reklama

Diyarbakir za čiernymi hradbami

Kedysi bol Diyarbakir synonymom problémov, no dnes je nádherným príkladom miesta, kde sa snúbi orientálna krása Sýrie s tureckým, či ešte lepšie povedané s kurdským životom. Čierne hradby sa vlnia okolo mesta ako had a za nimi sa rozkladajú mešity, staré kostoly, trhy, čajovne a príbehy ľudí. Dlho som sníval o Diyarbakire. Dlho, až doteraz...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Je pár minút pred pol deviatou a stojíme pred maličkým letiskom v Diyarbakire, neoficiálnom hlavnom meste tureckého Kurdistanu. Hľadáme spojenie s centrom tak, aby sme nemuseli ísť taxíkom. Za 2 TL sa napokon vezieme autobusom do centra na miesto, kde stojí brána Dag Kapisi. Z okna sledujem prvé predmestia a tie ma prekvapili svojou čistotou a poriadkom. Neustále čakám kedy sa už konečne objavia povestné čierny hradby mesta. Skôr ako sa ukázali nás víta veľký transparent „Ne mutlu türküm diyene“. Tu, v hlavnom meste neexistujúceho Kurdistanu to musí ľudí nesmierne iritovať. Konečne! Objavil sa prvý zaoblený bastión mohutnej hradby. Obrovské čierne hradby postavené z miestneho bazaltu dokonale obopínajú staré mesto a hovorí sa, že sú tak veľké, že ich dokonca vidno z vesmíru podobne ako slávny Čínsky múr. Neláka ma pozorovať ich z vesmíru, ale byť za nimi a aspoň na chvíľku sa stať jedným z tých ľudí, ktorí sa túlajú ulicami starého mesta. Autobus nás vyhodil na priestrannom, modernom námestí pred bránou Dag Kapisi. Spravíme len niekoľko prvých krokov za hradbami a v ulici sa objaví pútač lacného hotela s menom Aslan Palas kam máme namierené. Až sa mi nechce veriť, ako nám všetko môže tak krásne vychádzať. Na recepcii nevie starší Kurd ani slovo po anglicky, tak zjednávam v turečtine a podarilo sa mi z pôvodnej ceny 60 TL za izbu spadnúť na hranicu 50 TL. Za tri osoby to vôbec nie je zlá cena. Kým si recepčný vypíše potrebné dokumenty, usadí nás na gauč a nechá nám na privítanie priniesť malé poháriky horúceho čaju. Izba síce nevyniká veľkosťou, ale neprišli sme sem, aby sme čas strácali medzi jej stenami. Zhodíme batohy, nachvíľku sa vystrieme do vodorovnej polohy, ktorá nám bola na letisku odoprená, osprchujeme sa a ideme von.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu


Čierne hradby sa obtáčajú okolo starého mesta

Na Diyarbakir som sa tešil už poriadne dlho. Prvý krát mi prišiel na rozum už pred dvoma rokmi, kedy môj úplne prvý náčrt iránskeho plánu viedol práve cez toto čierne mesto. Ako to už býva zvykom, plány sa menia a namiesto toho sme išli do Iránu priamym autobusom z Istanbulu. Už pominuli doby, kedy bol Diyarbakir centrom kurdského odboja a divokým mestom kam sa Turci zo západu báli pozrieť. Ani dnes ho nevyhľadávajú, pretože potýčky medzi armádou a Kurdami úplne neprestali, ale drsné obdobie 70. a 80.rokov je preč.

Dnes nastal ten deň, kedy môžem s mestom konečne splynúť. Tu za hradbami v starom meste to je úplne iný svet ako ten, ktorý som sledoval spoza okna autobusu medzi letiskom a mestom. Tam bolo všetko akési umelé, upravené, ale tu začína konečne ten pravý orientálny chaos. Ak sa ho raz človek nadýchne, už bez neho nebude vedieť vydržať. Malé mikrobusy kam sa pomestí desať ľudí sa zbiehajú zo všetkých smerov, prichádzajú žlté taxíky, autobusy mestskej hromadnej dopravy, autá, motorky a do toho všetkého sa pripletie dvojica mužov s plnými vozíkmi. Nachvíľku celá scéna zastaví a odvšadiaľ sa na ulici objavia ľudia. Hlavná ulica je doslova posiata najrozmanitejšími obchodíkmi. Stoja jeden vedľa druhého a ponúkajú všetko od cukroviniek, kebabu až po oblečenie a výrobky či šperky zo zlata. V malom parku na rohu ulice vyrástol minaret, ale má smolu, že neďaleko od neho sa dvíha o mnoho väčší a nesporne významnejší minaret mešity Ulu Camii. Nielenže je najvýznamnejšou mešitou celého Diyarbakiru, ale popredné miesto má aj v celom islamskom svete. Ulu Cami je jednou z najstarších tureckých mešít, pretože keď v 7.storočí islam rozhodol o svojej expanzii, postupoval na sever až sa v roku 639 dostal na miesto dnešného Diyarbakiru. Kedysi tu stál byzantský kostol, ale ten nápor polmesiaca nezvládol. Nezničili ho, len premenili na mešitu a do steny vysekali mihráb, aby veriaci vedeli ktorým smerom sa majú klaňať k Mekke. Dnešnú podobu vdýchol posvätnému miestu v roku 1091 panovník seldžuckej dynastie Malik Šáh, ale o 64 rokov neskôr ju pohltili a zničili plamene, tak ho museli v 12.storočí prestavať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Najstaršia mešita v meste Ulu Cami

Obrázok blogu


Aj mešita Ulu Cami má čierny nádych podobne ako hradby

Obrázok blogu


Rozhovor pred mešitou

Vchod do mešity vedie cez nenápadné dvere okolo ktorých postáva a posedáva hŕstka mužov s dlhšími bradami. Stred nádvoria patrí malému prístrešku, kam sa chodia ľudia pred modlitbou rituálne umyť. Aj teraz sa tu niekoľko z nich umýva a potom odkráčajú do mešity. Osadenstvo nádvoria mešity Ulu Camii je takmer do bodky mužské. Chlapi sedia vonku pri stene vedľa seba ako vtáky na drôte a neprestajne sa zhovárajú. Tmavé, fúzaté tváre, niekedy ozdobené bradou sa nechajú vyrušiť len ťahavým hlasom reproduktora, ktorý nahradil kedysi tradičného muezzína.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyberám fotoaparát a hneď od prvého momentu sa mi niečo nepozdáva. Akoby som počul hrkať sklo, ale odkiaľ by sa vzalo? Zatrasiem rukou a cítim, že ten zvuk vydáva fotoaparát. Obleje ma studený pot, dám dole krytku z objektívu a na kamenné nádvorie popadajú malé črepiny skla. Ťažké, čierne myšlienky zaplnili myseľ a prvé čo ma napadlo je, že mám rozbitý objektív. Ešte sme ani nezačali našu cestu a ja som skončil s fotením? To snáď nie! Tých niekoľko dlhých, pomalých sekúnd mi nie je všetko jedno. Nadýchnem sa a zisťujem, že mám rozbitý len UV filter a objektívu sa nič nestalo. Nechápem ako sa to mohlo stať, no ako nad tým rozmýšľam spomenul som si, že jeden debil si dával v lietadle tašku presne na miesto kde som mal batoh s fotoaparátom. Vyberám zvyšky skla, ktoré nevypadlo, aby mi nepoškriabalo objektív a ešte si pri tom dorežem aj prsty, lebo je to sklo poriadne roztrieštené. Našťastie to dopadlo lepšie ako sa na prvý pohľad zdalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Muži na nádvorí mešity

Kráčame nádvorím mešity a pridá sa k nám mladý študent, ktorý by nás rád previedol mešitou. Sem tam sa zastavíme, niečo nám povie a na chvíľku sa do našej skupiny pridá aj chlapík, ktorý sa pýta či vieme niečo o islame a moslimoch. Ulu Cami je zaujímavá aj pre svoj hranatý minaret, pretože by sa dalo povedať, že je v Turecku ojedinelý. Každý si po nejakom čase v Turecku všimne, že väčšina z mešít má vedľa seba vysoké, štíhle minarety zakončené špicom. Presne takýto štýl obľubovala Osmanská ríša a preto nechala rovnaké stavby stavať vo všetkých kútoch svojho impéria. Neskôr, keď sa ríša rozpadla a Osmani boli už len na stránkach kníh, sa v tomto štýle pokračovalo, pretože to bola tradícia. Hranaté minarety sú typické pre severnú Afriku, ale nájdeme ich kopu aj na Blízkom Východe. Keď v 12.storočí po požiari stavali mešitu nanovo, rozhodli sa, že jej minaret bude mať štvorcový pôdorys. Asi vtedy netušili akým pozoruhodným sa v priebehu storočí stane. Vstúpime dnu do mešity, ale naokolo je akési prázdno. Kráčame modlitebným kobercom, pozorujeme priestor, ktorý nás obklopil, ale detailov na aké by sa zrak zameral je tu príliš málo. Zaujme akurát minbar s mihrábom a veľmi pekne je zhotovený strop, ale inak sa s inými mešitami nedá ani porovnať. Z vonku je nádherná, ale vnútro zaostáva.

Obrázok blogu


Modlitba v mešite Ulu Cami

Na rušnej križovatke v centre mesta sa rozhodujeme ktorou cestou sa vydať. Zaujala nás dlhá ulica akoby bez konca. Podľa mapky by nás mala doviezť až na samotný okraj starého mesta, tak sa necháme prekvapiť. Natrafíme na čierny, hranatý minaret na štyroch nôžkach patriaci mešite Şeyh Mutahhar z 16.storočia stojacej pár metrov od neho. Minaret Dört Ayakli má síce len dva metre, ale vďaka kamenným nožičkám siaha o mnoho vyššie. Dá sa dokonca prejsť popod neho a kto tak podľa starej legendy niekoľko krát spraví, tomu prinesie minaret šťastie. Ulica sa zahryzáva hlbšie a hlbšie a všade naokolo pobehujú malé decká a niekoľko domácich zvierat. Kričia, behajú sem a tam a akonáhle nás zbadajú, tešia sa a zvolávajú anglické vety. Tie odvážnejšie prídu celkom blízko, niečo sa opýtajú a po odpovedi sa rozpŕchnu ku kamarátom vyzradiť im čo sme im povedali. Takmer v každej uličke sa hrá futbal, pričom nie je podmienka, že lopta musí byť guľatá. Niekedy poslúži aj plastová fľaša, kus zošitej, vypchatej látky či dokonca melón. Uličky vybiehajúce z hlavnej tepny sú špinavé, pokryté prachom, ale farebné fasády domov im vdychujú život. Zdravia nás aj starší muži sediaci jeden vedľa druhého v malej čajovni a dokonca aj dievčatá s nezahalenými vlasmi sa usmievajú. Milujem byť na miestach akým je toto, pretože tu široko ďaleko nie je žiaden turista a z ulíc kričí autenticita celej štvrte. Medzi domami stáli kedysi aj dva kostoly, ale natoľko schátrali až sa stali súčasťou ošarpaných ulíc. Je len otázkou času kedy sa ich rozpadávajúce sa kupole dotknú kamennej zeme. Na konci ulice uvidíme zvyšky hradieb a krajinu tiahnúcu sa obzorom. Na prvý pohľad tu všetko vyzerá drsnejšie ako to čo sme dosiaľ v Diyarbakire videli. Spevnený povrch vystriedala udupaná hlina, domy sa premenili na pozliepané chatrče a pribudli smeti. Len ľudia a ich usmievavé tváre sa nezmenili. Ocitli sme sa na okraji miestneho slumu. Skupinka kurdských žien stoja pri stene a z rozhovoru a každodenného stereotypu ich vyrušila naša návšteva. Všetky do jednej majú dlhé sukne, kabátiky a cez hlavu prehodenú šatku ozdobenú šperkom či nejakou drobnosťou.

Obrázok blogu


Ulička v starom meste

Obrázok blogu


Známy minaret Dört Ayakli

Obrázok blogu


Priatelia zo starého mesta

Obrázok blogu


Ulicami sa preháňajú deti aj zvieratá

Obrázok blogu


Ošarpaná krása starého Diyarbakiru

Obrázok blogu


Farebné uličky pôsobia veľmi pokojne

Obrázok blogu


Pestré farby kontrastujú so šedivými štvrťami

Nížinou sa vlní Tigris, ktorý ticho stáročia tečie krajinou, aby vstúpil do Iraku. Tam zažil vzostupy aj pády niekoľkých civilizácii a z prvej ruky sledoval ako sa písali dejiny tohto sveta. Tigris! Koľko ľudí sem prichádza s túžbou zahľadieť sa do tejto rieky, koľko ľudí prišlo o život v minulých stáročiach pri ceste k nemu. Fakt, že pod nami pulzuje Tigris je silný natoľko, že sa vryje do pamäti. Prvý krát v živote hľadím do tváre tejto rieky a hoci sme od nej ďaleko aj tak na ňu nedokážem prestať myslieť. Nepôsobí ako obrovský veľtok, ktorý oživuje krajinu, ale ako rieka ktorá si tečie a o nič iné sa nestará. Je zvláštne pozorovať život ľudí tu na okraji najchudobnejšej štvrte. Väčšina ľudí len tak nečinne posedáva pred svojimi domami či chatrčami alebo sa prechádza. Stretávame dvojicu mužov v oblekoch a čiernych vyleštených topánkach ako sa prechádzajú pomedzi odpadky a napokon vylezú na kamennú suť spadnutej hradby, aby sa pokochali pohľadom na Tigris. Z ničoho nič padne rozhodnutie, že by nemuselo byť zlé pokračovať pozdĺž hradieb a nechať sa prekvapiť kam nás dovedú. „Ďalej už nechoďte“ varuje nás mladý chlapec, ktorý sa vzápätí za nami rozbehol. Vraví, že ak pôjdeme ďalej môžeme stretnúť problémy a ukázal pri tom na fotoaparát. Miestne slumy sú synonymom nebezpečenstva, ale akonáhle v nich človek je tak ho berie relatívne. Na radu miestnych by sme však mali dať a tak s otáčame a pomaličky strácame v uličkách starého mesta.

Obrázok blogu


Prvý pohľad na Tigris pretínajúci krajinu

Obrázok blogu


Zničená časť hradby na konci mesta

Obrázok blogu


Za hradbou padá svah až do údolia k Tigrisu

Obrázok blogu


Veselé deti z miestnej chudobnej štvrte Hlavná ulica Melek Ahmet pripomína trhovisko. Predáva sa všade a všetko, no najčastejšie je to zelenia, ovocie, šatky či oblečenie. Zbierame pozdravy od miestnych, rozdávame pozdravy a len tak sa tešíme momentom, ktoré sa okolo nás rozplývajú. Na konci ulice sa objaví brána Urfa Kapisi. Po jej oboch stranách vyrástol príjemný park. Ako tak stojíme priamo na dosah obrovitánskych čiernych hradieb, hovorím si, že ten pohľad na ne stojí za to. Parkom sa naháňajú decká a mám pocit, že zo všetkých strán lieta futbalová lopta. Tu sa ešte decká, staršie aj mladšie hrajú vonku a nesedia pred počítačmi doma. Najviac mi v pamäti utkvela skupinka detí, ktorá po parku naháňala osla. Netuším kde sa vzal, ale ten pohľad bol viac než netradičný. Polorozpadnutými schodmi sa dá vyjsť aj hore na hradby, ale to si ešte odkladáme. Za bránou je poriadny ruch, pretože tu vznikla malá stanica dolmuşov rozvážajúcich ľudí po meste. Každú chvíľku tu nejaký z nich zastaví, vyklopí živý náklad a vezme ďalších. Tým pádom sa tu miešajú ľudia s mikrobusmi za hlasného trúbenia a škrípania bŕzd. Pozdĺž hradieb kráčame k nám domov, nájsť niečo pod zub a na chvíľku si oddýchnuť. Medzi stromami leží súfijská hrobka typicky ozdobená turbanom. Okolo sa poneviera zopár žobrákov a niekoľko ľudí posedáva na lavičkách s výhľadom na ňu. Pár metrov od nášho hotela si sadneme do malého podniku. Do oka nám padlo tradičné kurdské jedlo saç tava. Skúšame zjednať cenu viac menej zo srandy a keďže aj chalani čašníci to vzali ako srandu, tak sme dokonca padli o pár lír dolu. O pár minút nám na stole pristane veľká kovová misa plná perfektne rozvoniavajúceho jedla. Stred zaberá saç tava a naokolo sú poukladané horúce chlebové placky. Saç tava sú kúsky vareného hovädzieho mäsa so zeleninou, pikantnými papričkami a miestnymi koreninami. Do šťavy si namáčame placky a obed zajedáme kopou zeleninového šalátu. Máme šťastie, počas obeda vonku poriadne leje, ale kým vyjdeme von, dážď sa stratil.

Obrázok blogu


Predavač z ulice

Obrázok blogu


Mešita v centre mesta s osmanským minaretom

Obrázok blogu


Naháňačka v parku

Obrázok blogu


Hradby okolo mesta

Obrázok blogu


Reliéf nad vstupom do kostola

Obrázok blogu


Na nádvorí kostola sv. Panny Márie - Meryem Ana Kilisesi

Obrázok blogu


Saç tava Po sieste sa ideme prejsť k bývalej pevnosti Iç Kale, ktorá leží v severovýchodnom cípe mesta. Len vyjdeme von, spravíme niekoľko krokov na hlavú ulicu a stretávame dvojicu dievčat. Chvíľku kecáme a potom sa pridali k nám a ukážu nám pevnosť. Obe sú vysokoškoláčky na miestnej univerzite a ani jedna z nich nenosí cez vlasy šatku. Spoločne lezieme na hradby, aby sa pod nami otvoril pohľad na Diyarbakir. Celé údolie zaplnilo nespočetné množstvo domov. Zdá sa, že satelit nechýba ani na jednej streche. Medzi nimi sa sem tam zjaví minaret pieskovej alebo čiernej farby. Medzi domami sa vlní čierna hradba a rozdeľuje mesto na dve časti. Obe však na prvý pohľad vyzerajú na nerozoznanie. Aj tu blízko pevnosti či dokonca priamo v nej sú domy, ale žijú tu chudobnejší obyvatelia. Priamo v domoch chovajú kozy, somáre či iné zvieratá a okolím sa šíri typický zvierací zápach. Niektoré uličky sú porozbíjané, nespevnené, špinavé a my z výšky niekoľkých metrov sledujeme život na nich. Stará budova väznice pripomína skôr palác, než miesto ktoré domácim naháňalo strach.

Obrázok blogu


Na hradbách

Obrázok blogu


Pohľad z pevnosti Iç Kale

Obrázok blogu


Bývalá Citadela

Obrázok blogu


Ulica s minaretmi

Obrázok blogu


Jednoduchšia štvrť

Obrázok blogu


Pohľad na Diyarbakir a hradbu, ktorá ho rozdeľuje Je čas sa pohnúť ďalej a tak sme sa ocitli v nádhernom starom karvanseráji Hasan Paşa Hani, kde si vychutnávame poháriky čierneho čaju. Všade naokolo sedia ľudia, popíjajú, fajčia vodnú fajku a človek cíti z historickej budovy nádych orientálneho života. V meste sa lúčime s babami a ideme sa prejsť ešte k bráne Mardin Kapi. Ponoríme sa do malého trhoviska, kde predávajú domáce jogurty a syry. Tie sa nepredávajú na kusy, ale na kýble a kilá. Niektoré syry vyzerajú tak lákavo, že koketujem s myšlienkou nebadane si z nich odtrhnúť a ochutnať. Len tak sa motám až sme dostali nápad, že by sme sa pozreli k brehom Tigrisu. Budeme pri ňom zajtra v Hasankeyfe, ale hovoríme si, že aspoň skúsime koľko si taxikár zapýta. Takú vysokú cenu sme nečakali a napokon si vravíme, že ho uvidíme zajtra. Brána s názvom mesta Mardin je oproti ostatným príliš obyčajná, ale hneď za ňou je najkrajšia scenéria spojená s čiernymi hradbami. Je tu záhyb hradieb, ktoré vytvorili bastión pripomínajúcu pevnosť. V diaľke sa rysuje známy most On Göz spájajúci brehy Tigrisu, ale začína sa stmievať a most pomaly mizne v šere. Bavíme sa so skupinou kurdských detí a ostávame s nimi necelú pol hodinku. Majú desať, najviac dvanásť rokov a rozhodli sa, že si dnes večer tu kúsok od hradieb uvaria spoločne polievku. Nanosili si niekoľko driev, priniesli starý, ošarpaný kotol a ich vodca nad plameňom opatrne všetko mieša. Úžasný pohľad, ktorý akoby nepatril do tohto storočia aké žijeme. Tmou kráčame cez mesto naspäť k hotelu. Hradby splynuli s nocou a len občasné lampy pripomínajú, že tam neustále stoja. Na hradbách sa sem tam mihne postava alebo len jej tieň. Večer si dám syrový toast a teším sa, že sa vyspíme v posteli. Je síce začiatok marca, ale na izbe máme kvôli radiátoru, ktorý sa nedá vypnúť tak horúco, že nad posteľou otváram okno a zabalený v perine dýcham ostrý vzduch.

Obrázok blogu


Starý karvanseráj Hasan Paşa Hani slúži ako čajovňa

Obrázok blogu


Kýble s domácim syrom na trhu

Obrázok blogu


Výborné miestne syry

Obrázok blogu


Bazár plný domácich produktov

Obrázok blogu


Bastión hradieb za bránou Mardin Kapisi

Obrázok blogu


Večerné hradby

Obrázok blogu


Chalpík z cukrárne

Zažil som Diyarbakir. Ďalší zárez na rukoväti splnených snov. Už sa len vyspíme a odkrojíme ďalšie kilometre tejto zaujímavej krajiny...

foto: Tomáš Kubuš, Diyarbakir, 6.3.2010

Tomáš Kubuš

Tomáš Kubuš

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  439
  •  | 
  • Páči sa:  16x

Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík:  MaďarskoStredná Ázia - Hodvábna cestaGrécko s batohom 2007Káhira - Istanbul 2008Čarovná Perzia 2008Central Asia, Iran 2009Južný Kaukaz 2010-2016Turecko, Irak 2010TureckoSeverná Európa - PobaltieMarokoMonakoTalianskoBlízky Východ - Stredný VýchodSicíliaFrancúzskoAnglicko - ŠkótskoBeneluxBlízkovýchodné dobrodružstvoŠpanielsko - PortugalskoGréckoUkrajinaRusko - BieloruskoIrakNemecko - RakúskoMaltaTuniskoČechy a MoravaCyprusIndia, Nepál, BhutánJuhovýchodná ÁziaArábiaBalkánEgyptMadagaskar 2015Transsibírska magistrála 2016

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu