Valens. Obrovská niekoľko poschodová stavba sa tak stala hlavným prívodom vody do byzantského mesta. Osmanskí sultáni prevzali geniálny produkt rímskych staviteľov, opravili to čo za ten čas zničili storočia a dali opäť do prevádzky.

istanbul007.jpg
Byzantské vykopávky neďaleko Haghia Eirene

istanbul008.jpg
Brána paláca Topkapi

istanbul009.jpg
Vysoký stĺp Çemberlitaş

istanbul010.jpg
Odpočinok v parku

istanbul011.jpg
Valensov akvadkut

V týchto častiach Istanbulu začína štvrť Fatih, ktorá sa označuje za jednu z najkonzervatívnejších štvrtí celého mesta. Nie je to výmysel, ale v uliciach štvrte sa menia tváre aj samotní ľudia. Ženy sú zahalené viac ako kdekoľvek inde v meste, dievčatá bez šatky prehodenej cez vlasy tu takmer nie sú a dokonca sa objavujú prvé „iránske“ čádory prenikavej čiernej farby. Celú štvrť pohltil takmer až orientálny ruch. Všade sú obchodíky, autá sa križujú s ľuďmi, ktorí prechádzajú cez cestu kde ich to napadne a z malých podnikov sa von dostáva skvelá vôňa pripravovaného jedla. Minarety obrovskej mešity sa dvíhajú nad okolité budovy, ale už z diaľky je vidno ako sú zabalené v lešení. Ukáže sa, že je v lešení takmer celá, čo je veľká škoda, ale nemôže byť všetko tak ako si to človek predstavuje. Najvýznamnejšia mešita na okolí pod ktorou sme sa ocitli nesie rovnako ako celá štvrť meno Fatih. V turečtine znamená toto slovo „dobyvateľa“ a tým nie je nikto iný ako sultán Mehmet, ktorý v roku 1453 získal Istanbul pod svoju vládu. Nad Bosporom tak zaviala vlajka islamu a navždy tomuto miestu vtisla svoju pečať. Ešte pred chvíľkou sa muezzínove zvolávanie rozliehalo nádvorím a tak je tu rušno a pomerne plno. Starí muži majú tváre ozdobené dlhými bradami, niektorí majú oblečené široké voľné nohavice, vesty až mi tieto výjavy pripomínajú miesta vzdialené 1000 kilometrov od Istanbulu. Fatih je iný svet na aký je turista v tomto meste zvyknutý. Stačí prejsť kilometer smerom do centra a konzervatívne tradície, šatky cez vlasy a dlhé brady sa začnú pozvoľna vytrácať.

istanbul015.jpg
Symbol štvrte Fatih - Mehmet Fatih

istanbul012.jpg
Rozhovor na nádvorí mešity Fatih

istanbul013.jpg
Na nádvorí mešity

istanbul014.jpg
Niekedy si treba oddýchnuť

istanbul016.jpg
Nebo nad čajovňou

istanbul017.jpg
Neodmysliteľná chuť Turecka

Zatúlame sa do Egyptského bazára, ale tu zistíme, že svojim vzhľadom nepatríme do kategórie tých turistov, ktorých sa týkajú všakovaké obchodnícke triky. Ani jeden z obchodníkov nám neprišiel nič ponúknuť. Napadlo ma pozrieť sa k Sulejmanovej mešite na vŕšku nad mestom, či je ešte stále v rekonštrukcii. Nanešťastie stále práce nedokončili a tak sa dnu nepozrieme. Okrem toho však trávime čas pri hrobke sultána a jeho ženy Haseki Hürrem. Posedávame na múriky pred starými kamennými náhrobkami ktorými sa vlnia arabské nápisy a celý čas nám robí spoločnosť veľká čierna mačka. Na západ slnka sa vraciame ku Galatskému mostu. Dlho pozorujeme breh dvíhajúci sa z vody, jeho staré, rozpadnuté budovy, ale aj celkom nové mrakodrapy, ktoré menia stáročnú panorámu Istanbulu každým rokom. Sledujeme ako trajekty križujú hladinu a dlho za sebou ťahajú stopu, ktorá sa pomaly vytráca. Svetlá veľkomesta sa začali odrážať na hladine až môže človek získať pocit, že aj pod ňou stojí ďalšie mesto, ktoré práve ožilo. Stačí pár minút, aby sa nádych krajiny a mesta zmenil. Odídeme si sadnúť do nášho nového podniku nad Sirkeci, kde sme boli včera na večeru a čakáme na Miša. Ten už odkrajuje posledné kilometre a každou chvíľkou je bližšie a bližšie.

istanbul018.jpg
Balik Ekmek, chleba s čerstvou rybou priamo na nábreží Eminönü

istanbul019.jpg
Podchod medzi Eminönü a Egyptským bazárom je vždy plný ľudí

istanbul020.jpg
Sladkosti z Egyptského bazáru

istanbul021.jpg
Svet korenín

istanbul022.jpg
Oriešky a sušené ovocie

istanbul023.jpg
Hrobky sultánov

istanbul024.jpg
Súmrak padá na Istanbul

istanbul025.jpg
Po západe slnka sa nábrežie rozsvieti

istanbul026.jpg
Nová mešita Yeni Cami

Dnešná voľba večerného jedla padla na osvedčený iskender kebab. Pripravujú ho tu v hlinených, zapekacích miskách a priamo v nich ho aj servírujú. Poriadne sme si pochutnali a skvelú večeru zapíjame pohárikmi čierneho čaju. Objavil sa Mišo, konečne sme sa zvítali a odteraz už poputujeme v trojici. Mišo si objedná niečo pod zub a my s Frenkym už posedávame len pri čaji, ktorí nám chalani z reštaurácie nosia zadarmo vždy keď vidia, že mám poháriky zívajú prázdnotou. Je večer a nás nečaká už nič iné, len presun na letisko. Letíme skoro ráno a ak nechceme ísť nadránom predraženým taxíkom a platiť za izbu v ktorej strávime len pár hodín, musíme ísť rovno teraz a prečkať noc tam. Nebude to koniec koncov prvá, takže to ani neriešime. Cesta na letisko trvá z centra s prestupom na Aksarayi takmer hodinu. V metre sa púšťame do reči s dvojicou chlapov a tí nedokážu pochopiť prečo letíme práve do Diyarbakiru. Ja sa zase vytešujem koľko toho v turečtine chápem a keďže nevedia po anglicky dokážeme sa baviť aspoň takto. To by sme neboli my, aby sme sa na letisku nevedeli nejako zabaviť. Spánok nás dnes zrejme nečaká, ale na ceste ide veľa krát pohoda bokom. Zážitky ju vždy dokonale zastúpia. Zajtra letíme do Diyarbakiru...

foto: Tomáš Kubuš, Istanbul, 4-5.3.2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?