Arbil. V meste pod starobylou Citadelou

Autor: Tomáš Kubuš | 7.9.2012 o 8:03 | (upravené 7.9.2012 o 17:29) Karma článku: 9,59 | Prečítané:  787x

Severoiracký Arbil je hlavným mestom regiónu Iracký Kurdistan. Mení sa tak rýchlo, že mu prischla prezývka „iracký Dubaj“. Síce pozerá do budúcnosti, no našťastie tu je stále množstvo miest, kde pulzuje starý kurdský život bazárov, kde sa pije presladený čaj, kde sa rozliehajú opustené domy starobylej Citadely a kde sa strieľa do vzduchu pri oslavách...

Ráno ešte pred odchodom z Dohúku vybehneme do uličiek miestneho bazáru. Na našej ulici oproti hotelu si sadneme do čajovne na ranný pohárik s poriadnou dávkou cukru. Sediac na starej pohovke sledujeme prebúdzajúci sa chaos mesta a všadeprítomné autá s ľuďmi. Všade samé trúbenie, brzdy, škrípanie, hlasy ľudí, no aj tak z celej scény vyžaruje akýsi pokoj. Napadlo nás, že by sme si ešte mohli dať niečo pod zub, pred tým než odídeme do Arbilu. Malý podnik v zapadnutej uličke ponúka lacný faláfel v placke, tak si berieme každý po jednom a ideme si do hotela pre batohy. Prídeme na „taxikársku ulicu“ a hneď sa chlapi prekrikujú v názvoch miest. „Arbil? Arbil?“ nesie sa priestorom až priamo k nám. Cenu 45 000 ID za troch sme hravo zjednali na 40 000 ID a ešte chvíľku počkáme, kým sa zaplní posledné, štvrté miesto. Usadíme sa v kancelárii a aby sme si spríjemnili čakanie, dostávame pohár čaju. Slováci o sebe veľmi radi hovoria, že sú pohostinným národom, ale Kurdi ich ľavou zadnou strčia do vrecka. Tu sa o pohostinnosti nehovorí, tu ju človek môže cítiť.

 

Už len vybaviť jednu drobnosť ohľadom Mosúlu a pomaličky môžeme vyraziť. „Mosúl?“ Pýtam sa taxikárov na to či naša cesta nevedie okolím tohto mesta. Veľavravné gesto šoféra, ktorý zovrel ruku v päsť, vystrčil palec a prešiel si ním po krku je náhradou za odpoveď. Ani domáci nechodia do Mosúlu ak vyslovene nemusia. Ani Bagdad, Falúdža či Ramadí nie sú tak nebezpečnými, akým je v tomto momente Mosúl. Posledný pasažier sa našiel a môžeme vyraziť na trojhodinovú cestu. Tá sa kľukatí okolo Ain Sifní, len pár kilometrov od pomyselnej hranice medzi arabským a kurdským Irakom. Staroveké Ninive je tak blízko a pritom tak nesmierne vzdialené, že mi je z toho smutno. Raz sa ním prejdem, sľúbil som si. Pred Arbilom to už je typická krajina severného Iraku akú dosiaľ poznáme. Roviny prechádzajú do pahorkov, ktoré sú pokryté prenikavo zeleným kobercom z trávy. V lete sú suché, bez života, ale jar ich farbu a sviežosť vybičuje na maximum. Sem tam sa objaví niekoľko kopcov pripomínajúcich tell pod ktorým sa možno skrývajú archeologické poklady. Prekračujeme rieku Veľký Záb, takže je to po Chabúre a Tigrise už tretia významná rieka, ktorej hľadíme do očí. Konečne sa pred nami objaví obrovské mesto bez konca. Sme v Arbile.

 

Arbil, alebo ako Kurdi hovoria Hawler je najväčším a zároveň hlavným mestom kurdského autonómneho regiónu. Dlho trvá kým sa prepletieme rôznymi predmestiami, pretože mesto je poriadne roztiahnuté. Neviem sa dočkať kedy konečne uvidím sedieť nad mestom starovekú Citadelu, symbol dnešného mesta. Konečne je tu! Jej múry sa objavia v bočnej uličke, nachvíľku zmiznú, no opäť sa zjaví v plnej kráse. Dvíha sa nad mestom na vysokom pahorku a pripomína kráľovskú korunu posadenú na hlavu. Len miesto rubínov či drahokamov ju lemujú staré fasády domov. V tomto momente je však krajšia, než akákoľvek kráľovská koruna sveta, pretože pohľad na ňu znamená sen, ktorý sa práve premenil na skutočnosť. Vysoko nad mestom sa vietor pohráva s kurdskou vlajkou. Kvôli jednosmerkám tu dlhšie blúdime, až sa necháme vyhodiť priamo na úpätí Citadely. Presne pod ňou má totiž ležať lacný hotel podľa Marekových inštrukcií. Podarilo sa nám to vcelku rýchlo, hoci hotel nie je označený a pri šliapaní do tmavých schodov na druhé poschodie som na maličkú chvíľku zapochyboval či ideme dobre. Hore stretneme Ziáda, ktorý pracuje v Holandsku, zjednáme cenu s tým, že tu zostaneme dve noci a dostaneme veľkú izbu s výhľadom na hlavú ulicu s kúpeľnou. Náš nový arbilský domov sa mi páči na prvý pohľad. Bližšie k Citadele sa bývať už jednoducho nedá!

 

arbil001.JPG
Rušná ulica priamo pod Citadelou

arbil007.JPG
Domčeky hore na Citadele

 

Chvíľku si oddýchneme a ideme sa prejsť Citadelou. Ešte predtým však musíme na ulici zameniť peniaze a keď sme už boli na prahu bazáru, povedali sme si, že sa najeme. Peniaze meníme u chlapíka, ktorý ma priamo na ulici rozložený stolík a v ňom stohy bankoviek. V Dohúku stál pri zmenárnikovi aj ochrankár so samopalom, ale tu nič také nie je. Prvý krát sa nadýchneme arbilského bazáru a vôňa nás o chvíľku priniesla do malého podniku, kde podávajú jedno jediné jedlo. Žiadne menu, lístok s výberom jedla, kto si sadne dnu, tak je jasné, že sem prišiel na kebab z mletého mäsa, kôpku ryže a pár štipľavých papričiek. Nesmie chýbať ani tucet chlebových placiek a samozrejme čaj. Sedíme s ďalšími chlapmi, jeme kebab, kecáme a vypadne elektrika. Podľa výrazu okolo sediacich je to tak bežný jav, že to s nikým ani nepohlo. Jeme po tme a pred odchodom sa zase všade rozsvieti. Aj to patrí k Iraku.

 

Cesta k Citadele stúpa strmo nahor a jej vchod stráži socha historika z 12.storočia Ahmeda Sharafaddina. Ticho sedí na mieste a hľadí na bazár. To by bolo, aspoň na pár chvíľ zažiť mesto tak ako ho poznal on. Pár domácich sa fotí so sochou, s výhľadom na mesto, no napokon všetci skončíme za bránou do zabudnutého sveta Citadely. Pozdravíme sa s vojakom zvierajúcim svoj samopal a môžeme vstúpiť. Prvé kroky Citadelou sú zvláštne, akési prázdne, bez života. Až teraz tu som si uvedomil, že som dosiaľ nikdy nevidel fotky toho čo sa skrýva za múrmi Citadely. Možno preto je odrazu všetko zvláštne. Rozpadávajúce sa domy vzdorujú svojmu osudu, pričom pôsobia tak akoby sa každým dňom viac a viac strácali. Kým z vonku pohľad na Citadelu berie dych, priamo v nej je toho veľmi málo. Vstúpime do kurdského múzea textílii a kobercov. Tu konečne cítiť závan života. Dve poschodia sú naplnené kurdskými tradíciami od najrozličnejších odevov, krojov, šatiek cez nástroje až po luxusné koberce a dobové fotografie. Zamiloval som si staré fotografie Kurdistanu. Ten čiernobiely svet z fotiek sa totiž veľmi podobá na ten, ktorým kráčame dnes. Arbil sa mení to je fakt. Mení sa neskutočne rýchlo, avšak aj tak sú tu miesta, ktoré vyzerajú presne ako z týchto fotiek. Hlavné ulice Citadely sa zbiehajú do stredu odkiaľ vyrastá vysoký stožiar s obrovskou kurdskou vlajkou. Zaujímavé je to, že Citadela patrí k najstarším, nepretržite obývaným miestam sveta a Arbil bojuje o to, aby sa objavila v zozname UNESCO. Dnes tu prebiehajú rekonštrukcie a aj teraz dvojica chlapíkov opravujú jeden z domov. Ak budú len títo dvaja opravovať celý priestor, tak to sa Arbil ešte načaká.

 

arbil002.JPG
Socha historika Shafaraddina stráži Citadelu

arbil003.JPG
Panoráma Arbilu

arbil004.JPG
Tradičné kurdské viazanie v múzeu na Citadele

arbil005.JPG
Malá mešita leží priamo na Citadele

 

arbil006.JPG
Posedieť si na okraji hradieb

 

Vyjdeme von z druhej strany a z vyhliadky hľadíme na obrovské mesto. Sedíme na kamennom múriku a necháme oči, nech si poskáču po budovách, minaretoch či kupolách. Chodia si sem posedieť aj domáci. Je tu kľud a pokoj, hoci len pár metrov nižšie pulzuje hlavná tepna mesta. Nabažení pohľadu na mesto zídeme dole pri fontánu a užívame si teraz panorámu Citadely. Za fontánou je stena vykachličkovaná s výjavom zo života Alexandra Veľkého. Arbil nie je miesto, ktoré by človeka uchvátilo pamiatkami, ale niekoľko ich tu predsa len je. V Arbile ide skôr o atmosféru, prechádzky mestom, ulicami, bazárom, posedieť si tu, posedieť si tam a nikam sa neponáhľať, aby človek dokázal nasať čo najviac z miestneho života. Prejdeme pár stoviek metrov a ocitneme sa v parku s minaretom Šejk Čolli. Chýba mu vrchol akoby mu ho niekto odsekol poriadne ostrou šabľou, ale po pravde mu to celkom pristane. Možno zaujme viac, než ako keby tu stál celý vo svojej pôvodnej kráse. Jeho telo zdobia orientálne motívy a tehlová výzdoba.

 

arbil008.JPG
Citadela nad Arbilom patrí k najdlhšie obývaným miestam sveta

 

arbil009.JPG
Pohľad na Citadelu priamo z ulice

 

arbil010.JPG
Citadela je arbilskou pýchou

 

arbil011.JPG
Bagdad? Kirkúk? Minaret Park!

 

arbil012.JPG
Starý minaret Šejk Čolli

 

arbil013.JPG
Šejk Čolli patrí k najvýznamnejším pamiatkám

 

arbil014.JPG
Iračania sa vedia s parkom vyhrať

 

Obrovský park patrí azda k najobľúbenejším miestom domácich. Je krásny. Tu presne vidno ako Iračania milujú takéto miesta. Upravené trávniky, lavičky, vysadené stromy, zastrihnuté kríky, príroda v meste popretkávaná fontánami a všade je plno ľudí. Druhá časť parku pokračuje za hlavnou cestou, ale už teraz sa stavia lanovka, ktorá má obe časti spojiť zaujímavou vzdušnou cestou. Stojí tu dokonca cirkusový stan, avšak ešte zíva prázdnotou. Detské ihrisko plné preliezačiek je však jeho úplný opak. Desiatky detí sa tu hrajú a ich rodičia posedávajú kúsok od nich. Miestni si nás premeriavajú pohľadmi a po chvíľke rozpakov sa im tváre menia v úsmev. Na turistov tu stále nie sú zvyknutí. Sadneme si pri veľké umelé jazero v strede parku na schody a popíjame čaj. Roznáša ho mladý chlapec s obrovskou kanvicou. Podobné výjavy sú tu bežné, ale najmä sa s tým človek stretne uprostred bazára. Aj tam kráčajú mladí, často 10-roční chlapci s táckami v ruke, zbierajú prázdne poháriky aby ich o chvíľku mohli doniesť plné čaju. Vychutnávame si čaj, pohľadmi sa zdravíme s ľuďmi a sledujeme ako k nebu stúpa zlovestný čierny kúdoľ dymu odniekiaľ z periférie. Nikto mu však nevenuje pozornosť, takže to asi nič nebude.

 

arbil015.JPG
Minaret Šejk Čolli leží na konci rozľahlého parku

 

arbil016.JPG
Umelé jazierko uprostred parku

 

arbil017.JPG
Nová mešita vedľa mestského parku

 

Okolo veľkej mešity sa vrátime do starého centra na úpätí Citadely. Teraz je ten správy čas ísť sa prejsť bazárovými uličkami. Miestny bazár je rozťahaný desiatkami ulíc, ale chýba mu atmosféra Dohúku. Jasné, že aj tento je príťažlivý so všetkými svojimi farbami, zvukmi či svetlami, ale možno som si na ten v Dohúku priveľmi zvykol a teraz musím chtiac nechtiac porovnávať. Ulice sú plné oblečenia, oblekov, naleštených topánok, šatiek, šiat až po obchodík pomedzi ktoré by sa dalo kráčať do nekonečna. Medzi tie patria obchodníci s orieškami, sladkou baklavou, pistáciami, cukríkmi, sušeným ovocím, ďatľami či čokoládou. Sem tam sa na rohu objaví malá čajovňa s postavami odetými do tradičných kurdských nohavíc. Príjemne sa tu túla. Bezcieľne. Len tak podľa chute a nálady. Sadneme si do malej cukrárne priamo na ulici neďaleko nášho hotela a objednáme si puding s nastrúhanou baklavou. Všimli sme si, že ho jedia domáci a v meste ho mali na viacerých miestach. Stoličky cukrárne sú položené priamo na ulici, tak sledujeme jej život. Myslím, že pojem „presladené“ dostáva zase ďalší rozmer. Taký sladký je náš puding.

 

arbil018.JPG
V centre dnešného Arbilu

arbil019.JPG

Farebný bazár v srdci mesta

 

arbil020.JPG
Medzi najpútavejšie stánky patria tie s orieškami či sušeným ovocím

 

arbil021.JPG

Obchodík plný orieškov

 

arbil023.JPG
Pochôdzky bazárom

 

arbil024.JPG
Bazárom sa dá túlať celé hodiny

 

arbil025.JPG

Vo výklade sa leskne zlato

 

arbil022.JPG
Pod Citadelou

 

Podvečer, keď sa bazárové uličky vyprázdnia a ostane v nich len neskutočná kopa škatúľ, papierov, odpadkov či tašiek sa Citadela začne pomaličky rozsvecovať. Život s tmou pulzuje ešte viac a vonku sú aj tí čo sa celý deň niekde zašívali doma alebo v práci. Rozsvietili sa aj parky, ktoré svojou výzdobou pripomínajú Vianoce. Na ulici sa objavujú pojazdné grily, predajcovia pražených orieškov, polievok či dokonca varenej repy. Natrafili sme na čajovňu plnú mužov. Polovica z nich je oblečená v tradičnom, druhá polovica v západnom štýle. Je v nej správne nafajčené, pretože každý druhý ťahá zo svojej vodnej fajky a miestnosťou sa ozýva rachot dominových kociek dopadajúcich na drevený stôl. Objednávame čaj a hráme miestne hry. Po tých pár dňoch sme si už akosi na neskutočne sladký čaj zvykli. Zo začiatku si vymýšľame vlastné pravidlá, ale po niekoľkých sledovaniach domácich majstrov, prídeme na to ako sa to hrá. Máme pred sebou dominové kocky, avšak tu sa hrajú tak, akoby to boli karty. Tak jednoduché. Človek ich nemusí držať v ruke, ale pekne si ich pred seba vyloží na drevený stojan a hra sa môže začať. Okolo deviatej večer sa ulicou ozve ohlušujúci rachot a hluk. Ideme von spoločne s viacerými chlapmi z čajovne a zisťujeme, že aj dnes večer prebiehajú volebné oslavy. Hlavnou ulicou prúdia desiatky áut, ľudia sa tešia, tancujú a pokrikujú kurdské heslá. Mávajú žlto-červenými vlajočkami KDP, kurdskými vlajkami a portrétmi Masúda Barzániho. Vozia sa na kapotách áut, trčia z okien a oslavujú. Elektrizujúca atmosféra. V diaľke, možno sto, možno dve sto metrov odtiaľto sa ozve salva zo samopalu a ľudia ešte viac kričia a spievajú. Aj takto môže vyzerať oslava. Je zaujímavé byť vonku s ľuďmi a svojim spôsobom byť súčasťou udalostí, ktoré by mohli nejako zmeniť Irak. V noci sa vraciame na izbu už s vlastnou kurdskou vlajkou, pretože si ľudia nemohli nevšimnúť, že sme tam s nimi.

 

arbil026.JPG
Krása večerného Arbilu

 

arbil027.JPG
Citadela v noci krásne svieti nad mestom

 

arbil028.JPG
Arbilská Citadela

 

arbil029.JPG
Volebné oslavy zaplnili v noci ulice

 

arbil030.JPG
Ľudia vybrali vlajky, nasadli do áut a vydali sa oslavovať

 

arbil031.JPG
Oslavy volieb

 

arbil032.JPG
Kurdské vlajky nesmú na oslave chýbať

 

Po návrate zo Sulejmanije sa nechám taxikárom vyhodiť pri mešite Džalil Chaját. Je najkrajšou a zároveň najväčšou mešitou celého Arbilu. Už včera som od nej nevedel odtrhnúť oči, keď som stál na vyhliadke hore na Citadele. Je nová, že sa na nej mramor ešte doslova leskne. Vraj na ňu dali Turci veľké množstvo peňazí a preto pripomína svojim výzorom skôr turecké mešity. Mrzí ma, že je zatvorená, pretože som sa chcel prejsť jej vnútrom. Nič to, vrátim sa ja naspäť do hotela. Hovorím si, že pôjdem odtiaľto tých pár kilometrov peši bez mapy a nejako už trafiť musím. Veď ma predsa bude viesť samotná silueta Citadely. Po pol hodine mi akosi Citadela zmizla z obzoru, pretože ju zatienili budovy a tak odbočím. To, že som odbočil zle som samozrejme ešte v tom momente netušil, ale nasleduje asi hodina kráčania po štvrtiach kam turista pravdepodobne len tak ľahko nevkročí. Nemá totiž dôvod ísť sem. Niektoré ulice vyzerajú ako smetiská, cítiť tu hnijúce ovocie, niekde sú kopy smetí tak obrovské, že cez ne doslova leziem, aby som mohol prejsť ďalej. Ľudia sú prekvapení koho stretnú, ale necítiť tu žiadnu nevraživosť. Aj keď som pri kráčaní preklial odbočku, napokon som rád, že som videl aj takúto tvár Arbilu. Konečne sa v jednej bočnej uličke objaví vlajka nad mestom a tak už presne viem kadiaľ treba ísť. Chalani na izbe nie sú a tak idem do našej čajovne. Hodinu sedím, pijem prvý, druhý, tretí sladký pohárik a píšem denník. Toto sú presne tie momenty na cestách, ktoré milujem. Ako som zahĺbený do zošita, nevšimnem si, že sa vonku zotmelo. Idem naspäť do hotela, kde sa medzičasom objavili chalani, porozprávame si zážitky z dnešného dňa a keďže nemáme nič lepšie na práci, vrátime sa do čajovne na pár pohárikov.

 

arbil033.JPG
Minaret mešity Džalil Chaját

 

arbil034.JPG
Najkrajšia mešita celého Arbilu - Džalil Chaját

 

arbil042.JPG
Džalil Chaját

 

Pred odchodom z Arbilu chceme navštíviť ešte známu kresťanskú štvrť Ain Kawa ležiacu pár kilometrov od centra mesta. Taxikárovi sa namiesto malej napodobeniny Koránu na spätnom zrkadle hojdá krížik, takže presne vie kam má ísť. Pri vystupovaní sa pochytíme, pretože si odrazu zapýtal viac ako sme sa dohodli. Dokonca k nám prichádza aj mladík, ktorý sa nás zastal, ale taxikár je neoblomný. Hodím mu po hádke ešte päť tisíc dinárov nech sa s nimi zadrhne ak ich tak veľmi potrebuje a konečne sme voľní. V Ain Kawe vládne pokoj a ticho. Čisté ulice lemujú domy a nad nimi sa sem tam objaví kríž. Žijú tu prevažne kresťania a tí tu postavili hneď niekoľko kostolov. Prvé čo človeku udrie do očí po dňoch strávených v moslimskom prostredí sú reklamy na alkohol. Všade sú obchody plné alkoholu, tam predávajú pivo, tam víno a ďalší je zase na tvrdý alkohol. Akoby nič iné neexistovalo. Posedenie ignorujeme a radšej si dáme nazad v Arbile čaj. Vstupujeme do kostola a ozbrojená ochranka pri bráne sa nás pýta odkiaľ sme a či nemáme so sebou zbrane. Inde by to človeka prekvapilo, ale tu berú takéto veci veľmi vážne. Nádvorie sa zapĺňa veriacimi, všetci sú sviatočne oblečení a pomaličky kráčajú dnu do kostola. Za chvíľku totiž začne omša. Chvíľku počkáme a potom nazrieme dnu. Všetci stoja, spievajú a ako tam my traja stojíme vo dverách, stále viac a viac tvárí sa otáča našim smerom. Neznáme tváre tu asi nebudú budiť veľkú dôveru, tak radšej padáme preč, nech nemajú strach. Medzi najzaujímavejšie kostoly patrí ten s menom svätého Jozefa. Patrí totiž starej chaldejskej cirkvi a jeho výzor pripomína chrám akoby vystrihnutý z Mezopotámie. Ešte aj piesková farba evokuje atmosféru starovekého mesta. Aj tu prebieha omša a rovnako ako pred chvíľkou aj tu sa nádvorím motá dvojica chlapov v civile s preveseným samopalom.

 

arbil037.JPG
Kostol v kresťanskej štvrti Ain Kawa na okraji Arbilu. Omša začína

 

arbil038.JPG
Kresťanská štvrť Ain Kawa je synonymom alkoholu

 

arbil039.JPG
Chaldejský kostol sv.Jozefa

 

arbil040.JPG
Ochranka kostola počas omše

 

arbil041.JPG
V kresťanskej Ain Kawe leží niekoľko kostolov

 

Už len vziať taxík, odviezť sa naspäť pod Citadelu, vziať si batohy a môžeme odísť do Dohúku na našu poslednú irackú noc.

foto: Tomáš Kubuš, Arbil, Ain Kawa, 10-12.3.2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?