Náhorný Karabach. Cesta do Čiernej záhrady

Autor: Tomáš Kubuš | 25.6.2013 o 8:04 | Karma článku: 12,28 | Prečítané:  3343x

Po tom ako sme prešli z Baku do Gruzínska, kde sme strávili niekoľko dní sme sa presunuli do Arménska. Len odtiaľto sa dá dnes totiž prejsť do „Čiernej záhrady" ako znie prezývka Náhorného Karabachu. Miesto poznačené vojnou, krvou a smrťou na prvý pohľad pôsobí tajomne a pokojne. Dvihnú sa kopce, krajina padá do údolí a v nich žijú ľudia svoje príbehy. Už sme na dosah, už stačí len krok a ocitneme sa v Náhornom Karabachu...

Ráno vstávame pred siedmou, balíme posledné veci a okolo pol ôsmej odchádzame. Ulice aj trávniky sú ešte zmáčané nočnou búrkou a všade naokolo panuje pokoj. Zastavíme taxikára a necháme sa odviezť na stanicu Kilikijan Avtokajan, odkiaľ odchádzajú maršrutky do Náhorného Karabachu. Jerevanská stanica Kilikijan pripomína rušné trhovisko, pretože väčšina spojov odchádza skoro ráno. Šofér vylezie naučenými pohybmi na strechu maršrutky a naše batohy priviaže k ostatnej batožine. Zaplatíme po 5000 dramov a počkáme pár minút, kým sa zaplnia všetky voľné miesta. Až potom môžeme vyraziť z Jerevanu na šesť hodinovú jazdu naprieč južným Arménskom. Na jej konci nás bude čakať Náhorný Karabach.

Sadnem si pri okno, pustím hudbu a sledujem ako sa mení krajina. Bájny Ararat je pokrytý snehom, no smog či hmla dotýkajúca sa jeho obrysov ho odspodu zahaľuje do jemných oblakov. Akoby to bolo dnes keď som ho v septembri 2008 sledoval na obzore po prvý krát z autobusu smerujúceho do vysnívaného Iránu. Odrazu sa objavil na ľavej strane. Krásny, majestátny, dominoval celému priestoru a ja som sa tešil ako malý chlapec, pretože Ararat, symbol diaľok sa ocitol len pár kilometrov od cesty. Južné Arménsko je hornaté a okolité kopce sa vystierajú do výšky 2500 či 2600 mnm. Za mestom Jegegnadzor ešte treba prejsť priesmyk vo výške 2344 mnm zvaný Vorotan a začneme klesať do údolia, kde je Sisian a Goris. Ani tu nechýbajú kopce so zasneženými pahorkami. Dnes vedie do Karabachu len jedna jediná prístupová cesta a to cez tzv. Lačínsky koridor. Hranicu tvorí malá budova v strede ničoho obkolesená kopcami s dvomi policajtmi. Domácim len pohľadom skontrolujú papiere a my ideme s nimi von. Opisujú si údaje z našich pasov do zažltnutej „knihy návštev“ a nezabúdajú pripomenúť, aby sme sa pri odchode zastavili a ukázali im víza. „Tie si vybavte na ministerstve zahraničných vecí v Stepanakerte“ znie rada colníkov ako ľahko sa dajú karabašské víza získať.

stepanakert001.jpg
Pohľad na údolie do ktorého zasadili Stepanakert

stepanakert002.jpg
Stepanakert a jeho centrum mesta

Náhorný Karabach, Čierna záhrada alebo Artsakh. Stále ide o jedno a to isté. Neveľké územie vtesnané medzi moslimský Azerbajdžan a kresťanské Arménsko. Miesto, ktoré začiatkom 90.rokov poznačila vojna a kde o prestrelkách na hraniciach počuť dodnes. Teším sa, že sme tu, pretože bol ďalší z mojich snov. Podobné miesta poznačené stigmou konfliktu ma jednoducho priťahujú. Či už to bol Libanon, Irán, kurdský Irak, teraz Karabach, alebo sny v podobe Pakistanu či Afganistanu, tieto miesta majú niečo do seba. Do Stepanakertu, hlavného mesta nám zostáva z provizórnej hranice ešte zhruba hodinka cesty. Náhorný Karabach vyzerá na prvý pohľad veľmi známo. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že sa mi z časti podobá na Slovensko. Zvlnené kopce pokrývajú koruny stromov, lesy sa rozutekali do všetkých smerov a krajina stúpa a padá do údolí. V nich sa skrývajú roztrúsené domčeky, ktoré miznú za ďalším priesmykom. Cesty sú rozbité, plné výtlkov a vzadu v maršrutke to miestami slušne natriasa. Za ostrou zákrutou začneme klesať a v údolí pod nami sa konečne rozprestrie Stepanakert. Sledujeme ako sa rozbieha do všetkých strán a hoci má len niečo cez 55 000 obyvateľov, pôsobí väčší než v skutočnosti je.

Už len chvíľu sa ocitneme sa v jeho uliciach. Malú autobusovú stanicu tvorí udupaná hlina trochu premočená nedávnym dažďom a polorozpadnutá budova z ktorej každú chvíľu niekto vyjde von a zase sa stratí v jej prítmí. Nikto by si nebol tipol, že je hlavnou stanicou. Celým Stepanakertom prechádza široká hlavná cesta okolo ktorej sa odvíja celý život. Odbíjame pristavených taxikárov s tým, že vieme kam máme ísť, hoci to v skutočnosti len tušíme. Máme namierené k hotelu YMCA, ktorý miestni sem tam prezývajú aj Kars, tak sa pýtame na cestu. Chvíľku sa motáme mnohými postrannými uličkami a s batohmi na chrbte pútame pozornosť azda každého, kto si nás všimne. Po malom zaváhaní spôsobenom zlou odbočkou stojíme o pár minút na recepcii hotela. „Všetky izby máme plné“ prekvapí nás svojou odpoveďou milý pán v stredných rokoch. Sme trochu zaskočení. Čakali by sme to kdekoľvek, ale nie tu. Práve dnes sem totiž prišiel nejaký športový oddiel a všetky izby zaplnili oni. „Poďte so mnou“ hovorí a vedie nás na ulicu k bráne rodinného domu s číslom 23 z ktorej už pred rokmi opadla farba. Rozpráva sa s majiteľom domu, ktorý v ňom žije s celou rodinnou a z úsmevu na oboch tvárach je jasné, že má pre nás dobré správy. „Môžete bývať tu“ víťazne sa na nás pozrie, podá ruky a musí sa vrátiť do hotela. Veľký dom má jednu izbu na prenájom a rodina si za osobu zapýtala 3500 dramov čo je necelých 7 euro. Tu v Karabachu sa platí arménskou menou a tak sú všetky ceny v dramoch. Stará izba je jednoduchá na druhom poschodí s výhľadom do záhrady, ale byť tu priamo v Stepanakerte u domácej rodiny je zážitok. Hlava rodiny nás prevedie ich bytom, ktorý je pomerne vkusne zariadený.

Batohy necháme v izbe a prvé čo musíme v Karabachu spraviť, je návšteva ministerstva zahraničných veci. V kancelári stačí vyplniť tlačivo, priložiť fotku, zaplatiť tri tisícky a v pase sa po desiatich minútach vyníma exoticky vyzerajúce karabašské vízum. Už len stačí nahlásiť názvy miest v ktorých by sme sa chceli pohybovať a je to. „Agdam? Zakryto!“ znie rázna odpoveď po tom ako sa spýtam či je pohraničné mesto Agdam prístupné turistom. Neradi tam púšťajú ľudí, pretože niekedy veľké prosperujúce mesto premenila vojna na mŕtve ruiny bez akéhokoľvek života. Až teraz, keď máme všetky dokumenty v poriadku sa môžeme oddať objavovaniu Náhorného Karabachu.

stepanakert021.jpg
Hlavné mesto Náhorného Karabachu - Stepanakert

Vymysleli sme, že kým nie je veľa hodín, spravíme si výlet do neďalekého mesta Askeran a až potom sa vrátime sem a pozrieme si Stepanakert. Kúsok od hlavnej stanice natrafíme na taxikára s úsmevom plným zlatých zubov. Navrhneme mu Askeran a čakáme koľko si za neho zapýta. Hneď na začiatku hovorí normálnu cenu, tak za sebou zatvoríme dvere jeho starého, polorozpadnutého auta. Askeran leží od Stepanakertu len 15 kilometrov, no aj tak trvá cesta vďaka rozbitým vozovkám dlhšie než by mala.

Náhorný Karabach nie je miestom, kam by človek prišiel obdivovať pamiatky. Krajina ich má málo, ale niektoré miesta stojí za to vidieť. Východne od hlavného mesta leží Askeran známy tiež aj ako Mayraberd. Jeho názov ešte aj dnes niektorým naháňa strach, pretože v Askerane vzišla prvá iskra konfliktu, ktorý sa v regióne rozhorel a stál život príliš veľa ľudí. Dnes žije mesto pomalým, dalo by sa povedať až pokojným životom vzhľadom na to, koľko zlého si vytrpelo. Okrajom mesta sa tiahnú dlhé múry niekdajšej pevnosti. Ešte v polovici 18.storočia ju nechal postaviť miestny chán Panách Ali Chán a o 50 rokov neskôr poslúžila na obranu v perzsko-ruských vojnách. Turista sem takmer nezavíta a preto celé okolie a múry pevnosti pohlcuje vysoká suchá tráva. Pôsobí veľmi zanedbaným dojmom, ale to je aj tým, že počas poslednej vojny tu mali Arméni svoje veliteľstvo a aj pevnosť zjazvili hrôzy konfliktu. Z hradieb ostalo do dnešných dní aj niekoľko zaoblených bastiónov a pri pohľade na krajinu človek vidí, že majú viac než kilometer a ťahajú sa až na neveľký kopec na ktorom sa usadia. Ocitneme sa v strednej časti pri múroch keď začujeme hlasný krik nášho taxikára. „Stojte! Dávajte si pozor kam šliapnete“ kričí náš taxikár. „Míny!“ prvé čo mi napadlo v tom momente. V Karabachu je dosiaľ niekoľko zamínovaných miest a aj cestou do Askeranu sa z niektorých značiek usmievajú lebky s prekríženými hnátmi. „Dávajte si pozor, lebo tam môžu byť hady!“ zakričí druhý krát, keď vidí ako sme zostali bez pohnutia stáť. Vydýchli sme si. Škoda, že celé okolie pevnosti je tak nesmierne zanedbané, ale ľudia tu majú určite iné priority ako sa starať o majáky minulosti. „Ešte sa u Vás strieľa?“ opatrne sa pýtam taxikára, ktorý nás vezie naspäť do Stepanakertu. „Dnes sa ešte nestrieľalo, ale včera áno“ odpovedá slová s takou ľahkosťou akoby to bola každodenná rutina. Žiaľ, nie je to až tak veľmi ďaleko od pravdy. Hlavou mi prebleskla správa, že týždeň pred našim odchodom som čítal doma o štyroch mŕtvych po prestrelke na hranici. Z domu to bolo ďaleko, tu sú tie príbehy akosi blízko. Len stačí natiahnuť ruku. „Netreba sa ničoho báť, strieľa sa len na hranici nie v mestách“ dodá úsmevom plným zlatých zubov akým sa môže popýšiť nejeden muž z týchto končín. Kde presne sa strieľalo nepovie, pretože je to vraj tajomstvo. Aj on bojoval. „Všetci moji priatelia išli bojovať za našu vlasť“ povie a odmlčí sa. „Nie všetci sa vrátili k svojim matkám. Vojna je svinstvo, ale nikdy nemôžte niekoho nechať, aby si prišiel vziať to čo mu nepatrí“. Aj po toľkých rokoch cítiť trpkosť v jeho hlase.

askeran001.jpg
Pevnosť starého Askeranu

askeran002.jpg
Jeden zo starých bastiónov

askeran003.jpg
Kamenné hradby obkolesuje vysoká tráva

askeran004.jpg
Hradby sa plazia krajinou ako veľký kamenný had

askeran005.jpg
Torzo kamennej pevnosti

askeran006.jpg
Pevnosť v Askerane

askeran007.jpg
Niekdajšiu pevnosť dnes pretína cesta

askeran009.jpg
Pri pohľad z diaľky

Pár kilometrov pred Stepanakertom leží symbol Náhorného Karabachu s názvom Tatik Papik. Ide o sochu dedka a babky, ktorá symbolizuje hory tejto kopcovitej oblasti. Takmer vždy ak je v knihe či televízii niečo o Karabachu, nesmie tam chýbať tento významný symbol. Stojí na neveľkom kopčeku kúsok od hlavnej cesty. Sme tu s jednou domácou rodinou, ktorá sa prišla k pamätníku odfotiť. Každý chce mať fotku ako stojí pred svojimi „starými rodičmi“.

stepanakert003.jpg
Symbol Náhorného Karabachu

stepanakert004.jpg
Tatik a Papik

stepanakert005.jpg
Monument národnej hrdosti

stepanakert006.jpg
Tatik a Papik

stepanakert007.jpg
V škáre sa objaví sem tam aj umelý či živý kvet

stepanakert008.jpg
Hoci pôsobí Tatik a Papik monumentálne, v skutočnosti nie je obrovským

S taxikárom sa dohadujeme, kde nás v Stepanakerte vyhodí. „Ak chcete odveziem Vás k múzeu o našej vojne.“ Náš záujem ho veľmi potešil a hoci to je zachádzka, ďalšie peniaze si nepýta. O pár minút stojíme pred neveľkým múzeom. Hŕstka dôchodcov nás víta a hneď zisťujú odkiaľ sme. „Čechoslovákia? Očen charašo“. Starých odpaľovacích zariadení sa pomaly dotýka hrdza. Pôsobia ako keby ich chlapi robili priamo na kolene. „S takými sme bojovali“ ukazuje na ne jeden zo skupiny mužov. Vo vnútri sa na nás mlčky pozerajú tváre mladých aj starších mužov, ktorí sa nevrátili z vojny. Mám pocit, že ich pohľady sú všade. Čiernobiele pohľady, ktoré sa nedožili farby. O čosi zaujímavejšie je múzeum nezvestných vojakov. Ujala sa nás staršia pani, ktorej čas premenil vlasy na šediny a ochotne nás sprevádza každou jednou miestnosťou. Portréty, desiatky očí plných snov, nádejí či túžob. Zachveje sa jej hlas a ukáže na starostlivo poskladaný svadobný oblek za sklom. „Môj syn Spartak sa v ňom oženil a o tri mesiace odišiel do vojny“ chvíľku sa odmlčí a jedným dychom dodá „to bol posledný deň kedy sme ho videli“. To sú momenty kedy človekom chtiac-nechtiac prejdú zimomriavky, ale nedá na sebe nič tušiť lebo nevie ako sa zachovať. „Naša nevesta sa s tým nezmierila a o pár rokov umrela aj ona“ dodá. Odrazu prestali byť čiernobiele tváre na obrázkoch anonymné a cítiť z nich smútok. Aj jej syn je jedným zo 710 nezvestných vojakov o ktorých do dnes nikto nič nevie. Zmizli, stratili sa, môžu byť pochovaní alebo dokonca stále v azerbajdžanskom väzení. Všetky údaje o zmiznutých vojakoch ležia naukladané na sebe vo veľkých poličkách. Rodiny dúfajú, že sa stane zázrak a ich syn sa vráti domov. „Pár takých zázrakov sme zažili“ povie matka strateného syna. Prešlo šestnásť rokov. Z chlapcov mohli byť dnes muži s rodinami, ale niekto to zariadil inak. Smutné miesto plné smutnejších príbehov. Náhorný Karabach je nimi popretkávaný celý. Pred rozlúčkou sa s pani ešte chvíľku zhovárame a napokon nás odmení brožúrou a kalendárom. Napísala niekoľko kníh a je prezidentkou celého spolku.

stepanakert009.jpg
V múzeu padlých a nezvestných vojakov

stepanakert010.jpg
Čiernobiele fotografie, tých ktorí sa nevrátili

stepanakert011.jpg
Celé steny sú posiate fotografiami

stepanakert012.jpg
Vojna sa odrazila aj na výzdobe kobercov

stepanakert013.jpg
Múzeum dokresľujú nielen fotografie

stepanakert014.jpg
Siene múzea zapĺňajú fotografie

stepanakert015.jpg
Naša pani sprievodkyňa s fotografiou svojho syna

Pomaly kráčame smerom do centra mesta, no keď natrafíme na malý podnik s jedlom, neváhame. Sadneme si do poloprázdnej miestnosti a vychutnáme si kebab v chlebovej placke na neskorý obed. Na veľkom námestí v centre Stepanakartu stojí niekoľko budov, ktoré nezapadajú medzi ošarpané paneláky. Dominantou celého priestoru je nepochybne prezidentský palác, kde sídli karabašský prezident Bako Sahakyan. Pripomína kváder typický pre socialistickú architektúru a akonáhle milicionár spozoruje, že sa fotoaparát pohol smerom k palácu, máva rukami, aby sme nefotili. Pri prezidentskom paláci je aj niekoľko iných podobne ladených budov, kde sa skrýva štátny aparát. Námestie pred nim je takmer ľudoprázdne, ozdobené terasou a bankou s vežou až nápadne pripomínajúcu katedrálu. Náhorný Karabach ešte koncom roka 1991 vyhlásil referendum, kde sa malo rozhodnúť o jeho budúcnosti. O pár týždňov na to vyhlásilo územie svoju samostatnosť, no žiadna z krajín sveta ju neuznala. Už vtedy zúril týmto hornatým regiónom ozbrojený vojenský konflikt. O Náhorný Karabach sa usilovali ako Arméni, tak aj susedný Azerbajdžan a dodnes nie je spor vyriešený. Vojna skončila oficiálne v roku 1994, ale prestrelky na horúcej hranici trvajú v pravidelných intervaloch do dnes.

stepanakert016.jpg
Hlavné námestie v centre Stepanakertu

stepanakert017.jpg
Socialistická architektúra na hlavnom námestí

stepanakert018.jpg
Prezidentský palác

stepanakert019.jpg
Aj na námestí vyrastajú nové budovy

stepanakert020.jpg
Domy na námestí prešli rekonštrukciou

Ulice lemujú staré socialistické paneláky. Svoje najlepšie roky majú dávno za sebou, ale silou vôle či akousi zotrvačnosťou ešte stále držia pokope. Ľudia sedia na svojich balkónoch s rozvešaným prádlom a hľadia dolu do ulice. Aj v uliciach je nezvyklo ticho, žiaden čulý ruch či ľudia rozlietaní do všetkých smerov. Sem tam sa niekto prejde a už sa za ním zatvárajú dvere na vchode. Akoby nikto nechcel tráviť čas vonku, ale doma medzi svojimi stenami. Obchody sú na tom o čosi lepšie a keď nakukneme do niektorých z nich tak vidíme, že aspoň tie nezívajú prázdnotou. Dievčatá tu v Karabachu sú veľmi pôsobivé a na prvý pohľad sa mi zdá, že sa usmievajú o čosi viac ako ich rovesníčky v Arménsku. Ich očí tmavé ako čierna noc majú v sebe kus akejsi peknej divokosti. Ženy, najmä tie staršie tu väčšinou nosia kvietkované šaty a mladé baby čo sa týka oblečenia sa viac upínajú na Európu. Muži si zase neodpustia košeľu, nohavice a často krát práve vyleštené topánky. Pri stretnutí sa pobozkajú na lícia a potrasú pravicou. Stepanakert nemá takmer žiadne pamiatky, takže túlanie sa jeho ulicami je viac menej o sledovaní života tu v zabudnutom kúte sveta.

stepanakert022.jpg
Staré paneláky Stepanakertu

stepanakert023.jpg
Ulice aj cesty sú pomerne prázdne

stepanakert024.jpg
Život pod panelákmi

stepanakert025.jpg
Paneláky pri hlavnej ceste sú staré a ošarpané

stepanakert026.jpg
Rozhovor na rohu ulice

stepanakert028.jpg
Nie všetky paneláky pôsobia rovnako

stepanakert029.jpg
Oddych spestrený farbami

Neďaleko menšieho námestia sa pod stromom objaví čajovňa a za rohom našli svoj domov mäsiari so svojimi maličkými obchodíkmi. Mäso sa hojdá na veľkých železných hákoch a ľudia si ho odnášajú v igelitových taškách či zabalené v novinách. Časť z nich končí aj v podnikoch odkiaľ sa dvíha vôňa dreveného uhlia. Obrovské šašlíky aj kebaby sa grilujú na rozpálených roštoch a málokto im dokáže odolať. Večer sa rohy ulíc akoby premenili na miesta spoločenských stretnutí, pretože takmer na každom sedí dvojica či skupinka ľudí debatujúcich o všetkom možnom. Odrazu je vonku úplne odlišný svet, než ten aký tu bol počas dňa. Tu dvaja starší páni v ošúchaných sakách pri rozhovore nevnímajú okolitý svet a o pár sto metrov ďalej zase skupinka mladých chalanov a človek získa pocit, že život zo Stepanakertu ešte nevyprchal.

stepanakert030.jpg
Smerom k menšiemu námestiu v centre mesta

stepanakert031.jpg
Kruhový objazd a typická architektúra

stepanakert032.jpg
Dievčatá z Karabachu

stepanakert033.jpg
Cez ulicu

stepanakert034.jpg
Mäsiarstvo priamo na ulici

Večer si sadneme do čajovne pod strom a objednáme veľký čajník zeleného čaju. Pri jeho vôni a chuti ešte dlho sedíme, popíjame, kecáme a tešíme sa z toho, že sme tu.

foto: Tomáš Kubuš, Stepanakert, Askeran, 14.7.2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?