reklama

Istanbul. Bodka za Južným Kaukazom

Dvadsaťpäť. Nie je to len tak náhodou zvolená číslovka, pretože presne toľko dní nám trvalo, kým sme sa dostali do nášho cieľa, ktorým je Istanbul. Akoby sa to stávalo pravidlom, že veľké cesty začínajú či končia v tomto čarokrásnom meste. Sedíme na loďke a opäť sa neviem vynadívať na krásu mesta, ktoré milujem a ktoré sa prepletá mojim životom. Vychutnali sme si ho, nastúpili na bus do Sofie a o pár desiatok hodín sa ocitli doma...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Zobudím sa vo vlaku niekde pri Gebze čo napovedá, že som si celkom dobre pospal. Ázijské predmestia Istanbulu na seba nenechajú dlho čakať a odrazu sú všade naokolo. Neviditeľný hlas ukrytý vo vlaku sa odrazu ozve s informáciou, že onedlho prídeme na ázijskú stanicu Haydarpaşa. Zo stanice sa rýchlo vymotáme von na nábrežie a hneď nastupujeme na trajekt smer Eminönü, aby sme sa dostali do Európy. Len pred pár mesiacmi som Istanbulom znovu kráčal, no keď tu nie som, často na neho myslím. Štíhle osmanské minarety, malé zlaté polmesiačiky stojace na vrcholoch kupol, veže paláca Topkapi, siluety Princových ostrovov a zväčšujúca sa Galatská veža s mostom. Dá sa deň začať krajšie, než plavbou medzi ázijským a európskym brehom v Istanbule?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kráčame ulicami až k nášmu hotelu a recepčný ma zdraví už z diaľky. Od marca zase zdraželi, no hneď vraví, že mám u neho kamarátsku zľavu, keďže sem chodím často. Istanbul je z roka na rok drahší, takže si treba jedine zvyknúť. Vezmeme si jednu noc a ideme si hodiť veci do izby. Treba však uznať, že sa tu od roku 2007, kedy som tu spal po prvý krát veľmi veľa zmenilo k lepšiemu. Na chvíľku sa zvalíme na postele, nabíjame baterky a po dvoch dňoch si užívame sprchu. Je úžasné si ľahnúť do horizontálnej polohy, keď sme dve posledné noci strávili v buse a vo vlaku.

Na raňajky si dáme čerstvý börek a za úlohu si dnes dáme nákup lístkov na zajtrajší autobus do Sofie. Budeme tak aspoň vedieť, koľko peňazí tu môžeme rozflákať a hlavne budeme vedieť kedy presne pôjdeme domov. Zastavíme sa v kancelárii, ale padol im celý rezervačný systém, tak máme prísť o hodinu. Strmou uličkou, skratkou vybehneme k Haghia Sofii a Sultanahmetu a zaplaví nás more turistov. Zo všetkých miest, na ktorých sme sa počas cesty zastavili ich je tu najviac. Úprimne? Ani sa tomu nečudujem. Priestor medzi pamiatkami vyplnili kvety a nad kupolami sa rozliala nádherne modrá obloha. Na Hippodrome som dostal nápad, ukázať Aljakovi niečo čo v Istanbule ešte nevidel. Nasadneme do električky a odvezieme sa až na jej konečnú Kabataş.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Sultanahmet Camii

Obrázok blogu


Sultanahmet Camii v obklopení rozkvitnutej krásy

Obrázok blogu


Sultanahmet Camii

Obrázok blogu


Ayasofya, Chrám Božej Múdrosti

Obrázok blogu


Hodža Nasreddín pred mešitou

Obrázok blogu


Sultanahmet Camii so svojimi šiestimi minaretmi

Obrázok blogu


Park pred Modrou mešitou

Obrázok blogu


V sultánskej hrobke

Obrázok blogu


Hippodrom a egyptský obelisk

Kým si Aljak prehliadne nádvorie paláca Dolmabahçe, ja sedím v tieni stromov a pozerám sa na starý štadión na ktorom hráva svoje zápasy slávny Beşiktaş. Jáj, kedy mi to už vyjde tak, aby som tu bol práve vtedy, keď sa bude hrať nejaký zápas? Stále sa navzájom obchádzame. Ak sa chceme dostať k námestiu Taksim, tak musíme vyšliapať na vysoký kopec akoby nad celú štvrť. Taksim je plný ľudí a hlavná trieda Istiklal pôsobí ako dravá rieka v ktorej plávajú stovky, ak nie tisíce hláv. Všade sú obchody, jeden vedľa druhého, reštaurácie, nákupné centrá, ruch, chaos, predavači simitov, kukurice, sem tam ulicu križuje žltý taxík a zovšadiaľ vybiehajú doľava aj doprava bočné uličky. Niekedy sa mi na Istiklale nepáči jej preplnenosť, ale dnes to má čosi do seba. Aj štvrť Beyoğlu si dnes užívam. Hore nad strechami stráži vysoká Galatská veža a pod ňou to bzučí ako v úle. Reštaurácie sa v čase obeda pomaličky, ale isto zapĺňajú a do ulice sa dostávajú voňavé záchvevy z kuchýň. Na schodoch jednej z uličiek podľahneme čerstvému a vychladenému citrónovému džúsu a pri jeho popíjaní sledujeme život naokolo. Priamo tu na Galatskom moste si sadneme na obed. Už sa teším na balik ekmek, ktorý k Istanbulu neodmysliteľne patrí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Istiklal Caddesi je vždy plná ľudí

Obrázok blogu


Hlavnou ulicou

Obrázok blogu


Električka rozváža po Istiklal Caddesi nostalgiu

Obrázok blogu


Zvažujúce sa uličky štvrte Beyo ğ lu

Obrázok blogu


Pod Galatskou vežou

Obrázok blogu


Uličkami Beyo ğlu

Obrázok blogu


Midiye

Spokojní a najedení sa ideme pozrieť do kancelárie, či sa im už podarilo opraviť rezervačný systém. Od rána prešlo niekoľko hodín, ale výsledok je nulový. Kašleme na nich a radšej si ho ideme kúpiť niekde inde. V inej kancelárii im všetko funguje. Lístok do Sofie stojí 50 TL, tak aspoň máme istotu, že sa nám ušli miesta. Odvezieme sa na Aksaray a prejdeme sa odtiaľto nazad do centra. Sadneme si na lavičku na námestí odkiaľ vyrastá stĺp Çemberlitaş. Námestie pod ním pokryli holuby a ľudia, ktorí ich kŕmia a predávajú za pár drobákov zrno. V rámci vychutnávania si Istanbulu ideme do našej obľúbenej čajovne, kde sme už vypili desiatky čajov. Podvečer tu býva plno, no našťastie sa nám podarilo nájsť opustený stôl. Na ňom nám pristanú poháriky jablkového čaju a jeho vôňa sa mieša s vôňou ovocného tabaku z neďalekej vodnej fajky. Dokonalá atmosféra čajovne. Vodná fajka sa fajčí pri každom druhom stole a ľudia si pripíjajú pohárikmi čaju. Priestorom sa nesie hlučná turečtina a len občas sa tu zjaví turista. Posedíme si, pokecáme, vypijeme si svoje čaje a vhupneme nazad do večerných ulíc mesta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Çemberlitaş

Obrázok blogu


Çay

Cestou k hotelu sa zastavujeme v obchodíkoch, aby sme si kúsok Turecka priviezli aj domov. Batoh sa nám naplnil čajmi, lokumom, džúsmi, orieškami, sladkosťami, no vzali sme aj pár pohľadníc a tričko. Veci hodíme na izbu a ideme si dať poriadnu tureckú večeru. Ešte v marci som si obľúbil reštauráciu Şirin neďaleko železničnej stanice Sirkeci. S Kurdami čo tu robia sme sa veľmi rýchlo skamarátili a každý večer sme tu u nich trávili, až som si povedal, že sem budem chodiť vždy. Chalani si na mňa pamätajú, tak sa s Ferhatom hneď zvítame, podáme ruky, prehodíme niekoľko slov a ponoríme oči do jedálnych lístkov. Vyberieme si iskender kebab, ktorý tu robia neskutočne dobre a k nemu ako pozornosť podniku dostaneme od Ferhata aj obrovskú misu plnú šalátu. Kto ešte neochutnal iskender kebab, nedokáže naplno oceniť majstrovstvo a chuť tureckej kuchyne. Volám na Ferhata, že chceme platiť, ale ten ukazuje nech si to ešte odložíme, pretože pre nás už nachystal čierny čaj. Toto priateľské gesto už použil niekoľko krát a tak dnešok nemôže byť výnimkou. Vypijeme prvý čaj, dostaneme druhý a až potom môžeme zaplatiť.

Večer, kedy sú už ulice Istanbulu osvetlené lampami a výlohami výkladov sa vyberieme ešte raz hore k Modrej mešite. Ešte z domu si so sebou vláčim pollitrovú kofolu, aby sme si ju mohli v Istanbule vychutnať a čoskoro príde náš čas. Sadneme si na moje obľúbené miesto na kamenný múrik na dosah štíhlych minaretov Modrej mešity, ktorá u mňa bude mať vždy výsostné postavenie a vychutnávame si dúšky vychladeného nápoja. Dobre tu je. Od pouličného predavača si vezmem ešte jednu kukuricu a dlho tu vysedávame. Minarety krásne svietia do noci a doliehajú sem hlasy a ťahavá hudba z neďalekého bazáru Arasta. Je takmer polnoc, tak sa už tešíme na to ako sa po dvoch nočných presunoch vyspíme. Ľahnem a ani neviem ako a hneď spím.

Obrázok blogu


Nádherné, špeciálne miesto nad bazárom a pod mešitou

Obrázok blogu


Noc obopína minarety Sultanahmet Camii

Obrázok blogu


Ayasofya svieti do tmy

Dnes v Istanbule strávime celý deň a nikam sa nebudeme ponáhľať. Ráno sa dlho vyvaľujeme, aby sme si ešte vychutnali luxus postelí, ktorý nám bude zase raz na najbližšie dve noci odopretý. Dlho je v našom prípade do pol deviatej, pretože to človeka aj tak po čase omrzí, len tak si vylihovať, keď mu za sklenenými tabuľami vypĺňajúcimi okná pulzuje Istanbul. Vysypeme na zem všetko čo máme v batohoch a triedime veci, ktoré sú pre nás zbytočné a nemá význam, aby sme ich trepali domov. Pripravenú igelitku zapĺňame somarinami a mojimi rozpadnutými topánkami v ktorých už niekoľko dní chodím a získané miesto v batohoch zase využijeme na turecké drobnosti.

Na rohu neďalekej ulice v mojom obľúbenom stánku si na raňajky dáme kaşarli tost. Je zaujímavé kráčať hlavnou ulicou a sledovať ako sa v priebehu rokov či mesiacov mení. Obchody, ktoré človek poznal a stihol si obľúbiť zmizli, otvorili sa nové a stále sa niečo prerába. Od leta v roku 2006 kedy som prvý krát v živote vystúpil z vlaku na stanici Sirkeci mám pocit, že sa tu zmenila polovica obchodíkov či podnikov. Dokonca aj teraz sú tu novinky, ktoré tu pred pár mesiacmi neboli. Pri ceste k Yeni Cami sme natrafili na malú, zaujímavú hrobku tak do nej nazrieme nech máme niečo nové z istanbulskej mozaiky až sa napokon stratíme v Egyptskom bazári. Ten je ráno prekvapivo prázdny a dá sa v ňom dokonca krásne, bez problémov a v kľude prechádzať bez toho, aby človek uhýbal hradbe tiel. Aj obchodníci sú dnes akýsi pokojnejší a neponúkajú kúsky nakrájaných sladkostí či sušeného ovocia. Bočná, paralelná ulica však žije čulým ruchom. Olivy, koreniny, syry, ryby, ovocie, datle, zelenina, sladkosti alebo čaje. Majú tu všetko čo vonia Tureckom a na tanieri dokáže vykúzliť jeho chuť. Na nábreží naskočíme na loďku a vezieme sa do ázijskej štvrte Üsküdar.

Obrázok blogu


Na nádvorí mešity Yeni Cami

Obrázok blogu


Pred mešitou Yeni Cami

Len včera sme z Ázie prišli, ale treba sa predsa aklimatizovať postupne, tak sa do nej predsa len ešte na pár hodín vrátime. Marmara Projekt, ktorý má spájať európsky a ázijský breh podzemným tunelom je stále vo výstavbe, ale to sa časom zmení. Zamierime si to rovno na nábrežie Üsküdaru, kde stojí jedna z mojich obľúbených čajovní. Betónové schody sú potiahnuté kobercami a pred ostrým slnkom chránia človeka slnečníky. Jablkový čaj tu chutí vďaka geniálnemu výhľadu na Kiz Kulesi a európsky breh lepšie, než kdekoľvek inde. Dá sa tu príjemne stráviť čas „obyčajným" popíjaním jablkového či čierneho čaju, snívaním, čítaním knihy, kecaním alebo hľadením do diaľky na Európu. Milujem ten pohľad na vežičky Topkapi a minarety Haghie Sofie. Odtiaľto vyzerajú také maličké a keď sa človek ocitne priamo pod nimi, musí sa po nich očami šplhať do výšky. Keď sme už tu, nezostaneme len na nábreží, ale poprechádzame sa aj uličkami Üsküdaru. Uličky majú svoju atmosféru. Hrajú farbami, ľuďmi, obchodíkmi a čo je hlavné, takmer tu nie sú žiadni turisti. Tí zostávajú väčšinou na európskom brehu a tak tu v Ázii dostáva mesto väčších nádych autenticity bez turistických príkras. Aj preto mám rád Üsküdar, Kadiköy, Maltepe ci Pendik. Miestny trh sa ukrýva medzi domami a je plný čerstvých rýb, orieškov, sladkostí či ovocia a zeleniny.

Obrázok blogu


Slávna Dievčenská veža Kiz Kulesi

Obrázok blogu


Tavla a čaj

Obrázok blogu


Turecký čaj

Prepletieme sa priľahlým bazárom Arasta plnom ručných výrobkov od keramiky cez textílie až po koberce a zapadneme v parku pod Modrou mešitou. Čas pomaly beží, tak si ideme sadnúť do čajovne na pohárik. Vypijeme si svoj čaj, zrátame posledné líry a ideme ich minúť na ľahkú večeru. Vezmeme si na polovicu jeden tanier s grilovanými köfte a Ferhat nám ešte nechá poslať acili ezme, skvelú pikantnú zeleninovú pastu, ekmek a poháre čierneho čaju. Po večeri sa s Ferhatom lúčime s tým, že ideme domov, no o rok sa znovu zastavíme.

Obrázok blogu


Brána z paláca Topkapi

Obrázok blogu


Čerstvé simity

Obrázok blogu


V parku pred Ayasofya

Obrázok blogu


Skvelá reštaurácia nad Sirkeci Gar

Batohy si hodíme na plecia a pri Sirkeci sa snažíme napratať do zúfalo plnej električky. Akoby zázrakom sa nám to podarilo, ale je tak plná, že nádych je tu takmer luxusom. Strašná jazda. Vystúpime v štvrti Aksaray a odrazu sa spustil lejak tak brutálny, že takmer nie je vidno. Oproti tomu bola aj búrka v Náhornom Karabachu len slabý odvar. Stojíme v zákryte na zastávke Yusufpaşa, no z minúty na minútu to vonku vyzerá horšie. Nebo je zatiahnuté, hrozivo šedé, tmavé akoby sa z neho vytratili všetky farby sveta a zostali len tie najpochmúrnejšie. Slnko sa stratilo a utopilo sa v ťažkých oblakoch. Klbko ľudí čaká pod provizórnou strieškou a všetci čakajú na moment, kedy sa dážď upokojí, no ten je nepokojný ako rozzúrený býk, ktorý v aréne už tuší svoj koniec. Je čas spraviť radikálne rozhodnutie a tým je prechod asi 500 metrového úseku do stanice metra. Vieme, že budeme kompletne premočení, no akosi už nemáme na výber, pretože mierime na otogar na nočný autobus do Sofie. Stačí prebehnúť prvých pár metrov a tričko sa nalepí na telo. Vody je v ulici po členky a tak ani neuskakujeme pred kalužami a len cítime ako nohy v sandáloch kráčajú po príjemne teplej vode. V polovici cesty mi tak stekajú prúdy dažďa po tvári, že doslova vypľúvam vodu. Takýto dážď som nikdy vo svojom živote dosiaľ nezažil. Keby som so sebou nemal foťák a batoh, určite by som si ho vedel viac vychutnať. Vo vagóne metra žmýkam tričko a nohavice a ako sa pozerám vôkol seba, nie som jediný. Na otogare sa prezlečieme a keďže som mal na sebe posledné tričko odložené na cestu domov, tak si dávam len suchú mikinu bez trička. Pred deviatou opúšťame Istanbul a smerujeme do Sofie. Ubieha nám to akosi rýchlo a ani sa nenazdáme a vystupujeme na hranici, aby sme šaškovali s batožinou a ukazovali bulharským colníkom čo u seba máme.

V nočnom autobuse sem tam zaspávam, sem tam pozerám z okna do tichej krajiny a odrazu sa začne trhať tma a my sa ocitneme ráno okolo siedmej hodiny priamo v hlavnom meste na malom parkovisku medzi železničnou a autobusovou stanicou. Vyberieme si batohy z autobusu, prejdeme pár krokov do kancelárie, kde predávajú lístky do Bratislavy a zažívame menší šok. Pani vo vnútri nám hovorí, že vraj nám dnes do Bratislavy nič nejde. Má ešte síce dva lístky na autobus, ktorý odchádza za pár hodín, ale že nám ich nepredá. „Čo ak niekto príde a bude chcieť ísť do Prahy?" s ľahkosťou v hlase odpovedá. Ahá, lístok do Prahy stojí viac, kašlať na nás. „Nič Vám dnes nejde, no na zajtra Vám lístky predať môžem" hovorí. Posledné, čo dnes chceme je zostávať v Sofii na noc. Vyjdeme von a idem sa pozrieť ešte do jednej kancelárie o ktorej viem, že predávajú lístky do Bratislavy. Musím si overiť, či naozaj dnes nič nejde, pretože sa mi nechce veriť. Chlapík za pultom sa divne zatvári, keď sa pýtam či skutočne už dnes nejde žiaden autobus našim smerom. „Prečo by nešli? Do Bratislavy idú dva". Prvý odchádza už o desiatej, no ten je plný, ale máme prísť pár minút odchodom či sa niečo neuvoľnilo, ale druhý o 14 hodine má ešte kopu miest. Nerozumiem prečo nám v prvej kancelárii klamali, hoci musela vedieť, že autobus ide, pretože kancelárie sú navzájom poprepájané. Bolo by jej ukradnuté, že by sme tu museli spať, len aby sme si kúpili lístky u nej. Na železničnej stanici si zjeme veľké pizzové koláče, chvíľku si posedíme a ideme zistiť, či sa náhodou niečo neuvoľnilo. Majú jedno miesto, tak ďakujeme a radšej si kupujeme lístky na druhý autobus. Na chvíľku si zložíme batohy vonku pred obchodom a s krikom vybehne predavačka nech odtiaľ vypadneme, pretože jej vraj nikto nepríde dnu ak nebude vidieť výklad. Stáli sme tam asi pol minúty a o ďalšiu pol minútu sme chceli ísť, pretože sme si len do batoha hodili pár nepotrebných vecí. Už mi to tu celé lezie na nervy, tak sa s ňou hádam. Nuž, budeme naspäť v Európe. Privítanie ako sa patrí a ja mám odrazu pocit, že sa chcem vrátiť do miest, odkiaľ sme len pred chvíľkou prišli. Stretávali sme toľko milých a príjemných ľudí, úsmevy, pozdravy, rozhovory a tu? Najprv nás odrbávajú, že nám nič nejde, potom tu predavačka ziape lebo sme si dovolili zastaviť pred jej obchodom. Hnus.

Obrázok blogu


Národné divadlo

Batohy si zložíme v kancelárii autobusovej spoločnosti a na necelé tri hodiny sa ideme poflákať Sofiou. Dlhou hlavnou ulicou kráčame do centra a keď prejdeme most ozdobený kamennými levmi, vieme, že už nebudeme ďaleko. Na prvý pohľad je tu pekne. Mešita Banya Baši, ktorá nesie rukopis Mimara Sinana, palác, záhrady a pekný ortodoxný chrám. Okoloidúcich sa pýtame na cestu k chrámu Alexandra Nevského, pretože nemáme o Sofii nič, ani len mapu. Sme od nej asi 500 metrov a už sa teším, keď sa začne pred nami vynárať. Teraz už vidíme výhodu toho, že nemali lístok na desiatu a vďaka tomu sme sa ocitli na tomto mieste. Krásu impozantnej ortodoxnej katedrály podčiarknu jej ohromné zlate kupoly, ktoré priťahujú slnečné lúče a nádherne ich od seba odrážajú, až má človek pocit, že sa celá stavba pri pohľade z diaľky trblieta. Katedrála len minulý rok oslávila svoju prvú storočnicu, no štýl, v ktorom ju postavili reflektuje tradičnú byzantskú architektúru, takže môže svojim výzorom klamať. Vonku by bolo nádherne, len škoda že sú mozaiky ponorené v šere a zanikajú v priestore. Je tu celkom prázdno, pričom som čakal opak a len niekoľko ľudí tu v tichosti rozjíma a niekoľko malých, tenkých sviečok plápolá neďaleko ikony. Neďaleko chrámu ešte objavíme v parku pekný ruský kostolík a malé námestie, kde predávajú ikony namaľované na dreve.

Obrázok blogu


Chrám Alexandra Nevského

Obrázok blogu


Zlatá kupola Alexandra Nevského

Obrázok blogu


Chrám Alexandra Nevského

Obrázok blogu


Mozaika na tele chrámu

Obrázok blogu


Chrám Alexandra Nevského

Obrázok blogu


Chrám Alexandra Nevského

Obrázok blogu


Chrám Alexandra Nevského

Obrázok blogu


Malý, ruský kostolík ukrytý v parku

Obrázok blogu


Grand Hotel Bulgaria

Pred stanicou si dáme niečo malé pod zub a konečne nadišiel náš čas odchodu domov. Na perón prichádza veľký, dvojposchodový autobus smerujúci do Rigy. Ten si dá teda poriadnu štreku zo Sofie. Už je pred nami len 17 hodín cesty. Normálne trvá cesta do Bratislavy o niečo menej, ale táto linka sa z Budapešti presunie do Viedne a až odtiaľ domov. Dlho sa mi nedarí zaspať, no keď opúšťame Srbsko, budím sa na to ako so mnou Aljak trasie, že nado mnou stojí colník a chcel by vidieť môj pas. Colník sa smeje, preletí pas a odchádza. Registrujem Szeged a budím sa až pred Budapešťou. Paráda, táto cesta uteká neuveriteľne rýchlo.

Do Bratislavy prídeme okolo pol ôsmej. Mohlo to byť aj skôr, no na pumpe pri Jarovciach si dávame 25 minútovú prestávku. Všetko sa zomelie celkom rýchlo a na autobusovej stanici si stihneme kúpiť akurát pitie a o chvíľku odchádzame na posledný spoj na našej ceste. Autobus do Prievidze sa tak stal našim dopravným prostriedkom číslo 129. Po 28 dňoch túlania sa opäť vidíme z okna siluetu Bojnického zámku a to znamená, že sme doma.

Za posledných 120 hodín sme ležali na posteli cca 10 hodín, no stálo to za to. Vraciame sa bez peňazí, no bohatší. Zaprášení, špinaví, no šťastní...

foto: Tomáš Kubuš, Istanbul, Sofia, 25-27.7.2010

Tomáš Kubuš

Tomáš Kubuš

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  439
  •  | 
  • Páči sa:  16x

Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík:  MaďarskoStredná Ázia - Hodvábna cestaGrécko s batohom 2007Káhira - Istanbul 2008Čarovná Perzia 2008Central Asia, Iran 2009Južný Kaukaz 2010-2016Turecko, Irak 2010TureckoSeverná Európa - PobaltieMarokoMonakoTalianskoBlízky Východ - Stredný VýchodSicíliaFrancúzskoAnglicko - ŠkótskoBeneluxBlízkovýchodné dobrodružstvoŠpanielsko - PortugalskoGréckoUkrajinaRusko - BieloruskoIrakNemecko - RakúskoMaltaTuniskoČechy a MoravaCyprusIndia, Nepál, BhutánJuhovýchodná ÁziaArábiaBalkánEgyptMadagaskar 2015Transsibírska magistrála 2016

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu