Bazárom irackého Dohúku, presladený čaj a motokáry

Autor: Tomáš Kubuš | 6.8.2012 o 8:03 | (upravené 6.8.2012 o 8:35) Karma článku: 10,13 | Prečítané:  844x

Po prvej irackej noci v Zakhu sa púšťame ďalej touto nádhernou krajinou do neďalekého Dohúku. Konečne sa ocitneme v pravom kurdskom bazáre, budeme popíjať presladený čaj, flákať sa mestom, tešiť sa zo stretnutí s domácimi, oslavovať voľby a napokon sa objavíme na mieste, ktoré by v Iraku nikto nečakal, v zábavnom parku plnom ľudí.

 

Zástavba pohraničného mesta Zakho zmizne skôr, než sa človek stihne spamätať, že sedí v aute. Dohúk nie je ďaleko, možno 60 alebo 70 kilometrov a cesta prejde rýchlo, tak sa snažím pozerať na všetky strany, aby mi neunikla krása krajiny. Zdá sa akoby tu v irackom Kurdistane bol kúsok z celého sveta. Zelené kopce potiahnuté trávnatým kobercom sem tam ozdobí vytŕčajúci strom, vzápätí sa kopec mení na skalu a o pár stoviek ďalej sa kopce oblečú do hnedého či zeleného kabátu. Tak drsná a pritom tak príťažlivá krajina. Do Dohúku nás vezie taxikár, ktorý žil roky v Nemecku. Ako vraví, zarobil si nejaké peniaze, ale nedokázal žiť bez svojej krajiny a tak sa po rokoch vrátil domov do irackého Kurdistanu. Zlezieme z hlavnej cesty a ocitneme sa na polorozpadnutej ceste bez značiek. Auto sa natriasa cez výmole v neznámom teréne a chvíľku nevieme kam smerujeme. Človek trochu zneistí po tom ako všade číta, že sa neodporúča schádzať z hlavných ciest a oblúkom sa vyhnúť arabskému Mosúlu. Nebola to odbočka na Mosúl? Myšlienky víria v hlave a snažia sa nemyslieť, no nejde im to. Ticho pretne taxikár a ukazuje na stany. „Sem prišli ľudia z južného Iraku, ktorých vyhnala vojna“ hovorí. Chcel nám len ukázať utečenecký tábor a skratku, ktorú pozná. Keby tak vedel, čo všetko sa nám vírilo hlavou. On pritom len chcel, aby sme z jeho krajiny videli viac. Na obzore sa objaví vysoký kopec s kurdskou vlajkou a pod ňou sa krčí mesto. Dohúk máme už na dosah ruky.

dohuk001.jpg
Prst od atramentu znamená, že človek odvolil

Dohúk sa na prvý pohľad javí ako údolie do ktorého niekto vhodil stovky domov. Nejde o šedivú zmes bez života, ako by si mohol niekto predstaviť, ale zdá sa že každý z domov má fasádu natretú inou farbou, čo vytvára z Dohúku veselé miesto. Chvíľku blúdime preplnenými ulicami a prebíjame sa hustou dopravou našim taxíkom, pretože ani šofér, ani my netušíme, kde nami vyhliadnutý hotel Parleman môže stáť. Pýtame sa okoloidúcich a keď sme vytušili, že môžeme byť na hlavnej ceste, necháme sa vyhodiť v novom svete s batohmi na chrbte. Trafili sme, len pár desiatok metrov odtiaľto stojí ošumelá budova, ktorú natreli ružovou farbou niekoľko rokov dozadu a tak im začína opadať. Na výzore nezáleží, pretože majú miesta a tak sa môžeme za 10 000 dinárov na osobu ubytovať. Náš druhý iracký domov. Vždy je to zvláštne, keď človek príde do hotela, dostane izbu, sadne si na posteľ a rozhliadne sa okolo seba. Tie štyri steny, pár kusov nábytku, či len stôl a posteľ, kvapkajúci vodovod, záchod, ťažké závesy a čiernobiela televízia, to bude na niekoľko hodín či dní nový domov. Často sa v myšlienkach vraciam do rôznych hotelových izieb v ktorých som spal a keby som si o každej uchoval nejaký opis, mohla byť z toho zaujímavá zbierka príbehov. Pred tým, než sa pustíme do objavovania Dohúku sa chceme ísť najesť. Na prvý pohľad sa mi Dohúk zapáčil. Niekto by možno povedal, že v ňom takmer nič nie je, ale mňa pohľad na orientálny chaos, všadeprítomné káble, ľudí posedávajúcich po čajovniach, obchodíky, vône z malých podnikov, dokáže nadchnúť vždy. Pár metrov od hotela je niekoľko podnikov a nás tento krát zlákala vôňa grilovaného kuraťa. Sadneme si a zistíme, že tu nefunguje žiaden jedálny lístok ani nič podobné. Majú jednoducho kura. Objednám si polovicu a ak si človek objedná kura, tak všetko ostatné je akoby v jeho cene. Za pár tisíc dinárov dostávame niekoľko tanierov, cícerovú polievku, baklažán so zemiakmi, kura, ryžu ochutenú korením a sušenými hrozienkami, kopec zeleniny a nekonečnú zásobu čerstvých chlebových placiek. Dobrý obed sa zapíja presladeným čajom. Iračania pijú čaj tak, že na spodku malého poháriku musí byť aspoň 2-3 centimetrová vrstva cukru. „Koľko platíme za čaj?“ pýtam sa mladíka za pultom. „Za čaj sa u nás neplatí, môžete ho vypiť koľko chcete“ s úsmevom odvetí. A to sme chceli len polovicu kuraťa. Najedení vyjdeme na ulicu a nekráčame, ale prevaľujeme sa sem a tam.

dohuk002.jpg
Iracké hody za pár dolárov. Platí sa za kura, ostatné je príloha

dohuk003.jpg
Ľudia a káble. To si človek všimne na prvý pohľad

dohuk004.jpg
Džús z čerstvého ovocia

dohuk005.jpg
Uličky Dohúku

dohuk032.jpg
Uličky Dohúku

Konečne sa nám podarilo nájsť zmenáreň, tak si môžeme zameniť nejaké peniaze. Na križovatke sa na nás nalepil mladý Iračan so zjazvenou tvárou. Mohol mať tak 15, možno 16 rokov a hovoril silným americkým prízvukom. Vraj je z Bagdadu a posledný čas pomáhal americkým vojakom, takže ak chceme môže nás tu za nejaké doláre sprevádzať. Nechceme, vyžaruje z neho niečo zlé. Priam z neho zlo sršalo a dosiaľ som nestretol takého človeka. Chalani sa vrátia na izbu, ale mňa to ťahá viac do bazárových uličiek. Len tak stojím na rohu ulice a snažím sa nenápadne sledovať život okolo seba. Fascinujúce divadlo. Malí chlapci sedia na miniatúrnych pozliepaných stoličkách a čistia mužom topánky až kým sa nebudú lesknúť. Policajti v strede rušnej cesty sa snažia usmerňovať rieku áut, ale to je vopred prehraný boj. Cez ulicu visí nad hlavami asi tisíc, ak nie rovno milión káblov. Rozbiehajú sa sem a tam, zatáčajú za roh, vracajú sa naspäť a už ani oni sami nevedia, kde vlastne začínajú a končia. Starší Kurdi si pomaličky vykračujú ležérnym krokom a jedným okom sledujú čo ma kto na bazáre nové. Zastavia sa, prehodia zdvorilostné pozdravy, pár viet a idú zas ďalej. Oblečení v typických voľných nohaviciach, košeli a okolo pása majú niekoľko krát obtočenú šatku zakončenú zvláštnym viazaním. Ruky za chrbtom a v nich medzi prstami počítajú malé guľôčky na svojich modlitebných korálkach. Ženy majú zakryté vlasy menej ako v iných moslimských krajinách. Veľa mladých dievčat necháva svoje dlhé prenikavo čierne vlasy na obdiv. Dievčatá z konzervatívnejších rodín nosia oblečené buď čierne alebo naopak farebné lesklé šaty zladené šatkou. Tie modernejšie sú na prvý pohľad ako Európanky. Len tie črty tváre, sem tam väčší nos a prenikavo hlboké tmavé oči ich radia sem do ďalekého Iraku.

dohuk006.jpg
V čase volieb zaplavili ulice vlajky

dohuk008.jpg
Žena s dieťaťom na nákupe

dohuk009.jpg
Na prechádzke

dohuk010.jpg
Nad hlavami káble

dohuk028.jpg
Kurdské ženy

Veľký bazár je plný všakovakých uličiek a tak je najlepšie nechať sa unášať davom. Veď ak sa človek stratí, objaví to čo by inak nikdy nehľadal. Viacero stánkov predáva oblečenie, topánky, ponožky, spodné prádlo, kabáty, šatky, svetre, nohavice, ale aj tradičné šaty, no takéto obchodíky ma nezaujímajú. Obchody s vojenskou technikou zívajú prázdnotou a tak sme si povedali, že ich preskúmame aspoň my. Majiteľ len rezignovane oddychuje vzadu za tovarom a my sa postupne vystriedame pri skúšaní prílb, neprestrieľných viest či iných zaujímavosti. Sem tam sa v bazárovej spleti objaví čajovňa. V týchto končinách ju často tvorí len široká drevená lavica, niekoľko stoličiek, malých nízkych stolčekov kam sa položí čaj a samozrejme nesmú chýbať muži v kurdskom oblečení. Sedia vedľa seba, pijú presladený nápoj a celá scéna vyzerá ako by som sa ocitol sto rokov dozadu na zasadnutí kurdských náčelníkov. Z vrchu miniatúrnych minaretov stojacich nad bazárom sa ozve muezzín, ale veľa prachu to medzi osadenstvom nezvírilo. Mnohí tu náboženstvo neberú tak striktne a na modlitbu idú piatok. Bazár v Dohúku je krásnym miestom na túlanie sa. Ľudia sú na prví pohľad trochu ostýchaví, ale usmievajú sa, zdravia sa a keď sa prelomia ľady tak sú veľmi milí. Prichádzajú za mnou či ich neodfotím, či sa neodfotím s nimi alebo či neprejdem pár desiatok metrov, aby som odfotil niektorého z kamarátov v pekárni. Keď som už v pekárni, tak nech odfotím aj kamaráta z obuvníctva. Tešia sa z kontaktu z cudzincom a je cítiť, že v ňom nevidia turistu z ktorého môže kvapnúť nejaký ten dolár. Turistov je tu minimálne a preto ešte nie sú ľudia skazení. Ako sa ľudovo povie, ešte „nevedia, že môžu turistu odrbať.“ A to je krásne.

dohuk011.jpg
Perfektný výber ovocia priamo na ulici

dohuk012.jpg
Obchod s armádnymi vecami

dohuk050.jpg
Ženy môžu na bazáre nakúpiť pestrofarebné šaty či šatky

dohuk015.jpg
Aj šedivé uličky dokážu ožiť farbami

dohuk016.jpg
Úsmev z bazáru

dohuk017.jpg
Kamarát z obchodu

dohuk018.jpg
"Odfotíš aj mňa?"

dohuk019.jpg
V Dohúku rastú aj moderné budovy

dohuk020.jpg
Kurdské vlajky na uliciach jednoducho nesmú chýbať

Bezcieľne sa túlame a hoci idem niektorými uličkami už druhý či tretí krát, stále pôsobia ako nové, pretože sa v nich vymenili ľudia. V miestnej cukrárni, kam chodia rodiny s deťmi si objednávame chalvu a balkavu. Sladkú bombu zapíjame skvelým pomarančovým džúsom. Na internet zbehneme rozposlať prvé správy zo severného Iraku domov. Nesedeli sme tam ani tri štvrte hodinu a Dohúk sa ponoril do tmy. Na Slovensku by sa v tejto fáze dňa začali vyprázdňovať ulice, až by niektoré mestá pripomínali mestá duchov, no tu je to naopak. Ešte viac ľudí je vonku a zovšadiaľ sa ozýva hluk. Je na čase sa ísť zabaviť do miestneho parku „Dream City“. Leží asi len 2 kilometre od centra, tak sa ho snažíme nájsť po svojich. Oplatilo sa, pretože sme cestou narazili aj na maličký kresťanský kostol. Zábavný park v Iraku? Však to znie až príliš nereálne, ale čuduj sa svete aj tu žijú ľudia a nie len vojaci či svätí bojovníci, ktorých tak často sledujeme v správach. Aj tu potrebujú ľudia vypnúť, ísť si oddýchnuť, zabaviť sa, postretávať. A potom nefascinuje Vás predstava sadnúť si na ruské kolo a z výšky niekoľkých metrov sledovať svetielka Dohúku? Mňa tá predstava fascinovala a tak som si ju chcel splniť. Sedíme, smejeme sa a užívame si niekoľko koliečok nad mestom. Ako sme započuli zvuk motokár, bolo rozhodnuté. Nikto z nás pred tým v motokáre nesedel, tak prečo by to nemohlo byť prvý krát v Iraku? Nasadli sme, naštartovali a Veľká cena Iraku mohla začať. Poriadne sme sa vybláznili, užili si predbiehanie, flekovanie v zákrutách a dokonca aj kolíziu. Pocit radosti a endorfínov sa rozlieva celým telom. Nielen nám, ale ako tak sledujem domácich, tak aj im.

dohuk021.jpg
V cukrárni

dohuk022.jpg
Svet farieb

dohuk023.jpg
Ulice sú v Dohúku plné ľudí

dohuk029.jpg
Prepletený pohľad

dohuk051.jpg
Vybrať si len jeden? Nedá sa!

Vrátime sa do ulíc k hotelu a sadneme si na čaj. Je poriadne presladený, ale už si začínam zvykať. Dokonca až natoľko, že mi začína chutiť. V obchode si kupujeme čerstvý zapletený syr a keď nás vidia kamaráti z reštaurácie, kde sme mali obed, podávajú nám niekoľko chlebových placiek. Len tak zadarmo, hádam nebudeme jesť syr bez nich. Iný svet. Syr je výborný, len trochu slanší ako sme mysleli, no aj tak je chuťovo veľmi dobrý. Večer sa vyberieme do hotela a pripravujeme sa na zaslúžený odpočinok. Odrazu sa ozve trúbenie áut, výstrely ako z ohňostroju a hlasy ľudí. Hluk je stále intenzívnejší, tak spoza okna sledujeme čo sa deje. Ulice zaplavili ľudia, tešia sa, spievajú, tancujú a trúbia. Chvíľu rozmýšľame čo podniknúť, no nič lepšie ako ísť priamo na ulicu nás nenapadlo. Zamiešame sa do davu, ktorý lemuje ulicu a ozve sa streľba zo samopalu. Nie, nič sa nedeje, takýmto štýlom sa tu oslavuje. Boli predsa voľby a tak oslavujú svojho hrdinu Barzániho. Všade sa objavili portréty a ľudia skandujú jeho meno. Takýto zaujímavý záver dňa som si ani vo sne nepredstavoval.

dohuk030.jpg
Každý vypitý čaj znamená začiatok nového

dohuk024.jpg
Oslavy volebnej noci a portrét Masúda Barzániho

dohuk025.jpg
Oslavy. Žlté vlajky patria PDK, strane Masúda Barzániho (u nás PDK známa ako KDP)

dohuk026.jpg
Oslavovalo sa do hlbokej noci

foto: Tomáš Kubuš, Dohúk, 9-13.3.2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?