Bahenné sopky, tajomné petroglyfy a chrám ohňa

Autor: Tomáš Kubuš | 8.4.2013 o 8:05 | Karma článku: 9,99 | Prečítané:  1037x

Azerbajdžan nie je len Baku a tak sme sa vydali spoznávať jeho okolie. Neďaleko od hlavného mesta totiž leží zaujímavé miesto zvané Qobustan, kde sa zo zeme dvíhajú neveľké bahenné sopky a kde skaly zdobia tisíce rokov staré petroglyfy zabudnutých kultúr. Nadšení novými zážitkami prejdeme na polostrov Abşeron, kde v meste Suraxani pohľadáme starý, zoroastriánsky chrám ohňa...

Dnešný deň zasvätíme spoznávaniu okolia Baku. Okolo deviatej vyrážame v trojici nájsť miesto, odkiaľ by mali odchádzať autobusy do Qobustanu. Ísť taxíkom z Baku je drahé a najmä zbytočné, pretože tu zastavuje miestna autobusová linka. S lokálnou dopravou je vždy viac srandy a zážitkov, o ktoré sa človek v taxíku pripraví. Samozrejme keď niet času alebo iného východiska, aj taxík padne dobre vhod. Pri lanovke sa pýtam odkiaľ chodia autobusy, pretože kedysi chodili odtiaľto, ale vraj ich preložili o pár kilometrov ďalej. Musíme naskočiť do mestskej linky na prvý bus a o pár minút nám šofér ukáže na náš autobus priamo do Qobustanu. Super, že sa Azeri podobá turečtine a človek sa tu aspoň v základoch dohovorí a pochopí. Qobustan je z Baku vzdialený približne 60 kilometrov, tak cesta sem vedie niečo cez hodinku.

Spočiatku je cesta viac než zaujímavá. Pár kilometrov za Baku sa objaví krásna mešita Bibi Heybat, ktorá síce žiari novotou, ale patrí k najvýznamnejším v celom Azerbajdžane. Pôvodnú mešitu zrovnali Sovieti pri svojom náboženskom besnení so zemou a až po dlhých desaťročiach sa im ju v roku 1997 znovu podarilo oživiť. Kedysi dávno ju postavili na hrobke Ukyema Chanum, dcére siedmeho šiítskeho emáma Músa al-Kázima a sestre známeho „mašadského" emáma Rezu. Miestni ju síce volajú Bibi Heybat, ale v podvedomí ľudí žije aj ako Fatimina mešita, pretože ju tak nazval Alexander Dumas, ktorý sa tu zastavil v prvej polovici 19.storočia.

baku001.jpg
Ropná plošina južne od Baku

V Kaspickom mori stojí v diaľke niekoľko ropných veží a ja si až teraz v autobuse uvedomím, že som ešte nikdy nevidel na živo ropnú plošinu vyrastajúcu z mora. V iránskom Chuzestáne či tureckom a irackom Kurdistane boli zasadené len v krajine, no tieto vzdorujúce vlnám sú na prvý pohľad príťažlivejšie. Krajina medzi Baku a Qobustanom je vyschnutá, rovinatá až nezáživná. Z okna si všimnem, že z hlavnej cesty smeruje odbočka do Qobustanu, tak sa rýchlo ozveme šoférovi. Zabudol na nás a keby sme sa neozval, išli by sme ďalej na juh. Vystúpime a ešte ani nestihne sadnúť oblak prachu za odchádzajúcim autobusom a už pri nás zabrzdí stará, biela Lada. Šofér sa na nás usmeje svojim zlatým úsmevom a vystrelí zo seba, že nás za 40 manátov povozí na miesta, ktoré chceme vidieť. Zjednávame cenu a keď sa dozvedel, že sme „ribjata z Čechoslovákie" tak ešte o pár manátov klesol sám bez zjednávania až sme sa dohodli na 8 AZN za osobu. Jeho kamarát slúžil v Čechách pred 24 rokmi a úprimne sa teší, že stretol niekoho z tejto vzdialenej krajiny. Ešte počas jazdy mu telefonuje, aby sa pochválil.

Šofér sa volá Azam a vykľul sa z neho veselý chlapík, ktorý neustále niečo rozpráva. Škoda, že z jeho ruštiny nerozumiem úplne všetko, ale kostra sa dá ako tak celkom dobre vyskladať. Azam ukáže smerom k moru, kde sa v diaľke objavujú ropné plošiny, ale aj na potrubia prepravujúce čierne zlato. „Väčšina peňazí končí v rukách vyvolených. Načo sú nám v Baku vysoké, moderné budovy, keď veľa ľudí nemá čo jest?" hnevá sa a prvý krát sa mu neodmysliteľný úsmev na tvári zmení na smutný výraz. „Mnoho ropy, biedny národ" dodá ešte jedným dychom. Biela Lada, ktorá má svoje najlepšie roky dávno za sebou sa trasie poľnou cestou a ja len čakám, kedy z nej začnú odpadávať diely.

Neďaleko sa objavia zvláštne, neveľké, sivé kopce. Bahenné sopky! Málokto tuší, že Azerbajdžan má takúto zaujímavosť. Sopky sú na môj vkus malé a o niektorých by sa dalo povedať, že sú dokonca miniatúrne. Je úžasné stáť pri nich, zohýbať sa k ich kráterom a na vlastné oči sledovať malé „výbuchy" sprevádzané vystreknutým bahnom a zvláštnym čľapotaním. Sú ich tu desiatky a najväčšie z nich majú priemer asi pol metra. „Teraz nemajú silu, ale keby ste sem prišli po výdatnom daždi či v zime, sopky striekajú bahno aj do metrovej výšky" čo to nám Azam prezrádza o tomto zaujímavom mieste. Prekvapivé je aj to, že bahno ktoré sopky chŕlia nie je horúce, ale naopak príjemne studené. Osviežujúce, vlažné a má vraj aj blahodárny účinok na pleť. Aby sme uverili Azam si vyhŕňa košeľu a ponára ruky do sopky až po lakte. Skvelý zážitok. Hovorí sa, že Kaspické pobrežie má okolo 400 bahenných sopiek od tých najmenších až po väčšie, čím má vo svojej krajine Azerbajdžan polovicu zo všetkých bahenných sopiek sveta.

gobustan001.jpg
Bahenné sopky

gobustan002.jpg
Naokolo sú popraskané, ale stred neustále buble

gobustan003.jpg
Tesne pred "výbuchom"

gobustan004.jpg
Studená "láva" vyteká zo sopky

gobustan005.jpg
Neustále bublanie bahennej sopky

gobustan006.jpg
Detail "výbuchu"

gobustan007.jpg
Azam sleduje na okraji sopku

gobustan008.jpg
Bublina sa pred výbuchom musí zväčšíť...

gobustan009.jpg
...a až keď narastie, tak praskne

gobustan010.jpg
Bahenné sopky

gobustan011.jpg
Zaujímavá krajina posiata sopkami

gobustan012.jpg
Pohľad na kráter

gobustan013.jpg
Brat na prieskume sopky

gobustan014.jpg
"Mesačná krajina"

gobustan015.jpg
Bahenné sopky

Starobylý Qobustan, známy pre svoje tajomné petroglyfy vyryté do kameňa, leží od sopiek asi 20 kilometrov. Za vstup do areálu pýtajú tri manáty a za fotenie ďalšie dva. Najprv sa prejdeme malým múzeom s niekoľkými nálezmi, nákresmi či mapkami a sme konečne v parku. Z krajiny sa dvíha niekoľko skál. Boli by obyčajné, ako stovky či milióny iných skál, ale tieto na sebe nesú obrázky staré niekoľko tisíc rokov. To, že majú nesmierny význam pochopilo aj UNESCO a v roku 2007 vzalo rytiny pod svoje krídla Vítajú nás postavičky ľudí na vysokom kameni, ktoré sa stali pomyselným symbolom celej lokality. Ostatné petroglyfy sú roztrúsené po celom parku. Má to čosi do seba, pretože opatrne kráčame a skúmame každý kameň, aby sme ich jeden po druhom „objavili". Popisky tu chýbajú a preto má túlanie sa krajinou v sebe tú krásnu príchuť objavovania. Na jednej skale sa vynímajú postavy býkov, inde sú to kone a napokon natrafíme aj na štíhlu loď, ľudské postavičky a slnko. Niektoré z väčších kameňov majú prezývku „hudobné", pretože keď sa po nich udrie, vydávajú zvláštny, prenikavý až kovový zvuk. Vek petroglyfov sa dá len odhadovať a najčastejšie sa uvádza, že by mohli byť staré 5 000, ale aj 40 000 rokov. Ich znovu objavenie prebehlo viac-menej náhodne v roku 1930 keď skupina mužov išla na tomto mieste ťažiť štrk či piesok. Qobustan zaberá veľkú plochu, ale sprístupnená je pre návštevníkov zatiaľ len malá časť s najzaujímavejšími skalami a petroglyfmi.

qobustan001.jpg
Petroglyfy z Qobustanu sú zapísané aj v UNESCO

qobustan002.jpg
Mnohé zo skál zdobia tajomné petroglyfy

qobustan003.jpg
Skaly z Qobustanu

qobustan004.jpg
Na skalách nechýbajú ani obrázky zvierat

qobustan005.jpg
Petroglyfy

qobustan006.jpg
Dvaja býci

Neďaleko odtiaľto zastavíme ešte na jednom mieste, pred tým než Qobustan definitívne opustíme. Na skale voľne pohodenej v krajine sa vyníma rímsky nápis. Mal by byť dokonca najvzdialenejším, respektíve najvýchodnejším latinským nápisom z Rímskej ríše. Hľadal by ho niekto tu v Azerbajdžane? Niekedy medzi rokmi 84 až 96 tu vojsko rímskeho cisára Domitiana strávilo nejaký čas a zostala po ňom takáto staroveká spomienka.

qobustan007.jpg
Stopy Rimanov siahajú aj do Azerbajdžanu

Azam ešte namieri prst do diaľky a ukáže nám staré, obávané väzenie, ktoré čas premenil len na kamenné piliere. Azam nás hodí na miesto, kde sme sa stretli a odkiaľ nám pôjde autobus naspäť do Baku. Stačí pár minút a autobus č.195 nás vezme priamo do Baku. Vyloží nás na okraji malej stanice s odstavenými busmi, kde sme nastupovali. Vládne tu celkom slušný chaos a ľudia sa náhlia sem a tam, aby sa stratili v tom správnom spoji, ktorý potrebujú. Zahliadnem autobus č.20 a spomeniem si, že včera som to isté číslo videl behať po meste, tak nerozmýšľame a nastúpime. Pamätal som si dobre a o chvíľku sme v centre, dokonca pri stanici metra a stánku s blinami, kde sme ich ochutnávali.

Máme namierené do mesta Suraxani ležiace neďaleko Baku na polostrove Abşeron. Vybieha do Kaspického mora z pevniny a dnes patrí takmer k najobývanejším častiam krajiny. Už koncom 19.storočia sa tu ťažila ropa a ani storočie nepreťalo túto tradíciu. Veď koniec koncov, Baku je tam kde je, práve vďaka čiernemu zlatu. V Baku si kúpime kartu na metro a už sa tešíme, kedy ho otestujeme. Vagóny sú staré, podobné tým v Moskve, ale inak je tu veľmi čisto a príjemne. Dokonca nie sú ani preplnené a jedna jazda stojí neuveriteľných 0,05 AZN, čo predstavuje 5 eurocentov. Otvorili ho v roku 1967 a dnes jeho dve linky zastavujú na 23 staniciach, pričom ak by jeden vagón prešiel všetkými zastávkami, nabehal by cez 34 kilometrov. Vystúpime na stanici Qara Qoyunu, kde stoja maršrutky do Suraxani.

Ako vždy, aj teraz trvá len niekoľko minút, kým sa maršrutka zaplní a šofér naštartuje, aby sme mohli vyraziť. Vnútri sa dávam do rečí s jednou pani, ktorá sa poteší, keď sa dozvie odkiaľ pochádzame. Kedysi dávno si v rámci upevňovania vzťahov písala s dievčaťom z Čachtíc, tak čo to o Slovensku alebo lepšie povedané o Československu vie. Nie je Azerbajdžanka, ale Tatárka a na Sovietsky zväz nedokáže povedať nič dobrého. Pred odchodom nám ešte ochotne poradí, kde vystúpiť a lúčime sa.

Do Suraxani sme prišli kvôli chrámu Ateşgah, ktorý patrí k najznámejším pamiatkam v krajine. Z križovatky, kde zastavujú maršrutky to je sem niečo cez 300 metrov. Chrám ohňa sa ukrýva za vysokým, kamenným múrom. Postavili ho niekedy na prelome 17. a 18.storočia, no v roku 1883 ho kňazi opustili po tom, ako v jeho blízkosti objavili ropu a plyn. V minulosti prichádzali k chrámu zástupy pútnikov, pretože bol známy svojim ohňom. Samotný názov Suraxani pochádza z peržštiny a v preklade znamená „región plný dier", ktoré vznikali na povrchu a ktorými unikal plyn či plameň. Hoci tu chrám ohňa postavili ľudia až neskôr, z rôznych dobových zdrojov vieme, že už v 8. aj 10.storočí tu horeli ohne, ktoré uchvátili cestovateľov.

suraxani001.jpg
Chrám ohňa v malom múzeu na navodenie atmosféry

Vstúpime dnu za kamenné múry a ocitneme sa na priestrannom nádvorí. Atmosféru dokresľujú figové stromy s prenikavou vôňou a plodmi sýtožltej farby. Jednu z nich ochutnám, ale lepšie vyzerajú ako chutia. Nádvorie lemuje niekoľko menších miestností, kde sedia figuríny v tradičnom oblečení či iné artefakty vzťahujúce sa k mystickému chrámu ohňa. Medzi nápismi na stenách dokonca figurujú nápisy v hindi a postavičky sa viac podobajú na Indov, než na domácich. Jeden z nich spomína boha Gáneša a ďalší pre zmenu Šivu. Nápisy sú spomienkou na Indov, ktorí žili v okolí Baku. Mnoho obchodníkov z pandžábskeho regiónu Multan sa usadilo v týchto miestach a kontrolovali obchod s Arménmi. Samotný chrám má štvorcový pôdorys a stojí na vyvýšenom stupni ku ktorému sa schádza niekoľko schodov. Vo vnútri horí posvätný oheň, ktorí uctievali zoroastriáni. Podobným plameňom plápolali desiatky zoroastriánskych svätýň v niekdajšej Perzii. Je to vždy nesmierne zaujímavé, keď oči hľadia do posvätných plameňov, hoci dnes z toho miesta už dávno vyprchala ona tajomná atmosféra, kvôli ktorej neváhali pútnici prejsť aj tisícky kilometrov. Som však veľmi rád, že sme sa tu ocitli.

suraxani002.jpg
Chrám ohňa

suraxani003.jpg
Chrám ohňa

suraxani004.jpg
Posvätný oheň

Vrátime sa na križovatku odkiaľ pôjde maršrutka naspäť do Baku. Ešte len prídeme a už na nás volá dvojica mužov sediaca v malom podniku na rohu zaprášenej ulice. Pozývajú nás na kanvicu zeleného čaju. Takáto ponuka sa neodmieta. Sedíme pod košatým stromom, popíjame z malých, tureckých pohárikov a kecáme. Okrem čaju sa neustále vypytujú či si nedáme aj vodku, ale radšej zostaneme pri čaji. Pivo neodporúčajú, pretože to tu podľa ich slov riedia. So smiechom vravia, že sú členovia miestneho alkoholického tímu a s ešte hlasnejším smiechom nám ukazujú aj ďalších členov sediacich opodiaľ. Sú moslimovia, ale hovoria, že ani islam im nemôže zakázať piť pivo či vodku, ak na ňu majú chuť. Dopijeme čaj, chvíľku si ešte posedíme a keď okolo prejde maršrutka, chlapi na ňu mávajú, aby zastavila a mohli sme nastúpiť.

V Baku už len prestúpime na metro a vystúpime pri železničnej stanici. Som prekvapený aká je moderná a čistá. Nájdeme si malý podnik, avšak je už deväť hodín večer a ponuka tým pádom značne obmedzená. Ešte stále majú malé mäsové či syrové koláče açma. Vezmeme si každý jeden a zjeme si ich na stojáka priamo v podniku pri pulte. Chutia skvelo, aj keď syr v koláči je poriadne aromatický a prebíja chuť všetkého ostatného. Na izbe ešte pokecáme so spolubývajúcimi a zbalíme batohy. Zajtra ráno chceme vypadnúť už okolo pol siedmej, aby sme stihli nejaký ranný bus do mesta Şeki.

foto: Tomáš Kubuš, Qobustan, Suraxani, 5.7.2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?