Erzurum a Ankara. Od minaretov k Atatürkovi

Autor: Tomáš Kubuš | 2.9.2013 o 8:02 | Karma článku: 9,57 | Prečítané:  2332x

Z východotureckého mesta Kars nám treba do Istanbulu prejsť naprieč celou krajinou, čo znamená zdolať viac než 1500 kilometrov. Nepôjdeme však priamo a bez prestávky, ale zvolíme si cestu cez „bránu do Perzie", ako sa kedysi nazývalo mesto Erzurum a pred tým, než nasadneme na nočný vlak do Istanbulu, strávime niekoľko hodín v známej Ankare...

Do Erzurumu odchádzame z malého otogaru za mestom, kam nás odvezie dolmuş autobusovej spoločnosti. Cesta do cieľa vedie dokonca aj cez mesto Pasinler. Tu sa nám pred dvomi rokmi na ceste do Iránu pokazil autobus a tak sme tu mohli stráviť niekoľko chvíľ. Je krásne opäť vidieť Citadelu, hlavnú ulicu aj mešitu neďaleko ktorej sme s deckami hrali futbal. Tri hodiny ubehnú ako voda a odrazu sa ocitneme v meste Erzurum.

Kedysi bolo Erzurum významným miestom na zástavke karaván križujúcich preslávenú Hodvábnu cestu. Už vtedy sa o ňom zvyklo hovoriť ako o „bráne do Perzie", pretože je najväčším mestom na celom okolí. Nikto neprešiel okolo bez toho aby sa tu zastavil, nabral nové sily a popredával či povymieňal svoj tovar.

Miestny otogar leží kilometer a pol alebo dva kilometre od centra mesta. Batohy si necháme u jednej z autobusových spoločností s ktorou chceme ísť v noci do Ankary a tak môžeme vyraziť do mesta naľahko. V kopcoch nad mestom si hneď všimneme skokanské mostíky. Ako vidno, prípravy na svetovú Univerziádu 2011 sú v plnom prúde. Tá posledná sa konala v čínskom Harbine a o tejto sa rozhodovalo medzi slovinským Mariborom a tureckým mestom Erzurum. Všade naokolo cítiť, že zimná slávnosť klope na dvere. Reklamy, nálepky, pútače, ale aj obrovské bilboardy hrdo hlásia, že práve ich mesto si vybrali za dejisko tejto športovej udalosti. V diaľke sa tiahnú skalnaté štíty okolitých kopcov pohoria Palandöken, ktorých špičky sú posypané jemným snehom. Tam niekde sa budú lyžiari preháňať po 8 kilometrov dlhých zjazdovkách. Najvyšším vrchom na okolí je Büyük Ejder, alebo Veľký drak s výškou 3188 mnm.

erzurum001.jpg
Mesto žilo prípravami na Zimnú Univerziádu

Hovorí sa, že Eruzrum patrí ku konzervatívnejším mestám, no časy sa menia aj tu. Areál Atatürkovej univerzity pôsobí ako mesto v meste a všade naokolo sú študenti. Práve oni menia ráz mesta a oživujú ho svojou prítomnosťou. Takto sa miešajú staré tradície konzervatívnych starých otcov s mladou krvou a vytvárajú zaujímavý súlad. Ulice mesta sú prirodzene farebné vďaka ženám a ich pestrofarebným šatkám. Niektoré dievčatá majú na sebe dlhší kabát a vlasy starostlivo ukryté. Šatky nie sú len čierne či šedivé, aké zvykla nosiť staršia generácia, ale často krát zelené, ružové, červené alebo dokonca prenikavo žlté. Tie ďalšie sú oblečené na nerozoznanie od svojich rovesníčok v ktoromkoľvek európskom meste. Len charakteristické črty tváre, tmavé vlasy a hlboké čierne oči ich zaraďujú sem. Hlavná tepna mesta ulica Cumhuriyet Caddesi je plná všelijakých obchodov či podnikov. Je tu veľa ľudí až mám pocit, akoby sa práve do ulíc vybralo celé mesto. Trochu popŕcha, ale zdá sa, že to tu nikomu nevadí. Na križovatke ciest leží priestranné námestie, no jeho telo rozrývajú ťažké stroje, aby ho mohli celé obnoviť. Mešita Lala Kara Mustafa Paşa sa skrýva pod lešením, ktoré nedovolí jej architektúre vyniknúť.

erzurum019.jpg
Farebné šatky sú v móde

erzurum002.jpg
Námestie aj s mešitou Lala Kara Mustafa Paşa je v rekonštrukcii

erzurum003.jpg
Zaujímavý minaret pretkaný vzormi

Konečne sme sa dostali k symbolu mesta, k priečeliu Çifte Minareli Medresi. Jej dva vyrezávané minarety - dvojičky vznikli ešte koncom 13.storočia za vlády Seldžukov. Okolie medresy, náboženskej školy, kam chodili mladí chlapci za účelom naučiť sa, chápať či recitovať verše z Koránu je tým pravým srdcom mesta. Už vieme prečo je v Erzurume tak veľa ľudí. Tento krát to nie sú len minarety, ktoré lákajú návštevníkov od nepamäti, ale koncert tradičnej osmanskej hudby pod šírym nebom. Zamiešame sa do davu a domáci nás púšťajú ešte bližšie, aby sme mali čo najlepší výhľad. Tóny starých melódií sa strácajú v priľahlom parku a všetci okolostojaci sa bavia. Úžasná atmosféra. Hudobníci si obliekli dobové kostýmy a v rukách majú nástroje, aké hádam videli aj samotní sultáni usadení vo svojich palácoch. Sú tak dobrí až  by som im kľudne uveril, že práve oni kedysi hrali panovníkovi a teraz sa akousi časovou slučkou dostali priamo pred nás. Tupé údery bubnov, prenikavé píšťaly a hrubé hlasy spevákov nemohli nechať nikoho chladným. Za fasádou nad ktorou vyrástli dva minarety sa objaví neveľké námestie s bazénom na vodu obohnané zdobenými stĺpmi. Pod kamenným pódiom sa skrýva hrobka kam prichádzajú domáci aj pútnici s vierou, že im návšteva prinesie šťastie.

erzurum004.jpg
Symbolom mesta Erzurum je medresa Çifte Minareli

erzurum005.jpg
Dva minarety medresy Çifte Minareli

erzurum006.jpg
Koncert starej osmanskej kapely

erzurum007.jpg
Jeden zo spevákov

erzurum008.jpg
Pod minaretmi medresy Çifte Minareli

erzurum009.jpg
Vo víre diania

erzurum010.jpg
Vojak, ktorý prišiel s kapelou

erzurum011.jpg
Dobové kostýmy prenášajú v čase

erzurum012.jpg
Pod minaretmi sa stretli desiatky ľudí

erzurum013.jpg
Nechýbajú ani bubny

erzurum016.jpg
Nádvorie medresy Çifte Minareli

erzurum017.jpg
Posedenie pri minaretoch

erzurum018.jpg
Konzervatívnejšie ženy nosia kabátiky a šatku

erzurum020.jpg
Medresa Çifte Minareli

Cez cestu stojí Citadela odkiaľ je pekný pohľad na niektoré časti mesta. Domy a paneláky Erzurumu sa z centra rozlievajú do všetkých svetových strán. Tu v tichu Citadely si našlo útočisko niekoľko zaľúbených párov. Sem hore nedolieha ruch mesta a dá sa tu výborne posedieť. Ani vonku v parku pod stromami to však nie je na zahodenie. Starí muži rozložili svoju tavlu, hru ktorú dokážu hrať hodiny ba aj dni. Zaujímavým miestom sú aj Tri Hrobky (Üç Kümbetler) položené na zelenom trávniku uprostred dnešnej zástavby. Ľahko ich človek minie, ak sa pozorne nepozerá. Každá z trojice je odlišná od zvyšných dvoch, no škoda že sú všetky zatvorené. Stoja tu už cez 800 rokov a kým o dvoch hrobkách nemáme správy, kto by v nich mohol byť pochovaný, tak najkrajšia z nich patrí seldžuckému emírovi  Saltukovi. Akoby na zavolanie začalo husto pršať a ľudí na ulici vystriedali malé potôčiky vody. Po vzore domácich sa aj my schovávame pod striešky domov a čakáme, kým prehrmí najväčšia búrka. Rýchlo pominula, no hustý dážď stále kropí ulice. Kráčame, či lepšie povedané prebehneme mestom a nájdeme si útočisko v podobe domácej lokanty, odkiaľ sa dvíha vôňa tureckej kuchyne. Tavuk kebab, čiže kurací kebab s bulgurom a zeleninou chutí neuveriteľne. Do dnes nepochopím ako tí Turci dokážu pripraviť takéto dobroty. Kým dojeme, dážď sa stratí. Ako na objednávku. V neďalekom parku si ešte kúpime grilovanú kukuricu a kráčame na otogar.

erzurum015.jpg
Rozhovor

erzurum014.jpg
Na lavičke v tieni minaretov

erzurum021.jpg
Pohľad na Erzurum z Citadely

erzurum022.jpg
Staré hrobky Üç Kümbetler

erzurum023.jpg
Staré hrobky Üç Kümbetler

erzurum024.jpg
Návšteva miestnej lokanty

Autobus do Ankary má napísaný odchod o pol deviatej večer, tak si necelú hodinku pred odchodom sadneme na nástupište. Vonku sa poriadne ochladilo, no našťastie sme sa mohli v kancelárii prezliecť do suchých vecí. Po dlhej dobe vyťahujem z batohu aj mikinu. Sedíme na lavičke, kecáme, no nejako sa mi nezdá, že by nikto nečakal s nami. Dvadsať minút pred odchodom sa rozhodnem vrátiť sa do kancelárie a spýtať sa či naozaj odchádzame z nástupišťa číslo dva o ktorom nám pred tým povedali. Chlap čo tu všetko organizuje odrazu vo vnútri na mňa začne mávať. Kričí nech bežíme po batohy, pretože autobus tu už je, len sa rozhodol, že nebude zachádzať na otogar. Rýchlo hodíme na seba všetky veci a bežíme na druhý koniec otogaru. Náš autobus stojí na krajnici a len čo si nasadneme, tak odchádzame. Ešte skôr než pred plánovaným odchodom, ktorý máme vytlačený aj na lístkoch. Náhoda? Šťastie? Neviem ako by som to nazval. Stačilo päť minút a autobus by nám bol odišiel, no ani by sme o tom nevedeli. Usadení v autobuse dostaneme vodu, kolu, keksíky, krekry a pred nami je 13 hodinová cesta priamo do hlavného mesta.

Predsa len sa mi podarí z dlhej, niekoľko hodinovej cesty čo to ukrojiť pre spánok a tak sa budím nadránom celkom čerstvý. Vychádza slnko a naokolo sa rozprestiera nový svet. Nad krajinou sa dvíha krásna, sýtomodrá obloha, biele oblaky a slnečné lúče sa prechádzajú pahorkami centrálnej Anatólie. Do Ankary prichádzame okolo pol deviatej.

Na obrovskom ankarskom otogare som už ako doma, tak len vezmeme batohy a hneď ideme k mikrobusu o ktorom viem, že nás zadarmo odvezie priamo do centra. Prvé čo musíme v Ankare vybaviť je nechať sa vyhodiť neďaleko parku Gençlik, aby sme sa dostali na železničnú stanicu a mohli si kúpiť lístok na nočný vlak do Istanbulu. Už od Karsu sa tešíme na to ako si dáme náš obľúbený tost v malom stánku neďaleko futbalového štadióna 19.Mayis. Čo sa s ním stalo? Ešte v marci som tu sedel a jedol najlepší tost Turecka a dnes tu po stánku zostala len prázdna plocha a odtlačky jeho pôdorysu. Zachránime to aspoň kebabom z naproti stojaceho stánku.

Vyberieme sa hore na pahorok nad Ankaru, aby sme navštívili Atatürka v jeho mauzóleu Anitkabir. Múzea dnes vynecháme, pretože sme ich obaja videli pred dvomi rokmi, ale aj samotné námestie s monumentálnym priestorom a mauzóleom stojí za návštevu. Krátko po našom príchode sa nám pošťastila výmena stráží, tak sa teším, že zažijeme aj niečo nové. Vojaci v uniformách napochodovali na námestie. Ľavým schodiskom vyšli hore až k vstupu do Atatürkovej hrobky a pravým schodiskom sa vrátili nazad. Sprevádza ich ťažký dupot a hlasné pokriky. Pod obrovskou červeno-bielou vlajkou každý zakričí svoje meno, miesto odkiaľ pochádza a všetci svorne opakujú naučené rozkazy. Zaujímavé divadlo.

ankara001.jpg
Nad Ankarou stojí obrovské Atatürkove mauzóleum

ankara002.jpg
Vstup do mauzólea k hrobke Atatürka

ankara003.jpg
Pred mauzóleom

ankara004.jpg
Anitkabir, Atatürkove mauzóleum

ankara005.jpg
Výmena stráží

ankara006.jpg
Vojaci pochodujú námestím

ankara007.jpg
Tureckí vojaci pri výmene

ankara008.jpg
Výmena stráží pred Anitkabirom

ankara009.jpg
Vojaci pri výmene

ankara010.jpg
Hlásenie

ankara011.jpg
Pred výmenou sa treba zoradiť

ankara012.jpg
Atatürkove mauzóleum

ankara013.jpg
Atatürkove mauzóleum

Zídeme dole do mesta, no tento krát je našim cieľom štvrť Kizilay s mešitou Kocatepe Camii. Šliapať cez pol Ankary sa nám akosi nechce, tak nasadneme do metra, ktoré má zastávku aj na konci parku Gençlik a odvezieme sa priamo do Kizilay. Kým Ulus je živá štvrť na pomedzí starej Ankary, tak práve Kizilay je najrušnejšia štvrť Ankary modernej. Páči sa mi tu, hoci preplnené miesta nemám rád, ani ich nevyhľadávam. Nikde však človek okolo seba nevidí turistov a tak dostáva Kizilay nádych tureckej, modernej atmosféry. Ankara je veľmi príjemným mestom. Človek sa sem tam pri túlaní sa mestami a krajinami prichytí pri tom ako rozmýšľa, či by si na danom mieste vedel predstaviť život. Mám pocit, že Ankara je jedným z tých miest. Obľúbil som si ju už pred dvomi rokmi keď som ňou kráčal prvý krát a teraz pri štvrtej návšteve mám Ankaru ešte radšej. Nie nezosadila Istanbul, to sa nedá, ale v rebríčku stojí vysoko. Konečne uvidíme na konci ulice vysoké minarety mešity Kocatepe. Vojdeme dnu, sadneme si na mäkký koberec a necháme oči nech sa popasú na nádhernom interiéri. Dominuje mu obrovská zemeguľa plná malých zrkadielok lesknúcich sa vždy keď na ne dopadne svetlo.

ankara014.jpg
Park Gençlik

ankara015.jpg
Park Gençlik

ankara016.jpg
Obrovská mešita Kocatepe

ankara017.jpg
Mešita Kocatepe

ankara018.jpg
Mešita Kocatepe

ankara019.jpg
Interiér mešity Kocatepe

Peši kráčame do štvrte Ulus, kde na chvíľku zapadneme do internetovej kaviarne a po pol hodine sa vychystáme do našej obľúbenej čajovej záhrady. Zastavíme sa pri Juliánovom stĺpe aj chráme božského Augusta, no ten je stále kvôli rekonštrukcii zatvorený. Nahliadneme aj do mešity Haci Bayram, kde sa modlí niekoľko starých mužov v provizórnom stane. Obchodíky naokolo praskajú vo švíkoch pod náporom náboženských predmetov a neustále sa tu niekto motá a hľadá, čo by si odniesol domov. Uličkami naplnenými trhoviskom sa prederieme až k Otelu Santral, kde leží skvelá čajovňa. Posedíme si pri niekoľkých pohárikoch jablkového čaju, pokecáme a čas len tak plynie a uteká okolo nás.

ankara020.jpg
Námestie holubov

ankara021.jpg
Chrám božského cisára Augusta

ankara022.jpg
Citadela nad mestom

Pomaly sa vrátime k železničnej stanici, vyberieme si batohy a ideme si sadnúť do parku Gençlik. Je to prekrásny park. Dlho do večera tu posedávame a neviem sa vynadívať na život naokolo. Celý park svieti a žiari svetlami, na jeho okraji vyrástol lunapark a aby toho nebolo málo, oblohu ozdobil veľký, plný mesiac. Je tu kľud, tak si dopisujem zameškaný denník a vetami zapĺňam prázdne strany. Vlak do Istanbulu nám odchádza pol hodinku pred polnocou.

ankara023.jpg
Večer v parku Gençlik

foto: Tomáš Kubuš, Erzurum, Ankara, 23-24.7.2010

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?