Po troch dňoch v Tbilisi je na čase pohnúť sa ďalej. Ráno sa ešte stihneme rozlúčiť s našou pani domácou a šliapeme prebúdzajúcimi sa ulicami na metro, aby nás odviezlo na stanicu Didube. Nami vyhliadnutá maršrutka do mesta Kazbegi na severe krajiny sa pomaličky zapĺňa a keď si sadneme na dve sedadlá, prejde len pár minút a štartujeme. V Tbilisi nám bolo krásne, ale už sa neviem dočkať nových miest a zážitkov.
Oblasť južných kaukazských svahov, ktorým dominuje nádherný vrchol Kazbegu je od hlavného mesta Tbilisi vzdialená necelých 160 kilometrov. Cesta vôbec nie je jednotvárna, pretože vedie starou, historickou „vojenskou cestou" spájajúcou Tbilisi s osetským Vladikavkazom. Dlhé stáročia tadiaľto viedli obchodné cesty, no až s príchodom Rusov, ktorí sa rozhodli, že im bude patriť celý Kaukaz sa začala cesta meniť na skutočnú spojnicu. Začiatkom 19.storočia ňou pochodovala cárova armáda, aby si podrobila horské kráľovstvo Gruzínska. Nebyť však kaukazského panovníka Čopikašviliho, ktorý bol známy svojou lojalitou voči Rusom, možno by tento kus zeme nikdy nepodľahol cárovej dvojhlavej orlici. Na vŕšku za Tbilisi sa objaví Mtskheta a domáci natlačení v starej maršrutke sa tri krát prežehnajú pri pohľade na kláštor Džvari dominujúcemu okoliu. Krajina nádherne rastie do výšky a pohľad na hory dokreslí tyrkysové jazero Ananuri s ruinou rovnomennej pevnosti na jej brehu. Staré hradby a kláštor sa od prvého dňa ako ho postavili leskne na vodnej hladine. Len pár kilometrov na západ utekajú hranice Južného Osetska, ktoré sa nedávno krvavým konfliktom zapísalo do povedomia ľudí.
Za kopcom sa objaví prenikavo zelená pastvina plná pasúcich sa kráv. Scenéria ako vystrihnutá zo švajčiarskych Alp, len s tým rozdielom, že tu tvoria kulisu kaukazské trojtisícovky. Niektoré sa nepasú len na tráve, ale s kľudným svedomím priamo na ceste. Kde nepomáha ani trúbenie, tam musí šofér vystúpiť a trochu ich popohnať, aby sa vôbec dalo prejsť. Stúpame čoraz vyššie a vyššie. Sem tam sa objaví vyrazený kamenný tunel, ktorý sa však už dnes nepoužíva. Blízke kopce sú pokryté trávou akoby ich obtiahli zeleným kobercom a vzdialenejšie štíty zdobí snehová prikrývka. Kvalita ciest sa zmenila a čoraz viac nás v maršrutke natriasa. Údolia naplno roztvorili svoju papuľu a nedočkavo čakajú či niektoré z áut na rozbitej ceste príde tak blízko krajnice, že by ho mohli zožrať. Aj nad našou maršrutkou niekoľko kráť naprázdno cvaknú zubami. Mám pocit, akoby si šofér vychutnával jazdu čo najbližšie ku krajnici, ale na jeho obranu treba podotknúť, že to zvláda bravúrne.
Krajina rozprestierajúca sa pod kaukazským štítmi disponuje krásou, ktorá len ťažko hľadá slová. Krásna a drsná zároveň. Dva protiklady, ale tu sú na správnom mieste. V malých mestečkách či dedinkách čas zastavil pred 50 rokmi a nebyť rozhlasu, televízie či internetu, zostal by bez pohnutia stáť a nikomu by to neprekážalo. Spokojne si tu žijú so svojimi problémami, radosťami, stádami, lúkami, riekami aj štítmi. „Život je tu ťažký, ale nevymenil by som ho" hlas Vladimíra sediaceho vedľa je akoby hlasom mnohých ľudí, ktorým sa Kaukaz stal láskou aj domovom. Je zaujímavé sledovať tváre ľudí sediacich naokolo. Niektorí vzrušene pozerajú na hory, iní spia a nezobudí ich ani roztrasená cesta. Mesto známe ako Kazbegi leží až za priesmykom Džvari ležiacim vo výške 2379 metrov. „Džvari znamená kríž" dozvieme sa a ani tu nevynechajú niektorí ľudia tradičné prežehnanie. Takmer vždy, keď pobožný Gruzínec vidí kríž alebo prechádza okolo kostola, na chvíľku sa všetko okolo neho zastaví a tri krát za sebou sa prežehná.
Kazbegi si našlo svoje miesto na svete v malebnom údolí rieky Tergi. Tá sa z ničoho nič objaví v horách Kaukazu a trvá vyše 600 kilometrov, kým jej voda splynie s vlnami Kaspického mora. Patrí k najväčším kaukazským riekam a dala život mnohým dedinám v nepokojných severokaukazských republikách. Maršrutka pozvoľna zabrzdí na ošumelom námestí v strede mesta. Okolostojacich ľudí sa pýtame kde nájdeme Vasiľa. Neďaleko odtiaľto má so ženou dom, kam ubytujú za lacný peniaz turistov. Jeden z chlapov na námestí nás naloží do svojej Lady a odvezie nás niekoľko stoviek metrov priamo k nemu domov. Vasiľ je preč, ale nájdeme doma jeho ženu Chatunu a tá nám hneď ukážu voľnú izbu. Dohodneme sa na 30 lari za noc s tým, že dostaneme aj večeru a raňajky. Zložíme batohy, chvíľku sa natiahneme v našom novom domove a vychystáme sa von. Je nádherne, tak nechceme strácať čas. Hoci je dnes zaužívaný názov Kazbegi, v posledných rokoch sa mesto čoraz častejšie spomína ako Stepantsminda. „V preklade sa volá svätý Štefan" pomôže nám zorientovať sa Vasiľova žena Chatuna. Kedysi dávno na tomto mieste totiž žil ortodoxný mních Štefan, ktorý tu postavil prvý kláštor. „Mne sa nový názov páči, ale mnohí ľudia aj tak budú navždy volať naše mesto Kazbegi" dodá Chatuna. Má pravdu, málokto z prvého počutia pomenuje mesto novým názvom.
Nad mestečkom leží nádherný štít Kazbegu a kláštor Tsminda Sameba
Náš prechodný domov. U Vasiľa
Kazbegi alebo ak chceme Stepantsminda leží vo výške 1750 metrov a jeho ulicami sa preháňa čistý, horský vzduch bez zbytočných výfukových plynov. Zo všetkých strán ho obkolesujú vysoké štíty, pričom najvyšší z nich Kazbeg po ktorom zdedilo mesto meno presahuje 5000 metrov. Patrí k najvyšším gruzínskym štítom a domáci sú na neho patrične hrdí. Veľa krát sa stane, že svoju krásu zahalí do šedivých oblakov, hmly alebo sa jednoducho stane neviditeľným, ale dnes svieti na horizonte akoby sa predvádzal. Celoročne je pokrytý snehovou prikrývkou pre ktorú ho Gruzínci volajú Mkinvartservi, čiže „ľadovec" alebo „ľadová hora". Podľa starej gruzínskej povesti, ktorá sa časom premiešala s gréckym príbehom o Prométeovi bol priamo na Kazbegu prikovaný hrdina Amirani. Bojoval proti postavám gruzínskej mytológie a dokonca sa opovážil postaviť najvyššiemu Bohovi Ghertimu za čo ho potrestal. Aj on mal byť ako bájny Prométeus prikovaný ku skale a každým dňom si na jeho pečeni pochutnávali orly, aby mu cez noc opäť narástla. Hoci si Gruzínci nesú príbeh o udatnom Amiranovi vo svojej mysli, možno by sme našli takých čo odprisahajú, že sa počas slnečného dňa zalesknú na hore ťažké reťaze, alebo je počuť trepot orlích krídel zlietajúcich sa nad uväzneným hrdinom. Hory mali vždy mnoho príbehov, ktoré si mohli ľudia počas dlhých večeroch rozprávať a tak ich hrdinom nedali nikdy pocítiť zabudnutie. Niektoré príbehy sa netýkajú len Prométea či Amirana, ale zablúdia do jaskyne, ktorá sa má nachádzať vo výške 4000 metrov. Od nepamäti ju prezývajú Betlehem a počas stáročí sa stala miestom, kam sa utiahli pustovníci, aby sa ponorili do vlastného ticha. Legendy hovoria, že práve do tejto jaskyne ukryli vzácny stan proroka Abraháma či dokonca jasličky, v ktorých sa v Betleheme narodil Ježiš Kristus. Svet okolo hôr neprestáva byť zahalený rúškom príbehov.
Kláštor Tsminda Sameba nad mestom
Nielen zasnežená špička Kazbegu je dominantou okolia, pretože vo výške 2200 metrov stojí na kopci kláštor Tsminda Sameba. Kláštor podobného názvu sa objavuje takmer v každom meste, pretože predstavuje Svätú trojicu. Priamo z námestia vidno ako jeho nádherná silueta so zvonicou robí vzdialený kopec dokonalým. Práve tento pohľad patrí k najfotogenickejším pohľadom celého Gruzínska. Keby aj človek z tohto miesta nevidel nič iné, stále by to malo zmysel, trepať sa sem až z Tbilisi. Práve tu vidno ako je Kazbegi obklopené horami. Sú naozaj všade kam oko dovidí. Námestie v centre mesta je domovom sochy Alexandra Kazbegiho, významného gruzínskeho spisovateľa, pochádzajúceho priamo odtiaľto. Je dokonca vnukom gruzínskeho panovníka Čopikašviliho, ktorý vládol kráľovstvu okolitých hôr. Jeho príbeh kaukazského banditu menom Koba s vlastnosťami Robina Hooda inšpiroval dokonca samotného Stalina, natoľko, že jeho meno používal ako svoj vlastný revolučný pseudonym.
V centre Kazbegi
Tabuľa vedľa ukazuje smer do severoosetského Vladikavkazu ležiaceho za hranicou s poetickým názvom Čertov most. Stačí 30 možno 40 kilometrov a človek by sa ocitol v tomto zaujímavom, no miestami stále divokom meste. Z jednej strany Južné Osetsko, na severe Severné Osetsko a ani lákavé Čečensko nie je veľmi vzdialené. Každý názov pre mňa znamená nové dobrodružstvo či sen, ktorý sa raz naplní. Pár krokov od námestia sa medzi stromami ukrýva neveľký kostol s malou kamennou zvonicou. Niekoľko chlapov zaujalo miesta na lavičke pod padajúcimi konármi a zhovárajú sa. Aj napriek ich prítomnosti však odtiaľto vyžaruje akási aura opustenosti a prázdnoty.
Neďaleko odtiaľto leží Vladikavkaz
Za riekou Tergi sa cesta stáča do dedinky Gergeti. Nedávne dažde premenili rieku na dravú riavu valiacu sa údolím zlovestne sfarbenú do tmavých odtieňov. Pred pár dňami by sme možno namiesto nej našli pokojnú riečku, ticho si raziacu cestu kaukazskou idylkou. Gergeti je akoby vystrihnuté z dokumentov o kaukazskom živote z minulého storočia. Dediniek akou je táto by sme v horách našli celé desiatky, ak nie stovky. Roztrúsili ich po rovinách medzi štítmi a vždy dokazujú chuť a vôľu človeka prežiť aj v drsných a tvrdých podmienkach. Na prvý pohľad sa zdá, že Gergeti už má svoj čas spočítaný. Mladého človeka tu nikde nestretneme. Všetci ktorí mohli opustili dedinu a išli za prácou či vidinou lepšieho života do Tbilisi, či iného väčšieho mesta. Väčšinou starší ľudia sa pomaličky s nostalgiou v tvári prechádzajú zaprášenými ulicami a nespevnenými cestami, posadia sa pri dome na stoličku, niekedy sami, inokedy s priateľmi a zhovárajú sa. Sedieť s nimi, počúvať a rozumieť, ich príbehy by určite vydalo na nejednu knihu. Za polorozpadnutým domom sa na dvore krčí starenka a kŕmi sliepky. Neďaleko sa ozývajú kravy, štekot psa a až sem dolieha zúrivý hlas rieky. Životy miestnych museli byť ťažké, ale okolie akoby namaľované na maliarskom plátne im ho snáď dokázalo skrášliť.
Rieka Tergi
Kláštor nás zhora neustále sleduje
Ospalá dedinka Gergeti
Uličkami Gergeti
Gergeti je živá dedina, no takmer bez ľudí
Nad strechami Gergeti, Kazbegi v pozadí
Cestou nahor ku kláštoru sa treba riadiť priam rozprávkovou radou. Stačí prejsť dve lúky a jeden les. Každým ďalším krokom sa zmenšujú strechy Kazbegi. Lesná cestička je poriadne strmá, ale našťastie sa nikam neponáhľame, tak si veľa krát nájdeme tieň v ktorom si oddýchneme. Ani nie kvôli tomu, že by sme to potrebovali, ale preto, že vždy sa pokocháme krajším a krajším pohľadom. Na výlet ku kláštoru si vyšlo aj niekoľko miestnych. Zaľúbený pár sa pomaly túla pomedzi kmene stromov a niekoľko početná rodina si hore nesie piknikový košík. Sem tam sedí ľudská postava na kameni alebo padnutom strome a oddychuje, kým sa vyberie vyššie. Atmosféru kazia len džípy, ktoré vždy keď prejdú v diaľke rozvíria prach a chvíľku trvá kým opäť sadne na zem. Túlať sa lesom v kaukazských horách je veľmi príjemná činnosť. V lese sa spomedzi listov dvíhajú hríby, ale nemáme ich kam dať, tak ich len pre zábavu hľadáme a počítame. V našom pomyselnom košíku by ich skončilo šestnásť. Ocitli sme sa na lúke pod horami plnej kvetov, vysokých bodliakov, ale aj vôní, farieb a najmä nezabudnuteľných výhľadov. Stačí si ľahnúť do trávy a pod nohami sa otvorí celé údolie s mestom, ktoré sa odtiaľto premenilo len na väčší fľak. Odrazu sa spoza kopca vynorí kláštor a telom prebehne jemné vzrušenie, že ho má na dosah ruky. Na druhej strane krajinu rozrýva akýsi kaňon, ktorý žiari prenikavo zelenou farbou. Vyzerá ako z rozprávky a okrem sýtozelenej farby stojí na vrchole jedného kopca kamenná zrúcanina. Keby to bola rozprávka, presne na tomto mieste by bývali draci či iné bytosti a strážili by celé okolie.
Cesta ku kláštoru
Kaukazská príroda
Na svoje by si tu prišli aj hubári
Neskutočné odtiene zelenej
Na dosah kláštora
Po dvoch hodinách sme sa dostali na vrchol neďaleko kláštoru. Keby človek chcel, vyšiel by sem aj rýchlejšie, ale nebola by škoda prísť o všetky tie zážitky spojené s cestou? Kláštor Tsminda Sameba stojí na vŕšku ako maják na šírom mori. Niekoľko džípov odparkovaných pod ním je signálom, že na neho zaútočili turisti, ale netrvá dlho a stratia sa. Ostane tu len hŕstka ľudí, skupinka mníchov s dlhými bradami a chladný vánok letiaci zo zasnežených kopcov. Mnísi sa púšťajú do roboty a usilovne ako mravce neustále pobehujú hore a dole, aby doniesli materiál na opravu kláštora. Dnu do jeho posvätného areálu sa vchádza cez malú zvonicu za ktorou je nádvorie. Musí byť fantastické počuť tlkot zvona a ako sa jeho kovový hlas prebehne okolitými údoliami. Postavili ho už v 14.storočí a bez pochýb patrí k najznámejším v Gruzínsku. Tsminda Sameba predstavuje symbol krajiny, pretože hory a kríže v nej majú významné zastúpenie. Jeho výnimočnosť dokazuje aj fakt, že počas nepokojného 18.storočia sem veriaci ukryli niekoľko vzácnych relikvií z iných gruzínskych miest. Verili, že tu v lone prírody budú bližšie k Bohu a ten ich ochráni. Vo vnútri sa mihotajú plamene sviečok a ich tlmené svetlo jemne osvetľuje kamenné steny kláštora. Tie zdobia kamenné kríže, reliéfy či mnoho iných drobností. Domáci prichádzajú k studni a každý z nich si domov naberá fľašu plnú studenej vody. „Je pitná, dajte si" nabáda nás Davit, ktorý sem prišiel s rodinou navštíviť kláštor a zapáliť niekoľko sviečok. Je poriadne ľadová, ale vynikajúca. Chutí tak, ako by ju človek pil priamo z krištáľovo čistej horskej bystriny uprostred hôr.
Kazbegi je odrazu akési maličké
Studňa s perfektne ľadovou vodou
Očarujúca krása Kazbegu
Kazbeg sa pred nami doslova predvádzal
Jeden z mníchov
Kláštor Tsminda Sameba zblízka
Reliéf na stene kláštora
Za múrom kláštora sa otvára panoráma Kazbegu
Kláštor Tsminda Sameba
Zvonica kláštora
Kazbeg so svojimi 5047 metrami dominuje celému priestoru
Kláštor so svojou zvonicou
Kláštor sme si pozreli a tak sme si povedali, že si ľahneme na lúku s výhľadom na Kazbeg a budeme tu dokým budeme mať chuť. Lovím v pamäti, ale nedokážem si spomenúť či som niekedy videl tak fotogenické miesto akým je náručie Kazbegu. Sledovať jeho štít je neopakovateľným zážitkom. Kazbeg je so svojimi 5047 metrami najvyšším vrcholom v okolí. Po tureckom Ararate a iránskom Dámavande je Kazbeg tretia päť tisícovka na ktorej spočinul môj zrak. Človek z neho nespúšťa oči, pretože sa bojí, že by sa mohol opäť povestne zahaliť do tmavého plášťa poskladaného z oblakov a nič z neho nezostane. Vyzerá akoby svojou zasneženou špičkou držal samotné nebo. Tam hore by mal byť prikovaný Prométeus, ale odtiaľto nevidno žiadne vtáky poletujúce v okolí. Možno to vidno z druhej strany. Krásne sa tu oddychuje.
Zelená Kaukazu jednoznačne pristane
Kazbeg
Niektorích turistov hore ku kláštoru dovezú džípy
Postupom času sa okolo Kazbegu začínajú stretávať oblaky
Zasnežený vrchol. Tam niekde by mal byť prikovaný Prométeus
Pohoda pod Kazbegom
Majestátny Kazbeg
Kaukazská lúka
Oddych pod Kazbegom
Stačí hodinka a ocitneme sa naspäť dole v meste. Ideme si pobehať po Kazbegi, ale to samotné neukrýva vo svojich zaprášených uliciach veľa zaujímavostí. Cudzincov a domácich stretávame v uliciach v pomere 1:1. V malom obchodíku si kúpime balenie údených syrových korbáčikov a sadneme si s nimi do podniku pod slnečník kam si objednáme fľašku hruškového natachtari. Vychutnávame si zaslúžený oddych. Ešte sa trošku poflákame okolím, kúpime studené pitie na izbu a kráčame domov. Dlho sedíme na našej verande a kým si Aljak číta, ja zapĺňam denník vetami. Dvorom sa občas preženie krava, prasce a vysoko nad nami sa vypínajú nádherné, skalnaté štíty, ktoré sa pomaličky, ale isto zahaľujú do oblakov. Aj Kazbeg sa za nimi už stratil a uložil sa tak na spánok. Vonku sa ochladzuje, tak sa tešíme, že tu nie je podvečer tak dusno ako v Tbilisi. „Poďte si dať večeru" osloví nás Vasiľ a z kuchyne už rozvoniava čochochpiri. Vyzerá ako polievka s cibuľou, vajcom a kúskami kurčaťa ku ktorej nesmie chýbať ani čerstvý chlieb. Ochutnáme aj z miestnej salámy a domáci gruzínsky syr. Ten je tak dobrý, že k nemu už nič viac netreba. Po večeri sedíme na terase, popíjame čierny čaj a keď tma zvíťazí nad svetlom, ideme do izby. Netrvá dlho, kým zaspíme.
Ďalšie ráno sa opäť Kazbeg predvádza v plnej kráse
Kláštor so zasneženým Kazbegom patri k najfotogenickejším obrázkom Gruzínska
foto: Tomáš Kubuš, Kazbegi, Gergeti, 10-11.7.2010
