Kyjev. Zlaté kupoly, tajomné jaskyne a skvelý boršč

Autor: Tomáš Kubuš | 26.3.2013 o 9:35 | Karma článku: 9,07 | Prečítané:  1999x

Každá cesta má svoj začiatok a niekedy sú tie začiatky zaujímavo zamotané. Preto aj naša cesta do krajín južného Kaukazu začína netypicky v ukrajinskom Kyjeve. Stačí len dvadsaťštyri hodín na to, aby vlak prišiel do ukrajinského hlavného mesta a človek sa tu ocitne v inom svete. Kyjev je často krát podceňovaným výletným cieľom, ale kto mu dá šancu, tomu sa odmení...

Bol by to obyčajný deň v strede týždňa, keby nás pri dverách nečakali zbalené batohy. Pred pár rokmi by som dostával vysvedčenia s nič nehovoriacimi číslami a tešil sa na začiatok prázdnin. Dnes sa teším ešte viac ako predtým, pretože viem, že najbližší mesiac budem zažívať nejedno dobrodružstvo v krajinách medzi Araratom, Elbrusom, Kazbegom či Kaspickým morom. Stačí vysloviť hociktorý z týchto štyroch názvov a človek sa zasníva vo svojich predstavách, snoch či túžbach. Za chvíľku budú na dosah. Bližšie ako kedykoľvek predtým. Kilometre sa zmenia na metre a „nedosiahnuteľné" miesta sa premenia na miesta dobre známe. Každá cesta je ako kniha popretkávaná snami, kedy je len na nás, ktorú stranu si nalistujeme, aké obrázky si pozrieme a kedy ju dočítame.

Ráno sa vlečie pomalšie ako inokedy. Vlečie sa presne tak ako keď človek niečo túžobne očakáva a minúty sa rozhodnú, že budú trvať dva krát dlhšie než doteraz. Dnes musíme odísť do Vrútok, odkiaľ nám pôjde priamy vlak do ukrajinského Kyjeva. Pred odchodom si dáme posledný dúšok kofoly neďaleko stanice a presne 17:13 sa z reproduktoru na stanici ozve hlas oznamujúci príchod vlaku do Košíc, ktorý nesie priame vozne do Kyjevu a Moskvy. Budú zaradené na konci vlaku, tak sa snažím odhadnúť, kde by to mohlo byť, keďže vlak tu stojí len minútu či dve. Vlak prichádza, zastaví a my sa rozbiehame k vozňom, ktoré sa na prvý pohľad líšia od slovenských vagónov. Ľvov je zamknutý, Moskva tiež a posledný Kyjev je na tom rovnako. Šprintujeme aspoň do prvého slovenského vozňa s tým, že v Košiciach prestúpime keď ich pootvárajú. Prvotné želania „keby sme boli sami v kupé" sa položartom zmenia na „keby sme boli aspoň v kupé", ale aspoň sa na tom bavíme. V Košiciach predsa len vagóny odomkli a my sa môžeme zložiť do nášho malého priestoru s tromi lehátkami, ktorý sa na najbližších 24 hodín stane našim domovom. Presne toľko trvá z východného Slovenska cesta na Kyjevský vokzal. Pár minút si užívame luxus vlastného kupé, ale ako sa vagón plní, prisadne si k nám chlapík od Levíc s cieľovou stanicou Vladivostok. Len tak si ide splniť sen. Roky túžil odviesť sa vlakom na „koniec sveta" a dnešok je prvým dňom jeho cesty. Mám rád takého príbehy. Navzájom sa poponúkame proviantom, pokecáme až sa krajina ponorí do tmy. Vystriem sa na lehátko a nechám telo vzdorovať nočnému presunu. Ležím, no spať sa mi nechce, tie rozvírené myšlienky mi to nedovolia.

Okolo polnoci počujeme klopkanie na dvere nášho kupé. Colníci kontrolujú pasy, prvá skupinka ich zbiera po vlaku, druhá nám ich o chvíľku prinesie späť a ešte nás aj prehadzujú na širokorozchodné koľaje. Netuším len v akom poradí to všetko prebieha, pretože som vždy po zobudení do minúty zaspal. Pamätám si ešte otázku colníka či idem do Kyjeva robiť a už zase spím. V kupé je otrasné teplo a zo spánku ma vytrháva v pravidelných intervaloch provokatívny piskľavý zvuk komára. Zopakoval to niekoľko krát, ale odkedy sa premenil na nič nehovoriacu červenú škvrnu na stene zostalo po ňom ticho.

Ráno ešte dlho vylihujeme na lehátkach, no o deviatej ich balíme a po noci je definitívny koniec. Naraňajkujeme sa a sledujeme ukrajinskú krajinu utekajúcu za oknom. Raz sa hodina vlečie, inokedy zase ujde rýchlo ako náš vlak. Často postávame v uličke a pozeráme na čaro okolitého sveta. Mestečká plné betónových obytných škatúľ sa striedajú s malými dedinkami o ktorých sa hovorí, že sa tu zastavil čas. Drevené chatrče sa pod jeho váhou pomaly, ale isto rozpadajú. Krásna je aj príroda všade naokolo. Prenikavo zelené zvlnené kopce sa rozbiehajú až k horizontu, za ktorým sa pozvoľna strácajú. Kde tu sa pasie stádo koní, alebo sa na poliach zohýbajú ľudia k svojej úrode. Vagónom sa ozýva ruština či ukrajinčina a ľudia neprestajne pobehujú hore-dole. Dokonca si nás všimla pani z prvého kupé a priniesla nám doma robené pizzové koláčiky za čo si od nás vyslúžila nielen úsmevy, ale aj naše prvé cпасибо na tejto ceste. Ešte ich za najbližší mesiac budú desiatky či stovky. Ostáva za nami Ľvov, Chmelnickij aj Vinica a hodiny do Kyjeva sa dajú už počítať len na prstoch jednej ruky. Je zaujímavé ako rýchlo si človek zvykne na stereotyp vlaku, hoci ma tento dopravný prostriedok neprestane fascinovať. Zvuk koľajníc, stanice, úzka chodbička, malé kupé, prechádzajúci sa ľudia, hlasné rozhovory, sledovanie krajiny či hodiny strávené pri okne. Čas tu beží inak ako vonku okolo železného vagóna. Za chvíľku bude 20 hodín a to znamená, že budeme v Kyjeve.

Rýchlo si zbalíme veci a prepletáme sa hradbou tiel rozlezenou po kyjevskej stanici. V tom zhone zle odbočíme a ocitneme sa na opačnej strane stanice, ale o pár minút je už všetko tak, ako má byť. Vystojíme si frontu na modré žetóny do metra a ponárame sa hlboko pod Kyjev. Kyjevské metro patrí k najhlbším na svete, ale človek si to ťažko predstaví pred tým, než stojí na eskalátore, ktorého koniec je v nedohľadne. Fascinovalo ma aj pred dvomi rokmi, kedy som tu stál po prvý krát. Náš hostel leží priamo na Námestí Nezávislosti, takže aspoň nemusíme hľadať. Našiel sa takpovediac sám a hneď dostaneme aj izbu.

kyjev037.JPG
Námestie Nezávislosti pri pohľade z nášho okna

Vonku je ešte stále svetlo, tak ho chceme využiť a vyberieme sa do ulíc. Na konci tej našej sa otvára pohľad na Katedrálu sv.Sofie. Prejdeme sa námestím so sochou Bohdana Chmelnického, zvonku sa pozrieme na chrám sv.Michala a vrátime sa na naše námestie s Chreščatikom. Ulicou sa promenádujú desiatky ľudí a hoci tu býva plno aj cez deň, k večeru sa hlavný bulvár ešte viac zaplní. Kyjev by sa kľudne mohol pýšiť titulom hlavného mesta minisukní, pretože ju má na sebe skoro každá druhá baba. Na jednej strane námestia sa rozložili muzikanti. Chalan za mikrofónom spieva pomalé piesne o láske a okoloidúci prerušia svoju chôdzu, aby sa pridali k davu, ktorý sa tu za pár minút nazbieral. Je tu veľmi príjemne. Letné terasy na ulici sa zaplnili ľuďmi a vzduchom poletuje dobrá nálada. Aj o desiatej je vonku stále krásne živo, no my sa už pomaličky poberieme naspäť do izby. Treba sa vyspať pred zajtrajším dňom.

kyjev003.JPG
Námestie Nezávislosti v srdci Kyjeva

kyjev001.JPG
Ikona námestia - hotel Ukrajina

kyjev002.JPG
Večer na námestí

Počasie je už z rána celkom fajn a čo nám robí radosť je modrá, až fotogenická obloha. Už včera večer sme sa zatúlali k svätej Sofii aj k Michalovi, ale dnes si ich prezrieme detailnejšie. Ranný Chreščatik je viac poloprázdny než poloplný, ale to sa s pribúdajúcimi hodinami určite zmení. Niektorí sa rýchlym krokom sa ponáhľajú do práce, školy alebo aby chytili čo najrýchlejšie metro. Muži s kufríkmi, elegantne oblečené ženy a medzi nich sa nemotorne zamotá hlúčik turistov ovešaných fotoaparátmi.  V malom stánku neďaleko vstupu do metra si na raňajky kúpime plnené syrové taštičky. Stará babka vo vyblednutej zástere sedí pri žltej cisterne a okoloidúcim ponúka typický ukrajinský kvas. Nie všetci sa ponáhľajú, preto okolo nej postáva niekoľko ľudí a vychutnáva si ho plnými dúškami. Sedíme v parku neďaleko sochy Jaroslava Múdreho, ktorý na svojich rukách drží maketu Zlatej brány. Postavili ju začiatkom 11.storočia a bola bránou do opevneného starého Kyjevu. Dnes tu stojí ako osamotená pamiatka na slávnu minulosť a jej tehlovočervené steny dotvára pôsobivá drevená rekonštrukcia.

kyjev004.JPG
Jaroslav Múdry sedí v parku na rohu Zlatej brány

Neďaleko odtiaľto sa z námestia dvíha chrám sv.Sofie. Niekedy mám v Kyjeve pocit, že „všetko je za rohom", pretože sa okolo návštevníka stále niečo deje. Cez deň pôsobí Sofia krajšie a živšie. Ruch okolo nej jej len pristane. Námestie Bohdana Chmelnického má unikátnu polohu. Z jednej strany ho lemuje sv.Sofia a zo strany druhej stojí sv.Michal. Neustále sa na seba pozerajú, no námestie je akoby hranica, ktorá im bráni aby sa jeden druhého dotkli. Názov kostola sv.Sofie pochádza od svojej slávnejšej sestry Hagie Sofie z Istanbulu. Jaroslav Múdry sa v roku 1037 rozhodol dať postaviť architektonický klenot, ktorý bude zároveň aj domovom pre zosnulých panovníkov. Okrem neho tu miesto svojho posledného odpočinku našiel aj Vladimír II. Monomach alebo Vševolod I. Každý kto prichádza ku kostolu musí prejsť popod 76 metrov vysokú zvonicu a tak ani my nie sme výnimkou. Nádvorím chrámu sa prechádzajú ľudia, sedia na lavičkách v tieni stromov, alebo sa uložili priamo na tráve. Aljak ide dnu, no ja som v ňom bol pred rokom, tak ho počkám vonku. Sledujem skupinu mladých umelcov, ktorí prišli do parku so svojimi plátnami. Chalan naproti mne maľuje palác a dievčatá ukryté pod stromami sa snažia zachytiť odlesk zlatých kupol. Veľmi príjemne sa tu sedí a vedel by som si predstaviť stráviť tu hoci aj celý deň s knihou. Námestie Bohdana Chmelnického je netypicky ľudoprázdne. Nie je tu žiadna kaviareň, reštaurácia, nič čo by prilákalo ľudí a vdýchlo by mu život. Vstupná brána k chrámu sv.Michala je v rekonštrukcii a veža dostáva nový, sýtomodrý náter. Fasádu chrámu zdobí nespočetné množstvo zaujímavých detailov. Kostol si prežil v priebehu dejín svoj vlastný príbeh. Začína sa písať niekedy v 11.storočí, ale o necelých dve sto rokov mal byť zničený Mongolmi. Trvalo ďalšie storočia, kým sa ľuďom podarilo svoj kostol oživiť. Opäť sa stal miestom pútnikov a domovom pre mníchov. Počas vlády Sovietov sa im podarilo to, čo nedokázali ani krvilačné nájazdy Mongolov. V roku 1934 celý kostol zrovnali so zemou a na jeho mieste vyrástlo ukrajinské administratívne centrum. Rozum zostáva stáť nad tým ako mohli zničiť, takú krásnu pamiatku. Myšlienky na jeho obnovu však niektorým ľuďom nedali spávať a ich sen sa po niekoľkých desaťročiach pretvoril do novej sakrálnej stavby. Nazrieme dnu, ale nechceme rušiť modliacich sa ľudí, tak sa vrátime na nádvorie.

kyjev005.JPG
Zvonicou sa vstupuje do areálu sv.Sofie

kyjev006.JPG
Na nádvorí komplexu sv.Sofie

kyjev007.JPG
Chrám svätej Sofie sa vyznačuje zelenou a zlatou

kyjev008.JPG
Jeden z umelcov v parku

kyjev009.JPG
Chrám sv.Sofie vo svojej plnej kráse

kyjev010.JPG
Námestie Bohdana Chmelnického

kyjev011.JPG
Bohdan Chmelnický

kyjev012.JPG
Vstup k sv.Michalovi lemujú maľby

kyjev013.JPG
Vstupná brána dostáva nový náter

kyjev014.JPG
Nad sv.Sofiou sa dvíha vysoká zvonica s výhľadom

kyjev015.JPG
Kým sv.Sofia má typickú zelenú, sv.Michal modrú

kyjev016.JPG
Chrám sv.Michala, ktorý Sovieti zrovnali so zemou

kyjev017.JPG
Krásne detaily

Pustíme sa dole ulicou ku kostolu sv.Ondreja. On je posledným z trojlístku nádherných chrámov v starom centre mesta. Je dnes žiaľ zatvorený, pretože v jeho okolí sa niečo opravuje. Behajú tu robotníci s prilbami na hlavách, naokolo sú rozbité cesty a ťažké stroje. Nič to, aj z vonku je veľmi pekný. Musí byť, veď sa na ňom podieľal taliansky architekt Rastrelli, známy z okolia Petrohradu. Celá ulička Andrejevského spusku je posiata malými stánkami so všetkým možným. Pripomína podmanivý blší trh, kde predávajú starožitnosti, sovietske odznaky, spomienky na časy ohyzdnej, červenej hviezdy, matriošky, tričká, ale dostať tu aj náboje či dokonca historické uniformy. Ak by sme pokračovali dole ulicou, dostali by sme sa do parku k nábrežiu Dnepru.

kyjev018.JPG
Kostol sv.Ondreja

kyjev019.JPG
Príjemný trh rozlezený ulicou

kyjev020.JPG
Na trhu človek objaví kopec suvenírov

Vrátime sa do centra mesta na námestie, aby sme sa prešli k prezidentskému palácu. Stúpanie nahor do mierneho kopca k nemu trvá len niekoľko minút. Okolie paláca strážia policajti. Dokonca nás odklonili z chodníka na cestu, aby sme boli asi o meter ďalej ako dosiaľ. Pred bielym palácom je rušno. Skupina ortodoxných veriacich sa nahlas modlí, držia ikony, kňaz slúži bohoslužbu a do vody ponára malý, drevený kríž. Chvíľku stojíme opodiaľ až k nám príde „bábuška". Pýtame sa jej čo sa deje a ona sa pustí do rozprávania. Ľudia, ktorí sem prišli vraj protestujú proti zavedeniu čipov, databáz, elektronických pasov či odtlačkov prstov, pretože ako ona vraví, štát tak bude mať obrovskú kontrolu nad ľuďmi, až sa napokon stratí duša človeka. Vyzerá, že tu takto prostestujú už nejaký ten piatok, pretože vzadu z nimi stoja v tráve zapichnuté stany, ktoré vôbec nepôsobia ako „novostavby". Najviac z davu zaujme kňaz s dlhými vlasmi, hustou bradou, oblečený vo vojenskej veste. Konečne sa ideme najesť. Už včera večer nám do oka padlo niekoľko podnikov priamo pod námestím Nezaležnosti. Okrem mnohých zahraničných fastfoodov tu stojí medzi nimi aj zopár domácich, ukrajinských. Každý si dáme „misku" skvelého boršču, ktorý je naservírovaný do vopred vydlabaného, čierneho chleba. Už som sa nevedel dočkať, kedy si konečne po dlhej dobe dám ukrajinský boršč. Oddýchneme si na chvíľku na izbe a poobede sa vyberieme ku kláštorom Kyjevsko-Pečorskej Lavry.

kyjev021.JPG
Prezidentský palác

kyjev022.JPG
Protest pred palácom

kyjev023.JPG
Protest pred prezidentským palácom

kyjev024.JPG
Kňaz pri obrade

Kým prídeme metrom do oblasti odkiaľ sa dvíhajú veže a kupoly Lavry, zmení sa počasie. Slnečné svetlo slabne a z ničoho nič prikryli oblohu ťažké, šedivé mraky. Odrazu im patrí celé nebo. V parku s pamätníkom je len niekoľko duší kochajúcich sa výhľadom na Dneper a kyjevské sídliská. Komplex kláštorov Kyjevsko-Pečorskej Lavry založili v roku 1051 dvaja pustovníci a v stredoveku sa stal veľmi významným centrom kultúry. Tým ostalo až dodnes, pretože tu sídli duchovný vodca ukrajinskej ortodoxnej cirkvi. Na malom kúsku tu stojí kostol sv.Trojice, ktorý bol kedysi vstupom medzi kláštory, malý kostol Krista Spasiteľa, krásne prepracovaná veža vysoká takmer 100 metrov, kostol Všetkých svätých, narodenia Panny Márie alebo kostolík stojaci nad známymi jaskyňami. Pred tým, než si pôjdeme pozrieť kláštory sa prejdeme malým múzeom kam uložili niekoľko zaujímavých skýtskych artefaktov. Najviac nás to ťahá prirodzene ku kostolu pod ktorým sa ukrývajú známe jaskyne. Patrí medzi najvyhľadávanejšie miesta medzi pútnikmi. Vstúpime do kostola a pomaličky klesáme do podzemia. Za rohom sa z tmy vynorí nehybná tvár muža odetého do tmavej sutany. Odrazu žmurkne. Srdce vynechalo úder, ani vo sne ma nenapadlo, že je živý. Je jedným zo strážnikov dolných jaskýň. Strácame sa v útrobách jaskyne medzi hrobkami svätcov. Hovorí sa, že ich je v celom komplexe dokonca vyše stovky. Len my, oni a jedna pani, ktorá bozkáva každý jeden svätý obrázok a sklenené tabule hrobiek. Ľudia veria v ich magické schopnosti a preto k nim prichádzajú zo všetkých kútov krajiny. Zabudli sme na sviečku a odrazu je všade na okolo nás pohlcujúca tma. Rukami sa snažíme nahmatať cestu, ale akosi sa to nedarí, respektíve ide to len veľmi pomaly. Odrazu sa za rohom mihne plamienok sviečky, tak podídeme bližšie pridáme sa k dvojici turistov. Nechávajú za sebou oranžovo-žltú Ariadninu niť utkanú z ohňa, ktorá nás vyvedie z tohto podzemného bludiska. Čarovné miesto.

kyjev025.JPG
Chrámy Kyjevsko-Pečorskej Lavry

kyjev026.JPG
Kyjevsko-Pečorská Lavra

kyjev027.JPG
Kyjev je plný zlatých kupol

kyjev029.JPG
Na zamračenom pozadí sa kupoly ešte krajšie vynímajú

kyjev030.JPG
Jeden z chrámov Kyjevsko-Pečorskej Lavry

kyjev031.JPG
Kyjevsko-Pečorská Lavra je nádherný architektonický komplex

Dostaneme sa von z kláštora a Kyjev sa ocitol pod bombardovaním dažďových kvapiek. Všetkou svojou silou bičujú kamenné dlaždice a netrvá dlho, kým sa vytvoria malé pramienky kalnej vody strácajúcej sa za rohom. Kto sa odváži vyjsť z pod striešky, do minúty je mokrý. Necelú polhodinku stojíme pri kláštore a sledujeme hru prírody. Pred návratom do centra si chceme ešte zblízka pozrieť obrovskú sochu Rodina Mať. Má úctyhodných 62 metrov a stojí na vŕšku odkiaľ má dokonalý prehľad o tom, čo sa deje v meste. Matka národa pôsobí akoby bola pripravená sa za svoj milovaný národ pobiť. Vo vystretých rukách zviera štít a niekoľko metrov vysoký železný meč. Pobeháme si priestranným, prázdnym námestím a okolo dvoch tankov sa pomaly vrátime k pomníkom so sochami vojakov.

kyjev028.JPG
Obrovská socha nad Kyjevom

kyjev032.JPG
Socha Rodina Mať má 62 metrov

kyjev033.JPG
Rodina Mať

kyjev034.JPG
Na Chreščatyku

kyjev035.JPG
Námestie Nezávislosti

kyjev036.JPG
Námestie Nezávislosti

Pri ceste k hostelu sme si povedali, že sa odvezieme na železničnú stanicu a odtiaľ sa prejdeme peši, aby sme zistili koľko táto cesta môže trvať. Ráno totiž budeme musieť ísť skoro ráno na stanicu kvôli letisku, tak aspoň budeme vedieť ako sa zariadiť. Chreščatyk je zase raz plný ľudí. Ulovíme niečo malé pod zub a vrátime sa po celodennom behaní naspäť do hostela. Ráno Kyjev opustíme, pretože na nás bude čakať Moskva...

foto: Tomáš Kubuš, Kyjev, 2-3.7.2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?