Kars a Ani. Pamukov svet a stratené kostoly

Autor: Tomáš Kubuš | 27.8.2013 o 9:35 | Karma článku: 10,09 | Prečítané:  749x

Po troch týždňoch putovania južným Kaukazom sa ocitneme v milovanom Turecku. Naše prvé kroky vedú cez hory do mesta Kars, kam zasadil Orhan Pamuk dej svojho diela Sneh a spravíme si výlet k ruinám niekdajšieho slávneho mesta Ani na turecko-arménskej hranici...

Na tureckej strane hraníc si musíme ísť najprv kúpiť víza. Majú to tu opäť blbo vymyslené ako na sýrsko-tureckej hranici, pretože musíme prejsť až na koniec hranice, tam si kúpiť hlúpe víza a vrátiť sa na úplný začiatok. Až tu si potom odstojíme pol hodinovú frontu v skupine ľudí. Takmer všetko sú Gruzínci smerujúci do Turecka za nákupmi. Ešte pečiatka, prvé pozdravy v turečtine a sme v Turecku!

Prví sa na nás nalepia taxikári s otázkou, či nechceme ísť do neďalekého mesta Hopa. Jasné, že chceme, ale nie za ich ceny. Za hranicou stojí niekoľko odparkovaných dolmuşov smerujúcich do pohraničného mestečka Kemalpaşa. Kecám s vodičom, či nebude problém sa verejnou dopravou dostať z Kemalpaşa do Hopy, ale jeho „problem yok" ma upokojí. Je krásne opäť vytiahnuť turecké slovíčka a tešiť sa z toho, že ľudia naokolo rozumejú. Dokonca za dolmuş môžeme platiť aj poslednými drobákmi z Gruzínska a zvyšok doplatiť lírami. Kemalpaşa je malé pohraničné mesto plné obchodíkov a áut s gruzínskymi poznávacími značkami, ktoré sem prišli za nákupmi. Na zastávke pri hlavnej ceste chvíľku počkáme a naskočíme si na dolmuş do Hopy. Mysleli sme, že vystúpime niekde v meste a potom pohľadáme zastávku odkiaľ by sme sa pobrali ďalej, ale spolusediaci nám radia, aby sme počkali s nimi na konečnú. Tam nájdeme malý otogar s niekoľkými spoločnosťami a chalan z dolmuşu nás dovedie priamo do kancelárie, kde predávajú lístky do mesta Kars. Pekne nám to vyšlo a za necelú pol hodinku nám do Karsu odchádza autobus. Konečne sa môžeme najesť a vyberieme si na obed skvelý tost so sucukom a syrom. Odrazu sa nám celé Turecko rozlieva v ústach.

Cesta do Karsu bude podľa šoféra trvať asi sedem hodín, čo ma trochu prekvapilo, pretože som počítal maximálne s piatimi. Kilometrovo to síce nie je ďaleko, ale veľkú časť cesty musíme ísť cez hory, tak sa nám to značne predĺži. Kúsok za Hopou sa na terasovitých políčkach roztrúsených na kopcoch pestuje čaj. Tu v Čiernomorskej oblasti východného Turecka sa mu mimoriadne darí a hovorí sa, že ten najlepší pochádza z okolia mesta Rize. Pri pohľade na čajové políčka sa mi vráti môj dávny sen, prísť sem a s domácimi zbierať čajové lístky. Na zelených políčkach aj teraz vidno niekoľko postáv, ale s pribúdajúcou hmlou sa oni aj celá krajina pomaličky vytratí. O chvíľku sa vynoria kopce bez zelene. Sú šedé, tmavé, hnedé a poriadne ostré. Krajina Kurdov roztrúsená v severovýchodnom cípe Turecka je drsná, no zároveň má v sebe veľký kus príťažlivosti. Raz za čas sa objaví mesto učupené v doline pod vysokými kopcami, inokedy zase ruina starej pevnosti, no najčastejšie prechádza cesta malými, neforemnými dedinkami, kde je namiesto cesty len udupaná hlina a domy držia silou vôle. Kilometre pred Karsom sa krajina oblečie do civilizovanejšieho šatu.

Toto miesto poznal už aj Strabón a vo svojom diele ho opisuje ako bránu do starovekej Arménie. Jej duša tu zostala aj dnes, hoci sa hranice krajín posunuli a vysoko na kopci nad Karsom vo vetre veje červeno-biela vlajka s polmesiacom a svah zdobí jeden z výrokov Atatürka. Kars stál neďaleko hlavných obchodných ciest a tak putoval z rúk do rúk. Raz patril Arménom, potom Gruzíncom, neskôr ho dobyl Timur Veľký a až potom tu rozprestrela krídla Osmanská ríša. Tie napokon pokryli celé Turecko so širokým okolím a tak Kars nemohol byť výnimkou.

Do Karsu prichádzame za poriadnej prietrže mračien a tak len vyberieme batohy a cez kaluže bežíme pod prvú strechu malého nástupištia. Na miestnom otogare, kam prichádzajú mikrobusy a diaľkové autobusy sa neustále niečo deje. Taxikári sa zhovárajú na rohu pod kamennou strieškou a číhajú na svoje obete, šoféri mikrobusov trúbia, ich pomocníci zvolávajú názov ulice kam majú namierené a poslední oneskorenci naskakujú už takmer za jazdy. Nevieme, kde presne sa otogar nachádza a tak si musíme vziať taxík, ktorý v Turecku veľmi neobľubujem. Spočiatku hráme formu a všetky pokusy taxikárov odmietame pre premrštené ceny až sa napokon objavil sympatický chlapík Murat a ponúkol nám cenu presne takú akú sme potrebovali. Pôvodne sme mali naplánované, že by sme sa ubytovali v hoteli Kent, ale taxikár vraví, že sa opravuje. Známa finta, no keď povie, že nás odvezie k hotelu Yildiz, ktorý má pre nás v centre lepšiu polohu a jeho cena je rovnaká ako Kent, tak si povieme, že za pokus to stojí. Hotel Yildiz stojí na hlavnej ulici a dokonca máme na izbe aj sprchu a záchod, takže nám poradil skutočne dobre. Stretnúť dobrého, ochotného taxikára je vždy výhrou a presne takým je Murat. Nielen, že nás hodí do hotela, ale keď mu spomeniem, že nám treba zameniť peniaze, ukáže nech si nasadnem a zadarmo ma odvezie niekoľko stoviek metrov k zmenárni, počká ma a hodí nazad do hotela. Pozdáva sa nám, tak si s nim zajtra dohodneme výlet do starobylého mestečka Ani.

Chvíľku si oddýchneme na izbe, ale ideme radšej von, kým ešte minarety nepohltí noc. Naslepo sa vyberieme uličkami až k Citadele, ktorá sa nám po čase na konci jednej z nich pekne vyrysuje. Kars je na prvý pohľad šedivé mesto. Ak k tomu prirátame dážď a cínové mraky ledva sa prevaľujúce na oblohe pôsobí takmer depresívne, no v tom momente ako vyjde slnko, žiari farbami. Mnohé domy sú natreté pastelovými farbami vytvárajúc tak príjemnú mozaiku, ale Kars svoje krásy odkrýva len veľmi pomaličky, preto ho netreba súdiť pri prvom pohľade. Do šedivých aj farebných ulíc Karsu zasadil turecký laureát Nobelovej ceny Orhan Pamuk dej svojho diela Sneh. Kto kráča dláždenými ulicami a pozná jeho dielo, toho riadky vtiahnu do deja. Vtedy bol Kars odrezaný od sveta snehovou kalamitou a pri troške fantázie si je ľahké predstaviť celý príbeh. Kráčame ulicami Karsu a mám pocit, že sa neustále naokolo čosi deje. Ľudia na ulici sú milí ako všade na východe. Niektorí sa pozdravia, iní chcú prehodiť slovo, dve, ďalší len mlčky pozerajú a hanbia sa. Veľa krát si vymieňame úsmevy so starými mužmi sediacimi u holiča, ale aj s mladými dievčatami, ktoré svoje vlasy zahaľujú do farebných šatiek. Mladé dievčatko príde a prosí si fotografiu. Ani nie pre seba, ale pre nás na pamiatku. Decká tu nežobrú, ale hrajú sa vonku a kto vie slovíčko po anglicky, ten sa predvádza pred ostatnými. V Karse akoby ešte nezmizla radosť zo života. Mám rád takéto miesta a v tomto mi Kars veľmi pripomína Diyarbakir.

kars017.JPG
Uličkami Karsu

kars002.JPG
Kurdské dievča

kars014.JPG
Rozhovor

kars008.JPG
Čierna Citadela sa vypína nad mestom

Spleť uličiek vedie k parku nad ktorým sa dvíha obrovská čierna Citadela. Obchodníci ju museli vidieť už zďaleka, keď sa blížili k mestu. Stála tu už od 12.storočia, no vtedajší stavitelia by ju už horko ťažko spoznali. Tú prvú zničil Timur Veľký na svojich výbojoch, ďalšiu pre zmenu perzský šách Abbás I., takže to čo vidíme nad mestom je až výsledok polovice 19.storočia. Kars bol svojho času vriacim kotlom národov a histórie, preto majú mnohé stavby podobný osud. Pod Citadelou stoja polorozpadnuté domčeky s balkónmi vysunutými do ulice, ako by sme našli v starých osmanských istanbulských štvrtiach. Ihličnaté stromy zdobia parky a v nich na lavičkách sedia dedkovia. Je to zaujímavý pohľad. Niekoľko starých mužov má na sebe nohavice, košeľu, vestu a na hlave tradičnú baretku. Tvár samozrejme dotvárajú hlboké vrásky, tmavé oči a prenikavo čierne fúzy. Medzi najkrajšie miesta celého Karsu patrí námestie na pomedzí Citadely a mestskej zástavby. Ani tu nesmie chýbať niekoľko parkov a v okolí námestia ticho stoja domy so svojimi záhradami. Azda najstarším monumentom celého Karsu je arménsky Kostol svätých apoštolov, ktorý nechal postaviť arménsky kráľ Abas z dynastie Bagratidov ešte v polovici 10.storočia. Jeho telo má zlovestnú čiernu farbu, a splýva s farbou Citadely aj s mestom. Pôsobí vznešene aj napriek tomu, že jeho zašpicatenú kupolu nahlodávajú rastliny a vyrastajú z nej malé kríky. Neskôr ju dokonca ľudia poznali ako Katedrálu, ale ako upadala ríša, aj jej meno sa strácalo v kronikách. Z jedného uhľa vyzerá akoby bol kostol ozdobený štíhlym minaretom. Ten patrí mešite Evliya stojacej len pár metrov od kostola, ale v 16.storočí by sme na kostole minaret skutočne našli, pretože ho sem postavili osmanskí Turci. Spomenutá mešita Evliya patrí k dnes k najvýznamnejším svätostánkom mesta. Jej tehlový minaret hrá mnohými odtieňmi a od pozlátených polmesiacov na vrchole kupol sa odrážajú slnečné lúče. Pokojné miesto. Niekoľko malých kupoliek ako ich je vidno z nádvoria mešity pripomína turecké kúpele, avšak minaret a obrovská kupola človeka vyvedie z omylu. Studňa v ktorej sa moslimovia pred každou modlitbou rituálne očistia dostala novú tyrkysovú „čiapku" a tak pôsobí medzi toľkou černavou ako magnet pre oči. Dvere dnu do mešity sú otvorené, ale je takmer ľudoprázdna. Len trojica mužov oddelene sedí či leží na červenom koberci a oddychuje. Do večernej modlitby je ešte kopa času, tak možno na ňu počkajú tu.

kars001.JPG
Mešita Evliya

kars003.JPG
Nádvorie mešity Evliya

kars004.JPG
Kostol svätých Apoštolov

kars005.JPG
Slnko nad Karsom pomaličky, ale isto zapadá

kars006.JPG
Kostol svätých Apoštolov leží v tesnej blízkosti mešity Evliya

kars007.JPG
Minaret mešity Evliye

kars009.JPG
Pohľad na Kars z kopca na ktorom leží Citadela

Naokolo sa túla niekoľko veľkých psov a jednému z nich sme sa zapáčili natoľko, že sa na nás nalepil. Čo je horšie, netvári sa veľmi priateľsky a keď chceme ísť do uličky, postaví sa pred nás. Kam sa pohneme, pohne sa aj on a už mi neuveriteľne lezie na nervy. Miestny chlapec nás spozoroval a prišiel k nám, psa odohnať. Zobral veľký kameň, zahnal sa, hodil ho jeho smerom, tak aby ho netrafil a pes sa dal na útek. Jednoduché. Začína popŕchať a to je čas, aby sme sa pomaličky pobrali nazad do uličiek mesta. Akonáhle vstúpime do malého podniku, spustí sa poriadna búrka. Bolo to tesné. Na večeru si dáme tradičné kurdské jedlo saç tava. Pripomína nám známy guláš, len namiesto knedle sa k nemu zahryzuje čerstvý chlieb ekmek. V podniku sedí tucet ľudí, spoločne si naberáme lyžicami kusy mäsa a do omáčky namáčame kúsky chleba. Všetci sledujú správy na farebnom televízore, ktorého signál sem tam vypadne. Po jedle sa tu neodchádza. Ešte dlho sa sedí a popíja presladený čaj z malých pohárikov, ktoré dobre padnú do ruky. Stále prší, ale aspoň odznela najväčšia búrka. Kráčame rozmáčanými, tmavými ulicami Karsu a kvapky sa nám pomaly vpíjajú do oblečenia. Na izbe si ešte sušíme veci, oddychujeme a tešíme sa na zajtrajší deň a návštevu Ani.

kars020.JPG
Stretnutie na ulici

Len čo vstanem z postele podídem k oknu, aby som sa presvedčil, či nám náhodou neprší. Paráda! Ani kvapka a miestami sa dokonca trhajú oblaky a predvádza sa modrá obloha. Kiež by nám to vydržalo celý deň. Ráno o pol ôsmej pred hotelom zaparkuje Murat presne ako sme sa dohodli a môžeme vyraziť na náš vytúžený výlet k ruinám mesta Ani. Kars ráno ešte spí. Ulicami sa premávajú túlavé psy a len niekoľko ľudí. Ruiny starobylého mesta ležia necelú hodinku jazdy autom a patria medzi najkrajšie pamiatky aké môže východné Turecko svojim objaviteľom ponúknuť. V zvlnenej krajine rozbitej nočným dažďom už pastieri vyhnali svoje stáda okolo dedín a peši alebo na koni ich obháňajú. Za poslednou dedinou Ocakli sa odrazu z roviny začnú dvíhať vysoké, mohutné hradby. Za nimi kedysi žilo starobylé mesto Ani.

ocakli001.jpg
Dedinka Ocakli je dnes vstupnou bránou k zabudnutému Ani

Obrovské hradby Ani ma prekvapili, pretože som si ich predstavoval o niečo menšie. Chránia celú severnú časť mesta a hoci už stratili svoj najslávnejší lesk, stále dominujú krajine. Oficiálne je areál ešte zatvorený, ale správca nás vedie pár stoviek metrov od hlavého vstupu k plotu s dierou, aby sme mohli vstúpiť. Kľúč mu donesú až neskôr, tak by sme museli čakať.  Do mesta sa už od pradávna vchádzalo hlavnou bránou Arslan Kapi pomenovanou po seldžuckom sultánovi Arslanovi, ktorý v roku 1064 obsadil Ani. Jej druhý názov je pre zmenu Aslan Kapi, čo sa dá preložiť ako Levia brána. Veľa starých miest malo bránu pomenovanú po kráľovi zvierat, ktorý tak mal symbolicky držať moc nad mestom. Brána za tie storočia už stratila časť svojej krásy, ale v časoch kedy do Ani prichádzali karavány naložené tovarom to musela byť pre nich najkrajšia brána sveta. Pohľad aký sa návštevníkovi ponúkne pár krokov za bránou sa ťažko opisuje. Z miesta v ktorom kedysi žilo 100 000 ľudí zíva prázdny priestor vyplnený trávou a ruinami niekoľkých roztrúsených po celom areáli. Mesto duchov by bola tou správnou prezývkou pre dnešné Ani. Obrovská plocha dá predstavu aké muselo byť mesto obrovské, ale ani fantázia nedokáže v hlave dokresliť všetky budovy, cesty či obchody, ktoré tu žili.

ani001.jpg
Hradby za ktorými sa ukrývalo Ani

ani002.jpg
Ani chránili obrovitánske hradby

ani100.jpg
Ruiny Ani sú roztrúsené v krajine

História Ani siaha až do 10.storočia, kedy sa kráľ Ashot III. v roku 961  rozhodol spraviť z neho svoje hlavné mesto. Jeho dvaja nástupcovia Smbat II. aj Gagik I. sa ešte tešili prosperite, ale na konci Gagikovej vlády sa začína rozpínať mocná Byzantská ríša až nakoniec mesto pohltila. Ich panstvo trvalo necelých 20 rokov, kým pricválali Seldužkovci a nad kresťanskými kostolmi sa prvý krát rozprestrel polmesiac. Ani sa postupne strácalo pred očami pretože o jej priazeň sa neuchádzali len Seldužkovci, ale aj Gruzínske kráľovstvo či miestne kurdské kniežatá. Podľa starej pravdy, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí sa v roku 1239 z východu prihnali mongolské hordy a začali sa písať dejiny konca Ani. Niekoľko zemetrasení len dokončilo to, na čo dobyvačné vojská nestačili.

ani004.jpg
Nádhernú prírodu dotvára kaňon rieky Arpa Çayi, hranica medzi TUR a ARM

Vyšliapané cestičky pomedzi vysokú trávu vedú k jednotlivým miestam alebo najvýznamnejším kostolom. Kostol Krista Spasiteľa patrí k symbolom celého mesta. Neupúta svojou veľkosťou ani obdivuhodnou výzdobou, ale tým aký je netradičný. Ak sa na neho človek pozrie z prednej strany pôsobí na neho ako mnohé iné arménske kostoly bez nejakej zvláštnosti. Akonáhle zmeníme uhoľ pohľadu zistíme, že z neho stojí len jedna polovica. Svojim spôsobom to vyzerá úžasne, pretože som nič také dosiaľ nevidel. Akoby ho obrovská ruka rozsekla na dve presné polovice. Jeho osud však nespečatil človek ako by sa mohlo zdať, ale sila prírody. V roku 1957 do kostola udrel blesk a odvtedy je druhá polovica len hŕba naskladaného kamenia. Postaviť ho mali už okolo roku 1034 preto, aby mali kam ukryť vzácnu relikviu z Kristovho kríža, ktorú dovtedy uchovávali v Konštantínopole. Na jej odhalenú stenu svieti slnko a kostol sa pekne rozžiaril do bielej farby. Vo vnútri si našli svoj druhý domov vtáky a niekdajšia farebná výzdoba s biblickými výjavmi sa tak pozvoľna stráca v toku rokov. Lezieme po kamenných ruinách a niektoré obrovské kusy sú ozdobené vytesaným arménskym písmom. Neviem si predstaviť šok aký museli miestni zažiť pri pohľade na to čo spôsobil pred 50 rokmi jeden blesk. Neďaleko odtiaľto sa rieka Ahuryan alebo turecká Arpa Çayi zarezáva do nádherného kaňonu. Na druhom brehu je Arménsko, kde si Arméni vybudovali vyhliadku, aby sa mohli pozrieť aspoň z diaľky na niekdajšie hlavné mesto ich ríše. Dnes je hranica medzi oboma krajinami uzatvorená, no našťastie už netreba vybavovať povolenia k návšteve Ani a aj zákaz fotenia pred pár rokmi zrušili.

ani005.jpg
Kostol Krista Spasiteľa sa stal symbolom Ani

ani006.jpg
Cestou ku kostolu sa hrdo vypína Katedrála

ani007.jpg
Kostol Krista Spasiteľa, čo nezničili ľudia, to dokončil blesk

ani008.jpg
Z kostola Krista Spasiteľa zostala stáť len polovica

ani009.jpg
Zničený kostol Krista Spasiteľa pôsobí neuveriteľne zaujímavo

ani010.jpg
Cestička ku kostolu

Pod kopcom sa nenápadne ukrýva kostol Tigran Honentz. Zasvätili ho svätému Jurajovi a pôsobí nádherne zasadený v tejto krajine. Z úrovne, kde stoja všetky ostatné kostoly je prakticky neviditeľný. Až na konci útesu sa začne vynárať jeho zničená strecha a napokon aj kamenné telo. Aj napriek tomu, že špička strechy dávno zmizla je najzachovalejším kostolom celého Ani. V roku 1215 ho nechal postaviť bohatý muž Tigran Honentz, po ktorom zdedil svoje meno. Turci ho volajú jednoducho Resimli Kilise, teda Kostol obrázkov. Tie prežili všetky útrapy, ktoré si muselo mesto vytrpieť a aj dnes po toľkých rokoch hrdo hľadia z chladných stien. Nezobrazujú len výjavy z Biblie, ale niektoré upozorňujú aj na slávnu arménsku históriu. Pred kostolom sedí pastier a pospevuje si chytľavú melódiu. Na sebe má hrubý teplý sveter, akí tu nosia muži už desiatky rokov, aby sa pri pasení zvierat zahriali. Chvíľku preruší spev, pozdravíme sa a opäť sa tichým údolím ozýva jeho hlas. Pozorovaním nádherných detailov starých fresiek, by sa tu dalo stráviť celé dopoludnie. Kráčame k ďalšej z niekoľkých stavieb a odrazu sa z ničoho nič oproti vyrúti splašený čierny kôň. Z diaľky počuť krik a až po chvíľke sa vynoria detské postavičky, ktorým utiekol. Prenikavo čierny kôň v tejto krásnej prírodnej scenérii má priam magický nádych.

ani011.jpg
Kostol Tigran Honentz sa skrýva pod pahorkom na okraji kaňona

ani012.jpg
Kostol Tigran Honentz s odrezanou špičkou

ani013.jpg
V kostole nájdeme starú freskovú výzdobu

ani014.jpg
Nádherná fresková výzdoba v kostole

ani015.jpg
Kristus nad vstupným portálom

ani016.jpg
Vstup do kostola Tigran Honentz

ani017.jpg
Krajina preťatá kaňonom oddeľujúcim dve krajiny

ani018.jpg
Ozve sa dupot a krajinou prebehne čierny kôň

V centre niekdajšieho mesta, ktoré prirovnávali k rozprávkovému Bagdadu, Konštantínopolu či Káhire stojí Katedrála a mešita Fethiye. Mohlo by sa zdať, že ide o dve stavby, ale pravda je niekde inde. V 11.storočí došlo k zlomu, kedy kresťanstvo na piedestáli vystriedal islam a bývalú Katedrálu jednoducho prerobili na mešitu Fethiye. Pôsobí síce monumentálne, ale je tak porozbíjaná až je ťažké vytušiť, že ide o Katedrálu. Stavbu siahajúcu takmer do 20 metrovej výšky postavil známy architekt Trdat v roku 1001 a hovorilo sa o nej ako o matke všetkých kostolov. Svojho času bola dokonca najkrajšou arménskou stavbou na svete. Dnes upúta jej zaujímavá architektúra zložená z červených a čiernych tehál vytvárajúcich nepravidelnú šachovnicu. Už je to dávno kedy tu mal svoje sídlo samotný patriarcha. Vnútro je nepríjemne prázdne a steny Katedrály podopierajú hrubé oceľové konštrukcie, aby sa nerozpadla na prach. Aj tu počuť častejšie trepot vtáčích krídel odrážajúci sa od stien, než ľudské hlasy. Seldžucký sultán Arslan nechal sňať kríže, nahradil ich polmesiacmi a odrazu vznikla „víťazná" mešita Fethiye. S opätovným návratom kresťanstva sa význam stavby znovu premenil a tak ju majú dnes v úcte ľudia vyznávajúce obe náboženstvá. Len pár krokov cez trávnatú rovinu stojí nevysoký minaret. Vyzerá ako stovky iných minaretov rozlievajúcich sa moslimským svetom, no predsa je jedinečný. Patrí mešite Menüçer a tá je úplne prvou, ktorú nechali postaviť seldžuckí Turci. V čase kedy vznikala, teda v druhej polovici 11.storočia ešte nemali svoju architektúru prepracovanú a preto si na stavbu mešity povolali arménskych staviteľov. Svojim výzorom skôr pripomína maličkú továreň s komínom. Kedysi sa dalo hore na minaret vyliezť a užívať si pohľad na Ani, ale dnes je to nebezpečné, kvôli chátrajúcej stavbe.

ani019.jpg
Monumentálna Katedrála

ani020.jpg
Obhliadnutie sa za kostolom Krista Spasiteľa

ani021.jpg
Pri katedrále

ani022.jpg
Telo katedrály zdobia farebné tehly

ani023.jpg
Nádherný kaňon riečky Arpa Çayi

ani024.jpg
Seldžucká mešita Menüçer

ani025.jpg
Vstupná brána katedrály

ani026.jpg
Maličká mešita Menüçer a pahorok s Citadelou

ani027.jpg
Pod minaretom mešity Menüçer

Vedľa prašnej cesty stojí tabuľa so zákazom vstupu do opustenej vojenskej zóny. Arménsko-turecká hranica je stále citlivým strategickým miestom a preto ani turisti nemajú povolený vstup do úplne všetkých miest. V zóne kam by sa už nemalo chodiť leží Citadela a sú odtiaľto celkom pekné výhľady na druhý, arménsky breh. Kamenné stopy oblúka napovedajú, že oba brehy niekedy spájal most. Nikoho tu nie je, tak sa vyberieme za značku a kráčame k Citadele, hoci až k nej pochopiteľne nejdeme. Hore na jej ruinách veje červená vlajka s polmesiacom, ale výhľady lákajú viac než samotná Citadela. Cestou nazad k hradbám sa chodník kľukatí okolo ďalších nemenej zaujímavých pamiatok. Jedinou ako tak celistvou stavbou je kostol sv.Gregora, ktorý postavil ten istý architekt ako spomínanú Katedrálu. Jeho steny ešte stoja, ale kupola sa už dávno rozpadla. Zašlú slávu karavánneho mesta kadiaľ kráčala Hodvábna cesta pripomína starý karavanseráj. Obchodníci tu mohli predať svoj tovar, alebo si oddýchnuť pred tým ako na druhý deň opäť vyrazia na cestu. Z diaľky sa javí ako hŕba kamenia, ale v skutočnosti je plná zaujímavých detailov od kamenných reliéfov, maľovanej výzdoby, ktorá tu zostala po kostole až po arménske nápisy. Najstaršou stavbou Ani nie je prekvapivo žiaden kostol, ale starý zoroastriánsky chrám ohňa. Postavili ho niekedy medzi prvým a štvrtým storočím a neskôr sa stal súčasťou kresťanskej kaplnky. Vrátime sa pri hradby a po vysokých, nepohodlných schodoch sa vyštveráme na vrchol. Panoramatický pohľad na celé Ani patrí k najsilnejším zážitkom z celého mesta duchov. Osamotené stavby roztrúsené v nehostinnej krajine padajúcej do hlbokého kaňonu majú svoje osobité čaro. Vonku v tieni hradieb nás volajú policajti na kanvičku čierneho čaju. Sedíme pod levím reliéfom, v rukách zvierame malé tulipánové poháriky silného čaju a rozprávame sa. Dala by sa krajšie ukončiť návšteva takéhoto miesta než príjemnou tureckou pohostinnosťou?

ani028.jpg
Ruiny starobylého mesta Ani s kostolom sv.Gregora

ani029.jpg
Vojenská zóna

ani030.jpg
Opustená Citadela

ani031.jpg
Mešita Menüçer, Katedrála, Kostol Krista Spasiteľa

ani032.jpg
Krása prírody. Za riekou sa vlní Arménsko

ani033.jpg
Kostolík sv.Gregora patrí k najlepšie zachovaným z celého Ani

ani034.jpg
Kostol sv.Gregora

ani035.jpg
Pohľad na hradby z mesta

ani036.jpg
Panoráma Ani. Mesto duchov

ani037.jpg
Kostolík sv.Gregora v prázdnej krajine

Rozlúčime sa a s Muratom sa vrátime nazad do Karsu, pričom ho prehovoríme, aby nás nevyhodil dole v meste, ale hore na úpätí Citadely. Tu hore za hradbami zaujme veľký prázdny priestor vyplnený roztrúsenými čiernymi kameňmi. Na nádvorí odpočíva niekoľko stoličiek, ale zatiahnuté počasie prilákalo len veľmi málo ľudí. Na Citadele je najkrajší výhľad na celé mesto s okolím. Kars je uložený na rovine, ale kúsok za ním sa už začínajú dvíhať kopce. V meste je pomerne veľa zelene a sem tam nad domami vykúkajú minarety či arménsky kostolík. S Arménskom sa spája aj ďalší monument. Plechová socha dvoch postáv, ktoré hľadia smerom k susednej krajine. Vraj má obe krajiny spájať, ale v skutočnosti sú vzťahy na bode mrazu.

kars010.JPG
Cesta hore na Citadelu v Karse

kars011.JPG
Mohutná brána Citadely

kars012.JPG
Pohľad na susedný pahorok

kars013.JPG
Kostol svätých Apoštolov

Na konci ulice sa na pahorku dvíha turecká vojenská základňa. Tu na východe by sme ich našli desiatky. Domáci nad nimi už len mávnu rukami, ale vojaci chcú mať prehľad čo sa dole v meste deje. Žije sa tu na ulici, predáva sa tu, je, pije čaj a baví sa tu. Malí chlapci sediac na miniatúrnych drevených stoličkách čistia za pár drobákov topánky, ženy ponúkajú prebytky zeleniny, ktoré sa im urodili a muži neustále znášajú a prenášajú tovar na vozíkoch. Akoby bol arabský bazár vhodený do ulíc Karsu a ten si žije vlastným tempom. Prepletieme sa ulicami naspäť k hotelu, vezmeme si batohy a zavelíme na odchod.

kars015.JPG
Çorba salonu, polievkáreň

kars016.JPG
Na ulici

kars018.JPG
Hoci sa ulice Karsu zdajú šedivé, sú farebné

kars019.JPG
Miestni majú radi pastelové farby

kars021.JPG
Predáva sa tu priamo na ulici

Hľadáme autobusové kancelárie a keď sa nám to podarí, potešíme sa. Tešíme sa však len chvíľku, pretože v prvej aj druhej nám hovoria, že najbližší autobus do mesta Erzurum odchádza až o 15h, čo by znamenalo takmer tri hodiny čakania. Celé zle. Zrazu si oproti všimneme malú kanceláriu, ktorej svieti na výklade „Erzurum 12:30". Na perách sa objaví úsmev a o minútku zvierame lístky v ruke. Do Erzurumu odchádzame z malého otogaru za mestom, kam nás odvezie dolmuş autobusovej spoločnosti. Ďalší bod na mape našej cesty, ďalšie dobrodružstvo pred nami...

foto: Tomáš Kubuš, Kars, Ocakli, Ani, 22-23.7.2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?