Severné Arménsko. Tajuplnými kláštormi

Autor: Tomáš Kubuš | 20.5.2013 o 8:01 | (upravené 22.5.2013 o 8:11) Karma článku: 13,68 | Prečítané:  9317x

Po niekoľkých dňoch opustíme Gruzínsko, ale len preto, aby sme sa do neho mohli znovu vrátiť. Pred nami sa otvára nová krajina. Je ňou Arménsko so svojimi krásnymi, starými kláštormi. V okolí mesta Alaverdi na severe Arménska objavíme tajuplné kláštory Sanahin a Haghpat, ktoré zapísalo UNESCO do svetového dedičstva a nazrieme aj k menšiemu kláštoru Odzun..

Ráno si naplánujeme tak, aby sme stihli maršrutku, ktorá odchádza z Kazbegi o ôsmej hodine. Už včera večer sa nás Vasiľ pýtal, kedy by sme chceli ísť aby mohol zavolať šoférovi a zarezervoval nám dve miesta. Pobalení sme, tak ráno len vezmeme batohy, vyložíme ich na drevenú terasu a ideme sa najesť. Dáme si omeletu, čerstvý chlieb, čierny čaj a Vasiľ nás hodí autom na námestie, aby sa uistil, že sa nám miesta určite ušli. Všetko je presne tak ako má byť a o desať minút odchádzame. Kazbeg je dnes ráno nádherný. Domáci si aj dnes budú môcť užiť krásny, slnečný deň. Zasnežený vrchol Prométeovho kopca sa vyníma na prenikavo modrej oblohe bez jediného obláčika.

Maršrutka do Tbilisi ide známou cestou cez priesmyky, ktorá nás priviedla sem pod štíty Kaukazu. Sledujem krajinu, počúvam Kryla, zrakom kopírujem vrcholky hôr, ktoré si obľúbil Lermontov a pristihnem sa pri myšlienkach aké je Gruzínsko krásne. Pred cestou som sa najviac tešil na Azerbajdžan, ale odkedy sme ochutnali Gruzínsko, vyšvihlo sa na prvé miesto. Tri hodiny ubehnú rýchlejšie než inokedy a za oknami rozoznávame stanicu Didube. Rozmýšľame ako najrýchlejšie by sme sa vedeli dostať na stanicu Ortačkala ležiacu na juhu Tbilisi, ale nič lepšie ako taxík nás nenapadne. Obe stanice sú od seba vzdialené približne 15 kilometrov. Prvý taxikár si zapýta 10 lari bez ochoty zjednávať a tak ideme ďalej a nájdeme jedného, ktorý nás tam bez problémov odvezie za 6 lari. Vezieme sa najprv predmestiami a potom dokonca celým starým mestom okolo rieky. Tomu sa povie pekná rozlúčková jazda Tbilisi.

Stanica Ortačkala slúži na cesty južne od hlavného mesta a práve odtiaľto by sme sa mali vydať na cestu do Arménska. Zisťujeme, že autobus do arménskeho Jerevanu stojí 30 lari, čo by nebolo až tak zlé, avšak ak chceme vystúpiť v prvom väčšom pohraničnom meste Alaverdi, musíme zaplatiť celú sumu akoby sme pokračovali až do Jerevanu. Dáme sa do reči s taxikárom a dohodli sme sa, že nás za 45 lari vezme priamo na hranicu a tých ďalších pomyselných 15 lari by sme minuli na cestu z hranice do Alaverdi. Takto by sme to mali za rovnakú cenu, len rýchlejšie a pohodlnejšie.

Z Tbilisi je na hranicu zhruba 50 kilometrov. Krajina sa za hodinu cesty príliš nezmení. Je stále rovnaká, jednotvárna, akoby bez chuti. Nad plotom sa objaví niekoľko gruzínskych vlajok a v diaľke pozorujeme prvé trojfarebné, arménske zástavy. Prechod gruzínskou stranou trvá len dve minúty. Peší kráčame mostom ponad rieku Debed, aby sme sa dostali do Arménska. Tu treba najprv zameniť peniaze, aby sme za ne mohli zaplatiť víza. Je to viac menej formalita. Vyplníme dotazník, zaplatíme 3000 dramov a o pár minút svieti v pase nová nálepka.

Predtým, než začneme čokoľvek riešiť si kúpime vychladenú colu, zvalíme sa pod strom a vychutnáme si chvíľku oddychu. V Tbilisi sme už nestihli kúpiť žiadne pitie, tak to padlo viac než vhod. Ideme pohľadať maršrutku, ale nikde nikoho a tých pár ľudí, ktorí tu postávajú netušia kedy by nejaká mohla prísť. Zájdeme k taxikárom, ale tí vidia, že majú monopol a pýtajú pomerne veľa za zvyšný kúsok do Alaverdi. Sadneme si na chodník neďaleko taxikárov a tvárime sa rezignovane. Raz za čas niektorý z taxikárov príde, opýta sa na cenu, my povieme svoju a odíde. Trvá asi pol hodinku, kým sa veci rozhýbu a kým pochopia, že ak z nás chcú niečo mať, musí cena padnúť nižšie. Objaví sa taxikár Vanuš a hneď sa dohodneme na 4000 AMD. Ostatní na neho trochu vrčia, niečo po ňom kričia, ale to už sedíme dnu a odkrajujeme prvé arménske kilometre.

Na prvý pohľad vyzerá Arménsko zaujímavo. Všade sú kopce akoby tu nebol ani kúsok roviny. Po 40 kilometroch sa objaví mesto Alaverdi s baníckou históriou. Radi by sme tu našli miesto, kde by sme mohli prespať, pretože chceme stráviť zvyšok dňa objavovaním bohatého okolia. Vanuš nám pri hľadaní výrazne pomáha. V malom zelovoci na rohu ulice sa pýta dvoch žien s jemnými fúzmi pod nosom, či nepoznajú hotel a akoby zázrakom sa jeden ukrýva o dve či tri ulice ďalej. Na brehu rieky Debed stojí ošumelá, opustená sovietska továreň, ktorá napovedá, že svoje slávne roky si Alaverdi už dávno odžilo. Ani naproti stojaca budova nevyniká krásou a odrazu sme v nej. Kráčame hore rozbitým schodiskom a chodbou plnou bordelu až sa mi v myšlienkach vynára tá strašná diera v Šeki, kde sme spali. Našťastie je zanedbané len prvé poschodie. Na druhom totiž stojí náš hotel a tu nás čaká prekvapenie. Upravená chodba, slušné a čisté izby, sprcha a za osobu pýtajú len 5000 AMD, čo je lepšia cena než sme čakali. Poďakujeme Vanušovi, hodíme si na izbu batohy a ideme za ním. Pomohol nám už na hranici, celou cestou sa javil viac než sympaticky, tak sme si povedali, že s ním pôjdeme na výlet k nádherným kláštorom v okolí mesta. Kvôli nim sme sem do Alaverdi prišli. Dohodli sme sa na 6500 AMD za celé auto, čo vychádza necelých sedem euro na osobu. Za návštevu troch kláštorov, ktoré by sme bez prenajatej dopravy ťažko stihli, je to výborná cena.

Cesta k menej známemu kláštoru s menom Odzun vedie čarovnou krajinou. Miestami porozbíjaný asfaltový „had" sa vlní do kopca a pod kolesami sa nám otvárajú pohľady do hlbokého kaňonu Debed, ktorý za stáročia vytvarovala voda len svojou vlastnou silou. Zarezáva sa do prírody a stráca sa medzi vysokými kamennými stenami, ktoré rozpálilo slnko. Kláštor Odzun leží v malej rovnomennej dedinke, kde si pokojne nažíva okolo šesť tisíc ľudí. Akoby tu čas nehral rolu. Vedľa zaprášenej cesty sa odrazu odkryje široký trávnatý priestor z ktorého vyrastá kamenný kláštor. Prvý kameň na jeho stavbu položili už v 6.storočí a dnes žije aj vďaka niekoľkým citlivým rekonštrukciám. Mladé dievčatá pobehujú sem a tam s fľaškou vody v ruke a navzájom sa oblievajú. Tento zvyk praktizujú vraj vždy v nedeľu a skončia až keď sú kompletne mokré. Niektoré sú už profesionálky a vedie presne kedy sa vyhnúť letiacemu prúdu chladnej vody z prameňa. Chalani sedia v tieni pod stromom, navonok sa zhovárajú, ale jedným okom si nenechajú ujsť tento pohľad. Priestor pred kláštorom vypĺňa niekoľko starých náhrobkov a zvláštny socialistický pomník s kosákom a kladivom. Môžu ísť vôbec tieto symboly dokopy s tak nádherným kláštorom? Ešte krajšie ako náhrobky pôsobia typické kamenné kačkary ozdobené vytesaným krížom. Tieto nesmú chýbať pri žiadnom z kláštorov. Vojdeme dnu a odrazu sa ocitneme v kráľovstve ticha. Nie je tu ani živej duše, len my a holé, chladné, kamenné steny s mihotajúcimi sa plameňmi sviečok. Kto hľadá kľud a pokoj v duši, presne toto sú tie miesta, kde to všetko nájde pod jednou strechou. Len si sadnúť a zavŕtať sa do svojich myšlienok. Vysokou trávou sa „brodíme" do rohu nádvoria, aby sme našli čo najfotogenickejšie pohľady. Je čas odísť a pri odchode si ešte všimneme, že vodná vojna sa dostala za kláštor priamo na ulicu.

odzun001.jpg
Kláštor Odzun

odzun002.jpg
Starobylý kláštor v Odzune

odzun003.jpg
Nová maľba vo vnútri kláštora

odzun004.jpg
Časť kláštora tvoria ruiny

odzun005.jpg
Chačkary pred kláštorom

odzun006.jpg
Pohrebný monument

odzun007.jpg
Kláštor Odzun

odzun008.jpg
Trávnik pred kláštorom je plný stavieb

odzun009.jpg
Obľúbené špliechanie

Kláštor Sanahin leží v kopcoch priamo nad mestom Alaverdi. Sporadicky k nemu chodí lanovka zvážajúca miestnych baníkov, ale jej časy sa viažu na ich šichty a tak je ľahšie dostať sa hore autom či lacným taxíkom. Mestečko Sadahart ležiace hneď vedľa Sanahinu je typickým sovietskym mestom plným depresívnej socialistickej architektúry. Pôsobí nepríjemne v porovnaní s ostatnými živými dedinkami v okolí kaňonu. Schody a prístupová cestička vedúca ku kláštoru je plná stánkov so suvenírami. Obchodníci ukážu svoje výrobky, spýtajú sa odkiaľ sme, vymeníme si úsmevy a ideme ďalej. V úplne poslednom obchodíku nám chce pani silou mocou predať vlastnoručne pletené veci a výšivky. Poďakujem a v tom na mňa spustí krik, že jej moje „ďakujem" nestačí, že je to ručná robota a tak si musíme niečo kúpiť lebo to predsa robí pre turistov.

Trochu šokovaní z jej postoja vystúpime pár schodov a Sanahin máme tesne pred sebou. Je ťažké ho zazrieť, pretože sa pred nami ukryl za husté koruny stromov. Jeho kamenné telo zdobia reliéfy a rôzne krížiky či obrázky. Je mladší ako predošlý Odzun a to rovno o tri celé storočia. Takto sa ukrýva pred pútnikmi pod košatými stromami už celých desať storočí. Keď hovoríme o Sanahine azda je lepšie povedať, že nejde len o jednu stavbu, ale rovno celý komplex, ktorý vznikal do dnešnej podoby niekoľko storočí. Sanahin znamená v preklade „starší než ten druhý", kde odkazuje, že je na tomto svete dlhšie ako neďaleký kláštor Haghpat, kam sa ešte len vyberieme. Obe majú čosi spoločné a nie je to len ich neodolateľná architektúra. Oba si totiž všimlo UNESCO a zaradilo ich do svojho listu svetového kultúrneho dedičstva. Som prekvapený, aký je kláštor rozľahlý pretože z vonku sa taký vôbec nezdal. Sála je vystlatá kamennými platňami slúžiacimi ako náhrobky tých, ktorí tu strávili svoj život. Rastú nad nimi hrubé kamenné stĺpy držiace strop. Miestnosť slúži len ako spojovacia chodba medzi vonkajším svetom pod stromami a vnútorným svetom pod kamennou kupolou. Oproti Odzunu je vo vnútri až príliš živo a neustále sa tu niekto motá sem a tam. V rohu horia sviečky a pri nich stojaci hlúčik ľudí zapaľuje ďalšie a ďalšie. Keď už plameň roztápa vosk s vôňou medu, odídu a zídu po schodoch do samotného kostola s apsidou. Veľmi sa mi tu páči a hoci steny kostola nie sú pomaľované starými freskami, ale majstri ich nechali bez výzdoby, stále majú čosi v sebe čo priťahuje nezbedný pohľad. Ten skáče od oltára, prejde stenami, uhne pred plameňom sviečky, vybehne pár schodov, odrazí sa od stĺpa a opäť skončí na kamennej stene. Za kostolom potichu rastie trávnatá lúka a na svojom tele nesie pár ďalších stavieb. Krížiky vytesané do stien nie sú len dve jednoducho spojené čiary, ale majstrovsky a precízne vryté tak, aby prečkali stáročia. Ešte si vyjdeme na blízky kopček a odtiaľ máme celý komplex Sanahinu ako na dlani. Len pár desiatok metrov od kláštora stojí zaujímavé múzeum bratov Anastáza a Arťoma Mikojanových. Prvý z nich ako jeden z mála vysokých funkcionárov prežil Stalinovskú éru a druhý zostrojil stíhačku MIG. Svojich rodákov si dodnes držia vo veľkej úcte.

sanahin001.jpg
Veža nad kláštorom Sanahin

sanahin002.jpg
Sanahin sa ukrýva medzi stromami

sanahin003.jpg
Vnútro kláštora miestami vypĺňajú náhrobné dosky

sanahin004.jpg
Kláštornými chodbami

sanahin005.jpg
Atmosféra kláštora Sanahin

sanahin006.jpg
Stĺpy zdobia krásne kríže

sanahin007.jpg
Kaplnka sv.Juraja

sanahin008.jpg
Kláštor držia mohutné stĺpy

sanahin009.jpg
Kaplnka sv.Juraja

sanahin010.jpg
Sanahin

sanahin011.jpg
Strechu kláštora pohlcuje tráva

Trojicu kláštorov v okolí severoarménskeho Alaverdi uzatvára Haghpat. Cestou k nemu zastavujeme na pumpe a do našej starej, bielej Lady načapujeme plyn. Celý proces nám trvá asi desať minút, tak si len posedíme vonku neďaleko auta a pokračujeme. Dostať sa k Haghpatu znamená zdolať ďalší kopec. Aj Haghpat totiž leží vysoko nad krajinou a pod nohami sa nám rozprestiera údolie plné zelene a rieky strácajúcej sa v kaňone Debed. Niektorí si výhľady na krajinu natoľko zamilovali, že sa od nich dozviete, že sa sem oplatí ísť už len kvôli nemu. Toto čarovné miesto s atmosférou si pre stavbu kláštora vybrala už v roku 972 kráľovná Chosravanuch. Sama dala príkaz na výstavbu kostola, no za svoj život nevidela ako sa nádherne rozrástol. Niektoré časti pridali až jej potomkovia v polovici 12.storočia. Treba si vyliezť na kamenný múrik, aby sme mohli kláštor odfotiť v celej svojej kráse. Okrem rôznych rytín na stenách ho skrášľuje aj staré, ozdobné, arménske písmo. Nad dverami stojí už stovky rokov nápis, ktorý privíta každého či už putuje z blízkeho mestečka alebo z opačnej strany zemegule. „Ty ktorý vchádzaš týmito dvermi prichádzaj v pokore pred Krížom a spomeň si v modlitbách na nás aj našich kráľovských predkov." Vnútrom sa rozlieva príjemný chlad a len občas započuť kroky návštevníkov. Skupinka starších žien so šatkami na vlasoch sa tichučko zhovárajú neďaleko východu. Hneď vedľa hlavného kostola Surp Nishan stojí menšia kaplnka Abbot Hamazasap z roku 1257. Za akustiku aká sa zrodí medzi jej stenami by sa nemuselo hanbiť ani divadlo postavené starovekými Grékmi. Každému musí byť hneď jasné, prečo je Haghpat spoločne so Sanahinom na zozname UNESCO.

sanahin012.jpg
Prestávka medzi kláštormi

haghpat001.jpg
Kláštorný komplex Haghpat je zapísaný v UNESCO

haghpat002.jpg
Kláštor Haghpat

haghpat003.jpg
Zvonica kláštoru

haghpat004.jpg
Malá kaplnka neďaleko kláštora

haghpat005.jpg
Kaplnka

haghpat006.jpg
Pred vstupom do kláštora

haghpat007.jpg
Kamenné vnútro

haghpat009.jpg
Haghpat

haghpat010.jpg
Komplex tvorí niekoľko budov

haghpat011.jpg
Haghpat

Po návšteve kláštorov sa vrátime do Alaverdi. Šofér nás vyhodí doma pred hotelom, ale ešte sa chceme prejsť mestom. Kráčame mostom na druhú stranu a popri rieke a rozbitej továrni sa dostaneme hore do mesta. Za továrňou je baňa a vysoký komín pripomínajúci minaret púšťa  do vzduchu kúdoľ bieleho dymu. Ten na rozdiel od továrne s vybitými oknami ešte stále dýcha. V socializme bolo Alaverdi významné mesto na mape ťažobného priemyslu, ale po tom ako sa ZSSR rozpadol, upadol život v meste. Dlho kráčame prázdnymi ulicami Alaverdi, ale stretneme len zopár duší. Miestami mi dokonca prebleskne hlavou myšlienka, či sme sa neocitli v ukrajinskom Pripjati. Autá stoja odstavené na krajnici, kamenné paneláky odolávajú vetru, ale inak sa tu nič nepohne. Treba však povedať, že je zasadené do krásneho prostredia a kvôli výletom do okolia sa sem oplatilo prísť. Idylku vysokých kopcov, množstva zelene a rieky kazí len komín.

alaverdi001.jpg
V centre Alaverdi

alaverdi002.jpg
Staré paneláky zaspali v čase

Tak predsa sme natrafili na život. Dolu pri rieke sú vedľa seba dva podniky s plastovými stoličkami, stolíkmi a slnečníkmi. Objednáme si vychladené pitie a kebab. Ten sa im skutočne vydaril a tak si na prvom arménskom jedle skutočne pochutnáme. Po večeri sa pomaličky vrátime do hotela a zakecáme sa so správkyňou. Je Gruzínka, ale žije tu už niekoľko rokov a tak sa pýta čo všetko sme v Gruzínsku zatiaľ videli a čo sa nám páčilo. Pred nami je prvá arménska noc.

foto: Tomáš Kubuš, Odzun, Sanahin, Haghpat, Alaverdi, 11.7.2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?