Deväť hodín vo vlaku ubehlo tento krát neskutočne rýchlo. Asi som bol unavený z celého dňa, pretože som takmer celú cestu prespal a zobudil sa na chvíľku len vtedy, keď v Eskişehire nastupovali ľudia. Pár minút po siedmej hodine sme sa ocitli pred istanbulskou stanicou Haydarpaşa ležiacou na ázijskom brehu mesta. Nádvorie pred budovou sa zaplnilo ľuďmi a všetci čakáme na trajekt, ktorý nás vezme naspäť do Európy. Po dvoch týždňoch sa tak opäť vrátime na starý kontinent.
Do nášho hotela si ideme vybaviť izbu a majiteľ si na mňa pamätá, tak si chvíľku pokecáme a ako stálemu zákazníkovi mi dá hneď zľavu, tak že nemusíme ani zjednávať. Najprv chceme vyriešiť povinnosti a to znamená, že si musíme kúpiť lístky na zajtra do Sofie. Myslel som, že pre ne budeme musieť ísť až na otogar, ale našťastie sme narazili na predajňu lístkov priamo na ulici neďaleko parku Gülhane. Platíme 50 TL na osobu a dokonca si nás pred kanceláriu príde vyzdvihnúť mikrobus, ktorý nás dovezie priamo na otogar. Paráda, lepšie sme to vymyslieť ani nemohli.
Ideme sa prejsť ulicami tohto neskutočného mesta. Dlho som si myslel, že by som si konečne pozrel kostolík Kariye s byzantskými freskami, ale kráčalo by sa k nemu príliš dlho. Budeme sa tu len tak motať, veď aj to má v Istanbule svoje čaro. Najprv objavíme zapadnuté kníhkupectvo, kde hľadáme staré poklady a o chvíľku už stojíme pod vysokánskym stĺpom Çemberlitaş. Do obľúbenej čajovne ukrytej za historickými náhrobkami sa utiahneme na ranný čaj a pri ňom vymýšľame čo budeme dnes robiť. Odrazu prišiel nápad, že by sme sa mohli vrátiť na Eminönü a nájsť si loďku, ktorá by nás povozila po Bospore. Natrafíme chlapíka nadháňajúceho ľudí a začne sa hra. Z 20 lír sme padli na 13 TL za osobu s tým, že na lodi máme platiť tak, aby nás ostatní nevideli, pretože vraj platia viac. Kto vie, aká je pravda. Mikrobus nás odvezie pár stoviek metrov za most, kde kotvia výletné lode. Sadneme si na hornú palubu a môžeme vyraziť.
Sülejmanova mešita
Plávame popri brehu a z neho sa na nás pozerajú pamiatky. Pekne jedna za druhou prichádzajú, chvíľku sa predvedú a zase zmiznú, aby uvoľnili miesto ďalším. Galatská veža, Galatský most, mešita Nusretiye, Beşiktaş aj palác Dolmabahçe. Veľmi sa mi to páči. Len si tak sedieť a pozerať sa na Istanbul, ktorý všade naokolo rozprestrel svoje krídla. Konečne som na dosah ruky malej, no za to nesmierne fotogenickej mešity Ortaköy. Dosiaľ som ju vždy sledoval ako malú bodku niekde v diaľke v miestach, ktorými prechádza most spájajúci ázijský a európsky breh. Nie je to fascinujúce spojiť dva kontinenty mostom? Za mostom sa celý breh zelenie a medzi stromami vykúkajú malé domčeky a väčšie vilky. Panuje tu pokoj, aký by sme v centre Istanbulu nenašli. Staré osmanské domy tu stoja vyše storočia a dodnes si zachovali svoj osobitý šarm. Loď sa stočí k európskemu brehu a zakotví v malom prístave. Máme hodinu voľna neďaleko paláca Beylerbeyi. Postavili ho medzi rokmi 1861-1865 a obľúbil si ho sultán Abdülaziz, ktorý ho poúžíval ako svoju letnú rezidenciu. Mysleli sme, že pôjdeme niečo zjesť, ale všetky reštaurácie majú ceny prehnane vysoké. Túlame sa radšej uličkami tejto zaujímavej štvrte, ale po chvíli zistíme, že je pomerne malá, tak si nájdeme príjemne miesto na nábreží, kde sledujeme striedavo poletujúce čajky a okolitú krajinu. Okolo Usküdaru a vežičky Kiz Kulesi sa pomaly, ale isto vrátime naspäť do reality.
Fotogenická mešita Ortaköy
Malá mešita Ortaköy patrí k symbolom Istanbulu
Pokojná tvár Istanbulu
Mešita na brehu
Kokoreç
Upravená štvrť plná reštaurácii
Posedenie na nábreží
Nábrežie neďaleko paláca Beylerbeyi
Prejdeme sa Egyptským bazárom, kde absolvujeme povinnú ochutnávku sladkého lokumu, prehodíme pár slov s obchodníkmi a kupujem si domov balíček čaju. Je čas ísť nakúpiť domov zopár drobností a tak sa vraciam do mojich obchodíkov neďaleko Sirkeci. Kúpim ich teraz, aby som ich večer mohol nahádzať pri balení do batohu a nemusel sa tým zapodievať zajtra ráno. Vonku sme vymrzli a preto sa na chvíľku zvalíme na izbe. Ležím na posteli, píšem si denník a počúvam hudbu. S večerom prišiel hlad, preto si ideme sadnúť k chalanom, ktorých sme spoznali na začiatku cesty pred tým, než sme odišli do Diyarbakiru. Stále si nás pamätajú, tak si môžeme pokecať o východe Turecka a o miestach odkiaľ oni sami pochádzajú. Dáme si mercimek, patlican kebab a ako priatelia dostávame poháriky čaju. Akonáhle nám dôjdu, Ferhat ukáže prstom ďalším čašníkom a o pár sekúnd pristávajú na stole horúce čaje. Lúčime sa a tešíme sa do hotela. Po vlaku bude dnes posteľ príjemnou zmenou.
„S balením ani vstávaním sa vôbec netreba ponáhľať.“ Asi takto sme včera večer zhodnotili nastávajúce ráno. Teším sa ako si dlho pospíme, no výsledok je taký, že už pár minút pred siedmou som hore. Nuž čo, nabudúce. Batohy necháme na recepcii a ideme do ulíc uloviť raňajky. Chalani majú chuť na omeletu, tak si kúpim v podniku oproti börek a pridám sa k nim. Do Sofie odchádzame až večer, čo znamená, že máme takmer celý deň na túlanie sa Istanbulom. Pred stanicou naskočíme do preplnenej električky a vezieme sa až na konečnú Kabataş, odkiaľ to je len pár krokov k palácu Dolmabahçe. Dovnútra (20 TL) nejdeme, ale aspoň sa poprechádzame nádvorím na ktorom držia vojaci čestnú stráž. Už od rána tu je strapec turistov čakajúci na prehliadku. Odrazu si uvedomím aké strašné je zase vidieť fronty na pamiatky, kŕdle turistov na jednej kope, predražené veci, keď sme sa túlali posledné 2 týždne miestami na ktorých sme poväčšine boli úplne sami.
Hodinová veža pred vstupom do paláca Dolmabahçe
Čestná stráž pred palácom
Vstupná brána do paláca Dolmabahçe
Dievčenská veža obkolesená technikou
Okolo štadiónu Inönü, kde hráva svoje domáce zápasy Beşiktaş stúpame vyššie a vyššie. Z hora je dokonca vidno aj dovnútra. Jáj, kedy sa mi konečne podarí chytiť nejaký zápas bielo-čiernych a posadím sa na tribúnu? O pár štvrtí ďalej sa dostaneme na Taksim a dlhý nákupný bulvár. Tu hore na kopci je Istanbul úplne odlišný od toho dole. Stoja tu moderné, vysoké sklo-betónové hotely s hviezdičkami, kancelárie a ulicami sa premávajú drahé autá. Akoby sme vkročili do iného sveta, hoci ten predošlý mi bol bližší. Hlavná ulica Istikal Caddesi je plná ľudí, no viem z minulého roka, že ešte stále sa sem pár tisíc ľudí zmestí. Ulicu lemujú pekné fasády, ktoré by sa skôr hodili do niektorého z európskych veľkomiest. Na môj vkus sa tu premelie príliš veľa ľudí, ale nemôžem tvrdiť, že by sa mi tu nepáčilo. Pravdou je, že sa sem tí ľudia hodia. Nachvíľku nakuknem do pôsobivého kostola, ktorý s malým, priľahlým námestím vyzerá akoby ho vystrihli odniekiaľ z Florencie. Skrýva sa za oblúkom a ak je človek zaujatý výkladmi obchodov a podnikov, ľahko ho prehliadne. Sem tam sa ulicou preženie stará, vŕzgajúca električka. Vtedy sa ľudia rozostúpia, nechajú ju prejsť a opäť zaplnia ulicu. Takmer na úplnom konci Istikal Caddesi prebieha nejaká demonštrácia. Policajti sú nastúpení v plnej poľnej s plexisklami a oproti nim stojí dav čítajúci možno dva alebo tri tucty ľudí.
Štadión, kde hráva svoje domáce zápasy istanbulský Beşiktaş
Predavač zrna pre holuby
Istikal Caddesi, bulvár moderného Istanbulu
Istikal Caddesi pretína stará električková trať
Jedna z bočných uličiek
Stará električka raz za čas prejde ulicou
Okrem nej sa tu premávajú stovky ľudí
Istikal Caddesi v čase, keď ešte nie je úplne zapchatá
Na prechádzke
Nádvorie na ktorom sa ukrýva kostol sv.Antona
Kostol sv.Antona z Padovy je malým kúskom Talianska v centre Istanbulu
Na ulici
Predavač čerstvých simitov
Demonštrácia
Pomaly schádzame ku Galatskému mostu
Džúsy z čerstvého ovocia
Minaret na križovatke
Všetky reštaurácie na Galatskom moste ponúkajú „balik ekmek“ za štyri líry. Vyberieme si teda takú, kde ja málo ľudí, aby sme si mohli sadnúť na gauče s výhľadom. Ani tu nejde o balik ekmek, ale skôr o tú atmosféru, ktorú dokáže vykúzliť. Vôňa grilovanej ryby, rozpálený gril, výhľad na vežičky paláca Topkapi vyrastajúceho z neďalekého pahorku a nad nami na moste stoja desiatky rybárov neustále nahadzujúcich do tmavých vôd zvírených premávajúcimi sa trajektmi. Sem tam sa niekomu na konci udice zaleskne malá rybka, ale nie je to pravidlom. Je sobota poobede a celé mesto je preplnené. Chceli sme sa prejsť nábrežím až k Egyptskému bazáru, ale záplava ľudí mi už nerobí dobre a dokonale som sa ich nabažil hore na Taksime, tak sa stratíme v bočnej, takmer opustenej uličke so starými budovami.
Pod Galatskou vežou
S chalanmi sa delíme a ja kráčam sám k parku Gülhane, aby som si do neho na chvíľku sadol. Je to taký malý istanbulský rituál, že vždy keď mám čas, utiahnem sa sem a sedím, píšem si, alebo čítam. Ešte predtým sa však vyberiem hore k Hagie Sofii k hrobkám osmanským sultánom. Ležia na bočnej strane a turisti ich buď ignorujú alebo o nich nevedia. Priamo pod minaretom jednej z najznámejších istanbulských stavieb sa nachádza malé nádvorie odkiaľ sa dá vstúpiť k honosným hrobkám. Sultáni majú dokonalé prostredie pre svoj posledný odpočinok. Najmenšia hrobka leží úplne na konci a skrýva hroby 4 princov a 1 princeznej, teda deti samotného sultána Murada III., ktorý vládol Osmanskej ríši v 16.storočí. Pomaly kráčam do každej hrobky a v tichosti si vychutnávam ducha miesta. Hrobky sa od seba líšia svojou výzdobou, no všetky sú plné neskutočných detailov. Hrobky či lepšie povedané sarkofágy samotných sultánov patria k najväčším pod kupolou a zdobí ich obrovský biely turban. Aj oni, aj všetky ostatné sú potiahnuté zeleným plátnom, pretože zelená predstavuje raj a je hlavnou farbou islamu. Najkrajšia hrobka patrí sultánovi Muradovi III. Na čele Osmanskej ríše stál 21 rokov a v čase jeho vlády prebiehali najmä boje na severnej hranici s Rakúsko-Uhorskom, ale čitatelia sa s ním môžu stretnúť aj v diele tureckého spisovateľa Orhana Pamuka, ktorý dej svojej knihy „Moje meno je červená“ zasadil na Muradov dvor. Teším sa, že som sa sem rozhodol ísť. Počítam, že som tu deviaty krát, ale Istanbul ma neprestáva fascinovať. Kúsok po kúsku sa odhaľuje a s každou ďalšou návštevou poodokryje svoje tajomstvá. Koľkokrát sem budem musieť prísť, aby som odkryl všetky?
Hrobka synov a dcéry Murada III.
Hrobka sultána so svojimi blízkymi
Každá hrobka má osobitú výzdobu
Sultánsky turban
V Gülhane posedávam na lavičke pod stromami a za výdatného vtáčieho spevu si píšem denník. Oddychuje tu naokolo veľa ľudí, páry, celé rodiny, ktoré si posadali na trávnik a vybrali občerstvenie. Čas neúprosne beží a tak nám do odchodu z Istanbulu ostávajú posledné hodiny. Ideme sa rozlúčiť s touto krásnou krajinou do nášho podniku k Ferhatovi. Dáme si kuracie kúsky v pikantnej omáčke s ryžou, vypijeme zopár čajov a rozlúčime sa. Vezmeme si v hoteli batohy a presunieme sa ku kancelárii, odkiaľ nás má vziať mikrobus na otogar. Čakáme asi polhodinku a medzitým vymýšľame nové pravidlá pre dámu a pomáhame jednému Turkovi zvolávať ľudí do reštaurácie.
Mladé Turkyne
Ayasofya
Dlho sa predierame hustou dopravou na otogar a ja z okna sledujem posledné záblesky centra mesta. Dáme dokopy posledné drobné a ešte raz zo srandy skúsime čo s nimi dokážeme. Kebab za 30 kuruşov sa nám vyjednať nepodarilo, ale za to chlapík z čajovne nám po chvíľke za ne predal čaj. Okolo pol desiatej nasadneme do autobusu a opúšťame Istanbul. V buse sú samí Turci, Bulhari, my traja a jeden dvojmetrový Američan, ktorý hrá basketbal za istanbulský klub. Jay má 23 rokov, dredy, široké nohavice, nafúknutú bundu a pochádza z Georgie. Kecáme s ním počas cesty, ale po tom ako mu ukážeme fotky z Iraku sa stiahol a nedokáže pochopiť prečo sme tam boli a prečo neletíme domov, ale trasieme sa kadejakými pofidérnymi cestami až niekam na Slovensko. Do konca cesty s nami neprehovoril a až v Sofii sme si povedali „bye“.
Bulharské hranice prišli rýchlejšie, než ich človek čakal a hneď bolo jasné, že sa blížime domov. Všetci vyjdeme von z batožinou a máme si ju otvoriť. Prichádza colník a vraví mi „otvor si ten batoh“. Ešte viac ho pootvorím ako to len ide a ukazujem mu ho. „Otvor si batoh!“ neprestáva na čo mu poviem, že sa mi viac otvoriť nedá. Ukáže na stôl kam si mám prejsť a všetko vysypať. Doteraz som nepochopil o čo mu išlo a ani to ako som si mal viac otvoriť už otvorený batoh. Prehrabal sa vo veciach a odišiel. Bulharský vodič so mnou zjavne sympatizoval, keď len pokrčil plecami, zdvihol obočie a pomedzi zuby pretrúsil „hmm milícia“. A tak sme v Bulharsku.
Budím sa na prvé slnečné lúče pár kilometrov pred Sofiou a prvé čo uvidím sú nádherné hory so snehovou prikrývkou dvíhajúce sa nad mestom. Za 85 levov kupujeme lístky do Bratislavy a zvyšné dve hodiny strávime v okolí stanice. Kúpime pár drobností a najmä vodu na cestu domov a čakáme. Bulharský autobus sa s tureckými nedá ani porovnať a tak po chvíli už neviem ako by som si od samej radosti sadol, taký som skrútený. Pri výstupe si ma colníci nevšimli, za to ich voľba padla na Frenkyho a tak sa s nimi potešil tento krát on. Cesta cez Srbsko sa ako vždy vlečie a šoféri púšťajú filmy. Na autobuse je najhoršie to, že nech je film akýkoľvek zlý, človek sa po čase vždy pristihne na tom, že ho jedným okom sleduje. Jeden z filmov bol tak strašný, že som mal neskutočnú chuť ísť dopredu a vyhodiť im ten dvd prehrávač z okna len preto, aby nás už nemohli týrať. Príde Maďarsko, Budapešť a čoskoro aj Bratislava. Myslel som si, že štyri hodiny počkám na stanici, kým mi pôjde prvý spoj do Prievidze, ale napokon víťazí cesta do Trnavy, kde prespím a naskočím na neskorší bus.
Po 18 dňoch, takmer 7000 kilometroch prejdených po zemi a 70 čajoch som zase raz doma. To je zážitkov, ktoré prúdia hlavou a ešte dlho budú, to je obrázkov odfotených do foťáku či len do mysle, to je scén, ktoré sme nielen prežili, ale sa v nich aj zastavili a istý čas zotrvali. Bola to úžasná jazda cez „divoký Kurdistan“. Taká, na akú sa nezabúda...
foto: Tomáš Kubuš, Istanbul, 19-20.3.2010
