Batumi a Gonio. Na brehu Čierneho mora

Autor: Tomáš Kubuš | 25.8.2013 o 8:02 | Karma článku: 9,05 | Prečítané:  1072x

Našou poslednou zastávkou na putovaní Gruzínskom sa stalo prímorské letovisko Batumi. Počasie nebolo stvorené na kúpanie sa vo vlnách Čierneho mora, tak sme sa aspoň túlali mestom a natrafili na legendárne zlaté rúno. Nielen Batumi dokáže prilákať návštevníkov, ale aj zaujímavé ruiny starovekej pevnosti v mestečku Gonio len pár kilometrov od tureckých hraníc...

Za prístavným mestom Poti sa na obzore vyrysuje hladina Čierneho mora. Už je to pekných pár dní, čo sme si na promenáde v Baku namáčali nohy do Kaspiku a dnes sa mi očí hýbu v takte vĺn Čierneho mora. Čím bližšie sme k Batumi, tým viac vidíme malých mestečiek roztrúsených na brehu, ktoré sa počas leta premenia na výletné strediská. Všade sú hotely, penzióny, reštaurácie, podniky či kempy a ľudia pobehujú na pláž aj z pláže. Klasická letná pohoda. Slnečníky sa dnes veľmi nerozkladajú, pretože je pod mrakom a skôr začne popŕchať ako by mali pražiť slnečné lúče. More je rozbúrené, plné spenených vĺn, ktoré musel rozhnevať vietor a oni si teraz vybíjajú energiu na bičovaní kamenných zátok.

Pred tým, než sa ocitneme v uliciach Batumi ho sledujeme z diaľky ako sedí učupené v peknej, pôsobivej zátoke. Tesne pred mestom stojí dôležitý prístav plný zariadení na naloďovanie veľkých kontajnerov. Maršrutka zastaví medzi prístavom a mešitou, tak si len vyberieme našu malú mapku, aby sme sa zorientovali a vydali sa hľadať lacný hotel s názvom Iliko. Pre istotu si cestu k nemu ešte overíme u domácich a keď aj oni ukážu tým správnym smerom, tak nám neostáva nič iné, než kráčať. Hotel leží v nenápadnej bočnej uličke, ktorou sa dostaneme na nádvorie veľkého domu. S majiteľom sa chvíľku rozprávame a napokon zjednáme izbu z 50 lari na 40, čo je o trošku viac než sme čakali, ale stále relatívne dobrá cena. K izbe dostaneme aj kúpelňu, kde voda raz tečie, raz preteká a inokedy zase netečie vôbec. Zhodíme batohy, pár minút si oddýchneme v horizontálnej polohe a ideme objavovať.

Ulice Batumi v našej štvrti sú celé rozkopané akoby čakala na mesto veľká rekonštrukcia. Ťažké stroje víria prach, všade sú obchádzky, kopy hliny a pocit, že sa mi tu nepáči. Keby to bola jedna ulica, nepoviem, ale mám pocit, akoby tu normálne chodníky ani neboli a stále prekračujeme jamy, blato a napršané kaluže. Zadívam sa na domy a ich fasády a našťastie ma prvotné sklamanie prejde. Sú krásne, staré, s farebnými fasádami, okenicami či dvermi a ešte stále z nich cítiť akýsi aristokratický nádych. O pár ulíc ďalej sa ulice rozostúpia do parku odkiaľ sa dvíhajú dve vysoké zvonice Katedrály Matky Božej. Svojim výzorom pripomína skôr svätostánok z Európy, než z Gruzínska. Jej stavitelia si vybrali gotický dizajn, hoci katedrála uzrelo svetlo sveta až v posledných rokoch 19.storočia. Zaujímavosťou je aj to, že najprv sa ľudia chodili modliť k oltáru, no po tom ako ho Sovieti násilne zatvorili sa oltár po znovu otvorení premenil na ikonostás.

batumi001.jpg
Katedrála Matky Božej

batumi002.jpg
Katedrála Matky Božej

batumi008.jpg
Uličkami Batumi

Pozrieme sa do mapy a naberieme kurz more, aby sme sa pozreli na promenádu. Objavíme sa na námestí posiatom gruzínskymi a európskymi vlajkami. Gruzínci snívajú o tom, že sa jedného dňa aj oni stanú členom Európskej únie a po celej krajine sme si všimli viac európskych vlajok, než u nás doma. Na rohu námestia stojí neveľký ortodoxný kostolík a najpútavejším bodom celého priestoru sa stala vysoká, moderná Hodinová veža so strechou, ktorej farba sa podobá zlatu. Celé námestie je nové a keď ho dokončia, stane sa pýchou novodobého Batumi, ktoré má zo všetkých gruzínskych miest azda najviac vykročené do 21.storočia. Priľahlé ulice si však nesú so sebou patinu storočia minulého a tak sa v Batumi na mnohých miestach striedajú historické epochy ako na bežiacom páse. Nebo nad Čiernym morom je šedé a pochmúrne tmavé. Pôvodne sme mysleli, že by sme v Batumi zostali dlhšie a oddýchli si pri mori, ale počasie náš nápad zatrhlo skôr, než sme ho stihli rozvinúť. Chvíľku hľadíme do rozbúrených vĺn a na obrovské trajekty naplnené kontajnermi s ktorými to ani len nepohne. Promenáda žije od večera do rána, ale s pribúdajúcimi hodinami sa pozvoľna zapĺňa ľuďmi. Muži, ženy, deti, ale najmä páry sem prichádzajú, aby strávili nerušene čas prechádzkou či posedením na kameňoch s výhľadom na nekonečné more. Nad mestom sa dvíhajú prenikavo zelené kopce, no ich špičky sa ukryli do hmly. Konečne sa mi začína v Batumi páčiť a zabúdam na prach a špinu rozkopaných ulíc.

batumi003.jpg
Hodinová veža

batumi004.jpg
Gruzínsky sen o Európe

batumi005.jpg
Moderná Hodinová veža

batumi006.jpg
Na námestí

batumi007.jpg
Pravoslávny kostolík

batumi009.jpg
Na brehu Čierneho mora

batumi010.jpg
Farebné paneláky

Z námestia so sochou kráľa morí Poseidona sa odrazu ocitneme na Európskom námestí. Práve ono je pomyselným centrom prímorského letoviska. Prišli sme sem do bájnej Kolchidy hľadať zlaté rúno, ale dosiaľ sa nám nedarilo. Hľadali sme pod Kazbegom, kde bolo počas tichého rána počuť len trepot vtákov letiacich k Prométeovi. Hľadali sme aj v Kutaisi, kadiaľ preteká rieka Rioni po ktorej sa plavil Jáson so svojou družinou Argonautov, ale bezúspešne. Celý čas bolo zlaté rúno tu v Batumi! Už je na dosah ruky. V strede Európskeho námestia stojí vysoká socha Médey. Na hlave má zlatú korunu, okolo krku pripnutý diadém, ľavú nohu jemne vykročila, aby sa jej rozvlnila kamenná drapéria a vo vystretej pravej ruke drží povestné zlaté rúno. Predsa sme ho našli! Rozhodneme sa ho tu nechať a keby bolo treba, robíme si do mapy krížik, aby sme sa vedeli vrátiť. Námestie Európy z ničoho nič vychrlí gejzír vody a jej čiastočky vietor roznesie až k soche a okolitým budovám. Turisti aj domáci spoločne posedávajú v malých kaviarničkách naokolo a užívajú si krásny moment. Niektorí si prišli len vypiť šálku kávy či gruzínskeho čaju, ale viacerí sa nechali zlákať výbornou gruzínskou kuchyňou. Budovy naokolo pripomínajú Paríž či iné veľkomesto, kde vyzerajú fasády ako paláce. Majú balkóny s umeleckým kovaním, vežičky, niektoré ostré črty, mramorové zábradlia a pôsobia skutočne honosne. Za námestím sa vyníma aj vysoká veža Hotelu Sheraton, ktorú postavili podľa vzoru veže slávnej knižnice z egyptskej Alexandrie.

batumi011.jpg
Poseidon ukazuje na cestu

batumi012.jpg
Zaujímavé budovy na rohu Námestia Európy

batumi013.jpg
Námestie Európy

batumi014.jpg
Zlaté rúno

batumi015.jpg
Aj s takouto architektúrou sa človek v Batumi stretne

batumi016.jpg
Veža hotelu Sheraton pripomína maják z Alexandrie

batumi017.jpg
Argó a Argonauti

batumi018.jpg
Tu je! Médea so zlatým rúnom

batumi019.jpg
Médea a povestné zlaté rúno

batumi020.jpg
Námestie Európy

batumi022.jpg
Na Námestí Európy

batumi023.jpg
Veža hotelu Sheraton a malý kostolík hneď vedľa

Len tak sa vyberieme do priľahlej uličky a bezcieľne sa túlame. Začne pršať, tak sa na chvíľku skryjeme do internetovej kaviarne, no aj tak neprestáva. Aspoň sa môžeme pevne rozhodnúť, že zajtra tu neostávame a to znamená len jediné. Ideme do Turecka. Neskutočne sa už teším, hoci som v ňom pred štyrmi mesiacmi strávil takmer tri týždne. Na večeru si kúpime zopár malých pizzových koláčikov a doma na nás už čaká naša vychladená dyňa. Večer balíme batohy, aby sme boli ráno pripravení a skúšame sa osprchovať, ale neustále vypadáva voda, tak sa len nejako provizórne pooplachujeme. Pred nami je posledná gruzínska noc.

Hneď po prebudení odhrniem záves, aby som sa pozrel ako je vonku. Počasie sa nezmenilo. Stále je pochmúrne, sem tam spŕchne na niekoľko minút a z kúpania by aj tak nič nebolo. Dobre sme sa včera rozhodli, že odídeme. Vezmeme batohy a znovu sa spustia dažďové kvapky. Na ulici sa zastavíme ešte v zmenárni, aby sme si prebytočné lari vymenili za turecké líry a nájdeme si taxikára s ktorým vykšeftujeme odvoz na hranicu. Nie je odtiaľto ďaleko, ale vymysleli sme, že ešte pred tým ako pretneme gruzínsko-tureckú čiaru sa chceme zastaviť v mestečku Gonio. Ono bude posledným gruzínskym bodom na našej ceste touto rozprávkovou krajinou.

gonio001.jpg
Múry pevnosti Gonio

gonio002.jpg
Pevnosť vyrastá z prenikavo zelenej krajiny

Gonio je pomerne neznámym miestom o ktorom som sa dočítal len nedávno. V staroveku poznali Gonio pod názvom Apsaros a spomína ho dokonca aj Plínius Starší vo svojom najvýznamnejšom diele. Už v rímskych dobách tu stála pevnosť, ktorú neskôr zväčšili obyvatelia Byzancie a povrávalo sa o nej, že patrí k najväčším rímskych pevnostiam celého východného sveta. Jej impozantné, obrovské kamenné hradby stoja hneď pri ceste a pri prvom pohľade ani nie je vidno, kde končia. Brána do pevnosti je zatvorená, ale taxikár hneď spozoroval v diaľke strážcu. Chvíľku sa s nim zhovárame a ani ho netreba prehovárať a otočí veľkým kľúčom v zámke, aby nás pustil dnu. Hodinu pred oficiálnym otvorením so slovami, že keď sme už tu, bola by škoda, aby sme si pevnosť nepozreli. Skvelé, že tu môžeme byť medzi starovekými ruinami úplne sami. Po oboch stranách sa tiahnú múry končiace o niekoľko desiatok metrov ďalej, no centrálna časť pevnosti je prázdna. Svoj domov tu našla príjemná záhrada plná kvetov a ovocných stromov. Narazíme na zvyšky kúpeľov, ale už je to dávno čo sem ľudia prichádzali za očistou a rozhovormi. Neskôr po úpadku rímskej ríše tu v 14.storočí stála malá obchodná kolónia Janovčanov, ale stratila sa v osmanskom sne o expanzii a po tom ako sa v 19.storočí stala oblasť Ruskej ríše, už si na Gonio nikto nespomenul. Za pevnosťou sa dvíhajú vysoké kopce. Tu na brehu Čierneho mora sú vďaka subtropickej klíme ešte zelenšie ako inde. Poprechádzame sa medzi ruinami, nahliadneme pod striešku, kde ukrývajú staroveké kanalizačné trubky a je čas pobrať sa na hranicu. Lúčime sa so správcom, ktorý už sedí pri bráne a odpíja si z pohára čierneho čaju. Ďakujeme, nasadáme do taxíka a mizneme.

gonio003.jpg
Z pevnosti zostali dnes už len kamenné trosky

gonio004.jpg
V pevnosti

gonio005.jpg
Múry v kombinácii so zeleňou však dýchajú romantikou

gonio006.jpg
Celkom dobre zachované trubky

gonio007.jpg
Z domov za hradbami zostali len základy

gonio008.jpg
Kamenné hradby

gonio009.jpg
Zvyšky niekdajších kúpeľov

gonio010.jpg
Pevnosť krásne zapadla do krajiny

gonio011.jpg
Posledný pohľad na hradby

Nielen my, mizne aj Gruzínsko, krajina, ktorú sme si za ten čas dokázali zamilovať a ktorá ma azda najviac z celého južného Kaukazu prekvapila svojim čarom hôr, pamiatok, miest, kláštorov, jedlom aj ľuďmi. Po necelých troch týždňoch strávených v krajinách južného Kaukazu sa poberieme ďalej. Turecko! Neviem sa ho dočkať. Taxikár nás odvezie zvyšných asi 5 kilometrov na hranicu, ktorá stojí pár metrov od pobrežia a malej, bielej mešity. Neďaleko už vo vetre trepoce krásna červená vlajka ozdobená hviezdou a polmesiacom. Aby sme sa k nej dostali, tak sa musíme zastaviť pre gruzínsku pečiatku. Aj posledný krát sa gruzínski colníci ukázali v skvelom svetle. Pred cestou som mal mierne obavy či nebudú nepríjemní ako v strednej Ázii a či nebudú čakať nejaké úplatky, ale som veľmi rád, že som sa mýlil. Zdravia sa, kecáme o miestach v ktorých sme sa zastavili, pýtajú sa kde sa nám páčilo, či sme mali nejaké problémy a po takmer priateľskom rozhovore dostaneme pečiatky a zaželajú nám pekný pobyt v Turecku.

foto: Tomáš Kubuš, Batumi, Gonio, 21-22.7.2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?