Kurdská pohostinnosť irackej Sulejmanije

Autor: Tomáš Kubuš | 10.9.2012 o 8:06 | Karma článku: 10,53 | Prečítané:  1121x

Iracká Sulejmanija nie je známa len svojim najväčším bazárom severného Iraku, ale aj pamätníkom Červenej pevnosti spájajúcim sa s útrapami Kurdov počas bývalého režimu. Stojí za to, prísť sem a vidieť mesto na vlastné oči. A tak som vyrazil a zistil, že ľudia žijúci v Sulejmaniji patria k najpríjemnejším v celom irackom Kurdistane...

Ráno sa zobudím na zvuk budíka. Nenaspali sme toho veľa, pretože sme včera do noci pobehovali vonku a boli na volebných oslavách. Našťastie aj tých pár hodín spánku dokonale stačilo a môžem vyraziť na výlet. Krátko po siedmej si narýchlo balím fotoaparát, nedopitú fľašu vody a vyrážam na výlet do mesta Sulejmanija vzdialeného od Arbilu 180 kilometrov. Chalani si mysleli, že napokon sám nepôjdem, pretože im sa nechce, ale túžba vidieť to miesto je silnejšia a tak idem.

Priamo pod oknami hotela zastavujem taxík a za tri tisícky sa nechám odviezť na miesto známe ako „Koya garage“. Odtiaľto totiž odchádzajú zdieľané taxíky do mesta Koya, ktoré leží niekde na polceste medzi Arbilom a Sulejmanijou. Mám šťastie, traja ľudia už sedia v aute a čaká sa na posledného, takže akonáhle sa usadím, vyrazíme. Celý čas sa autom nesie ticho. Nikto nepovie takmer ani pol slova a pár kilometrov pred Koyou sa zrazu jeden zo spolu sediacich opýta či nehovorím turecky. Aspoň trochu sme tak mohli pokecať a dozvedel som sa, že pár rokov pracoval v Grécku. Celý sa rozžiaril, keď mu poviem pár gréckych slov. „Roky som ten jazyk nepočul“ teší sa. Vystupujeme v Koyi a na malej stanici sa lúčime. Z našej posádky pokračujem do Sulejmanije len ja. Sadnem si na zaprášenú lavicu, prehodím pár slov so šoférom a na otázku kedy vyštartujeme len ukazuje, že keď sa naplníme. Tu doprava nejazdí na časový harmonogram, ale tak ako sa to hodí ľuďom. V praxi to znamená, že človek môže čakať buď 5 minút, ale kľudne aj 2 hodiny. V Koyi čakám pol hodinku kým vyrazíme.

Cesta z Koye do Sulejmanije patrí k najkrajším aké som tu v irackom Kurdistane videl. Zo zvlnenej krajiny vyrastajú nádherné kopce až mam chvíľku pocit, že som sa ocitol v tureckej Kapadokii. Pár kopcov až nápadne pripomínalo ich tufové útvary, no onedlho sa zase neviem vynadívať na kopce svetlohnedej farby, ktorými prechádzajú pravidelné pásy čiernej farby. Netrvá dlho a najvyššie kopce zahalia svoje vrcholky do snehovej prikrývky. Pri meste Dukan leží veľká priehrada. Je najväčšou v celom Iraku a lemuje ho príjemná prírodná scenéria. Mestom preteká rieka a popri nej sú trávnaté plochy ako stvorené na piknik. Po necelých troch hodinách ako som vypadol z Arbilu sa pred nami konečne vynára veľké mesto. Sulejmanija je už na dosah ruky.

Taxikár ma vyhodí na hlavnej ceste pred odbočkou na otogar. Chvíľku trvá kým sa zorientujem v neznámom meste a zastavujem ďalší taxík, aby ma odviezol pred smutne známu pevnosť Amna Suraka (Červená pevnosť). Kurdi ju tu na predmestí Sulejmanije nechali ako pamätník hrôz, ktoré museli prežívať za vlády Saddáma Husajna. Nechali ho tu preto, aby sa nezabudlo. Opatrne vstúpim do miestnosti, pretože nemám istotu, že je vstupom do areálu. Vojak v uniforme odlepí oči od futbalového zápasu a mlčky pár sekúnd hľadí akoby neveril tomu čo vidí. „Amna Suraka?“ hneď sa spýtam. Pozdraví, ukáže na dvere a pohľadom sa vráti do zápasu. Komplex niekoľkých rozstrieľaných budov tu nechali v takom stave v akom boli v roku 1991 po tom ako tu prebehlo povstanie Kurdov voči Saddámovmu režimu. Sám sa túlame polorozpadnutým areálom až sa dostanem k zrkadlovej miestnosti. Všetky steny naokolo sú vykladané maličkými úlomkami zrkadiel. Sú ich stovky, tisíce, desaťtisíce, ba dokonca ich tu je viac než sto tisíc. Človek by povedal, že to vyzerá pekne keby nemal predstavu, prečo sú tu. Vraj ich je tu až 182 000, pričom každý úlomok predstavuje jednu kurdskú obeť bývalého režimu. Ďalších 5000 zrkadielok udáva počet zničených dedín. Ťažko predstaviteľné čísla. Na nádvorí sú odstavené tanky, obrnené vozidlá, strelné zbrane, ale aj na kolene robené odpaľovacie zariadenia.

sulejmanija001.jpg
Zrkadlová sieň s príliš veľa malými črepmi

sulejmanija002.jpg
Miestnosť má svoju atmosféru

sulejmanija0031.jpg
Malé múzeum kurdských tradícii

sulejmanija050.jpg
Červená pevnosť bola obávaným väzením

sulejmanija051.jpg
Na nádvorí stojí dodnes výstava starých zbraní

sulejmanija052.jpg
Výstava na nádvorí Červenej pevnosti

sulejmanija054.jpg
Hľadieť do hlavne tanku

sulejmanija055.jpg
Červená pevnosť (Amna Suraka)

Skupinka kurdských pašmergov (v preklade „tí, ktorí čelia smrti“) oddychuje v tieni zrútenej strážnej veže nad ktorou stále vedie ostnatý drôt. Popíjajú čaj, tak ma volajú k sebe. Sedíme všetci na trávniku, v rámci možnosti kecáme a napokon dostávam samopal a kurdskú čiapočku, aby som sa s nimi odfotil. Pekná spomienka. Vstúpim do rozpadnutej miestnosti a všade kam sa pohnem stoja len opustené, chladné miestnosti. Dostanem sa do podzemia, respektíve suterénu miestnosti a do očí mi udrie ostré, nepríjemné červené svetlo. Celý priestor je ním vyplnený. Po stenách visí niekoľko fotiek z kurdskej dediny Halabdža, ktorá vstúpila dejín po tom ako ju „chemický Alí“ pochoval ničivým plynom. Fotky zachytávajú ľudí, to čo z nich zostalo, ruiny miesta v ktorom sa narodili či v ktorom vyrastali a do toho všetkého to ostré svetlo. Holé steny, obrázky a červené svetlo naháňa hrôzu až cítim ako mi telo ovládli zimomriavky. Nikdy som nebol v miestnosti s takouto strašnou atmosférou.

sulejmanija058.jpg
Posedenie s "tými, ktorí čelia smrti"

sulejmanija056.jpg
Stopy po kurdskom povstaní

sulejmanija057.jpg
Šrotovisko alebo výstava zbraní?

sulejmanija059.jpg
Prechádzka opustenou pevnosťou

sulejmanija012.jpg
Mrazivé červené svetlo bodajúce pod kožu s výstavou z Halabdže

Vrátim sa na denné svetlo a kráčam do centra, kde sa má rozlievať najväčší bazár severného Iraku. Celá hlavná cesta je uzatvorená pre autá a všade sa niečo opravuje a rekonštruuje. Historické múzeum Slemani je žiaľ zatvorené, tak si len čítam oznam na jeho brána a pokračujem ďalej. Na týchto miestach vidno, že je Suly, ako Sulejmaniju domáci prezývajú, najmodernejším miestom Iraku. Na rohu stojí luxusný 5-hviezdičkový hotel, oproti sa rozprestiera neodmysliteľný park a po úprave tu bude prebiehať široký bulvár. Všetko pôsobí novo, vyblýskane až na chvíľku človek zauvažuje či je stále v tom Iraku o ktorom sa neustále hovorí v správach.

sulejmanija060.jpg
Prvý nádych miestneho chaosu

sulejmanija015.jpg
Moderné ulice mesta

sulejmanija022.jpg
Dievčatá zo Sulejmanije

Za bránou sa začína staré mesto. Stačí pár krokov a svet naokolo sa zmení. Všade je odrazu plno ľudí, hlavnou ulicou sa snažia predrať autá, ktoré aj napriek snahe končia v zápche bez konca a z malých postranných podnikov sa šíri vôňa jedla. Je čas obedu, tak sa mnohí zastavia, kúpia si jedlo a obedujú priamo na ulici. Láka ma vidina najesť sa s nimi, ale nechcem ešte strácať čas, pretože sa neskutočne teším do mesta. Keď som sám vôbec neupútam pozornosť ľudí až sa mi zdá, že som tu celkom pekne splynul. Pristaví ma taxikár a pýta sa či nie som z Kirkúku. Nedokáže pochopiť, že som z nejakej „Čechoslovákije“. Z bočnej uličky vytŕčajú minarety Veľkej mešity. Pôsobí síce moderne, ale aspoň jej minaret je veľmi pekne obložený kachličkami. Sledujem ruch trhoviska z mosta, ale o chvíľku som už jeho súčasťou. Vedľa seba sedia na ulici žobráci a okoloidúci im do ruky sem tam vtisnú bankovku. Zovšadiaľ útočí toľko podnetov, že neviem kam sa skôr pozrieť, čoho sa skôr nadýchnuť. Ulicu zapchali zásobovači s vozíkmi, ktorým sa vyhýbam na poslednú chvíľku. Aj križovatka pred mešitou sa premenila na trhovisko. Vozíky, ľudia a malé improvizované predajne pohltili celý priestor. Pred vstupom predávajú dedkovia modlitebné korálky a iné náboženské veci. Vypočul som si aj muezzína, resp. jeho mikrofónový hlas, zvolávajúci na modlitbu, ale s mužmi to nijako nepohlo.

sulejmanija016.jpg
Farebný minaret v centre mesta

sulejmanija061.jpg
Kurdi chodia v tradičných úboroch aj v mestách

sulejmanija062.jpg
Muž v kurdskom odeve

sulejmanija063.jpg
Predáva sa aj priamo z ulice

sulejmanija065.jpg
Centrom mesta

sulejmanija064.jpg
Dedko predávajúci zeleninu

Pomaly si prezerám čo ponúkajú predavači na vedľajšej ulici a chcem si kúpiť sypaný čierny čaj. Hneď ako ma zbadá jeden z nich pribehne a s úsmevom mi o nich začne rozprávať. „Koľko platím?“ pýtam sa a podávam mu vrecko nasiaknuté vôňou čaju. Usmeje sa popod husté čierne fúzy, ukáže na seba a odmieta peniaze. „Ja som Kurd a ty si tu hosť, nech ti pripomenie moje mesto.“ Príjemne prekvapený mu ďakujem a lúčime sa neodmysliteľným stiskom ruky, ktorú si potom obaja priložíme na srdce. Ľudia tu v Sulejmaniji mi prídu na prvý pohľad ešte milší ako v Dohúku či Arbile. O pár obchodíkov ďalej sa situácia opakuje keď nakupujem hrozienka do ryže. Našťastie sa napokon chlapík nechá obmäkčiť a berie si odomňa peniaze, hoci s podmienkou, že mi dá dva krát toľko ako som si naložil. Vymetám ešte menej záživné pasáže bazáru, kde sú handry, topánky a iné somariny až som sa dostal opäť do centra mesta. Kým v Arbile či severne od neho sú v mestách portréty Barzániho a farby jeho strany KDP, tu v Sulejmaniji hrá prvé husle Džalal Talabáni (súčasný iracký prezident) a strana PUK. V rokoch 1994 - 1997 medzi sebou viedli bratovražedný boj, kedy sa iracký Kurdistan zmietal v občianskej vojne. Konflikt našťastie utíchol, ale rivalita medzi oboma stranami stále existuje.

sulejmanija066.jpg
Prvé kroky centrálnym bazárom

sulejmanija067.jpg
Farebné obchodíky pritiahnu ženy

sulejmanija025.jpg
Ľudia prúdia bazárom zo všetkých strán

sulejmanija068.jpg
Vozíky sú neodmysliteľnou súčasťou bazáru

sulejmanija069.jpg
Vozíky sú zároveň aj predajnými miestami

Tu je bazár najkrajší a najpodmanivejší. Stánky stoja miestami dokonca na udupanej hline a niektoré sa pred slnkom skrývajú v tmavých, bočných uličkách. Postavím sa na roh a sledujem ako plynie život jednej bazárovej ulice. Zrazu mám pocit akoby som sa ocitol na trhovisku v Bagdade, ktoré poznám len z obrázkov. Kiež by sa do neho dalo čo najskôr dostať. Zaujímavo pôsobia chlapi tlačiaci vozíky s tovarom s ktorými kráča predavač a predáva tovar priamo za jazdy. Premelie sa tu neskutočne veľa ľudí. Človek si príde akoby bol vhodený do jednej z orientálnych kapitol hrubej knižky. Veľmi sa mi tu páči. Kašľať na čas, ktorý plynie naokolo a len sa tu túlať, strácať sa a znovu sa nachádzať. Dostanem sa až do časti, kde ponúka chlap na pulte vystavené kozie hlavy. Vraj je to pochúťka, ale aj moje gastronomické okienko má svoje hranice. Chalani sa so mnou púšťajú do reči, ale moja kurdština je na tom tak, že prehodíme pár slov. Na ulici si kúpim faláfel a funguje im to tu tak, že človek dostane len bagetu s faláfelom a pri šalátovom bare si vyberie čo chce a koľko toho chce.

sulejmanija029.jpg
Chaos miestneho bazára

sulejmanija030.jpg
Zhovorčiví chlapci z bazáru

sulejmanija031.jpg
Stará časť sulejmanského bazáru

sulejmanija032.jpg
Radosť sa tu túlať aj nakupovať

sulejmanija033.jpg
Predavač s kurdskou šatkou

sulejmanija034.jpg
Dáte si na obed hlavu? Žiaden problém

sulejmanija035.jpg
Najväčší bazár severného Iraku

sulejmanija036.jpg
Minaret Veľkej mešity a trhovisko pod ňou

Pomaličky by som mal Sulejmaniju opustiť, ak sa chcem do Arbilu vrátiť v rozumnom čase. Ako si sa mi nedarí nájsť taxík na ulici tak som si všimol kanceláriu s nakresleným taxíkom a číslami. Majiteľ vie po anglicky, tak sa na chvíľku u neho usadím a vysvetľuje mi, že musím ísť na otogar a odtiaľ chodia zdieľané taxíky smer Arbil. Pred odchodom ma ponúka svojim obedom a keď mu vravím, že som práve dojedol, nalieha, že mi ho zabalí a nech si ho vezmem so sebou. Dlho trvá kým ho prehovorím, že jemu to padne lepšie ako mne. Nájdem taxikára a hneď ako šliapne na pedál začne rozprávať. Je neskutočne zhovorčivý, hoci nevie ani slovo po anglicky. Vzduchom poletuje kurdština, turečtina, farsí, arabčina, ale aj slovenčina. Chlapík je z Iránu, tak sa teší, že som tam bol.

Vyhadzuje ma na stanici za mestom a len čo vkročím dnu ozýva sa volanie taxikárov. „Bagdááád, Bagdááád“, „Kerkúk, Kerkúúúk“ „Hawlar, Hawlar“. Posledný spomínaný výkrik patrí Arbilu. Hawler je totiž jeho kurdský názov a tak podídem bližšie. Do Arbilu vedú dve cesty. Jedna, panoramatická okolo Dukanu a Koye, ktorou som prišiel a druhá prechádzajúca cez predmestia Kirkúku, ktorý neleží v najstabilnejšej oblasti. Idem na istotu cez Koyu, ale čakanie je tak dlhé, že si vravím, ktorý smer sa naplní skôr, tou pôjdem. Kirkúk láka, ale stále je to Kirkúk. Ten dokonca dlho vedie a čaká sa na dvoch, pričom na Koyu čakám sám. Odrazu zastaví taxík a vystúpi celá rodina mojim smerom. Beriem to ako znamenie a idem domov do Arbilu starou, známou cestou.

foto: Tomáš Kubuš, Sulejmanija, 11.3.2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?