Mysleli sme si, že cesta z Akhaltsikhe do Kutaisi povedie cez hory Mescheti a pomedzi priesmyky, ale napokon kopírujeme železničnú trať a prechádzame mestom Borjomi, kde ležia známe minerálne pramene a pochádza odtiaľto aj veľmi dobrá minerálka. V jeho okolí sa rozprestiera národný park s rovnakým menom a popri ceste sa dvíhajú kopce vysoké 2000-2500 metrov. V Kutaisi sa ocitneme za tri hodiny. Trasa, ktorou sme išli je síce dlhšia, ale vďaka tomu, že sa maršrutka nemusí šplhať do priesmykov, je rýchlejšia takmer o hodinu.
Mesto Kutaisi bolo už v staroveku známe ako hlavné stredisko bájnej krajiny Kolchida, kam sa dostal legendárny Jáson s Argonautmi pri hľadaní zlatého rúna. Kráčali tadiaľto legendy a staré príbehy tu zostali živé dodnes. Už len samotná legenda nás nenechala chladnými a vedeli sme, že počas nášho putovania touto zázračnou krajinou sa tu musíme zastaviť. Aj my hľadáme zlaté rúno, no stále viac prichádzame na to, že možno je len synonymom pre zlatých ľudí, ktorých stretávame a nádherné pamiatky, ktoré vidíme. Len čo nás maršrutka vyhodí na malom parkovisku, vezmeme si taxík do centra k hlavnému námestiu Davit Aghmasheneblis Moedani, aby sme sa vedeli ľahšie zorientovať. Z hlavného námestia vychádza dlhokánska ulica s názvom Tbilisi, kde by sa malo dať ubytovať. Hľadáme dom s označením „6", no chvíľku to trvá, kým sa dostaneme pred bráničku. Mediko a Suliko Gvetadze v ňom majú prenajímajú izby. Vo dverách nás víta staršia šedivá pani domu a hneď nám ukazuje našu izbu ešte predtým, než sa vôbec začneme baviť o cene. Je tu príjemne, takže nemáme dôvod odchádzať. Zložíme veci, na chvíľku si oddýchneme a ideme objavovať Kutaisi a jeho okolie.
Divadlo v Kutaisi
Odchádzame do ulíc, no rodina má pre nás ešte iný program. Dnes je tu na návšteve dcéra s rodinou a tak je v dome poriadne rušno. „Sadnite si k nám a najedzte sa" povie Suliko. Dlhý stôl v obývačke je už prestretý a na ňom rozvoniava jedlo. „Ste predsa hostia, tak ochutnáte naše jedlo" hovoria. Dá sa vôbec odolať? Dnes sa podáva tradičné lobio, ktoré predstavuje akúsi pastu či kašu vytvorenú z roztlačenej fazule a ochutenú koreninami, cesnakom či dokonca vlašskými orechmi. Vynikajúce jedlo v ktorom cítiť to, že ho pripravovali doma. Aké by to však bolo Gruzínsko, keby na stole nepristála fľaška? Pani domáca sa zhostí úlohy hostiteľky a do malých pohárikov nám nalieva nápoj zvaný čača. Je to tradičný gruzínsky alkohol, ktorý sa podobá na brandy a vyrábajú ho zo zvyškov, ktoré zostanú po lisovaní hrozna. Vyrábajú ju doma sami a tak sa chcú pochváliť jej chuťou. „Má okolo 60-65%" u úsmevom hovorí Suliko. Dvihneme poháre a čaká nás prípitok. Tie si Gruzínci vedia vychutnať a tak pani s pohárikom v ruke odrieka „modlitbu" pre nás, aby sme šťastne dorazili vždy do cieľa a nech nás všetky maršrutky odvezú, tam kam budeme chcieť. Na maršrutky som si ešte nepripíjal, ale má to svoje čaro. Najmä to, že sme sa ocitli v gruzínskej domácnosti, kde nás po pár minútach berú ako priateľov. Domáci ju pijú ako vodu, no mne zostalo poriadne horúco. Prázdny pohárik pristane na stole, no to je chyba. To totiž znamená, že sa musí hneď doliať a tak si pripijeme znovu. Za desať minút ich obrátime tri a až potom sa môžeme ísť prejsť von. Prvých pár krokov v rozpálenej ulici je akýchsi nesmelých, ale rýchlo to prejde.
Predtým, než sa pustíme do objavovania Kutaisi si chceme obehnúť okolie s nádhernou katedrálou Gelati. Na námestí stretneme oddychujúceho taxikára a ten sám od seba vyrukuje s veľmi dobrou cenou. Prihodíme ešte zopár lari a presvedčíme ho, aby nás vzal okrem Gelati aj ku kláštoru Motsameta. Kostolov, kláštorov či katedrál by sme v Gruzínsku našli nespočetné množstvo, ale niektoré jasne vynikajú nad ostatnými. Takou je aj katedrála Gelati, ktoré si pod svoje ochranné krídla vzalo aj UNESCO. Z Kutaisi stačí prejsť len desať kilometrov, kým sa ocitneme na mieste. Za mestom sa krajina otvára do údolí nad ktorými rastú kopce a z diaľky pozorujeme siluetu svätostánku. Z diaľky pripomína Gelati majestátnu stavbu vyrastajúcu z perfektne upraveného trávnika. V tieni kamennej brány odpočíva staršia žena, ktorá si tu našla útočisko pred ostrým slnkom. Pohľad na katedrálu je nezabudnuteľný, akoby každý jeden kúsok kameňa bol určený vopred na stavbu akou je táto. Každý detail, každý stĺpy, oblúk perfektne sedia. Hŕstka ľudí posedáva pod stromami a ďalší sa potulujú neďaleko kamenných náhrobkov. Prekvapí ma koľko mladých ľudí zavítalo ku katedrále, aby si tu v tichu posedeli a možno popremýšľali nad svojimi životmi.
Malý kostolík v blízkosti katedrály
Katedrála Gelati
Katedrála Gelati
Areál katedrály
Gelati zapísalo UNESCO aj do svojho zoznamu Dievčatá si cez vlasy elegantne prehodia šatku a vstúpia dnu. Celé vnútro, všetky steny, klenby, kupoly sú pomaľované starými maľbami. Behať po nich očami je ako listovať si hrubú knihu plnú obrázkov. Všetci majú hlavu zaklonenú tak akoby chceli zočiť nebo, ktoré tu nahradila veľká kupola. Obrázky pripomínajú príbehy Nového Zákona a ja sa teším z každého ďalšieho, ktorý nájdem a spoznám. Tu človek ani na sekundu nezapochybuje, že by Gelati nemala patriť do zoznamu svetového dedičstva. Kvôli maľbám takmer zabudneme, že je katedrála miestom posledného odpočinku významného gruzínskeho kráľa Dávida IV. Staviteľa. Bol to on kto v roku 1106 prikázal postaviť toto výnimočné miesto. Vonku pri kamennom altánku je tiež niekoľko starých fresiek, ale tie sa už pozvoľna strácajú. Jeden z mníchov kráča trávnikom a v rukách drží krásnu ikonu. Celý čas si ju drží na prsiach a jeho dlhá šedivá brada sa dotýka jej okraju. Každý kto ide okolo sa môže pristaviť a ikonu si prezrieť z tesnej blízkosti.
Fresky v interiéry katedrály
Celý interiér vypĺňajú staré fresky
Pri ikone
Pod farebnou kupolou
Hľadaním scén na stenách tu človek strávi veľa príjemného času
Nádherný interiér
Zástup svätých
Steny plné obrázkov
Kňaz s ikonou pred katedrálou
Katedrála Gelati
Majestátnosť katedrály
Len pár kilometrov od katedrály Gelati sa z vŕšku pokrytého lesom dvíhajú dve veže kláštora Motsameta a kúsok starej hradby. Je síce o poznanie menší, než ten predošlý a na prvý pohľad pôsobí ako novostavba, opak je pravdou. O jeho histórii hovorí aj miestna legenda. „Odjakživa na tomto mieste žili kresťania, ale keď prišli Arabi s novým náboženstvom narazili na tvrdý odpor. Aj napriek tomu sa im však podarilo zabiť gruzínskych princov Davida a Konstantina. Kresťanstvo však zostalo v tomto kúsku zeme aj naďalej." Ďalšia z legiend hovorí, že telá dvoch princov zostali neporušené a uložili ich do kláštora, no s príchodom Červenej armády sa nadobro stratili. Jeho stavitelia umiestnili kláštor do nádherného prírodného prostredia. Dolinou sa tiahne kaňon, ktorý v priebehu vekov vyhĺbila rieka Tskaltsitela a všade naokolo tancujú vo vetre zelené koruny stromov. „Nezabudnite prejsť popod oblúk" lúči sa s nami mladík s ktorým sme sa dali do reči. Miestni veria, že každý kto tri krát za sebou prejde popod oblúk vedúci do kláštora, dotkne sa ho a zaželá si niečo, tak mu to David s Konstantinom splnia. Je tu pomerne veľa domácich Gruzíncov. Prišli si spríjemniť letný deň návštevou kláštora a pri tej príležitosti si nenechajú ujsť ani želanie. Drevené dvere kláštora sú uzatvorené, ale dnu by sme nádherné maľby ako v Gelati nenašli. Kým ten fascinoval svojou výzdobou, Motsameta dokáže očariť prírodou naokolo.
Kláštor Motsameta pri pohľade z diaľky
Brána ku kláštoru
Pohľad na kláštor
Pred kláštorom
Vežičky kláštora sa snažia ukryť
Nazad v Kutaisi sa necháme vyhodiť pri kláštore Mtsvane Kvavila nad riekou Rioni. Musíme zísť dole až do centra mesta, aby sme ju mohli prekročiť a prejsť na druhý breh. Rioni je slávna rieka, pretože sa predpokladá, že práve po nej sa mal plaviť nebojácny Jáson so svojou družinou za zlatým rúnom. Mnohí historici veria, že bájna Kolchida ležala priamo tu na mieste dnešného Kutaisi a bola tak cieľom epickej výpravy aj mestom známeho kráľa Aiéta, syna božského Hélia. Ten vlastnil zlaté rúno a podľa veštby bude kráľom dovtedy, dokým bude u neho. Jáson však túžil rúno doniesť do svojej vlasti. Kráľ Aiétes mu povedal, že mu ho dá, ak splní nesplniteľné podmienky v ktorých musel s býkmi, ktoré mali kovové nohy a plamenné nozdry poorať pole, musel zasiať dračie zuby a keď z nich vyrastú vojaci, musí ich všetkých zabiť. Iba vtedy dostane zlaté rúno. Ak nie, zahynie on a všetci Gréci. Jásonovi pomohla Héra, Athéna, no najviac vďačí Médeii, dcéry kráľa Aiéta, ktorá k nemu zahorela láskou. Pomocou svojich kúziel omámila draka, strážca rúna a tak ho Jáson konečne mohol držať vo svojich rukách. Mohol sa vrátiť domov nielen s rúnom, ale aj s Médeou. Človekom prechádzajú zimomriavky z pohľadu na rieku, kde sa mohli všetky tieto príbehy odohrávať.
Naspäť v Kutaisi pri kláštore Mtsvave Kvavila
Na kopci nad mestom sa vyníma katedrála Bagrati ku ktorej vedie niekoľko desiatok schodov. Koľko sme ich už vyšliapali na tejto ceste? Obrovská katedrála Bagrati z 11.storočia je podobne ako Gelati zapísaná v zozname UNESCA, no pre nás predstavuje mierne sklamanie. Takmer celé jej telo je ukryté pod lešením, pretože sa rekonštruuje. Všade je rozhádzaný bordel zo stavby, igelity, kartóny, náradie a nebyť obrázkov, ani by sme poriadne nevedeli ako by vyzerala. Podľa historických záznamov ju postavil kráľ Bagrat III. ktorý je známy tým, že zjednotil východné a západné Gruzínsko do jedného celku. Chvíľku sa motáme v okolí katedrály, no najkrajšou časťou je malá kamenná zvonica. Spoza katedrály sa aspoň otvorí krásna panoráma celého mesta, kde vidno desiatky nízkych domov poprepletaných so zelenými korunami stromov.
Zvonica pri katedrále Bagrati
Katedrála Bagrati sa pred nami skryla do lešenia
Panoráma Kutaisi
Kríž nad mestom
Prejdeme sa trhoviskom, ale vidno na ňom, že sa blíži podvečer a cítiť z neho opustenosť, hoci sa jeho uličkami stále túlajú ľudia. Predávajú zemiaky, cibuľu, rajčiny, broskyne či melóny a nechýba tu ani žltá cisterna v ktorej čapujú kvas. V priľahlom parku je naopak príjemne živo. Takmer každá lavička je obsadená ľuďmi. Skupinky mladých sedia, popíjajú a zhovárajú sa, zatiaľ čo dôchodcovia hrajú karty. Hľadáme niečo pod zub, no veľmi sa nám nedarí. Až malý, takmer skrytý podnik v jednej z bočných uličiek nás poteší. Aljak si objedná tradičnú adžarskú chačapuru, ktorá je plnená syrom a na vrchu je rozbité vajce a naukladané plátky masla, aby sa roztiekli po ceste. Ja sa pýtam čašníčky čo majú, no len mi nevrlo vtlačí do ruky jedálny lístok v gruzínčine. Na otázku, či by mi vedela s niečím pomôcť, aby som si vedel vybrať len odvrkne, že nie. Nič to, dám si minerálku a pri ceste domov si na ulici zoženiem syrový koláč. Vrátime sa k námestiu Davit Aghmasheneblis, aby sme si ešte pozreli budovu divadla a historické múzeum. Všetko je tu upravené, ako zo škatuľky, bez jedinej smeti na zemi. Včera sa tu vraj totiž zastavil prezident Saakašvili a tak muselo byť mesto tip top.
Miestne trhovisko na sklonku dňa
Nesmie tu chýbať ani žltá cisterna
Cigareta na trhu
Adžarská chačapura
Socha Dávida Staviteľa
Na izbe oddychujeme, píšem denník. Pani domu nám ešte príde ukázať fotky, ktoré jej poslali ľudia z celého sveta, ktorí sa u nich zastavili. Takmer na všetkých sa chlastá, tak sme celkom radi, že manžel ešte nie je doma, pretože by sme sa tomu už asi nevyhli. Vychystáme sa spať, no ešte dlho predtým, než zaspím si v hlave prehrávam momenty z tohto dňa plného toľkých krásnych vecí.
foto: Tomáš Kubuš, Kutaisi, Gelati, Motsameta, 19.7.2010
