Západný Azerbajdžan. Chánov palác a skvelá chalva

Autor: Tomáš Kubuš | 22.4.2013 o 8:04 | Karma článku: 10,33 | Prečítané:  1123x

Posledné dva dni v Azerbajdžane objavíme ako vyzerá západ tejto zaujímavej krajiny. Stačí niekoľko hodín v autobuse z Baku do mesta Şeki a krajina ožije krásnou zeleňou, zvlní sa a na horizonte sa objavia zasnežené vrcholky kaukazských štítov. V Şeki nás zlákal starý karavanseráj, chánov palác, ale aj neskutočne dobrá chalva. Pred odchodom do Gruzínska zastavíme v mestečku Zaqatala, aby sme našli ruiny ruského kostola a pevnosť, kde väznili niekoľkých námorníkov z krížnika Potemkin...

Dnes ráno sa budíme na zvuk budíka. Spať sme išli kúsok po polnoci a už pred pol siedmou opustíme izbu, aby sme nikoho nezobudili. Na terase si dobalíme posledné veci, zjeme vychladenú dyňu zo včera a je ten správny čas vypadnúť. Cestu k zastávke metra už poznáme poslepiačky. Odvezieme sa s prestupom na stanicu, kde máme podľa našej malej mapky nakreslený Avtovagzal. Práve tu vidíme ako sa Baku rýchlo mení a čo platilo pred rokom, nemusí platiť dnes. Ocitneme sa na obrovskej križovatke, kde nie je po autobusovej stanici ani stopy. „To musíte nastúpiť na hociktorý autobus týmto smerom a odviezť sa na nový Avtovagzal" znie rada chlapíka a ukazuje nám cestu. Trvá len pár minút, kým sa pri nás objaví autobus. Naskočíme si, zaplatíme zopár drobákov a o chvíľku sme na mieste. Autobusový terminál vyzerá super, moderne, takmer ako letisko. Panuje tu pomerne veľký ruch, tak sa rovno pýtame ľudí, kde nájdeme zastávky autobusov odchádzajúcich do Şeki. Autobus je pristavený, no v prvých momentoch sa tvári, že je plne obsadený a nám sa miesto neujde. Po minúte či dvoch na nás šofér kývne a môžeme si rýchlo nastúpiť. Ľudí vo vnútri poprehadzovali ako skladačky a odrazu je pre nás voľná dvojka. Všetko sa dá, keď sa chce. Máme obrovské šťastie, pretože odkedy sme prišli, neprešlo ani desať minút a odrazu sedíme v autobuse a vyrážame. Stačila chvíľka a počkali by sme si hodinku či dve na ďalší.

Z hlavného mesta Baku treba uraziť do Şeki okolo 320 kilometrov, avšak nikto netuší či to bude trvať šesť, sedem alebo osem hodín. V tomto svete aj tak ten čas takmer nikto neberie vážne, tak prečo sa ním zaťažovať? Baku pohltila zástavba starého aj moderného mesta, ale akonáhle sa starší rozhrkaný autobus dostane za jeho hranicu, krajina sa rozleje do pustej roviny. Z Kaspického mora vyrastajú ropné veže vďaka ktorým sa o Baku hovorí ako o „Kaspickom Dubaji". Centrálna časť krajiny je vyschnutá, ozdobená občasnými zaprášenými mestečkami či dedinami s niekoľkými domami. Terén sa začne vlniť, rásť do výšky a hnedú až pieskovú farbu strieda prenikavo zelená. Tu na prahu vysokých kopcov za ktorými sa skrýva kaukazský Dagestan leží v doline príťažlivé, no málo navštevované Şeki. Mnohí ľudia v Baku ho odporúčajú ako najkrajšie mesto ich krajiny.

Ocitneme sa na malej stanici odkiaľ šliapeme asi kilometer a pol do mierneho kopca, aby sme sa dostali do centra. Rýchlo rozpoznáme vysoký, deväť poschodový socialistický barák, ktorý by mal vo svojich útrobách skrývať Hotel Şeki. Nikde však nie je žiadna tabuľa či nápis. Vojdeme dnu do ošumelej haly a vo vnútri sedí chlap, ktorý nám hneď ponúka izby. Nazrieme dnu a nechce sa nám veriť, izba je úplne o ničom, je tu síce záchod a sprcha, ale stojí na noc neuveriteľných 40 AZN na osobu. Majú v ponuke ešte horšiu, bez sprchy, s nefungujúcim záchodom, no o polovicu lacnejšiu. Dvadsať manátov je za také niečo neskutočne veľa, ale on dobre vie, rovnako ako my, že nemáme veľa možností. Şeki nie je plné hotelov. Berieme ju s tým, že aj tak v nej strávime len zopár hodín a ráno musíme skoro vypadnúť. Omietka je opadaná, koberec šedý, okná vybité a záchod rozbitý. V hlave si premietam miesta, kde som za posledné roky sklonil hlavu, ale Hotel Şeki sa nesie na víťaznej vlne. Aljak skonštatoval, že jediné čo v našej izbe funguje je kľučka na dverách. Batohy necháme hodené dnu a ideme von.

seki001.jpg
Rozjímanie na izbe

Şeki sa po prvých chvíľach predstaví ako dokonalá oáza pokoja. Žiadne široké bulváre, moderná zástavba, hukot motoriek či áut, ale pocit akoby sme neboli ani v meste, ale vo väčšej dedine. Pritom má cez 60 000 obyvateľov, avšak rozhodne to tu nie je cítiť. Hlavné námestie mesta pripomína socialistický skanzen so starými, takmer chátrajúcimi budovami a barákmi. Fontána vodu nestrieka a okolo nej sedia na lavičkách tri generácie. Najobľúbenejším autom medzi domácimi je stará Lada. Stoja odstavené pod stromami na malom parkovisku, jazdia na nich taxikári a na jednej z križovatiek sa ich dokonca v jedno momente napočítame osem. Nad hlavnou ulicou vyrástol tehlový minaret ozdobený cibuľovitou strieškou, aké zvyknú mať pravoslávne chrámy. Mešitu vidno nie je, ukryla sa za košaté stromy. Şeki je neuveriteľne zelené. Kopce sú potiahnuté takmer až krikľavým kobercom a takmer všetky ulice lemujú koruny stromov, ktoré domácim poskytujú tieň.

seki002.jpg
Minaret v centre mesta

seki003.jpg
Jedna z hlavných ulíc

Nostalgické námestie ústi do jednej z hlavných ulíc, ktorej jemný sklon nahor napovedá, že stúpa do starého srdca mesta. Podobne ako Baku, aj Şeki má svoju historickú časť. Tá leží rozťahaná pozdĺž malej riečky Kiş, ktorej vdýchli život štíty Kaukazu. Kedysi bolo Şeki široko ďaleko známe pre svoje minerálne vody za ktorými sem ľudia jazdili z celej republiky. Staré domy postavené na oboch stranách rieky v sebe nesú kus tradičného dedičstva. Z fasád sa odlupuje farba, no aj tak pútajú svojou prepracovanou a jednoduchou farebnosťou. Typickým prvkom je drevený balkón vystupujúci do ulice odkiaľ sa dalo sledovať dianie v meste bez toho, aby človek opustil dom. V spleti starých uličiek sa objaví niekoľko malých minaretov. Kým v iných častiach moslimského sveta minarety vždy hrdo stoja nad mestom, tu sú väčšinou malé a skryté v opustených uličkách. Dochádzajú nám manáty, tak sa pýtam predavača sediaceho pred svojim obchodíkom, či nepozná miesto, kde by sme nejaké mohli získať. „?????" vystrelí zo seba a už aj vyskočí z nízkeho, dreveného stolčeka a berie nás k sebe dnu, aby nám zamenil. Pýta sa nás či vieme koľko je kurz a keď povieme, že 1:1, tak len uznanlivo pokýva hlavou s tým, že máme pravdu. Poďakujeme mu, kúpime si ešte fľašu studenej vody a lúčime sa.

seki004.jpg
Mesto je plné zelene

seki005.jpg
Staré balkóny vytŕčajú do ulice

seki006.jpg
Malá mešita ukrytá v uličkách starého mesta

seki007.jpg
Na konci ulice stojí pevnosť

Mierny pahorok nad mestom obklopený zelenými kopcami je najväčším ťahákom mesta. Kamenné hradby na konci ulice znamenajú prechod do celkom iného sveta. Zmiznú staré budovy, vytŕčajúce balkóny, farebné lady a objaví sa niekoľko náhrobkov, starý kostol a za stromami vykúka Chánov palác. Malý, kamenný kostolík stráži bábuška vyberajúca vstupné. Svätostánok pripomína svojim kruhovým pôdorysom hlavnej chrámovej lode rotundu. Jeho význam podčiarkuje fakt, že stojí na rovnakom mieste ako starší kostol spadajúci do obdobia Kaukazského Albánska, ktoré sa tu rozprestieralo približne do 9.storočia. S Albánskom ležiacom na Balkáne mal však tento štátny útvar spoločné len meno, hoci v starej gréčtine sa termínom Albánsko zvykla označovať krajina plná kopcov. Dnešný svätostánok zrekonštruovali do pôvodnej podoby, aby návštevníci získali ako takú predstavu o takmer zabudnutej histórii. Naokolo dokonale vynikne krása miestnej prírody. Malé domčeky sedia učupené v údolí a nad nimi sa tiahnú zelené kopce. Tam za nimi leží príťažlivý Dagestan. Len nejakých 30 kilometrov vzdušnou čiarou. Tak rád by som roztvoril krídla a preletel ponad štíty, aby som sa v ňom ocitol a spoznal ho.

seki008.jpg
Nad starým mestom sa rozprestierajú hradby

seki009.jpg
Hradby nad mestom

seki010.jpg
Şeki obklopuje prekrásna zelená farba

seki011.jpg
Zrekonštruovaný starý kostolík

O pár metrov vyššie stojí Chánov palác. Za vstup do paláca si bábušky zapýtajú 2 AZN a za fotenie chcú dokonca ďalšie 4 AZN, tak som sa rozhodol, že ich v tom podporovať nebudem. Palác nechal pre seba postaviť panovník Muhammed Hasan Chán a jeho architekti mu ho odovzdali v roku 1797. Odvtedy sa stal letnou rezidenciou pre miestnych vládcov. Chanát sa nedožil ani stého výročia, pretože ho po 76 rokoch pohltilo cárske impérium až do roku 1920, kedy ho pritlačila kremeľská hviezda. Na prvý pohľad mi pripomína teheránsky palác Golestán odkiaľ vládla perzská dynastia Kadžarovcov, ale od Iránu zase nie sme tak veľmi ďaleko. Nádvorie zdobí fontána s vodnou nádržou a v priečelí sa trblieta niekoľko malých zrkadiel. Na palác vrhajú tieň vysoké stromy, ktoré vysadili pred mnohými rokmi okolo celej stavby. Každá miestnosť za stenami paláca sa líši od tej predošlej. Ponárame sa do prítmia miestností a hľadáme maličké detaily, ktorými je palác presýtený. Farebné, maľované obrázky, dobový nábytok, ukážková keramika, zrkadielka, staré perzské koberce a prepracované maľby. Nasýtený umeleckým duchom paláca si človek môže nájsť svoje miesto pri fontáne a vychutnať si výhľad na rozprávkovú fasádu. Oddýchneme si v tieni stromov a vrátime sa naspäť do ulíc.

seki012.jpg
Chánov palác

seki013.jpg
Chánov palác

Pomaličky schádzame dole do mesta, aby sme sa dostali ku karavanseráju. Kamenná monumentálna fasáda každého presvedčí, aby si dal prestávku a nazrel za pootvorenú bránu. Za ňou sa otvorí pokojné nádvorie starobylého miesta. Kedysi viedla cez Şeki jedna z vetiev legendárnej Hodvábnej cesty a palác naplnený tichom je spomienka na tieto slávne časy. Ťavy naložené koreninami exotických vôní, čajom, papierom, zlatom, hodvábom či inými drahými komoditami zmizli, stratili sa aj obchodníci z ďalekých krajín, ale karavanseráj, kde sa stretávali tu našťastie zostal. Postavili ho ešte v 18.storočí a zo šiestich podobných stavieb v Şeki dodnes prežili len dve. Iba tento jeden však návštevníkom poskytne jedinečnú príležitosť, aby tu strávili noc. Radšej sa ani nejdeme pýtať, koľko stojí noc, pretože by náhodou povedali menej ako platíme v našej diere a búchali by sme si hlavu. Dnešní majitelia vzali opraty do vlastných rúk a karavanseráj nádherne zrekonštruovali. Je tu veľmi príjemné, hoci prázdno. Okrem izieb sa v rohu skrýva čajovňa z ktorej sa ozývajú orientálne tóny azerbajdžanskej hudby. Okolo nádvoria umiestnili výklenky vystlaté vankúšmi, poduškami a svoj kľud sem prišlo hľadať niekoľko postáv. Na takomto mieste by si človek vedel predstaviť noc s knihou od Marka Pola. Rozmýšľame, že by sme si dali čaj, ale vraj nemajú kanvice. Majú len obrovský samovar a ak chceme, môžeme zaplatiť desať euro a chodiť si čapovať koľko chceme. Radšej si nájdeme čajovňu vonku na ulici.

seki014.jpg
Na rohu

seki015.jpg
V starom karavanseráji

seki016.jpg
Oáza pokoja v podobe starého karavanseráju

seki017.jpg
Čajovňa

Nehľadáme dlho, pretože na ulici spravíme len zopár krokov a čajovňa si nás nájde takmer sama. Hoci je Azerbajdžan moslimská krajina, alkohol sa tu predáva, pretože dlhé roky sovietskej nadvlády tu museli zanechať stopy. Aj tak je pre starých mužov v Šeki dodnes akosi prirodzenejšie stretnúť sa v čajovni nad čajníkom čierneho čaju, než pri pohárikoch vodky. Tu v čajovni sa čaj nepredáva na poháre, ale rovno na kanvice. Jednu si vezmeme aj my. Sedíme, kecáme ukrytí v tieni a popíjame chutný čaj. K poobíjanej kanvičke čaju sa podáva aj miska s farebnými kockami cukru. Niektorí si ich zamiešajú do malých pohárikov, iní zase dajú medzi zuby a čaj pijú priamo cez ne. My sa ho snažíme rozpustiť miešaním, ale veľmi to nejde. Sme v Şeki a preto musíme ochutnať miestnu vyhlásenú špecialitu. Je ňou şeki halvasi, teda chalva, ktorú predávajú takmer na každom kroku. Podľa miestnych tu robia tú najlepšiu chalvu na svete, ale ako to už býva zvykom, to môže predsa tvrdiť každý. Sympatický predavač vie ako ťahať pod nosom medové motúzy. „Sami ju vyrábame doma, skúste! V celom Šeki nenájdete lepšiu chalvu ako je táto" presviedča vo svojom obchodíku a už aj otvára jedno balenie. Za dva manáty si kúpime jedno balenie a ocitneme sa v nebi. Chalva je super sladká, mäkká, doslova preplnená nasekanými orieškami a zaliata medom. Naozaj je najlepšia na svete!

seki018.jpg
V centre mesta

seki019.jpg
Mešita v centre mesta

Pomaličky sa začína zvečerievať a tak chceme nájsť miesto, kde by sme si mohli dať večeru. Za riekou stojí malý podnik, kde si objednáme niečo miestne bez toho, aby sme vedeli čo dostaneme. Záhradou sa šíri krásna vôňa dreveného uhlia, ktorú mám nesmierne rád a o necelých 20 minút je naša večera hotová. Dostaneme dva kebaby z mletého mäsa, dva kúsky grilovaného kuraťa a grilované rebierka. K tomu sa podáva šalát z uhoriek, rajčín a perfektne vychladená minerálka. Celkom sme si pochutili a toto príjemné miesto opúšťame až za tmy. Chvíľku ešte posedíme na námestí a keď pustili fontánu, poberieme sa na izbu. Tá sa nezmenila, stále je strašná. Z kohútika vyteká zaujímavá hnedá až šedá tekutina, tak sa smejeme, že nám pripomína blato zo sopiek v Qobustane. O liečivých schopnostiach tejto „vody" nás však nikto nepresvedčí. Ešte sa na izbe veľa nasmejeme a tešíme sa, že ideme spať, pretože keď sa zobudíme, bude to znamenať, že konečne odídeme.

seki021.jpg
Prázdne námestie

seki022.jpg
Stretnutie na lavičke

seki020.jpg
Chutná večera

Vstávame o šiestej, rýchlo do batohov nahádžeme posledných pár vecí a padáme preč. V plnej poľnej kráčame rozospatým mestom asi dvadsať minút na stanicu. Povedali sme si, že radšej tam budeme skôr, než by sme mali zmeškať prvý spoj. Hľadáme maršrutku smer Zaqatala a prvá odchádza o siedmej. Aspoň si stihneme ešte kúpiť vodu a môžeme si sadnúť na nástupište. Pohrávali sme sa aj s myšlienkou, že by naša cesta do Gruzínska viedla cez mesto Ganja, ale na poslednú chvíľku sme to zmenili a vybrali si severnú trasu cez Zaqatalu a Balakan. Mikrobus mešká takmer pol hodinu a kým rozmýšľame či príde, alebo počkáme na ďalší, ktorý má odchod o pol desiatej, objaví sa správa, že pred pár minútami prišiel a stojí pred stanicou. Vraj sa šoférovi nechceli zachádzať a tak všetci splašene vezmú svoje batožiny a rýchlym krokom sa presúvajú k mikrobusu. Zaplníme všetky sedadlá a môžeme vyraziť.

Krajina za Şeki je tiež krásna. Rovnako zvlnená, prenikavo zelená, len chýbajú pohľady na špičky zasnežených hôr. Popri ceste si vykračujú kozy, ovce alebo cválajú kone. Jeden z nich si dokonca vybral stred cesty za svoju trasu a všetky autá ho obchádzajú. Pri jednom stáde oviec počujeme len tupý úder a šofér dupne na brzdy, aby zastavil. Vyskočil zo sedadla a pustí sa do hádky s pastierom, ale v konečnom dôsledku sa ukáže, že sa nič nestalo ani zvieraťu ani autu. Za hodinku a pol sa ocitneme v meste Zaqatala.

Necháme sa vyhodiť na rušnej križovatke a ideme preskúmať mesto, keď sme sa v ňom už ocitli, aby sme vyťažili maximum. Kúsok odtiaľto stojí malé autobusové alebo lepšie povedané maršrutkové nástupište a z neho vychádza hlavná ulica až do samotného centra. Na pol ceste nás zaujme moderná, turecká mešita a kruhový objazd s bustou ženy s dlhými vrkočmi. Mešita vyzerá tak dokonale akoby ju z Turecka len niekto vzal a položil na toto miesto. Centrom mesta sa tiahne príjemný par plný lavičiek s fontánou. Vznikla tu galéria významných osobností a ich pozlátené busty stoja jedna vedľa druhej. Z búst na nás hľadia básnici, spisovatelia, ale zablúdia k nám aj pohľady dôchodcov, ktorí sa tu takto pred obedom zišli. Susedný park venovali pamiatke mučeníkom z karabašskej vojny. Majú tu svoj vlastný pomník ozdobený kvetmi a z čiernej kamennej platne stúpajú ich mená, ktoré navždy spojili nešťastné roky 1993 a 1994.

zaqatala010.jpg
Turecká mešita v Zaqatale

zaqatala001.jpg
Na modernom námestí

zaqatala002.jpg
Pomník martýrov, ktorí sa nevrátili z Karabachu

zaqatala003.jpg
1994. Náhorný Karabach

zaqatala004.jpg
Zaqatala má miestami vidiecky nádych

Kráčame poloprázdnymi ulicami a podobne ako v Şeki, aj tu majú mnohé staršie domy balkóny vyčnievajúce nad hlavami chodcov. Páči sa mi koľko je tu zelene a stromy popri cestách a domoch nádherne oživujú celý priestor. Jedna z ulíc nás dovedie na obľúbené námestie, kde sa stretávajú ľudia. Zastavia sa, sadnú si, prehodia slovo, dve a idú ďalej. Námestiu dominuje vysoký, takmer 700 rokov starý platan s poriadne širokým kmeňom. Za stromami a domami sa ukrýva ruina polorozpadnutého ruského kostola. Tu bolo v 19.storočí centrum mesta. Kostol je aj napriek svojmu stavu celkom pôsobivý, len mu chýba kupola a vládu nad jeho vrchol začína preberať príroda. Kvôli mnohým rušivým elementom rozhádzaným naokolo je takmer neodfotiteľný. Dokonca sa pristihnem pri myšlienkach, že v takomto stave sa mi páči viac. Predsa len tých dokonalých svätostánkov uvidí človek viac, no ruiny sú niekde vzácnosťou. Nad kostolom sa neďaleko dvíhajú kamenné hradby niekdajšej pevnosti. Postavili ju tu ešte v roku 1830, aby sa chránili proti výpadom Imáma Šamila z neďalekého Dagestanu, ktorý ohrozoval ruské impérium na Kaukaze. Dnes slúži ako vojenský tábor, takže pri pevnosti svieti zákaz vstupu. Za jej múrmi bolo kedysi slávne väzenie kam putovali viacerí námorníci z krížnika Potemkin v roku 1905. Chvíľku sa ešte pomotáme pod hradbami a pomaličky námestie opustíme.

zaqatala005.jpg
Aj v Zaqatale sem tam balkóny vytŕčajú do ulice

zaqatala006.jpg
Úsmev z ulice

zaqatala007.jpg
Starý strom na námestí

zaqatala008.jpg
Múry slávnej pevnosti

zaqatala009.jpg
Ruina starého ruského kostola

Už cestou do centra sme si vyhliadli podnik s jedlom, kde si chceme dať obed, pretože pred odchodom do Gruzínska už asi na nič nenatrafíme a jesť tak budeme niečo až večer. Sadneme si na plastové stoličky nad ktorými sa točí vrtuľa ventilátora a obaja si objednáme taş kebab, pričom nemáme ani len tušenie o čo presne ide. Tak či tak, o chvíľku sa to predsa dozvieme. O niekoľko minút nám na stole pristanú dve misky v ktorých sú malé kusy nakrájaného mäsa ponorené v omáčke, čím jedlo pripomína guláš. Obed chutí výborne a čerstvý, práve upečený chlieb je skvelým bonusom. Najedení sa vyberieme na autobusovú stanicu a ani sa nestihneme spamätať a už sedíme v maršrutke do mestečka Balakan, kúsok od gruzínskych hraníc.

Balakan je zo Zaqataly len 25 kilometrov a tak sme raz dva tu. Len si vystúpime, vezmeme batohy a už pri nás stojí chlapík s ponukou odvozu na hranicu. Chvíľku zjednávame a napokon sa dohodneme na troch manátoch. Nasadneme do starej, rozbitej Lady, ktorá sa naštartovaním celá roztrasie a ukrajujeme posledné kilometre z Azerbajdžanu. Na hranicu nám zostávajú len minúty a ja som zvedavý aké bude Gruzínsko, čím nás očarí, no myšlienky lietajú aj do predošlých, azerbajdžanských dní. Sme na ceste ešte len týždeň a už sme toho toľko zažili. Na hraniciach nám vojak otvára železnú bránku a podávame pasy. Zalistujú si v nich, pozrú na víza, dajú výstupnú pečiatku a môžeme ísť. Tri minúty. Toľko trval prechod azerbajdžanskej hranice a mne sa nechce veriť, že to ide aj tak rýchlo.

foto: Tomáš Kubuš, Şeki, Zaqatala, 6-7.7.2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?