Sladká baklava v Şirnaku a výstrely v Hakkari

Autor: Tomáš Kubuš | 17.9.2012 o 8:05 | Karma článku: 8,47 | Prečítané:  956x

Z kurdského Iraku sme sa nabažení novými zážitkami vrátili do východného Turecka. Nevraciame sa ešte domov, ale naplánujeme si cestu cez šedivý Şirnak s výbornou baklavou a drsné, nádherné hory až k neobjavenému mestu Hakkari. Z Istanbulu je to sem cez 1300 kilometrov a máloktorý Turek sem dobrovoľne vkročí. Aj našu návštevu sprevádzali výstrely, ktoré tu patria k miestnemu koloritu...

Nadišiel čas opustiť Dohuk a s ním celý región Irackého Kurdistanu. Ráno si berieme batohy a vyjdeme na ulicu, aby sme našli taxík, ktorý by nás vzal priamo na hranicu Ibrahim Chalíl. Do Zakha ísť už nechceme, resp. nechceme v ňom zastavovať, lebo sme si ho pozreli pred pár dňami. Našli sme ochotného taxikára a za celé auto sme zjednali tak dobrú cenu, že sme s takou ani nepočítali. Ešte nás zdrbe policajt, že ak chceme ísť smer Zakho, máme ísť do „Zakho garage“, ale na to na neho taxikár len zatrúbi a začne odkrajovať našich posledných 70 irackých kilometrov.

Šofér nás vyhodí na hranici, lúčime sa a o chvíľku stretneme Francúzsku, ktorá bývala v našom hoteli v Dohuku. V Sulejmaniji si našla prácu, tak sa tam bola pozrieť a teraz sa vracia do sýrskeho Aleppa, pre veci, aby mohla v práci nastúpiť. Človek na ceste stretne veľa zaujímavých príbehov. Pri odchode dostávame niekoľko klasických otázok a o pár minút aj pečiatku. A je to. Už len stačí prísť na parkovisko, kde stoja zdieľané autá do pohraničného tureckého mesta Silopi. Cena sa zjednávať takmer nedá. Jednoducho vedia, že človek stojaci na hranici nemá príliš na výber. Naštartujeme, posledný krát sa zahľadíme na farebnú kurdskú vlajku a spoza kopca sa začne vynárať obrovská červená zástava ozdobená bielou hviezdičkou a polmesiacom. K tureckej hranici sa vinie dlhý rad áut a nespočetné množstvo kamiónov. Netuším prečo, ale náš šofér sa odrazu zaradil do iného pruhu, prebehol takých dvadsať áut a hneď sa zaradil pred ne. Ušetril nám možno hodinu času. Tureckých checkpointov je tu niekoľko. Prví prehľadajú auto, ďalej skenujú batožinu, tretí sa vypytujú kde sme boli a prečo sme tam boli a napokon nám dajú razítko. Prechod nám trval 2 hodiny, čo je na túto hranicu extrémne dobrý výkon.

V zapadnutom Silopi vystúpime na otogare a okolo nás sa zhŕknu decká. Sú tak otravné, že musia prísť autobusári a odháňať ich preč. Do Şirnaku odtiaľto nejde nič priamo, tak budeme musieť ísť do väčšieho mesta Cizre. Pôsobí ako obrovský zhluk domov, šedivej farby, blata a dokonca aj po hlavných uliciach sa preháňajú kravy. V Cizre počujeme obohranú pesničku taxikárov, ktorí tvrdia, že dnes už do Şirnaku nič nejde. Stačí počkať pár minút a pri ceste sa objaví dolmuş našim smerom. Uháňame mikrobusom zvlnenou krajinou a zatiaľ nám Ahmet, rozpráva o svojom meste. „V Şirnaku je veľa problémov“ začína vetu, na akú sme si už v Kurdistane po čase zvykli. „V okolí je veľa tureckých vojakov a človek sa cíti ako vo väzení“ hovorí Ahmet. Pri rozhovore beží čas rýchlejšie ako inokedy a keď sa medzi skalnatými kopcami objaví mestečko vystavané akoby na terasách, poteší sa. „Şirnak“ ukáže a začne sa pripravovať, aby vystúpil. Neustále opakuje, že Şirnak je najkrajšie mesto na svete. Ako sa tak pozerám okolo seba, musí svoje mesto naozaj úprimne milovať.

Vystúpime v neznámom šedivom svete a hľadáme lacný hotel. Na recepcii vyjednávame s malým chalanom a hoci je spočiatku neoblomný, ako to už býva zvykom pri tejto hre, napokon sa nechal ukecať. Şirnak je mesto bez akýchkoľvek pamiatok, ale pre nás je východzím bodom pre cestu do Hakkari. Nie je bez života, toho tu je možno až príliš, hoci toľko čiernej a šedej farby nakope pôsobí na začiatku jari akosi depresívne. Ešte že tu naokolo majú nádherné hory. Nikto sa tu nikam neponáhľa, pretože nie je kam. Zastavujeme chlapíka s otázkou na zmenáreň a keďže nám to nevie vysvetliť, máme ísť za ním. Doviedol nás do zlatníctva, kde ostávame najbližšiu polhodinu. Zmeniť peniaze to nie je len podať eurá a vziať si turecké líry, ale posedieť si, porozprávať odkiaľ sme prišli, čo sme videli, zažili, vypiť pár malých pohárikov čierneho čaju a dozvedieť sa ako to tu chodí. Priateľ majiteľa zlatníctva rozpráva po rusky, pretože kedysi študoval v Moskve za doktora. Doktorom je stále, ale keď zatvorí svoju ambulanciu prichádza k priateľom a večer trávia v zlatníctve alebo v čajovni. Aj on opisuje Şirnak ako problémové mesto, hoci sa za posledné roky situácia ukludnila. Pred dvadsiatimi, desiatimi rokmi, kedy sa kurdská strana pracujúcich PKK schovávala v horách a bojovala proti tureckej armáde, sa v meste bežne strieľalo. Şirnak patril k jednej z bášt kurdskej PKK. Dnes sa na prvý pohľad z ulíc vytratili, ale stále tu žijú. Cesty sú spevnené len na niektorých miestach, inde sa prach mieša s kamienkami. „Kedysi ľudia nechceli spevnené cesty, lebo sa báli, že po nich budú chodiť turecké tanky“ hovorí doktor. Lúčime sa takmer ako starí priatelia.

sirnak001.jpg
Ulice Şirnaku

sirnak002.jpg
Şirnak je postavený na svahu

sirnak003.jpg
Šedivosť Şirnaku spríjemňujú len niektoré domy

Po celom dni na nás odrazu doľahol hlad. V neďalekom pohostinstve ochutnáme kurdský güveç s kúskami mäsa, dusenej zeleniny, šalátom a chrumkavým chlebom. Aj tu dostávame zadarmo čaj, pretože sme hostia. Po chutnej večeri si sadneme na hlavnom námestí do malej cukrárne. Zaujal nás pohľad na neskutočne dobre vyzerajúcu baklavu. Za jednu líru dostaneme na tanier šesť kúskov tejto sladkej dobroty. V Istanbule človek dostane za líru jeden kúsok, takže som poriadne prekvapený. Je vynikajúca. Poriadne sladká, ale chuťovo je snáď neprekonateľná. Ochutnáme ešte aj iné typy koláčikov a na dlho to budú naše posledné sladkosti. Nie že by sme nechceli, ale viac sladkého sa jednoducho zjesť nedá. Hlavné námestie patrí soche Atatürka, ktorý má výhľad na celé okolie. V meste sme atrakcia a tak netrvá dlho kým sa okolo nás zbehne kŕdeľ ľudí od najmenších detí až po dôchodcov. Dedkovia, ale aj páni v oblekoch, vestách a svetroch sa chcú fotiť. „Vitajte v Şirnaku“ podáva nám ruku Şirin z partie mužov hrajúcich karty. „Videli ste?“ nenápadne kývne hlavou smerom k parkovisku, kde stojí zaparkovaný obrnený transportér. Şirnak to sú len ulice, domy a obchody. Nič viac, nič menej. Kráčam zablatenou cestou, hľadím na mesto a stále sa mi vynárajú Ahmetove slová. „Istanbul je pekný, ale Şirnak? Şirnak je najkrajší na celom svete ktoré hovoril ešte v mikrobuse. Večer si sadneme do internetovej kaviarne, kde sú tri počítače a hneď ako si nás všimol dedko, prikázal chlapcovi nech nám všetkým donesie čaj. Možno mal Ahmet na mysli ľudí, ktorí tu žijú. Şirnak sa ponoril do tmy a my sa vrátime na izbu. Okolo desiatej večer nás z ticha vytrhne razantné búchanie na dvere. Ozve sa kurdský hlas a nasleduje ďalšie búchanie. Akosi sa nikomu nechce ísť otvárať a mne mysľou v sekunde prebleskne či to nie je niekto, kto nás zazrel v meste. Určite by nebolo ťažké nájsť troch cudzincov, ak sme tu v celom meste dokopy traja. Myšlienky sú však často bizarnejšie, než realita. Otvorím dvere a za nimi stojí chalan z recepcie s tým, že sme mu zabudli dať pasy a on potrebuje naťukať údaje do počítača, kým má ešte elektriku. Pozerám sa ešte oknom na ulicu a je zaujímavé vidieť aj v noci toľko ruchu. V Iraku to bolo o takomto čase väčšinou prázdne.

sirnak004.jpg
Na hlavnom námestí

sirnak005.jpg
Priatelia z námestia

sirnak006.jpg
Periféria Şirnaku

sirnak007.jpg
Naša ulica, kde sme bývali

Ráno vstávame tak, aby sme všetko stihli nahádzať do batohov a o nejakej pol ôsmej vypadli na ulicu. Včera sme zistili, že do Hakkari odchádza jeden jediný mikrobus ráno o ôsmej a ak by sme ho zmeškali, znamenalo by to ďalší deň v Şirnaku. Jeden z vodičov nás ubezpečuje, že ešte neprišiel a pozýva nás do svojho mikrobusu, kde s ním môžeme počkať. Nechal nám priniesť čaj a vybral aj vrecko chutných lieskových orieškov, aby sme si dali k čaju. Kecáme spolu a chváli sa nám, že je marxista. Aby nám to náhodou neušlo, zopakuje to asi desať krát. „Neverím v žiadneho Boha, ale v učenie Marxa a Lenina“ odmlčí sa a pokračuje vo svojom výklade. Práve kurdská PKK je známa svojim marxistickým postojom a smerovaním, takže ani šofér od nich nebude mať veľmi ďaleko. Asi pol hodinu po ôsmej konečne prichádza náš mikrobus. Pomaličky začína popŕchať a oblohou sa preháňajú ťažké šedivé mraky. Hakkari je od Şirnaku len okolo 180 kilometrov, ale cesta má trvať asi 6 hodín. Smerujeme do hornatého regiónu východného Kurdistanu, kde sa rozprestiera pohorie Cilo s najvyšším vrchom, ktorý má cez 4000 metrov. Prostredie, ktorým prechádzame je okúzľujúce.

cestadohakkari001.jpg
Krajina za Şirnakom

Pár kilometrov za Şirnakom počuť hrmot helikoptér a zrazu vedľa nás po krajnici pochodujú asi tri tucty tureckých vojakov v plnej výzbroji. Vyzerá to ako vo filme, len s tým detailom, že všetko naokolo je skutočné. „Ta ta ta ta“ ozve sa v mikrobuse a chlapík sediaci vedľa nás napodobňuje rukami samopal. Ukazuje na okolité hory a opíše ich len jediným, no o to výstižnejším slovom. „Nebezpečenstvo“. Ostatní súhlasne prikývnu. Toto je ten divoký Kurdistan o ktorom všetci hovorili. Stúpame vysoko do kopcov a pod nami sa otvárajú strašidelne hlboké priepasti plné prázdnoty. V zákrute prudko zabrzdíme, pretože si šofér všimne nabúrané auto. Chlapi z mikrobusu vyskáču, my s nimi a ideme ho pomôcť vytlačiť znovu na cestu. Veľa nechýbalo a stalo by sa potravou pre hladnú roklinu pod cestou. Nabúralo do akéhosi múru z nahádzaných kameňov. Vrcholky ostrých kopcov pokrýva sneh. Naokolo sú trojtisícovky a kde tu sa v nehostinnom prostredí objaví malá dedinka. Pár domov poukladaných vedľa seba a cestičky rozbahnené ranným dažďom pôsobia akoby sme sa ocitli sto, možno dvesto rokov dozadu. Zastavíme sa v malom podniku pri ceste. Chlapi si posadali okolo horúcich kachieľ a zohrievajú si ruky pohárom čaju. Ani my neodoláme, no k nemu si ešte necháme naložiť z polievky ezogelin.

cestadohakkari002.jpg
Aj takto vyzerá jediná, hlavná cesta do Hakkari

cestadohakkari003.jpg
Havária auta

cestadohakkari004.jpg
Cesta do Hakkari vedie nádhernou krajinou

Žene, ktorá s nami cestuje prišlo zle a dostáva záchvaty. Šofér pridal a rútime sa k tureckej vojenskej základni nájsť doktora. Pred spustenou závorou dlho stojíme, kontrolujú nám doklady, pasy a vojak so samopalom preveseným cez rameno sa tvári prekvapene keď mu zrak spočinie na nás. Nakoniec zvíťazil zdravý rozum a mikrobus púšťajú na základňu, aby mohli ženu ošetriť. My si zatiaľ tu uprostred drsných kurdských hôr kráčame po tureckej základni. Nie je to najbezpečnejšie miesto, pretože tu platí povestné „Hory majú oči“, ale snáď to dobre dopadne. Vojaci nás aj s ostatnými onedlho vyhodia von pred základňu, a tak stojíme na brehu rieky Chabúr, ktorá je hranicou do Iraku. „Tie kopce, to je Irak“ hovorí chlap z nášho mikrobusu. Vytvoril sa okolo nás hlúčik ľudí a sťažujú sa, že sa majú v Turecku zle. Fotíme si kopce, ale ozve sa hlasný krik, aby sme prestali. Z mladých tureckých vojakov cítiť strach. Nie, že by ten strach šírili oni, ale cítiť že majú rešpekt z celého prostredia, hôr a ľudí tu naokolo. Mladý vojak v uniforme sa k nám blíži a keď už je pár metrov, všimnem si ako si pre istotu položil ruku na zbraň za opaskom. „Je to tu veľmi nebezpečné, nikam nechoďte“ snaží sa vyhrotiť dusnú situáciu a vzápätí odchádza. Z neďalekej osady prišli mladí chlapci a strieľajú prakom do značky. Starí sa na nich smejú a prirovnávajú ich k Palestínčanom. Nad vojakmi len krútia hlavou. V dolmuşe nám pribudla infúzia a tak môžeme pokračovať do Hakkari.

cestadohakkari005.jpg
Vysoké trojtisícovky zaplnili obzor

cestadohakkari006.jpg
Turecko-iracké pohraničie pri tureckej vojenskej základni

cestadohakkari007.jpg
Rieka Chabúr

cestadohakkari008.jpg
Vrcholky hôr sú v marci zasnežené

Kilometre po rozbitých cestách ubiehajú veľmi pomaly. Dlho sa cesta vinie popri dravej rieke a pred Hakkari stojíme ešte raz. Treba načerpať benzín, ale pumpa tu nie je. Šofér niečo povie miestnemu mladíkovi, ten šprintom odbehne preč a o malú chvíľku sa vracia s bandaskou. Do Hakkari vedie priesmyk vo výške 2200 metrov. Všetko naokolo je prikryté snehom. Konečne sa medzi kopcami začínajú vynárať domy pospájané do mesta. Hakkari je synonymom problémov. Aspoň tak vravia mnohí Turci, keď príde na neho reč. Problémy tu boli vždy, no znásobili sa počas kurdských rebélii v 90.rokoch, kedy si z neho spravilo PKK jedno zo svojich sídel. „Kam? Do Hakkari?“ niekoľko krát sa pýtali turecké kamarátky s hlavou v smútku, pretože si nedám povedať a túžim sa sem pozrieť. Mnohí vravia, že je najnebezpečnejším miestom celého Turecka, ale aj miestom položeným v nádhernom prostredí.

cestadohakkari010.jpg
Zastávka v malej dedinke na benzín

cestadohakkari009.jpg
Cesta do Hakkari

Hakkari leží vo výške 1700 mnm a v uliciach cítiť svieži, horský vzduch. Vystúpime na hlavnej ulici a v tom momente sa na niekoľko sekúnd zastavil život v meste. Je to presne ako z filmu, keď sa niečo stane a zrazu sa všetko odohráva spomalene. Tu sa však všetko zastavilo. Všetky pohľady padli na nás. Nie že by sa len pozreli a pokračovali v rozrobenej činnosti ako všade inde, ale tu z nás nespúšťajú oči. Asi takto by sa cítili mimozemšťania, keby pristáli na zemi. Skúsime ísť do hotela zistiť za koľko by sme našli izbu. Problém je, že v Hakkari sú len dva a tak to s cenami asi nebude najlepšie. Na recepcii sa s chlapom vôbec nedá jednať a zaklincoval nás slovami, že ak sa nám nepáči máme sa ísť spýtať do druhého, ale aj tak sa vrátime sem. Nevrátime, povedali sme si, že tu na noc nezostaneme. Pozrieme si neveľké mesto a podvečer vypadneme do Vanu. Na ulici kupujeme v kancelárii lístky, aby sme si tam mohli zložiť batohy a ideme preskúmať Hakkari.

hakkari001.jpg
Nad Hakkari stoja nádherné kopce

hakkari002.jpg
Ulicami Hakkari

Atmosféra mesta je veľmi príťažlivá. Prostredie, ktorým ho príroda obdarovala z neho robí neobjavený briliant. Keby sa tu nikdy neodohrávali boje medzi armádou a povstalcami, mohlo byť z Hakkari zimné stredisko, kam by ľudia prichádzali za zimnou dovolenkou. Nádherné zasnežené vrcholky hôr obkolesili celé mesto a nespúšťajú z neho oči. Tie nie sú jediné, kto Hakkari neustále sleduje. Nad mestom stojí aj veľká vojenská základňa a v centre mesta obrovská socha Atatürka na koni s niekoľkými tureckými vlajkami. Nemôžem si pomôcť, ale socha Atatürka na tomto mieste, nebude najšťastnejšie riešenie. Všade je ruch, autá, mikrobusy a nespočetné množstvo ľudí. Zdravia nás a ak nie, tak aspoň pozerajú kto im to kráča ulicami. Páči sa mi ako si ulicu dokážu premeniť na miesto príjemného posedenia. Vyberú si malé stoličky, posadia sa na chodník, nechajú doniesť čaj a prekecajú hodiny. Tento spôsob nás zaujal, berieme si stoličky, položíme vedľa ostatných a sadneme si priamo na ulicu. To pre prípad, že by nás ešte niekto z domácich nevidel a chcel by sa prísť pozdraviť. Naozaj to funguje a muži sa pri nás pristavujú od opatrných vítaní „Vitajte v Kurdistane“ až po tie rázne „Vitajte v Hakkari“ sprevádzané stiskom pravej ruky. Tu na mieste „kam ani Alláh často nechodí“ ako zvyknú domáci opisovať Hakkari stojí čaj neuveriteľných 25 kürüşov. V Istanbule by za takú cenu nedostal ani glg. Zídeme z centra na improvizovanú vyhliadku odkiaľ je jasný pohľad na okolité štvortisícovky.

hakkari003.jpg
Socha Atatürka na hlavnom námestí

hakkari004.jpg
Panorámu hlavnej ulice dotvárajú kopce

hakkari005.jpg
Krása Hakkari spočíva v polohe

Stojíme nad mestom, vychutnávame si pohľad až započujeme v diaľke streľbu. Ulicou prebehne obrnený transportér a nad hlavami v krátkom slede preletia dve helikoptéry. Zabrzdí pri nás obrnené vozidlo a vyskakuje z neho Hasan, policajt či vojak v civile. „Kto ste? Čo tu robíte? Odkiaľ idete? Kam idete? Máte mapy? Fotky? Pasy?“ chŕli zo seba otázky v takom rýchlom slede, že ani nečaká na odpoveď a nasadne si naspäť dnu. Musím mu ukázať fotky či som nefotil niečo „citlivé“, ale také fotky nemám, takže to je v pohode. Cez stiahnuté okno sa ešte pýta či nás nehodí naspäť do centra. Cesta by to bola zaujímavá, ale turecký obrnený transportér je tým posledným vozidlom akým by som sa chcel vyvážať v uliciach Hakkari. Domácim sa pozdávalo, že sme k nim nenastúpili a to zahŕňa ďalšie podávanie rúk.

hakkari006.jpg
Drsná krása mesta

hakkari007.jpg
Mimo centra stoja aj takéto domy

hakkari008.jpg
Okraj Hakkari

hakkari009.jpg
Pre toto sa oplatí prísť do Hakkari

hakkari010.jpg
Nebyť problémov, mohlo byť Hakkari zimným strediskom

hakkari011.jpg
Ruch hlavnej ulice

hakkari012.jpg
Na okraji mesta

hakkari013.jpg
Vyhliadka na okolité štíty

Túlame sa mestom až si sadneme do malého podniku na obrovský kebab a ryžový puding. Hakkari je zvláštne miesto. Vždy keď zastavíme, okolo nás sa zhŕkne skupina ľudí a chcú sa baviť. Turisti sem nezavítajú, preto sme pre nich exotickí. „Ako sa Vám páči v Hakkari?“ pýta sa asi 10-ročný chlapec. Všetci napäto očakávajú odpoveď a keď odpoviem v kurdštine, že je tu veľmi pekne, mám pocit, že by som mohol kandidovať na starostu. Neustále zízanie však po čase začína byť otravné, až z toho človek nemá najlepší pocit. Strach je to posledné čo by som tu cítil, ale žiť by som tu nechcel. S príchodom tmy mizneme z Hakkari. Sedíme v autobuse smerujúcom do mesta Van a televíziou prebleskne správa, že streľba ktorú sme v horách počuli stála život jedného tureckého vojaka.

foto: Tomáš Kubuš, Şirnak, Hakkari, 13-14.3.2010


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?