Omar Chajjám (Nišapúr)
Ak sa chce pútnik vydať po stopách najvýznamnejších perzských básnikov nesmie vynechať východnú časť Iránu. Nie je natoľko navštevovaná ako centrálna oblasť s architektonickými skvostami ako je Esfahán, Širáz či hlinený Yazd, ale ukrýva v sebe miesta spojené s legendou Omara Chajjáma a Ferdúsiho. Za Omarom Chajjámom sa treba vybrať do nenápadného mesta Nišapúr ležiaceho približne 120 kilometrov od Mašadu, kde spočíva najposvätnejšia iránska svätyňa. Ročne ju navštívi viac turistov ako saudskoarabskú Mekku. Starý, polorozpadnutý autobus si musí ešte pamätať vládu posledného šáha sa dá do pohybu a uháňa za básnikom naprieč krajinou Chorasánu. Kedysi ju križovala Hodvábna cesta spájajúca Anatóliu s východnou Čínou a dnes ju pretkáva tiež niekoľko dôležitých ciest. Nišapúr, mesto, ktoré sa už naveky bude spájať s postavou Omara Chajjáma, dokázal konkurovať Bagdadu, avšak mongolská horda za sebou zanechala skazu, smrť a nekonečnú prázdnotu. Naplno okúsil hnev Džingischána a aj po toľkých rokoch naháňajú staré príbehy hrôzu tých časov. „Zabili viac než milión ľudí a z ich hláv postavili pyramídu" zasvätil ma do tajov Nišapúru vysokoškolský profesor na dôchodku. Aj on, rovnako ako mnoho ďalších má namierené k hrobke básnika. „Prečo k hrobke?" netrvá dlho kým padne moja zvedavá otázka. „My Iránci sme potomkovia Peržanov, najkrajšej a najvyspelejšej civilizácie aká tu kedy bola, našich básnikov poznali na celom svete a oni krásu sveta ospevovali vo svojich dielach. Berieme ich ako našich predkov" rozhovorí sa profesor Reza. Vzdelaná vrstva Iráncov si naozaj zakladá na ovládaní histórie a nejeden starší človek dokáže z pamäti zarecitovať verše niektorého z velikánov.
Hrobka básnika Omara Chajjáma
Hrobka má netradičný dizajn
Omar Chajjám spočíva v príjemnom parku
Dominantou parku, kam vedú kroky všetkých návštevníkov, je nepochybne Chajjámová hrobka. Narodil sa tu v roku 1048 a kým mnohí ho poznajú ako básnika, venoval sa aj astronómii, matematike, filozofii, hudbe a v neposlednom rade aj geografii. V mestách Samarkand a Buchara získaval vzdelanie, ale na svoj rodný Nišapúr nikdy nezabudol. Jeho povesť výborného matematika a astronóma ho priviedli až na dvor Malika Šáha I. do Esfahánu, kde ho panovník poveril reformami kalendáru. Tie napokon v roku 1079 prijali za oficiálny perzský kalendár. Jeho štvorveršia zvané rubajáty na tomto mieste ožívajú v hlavách ľudí. Paradoxom je, že ho ľudia milujú pre jeho verše dotýkajúce sa vína, žien a priateľstva, hoci je alkohol v krajine oficiálne zakázaný. Nie vždy tomu tak v Perzii bolo. Hrobka básnika je netypickou, ale taký bol aj jeho život Pripomína raketu s túžbou vyletieť do nebies, no pod svojimi krídlami skrýva kamenný hrob Chajjáma. Telo hrobky zdobia tyrkysovo-modré farebné kachličky. Jednoduchý hrob v podobe kamennej platne je potiahnutý arabským písmom a steny naokolo sú posiate veršami. Niekoľko mladých ľudí sa pomaličky prechádza okolo hrobky a s obdivom sa zastavia, aby si tichučko, šepotom recitovali štvorveršia vtlačené do kameňa. Za malou svätyňou Emamzáde Mohammeda Mahrúga si v tráve spravilo niekoľko rodín piknik. Niektorí dali dokonca prednosť chodníku pred trávou a rozložili si svoje deky či koberce a plynové bomby priamo na ňom. Spoločne sedia na zemi a jednej po druhom sa ponúkajú z malých misiek naplnených rôznymi dobrotami. Toto som si na Iráne zamiloval, tú obrovskú pohodu akú dokážu prežívať kdekoľvek prídu. Kto so sebou nemá piknikovú výbavu toho poteší záhrada so starou tradičnou čajovňou. Podávajú v nej perzský čaj ochutený škoricou a na dochutenie pristane na drevenom stole aj miska plná krištáľov cukru zvaného nabat. Všetko naokolo má odrazu akýsi poetickejší nádych.
Jednoduchá hrobka básnika
Čierny čaj podfarbený škoricou a nahrubo nakrájaný cukor nabat
Attár (Nišapúr)
Aj napriek tomu, že sa básnik Omar Chajjám stal synonymom pre Nišapúr, nie je jediným básnikom, ktorého ľudia navštevujú. Ďalším pútnickým miestom sa stal príjemný park, kde leží hrobka mystického básnika Attára, ktorý žil na prelome 12. a 13.storočia. Jeho hrobka leží na prahu mesta, pár kilometrov od Chajjáma. Vonku pred hrobkou sedí na zemi niekoľko postáv a snaží sa predať datle, ovocie, malé, zažltnuté knižky nasiaknuté básňami či dokonca malé papieriky s veršami, ktoré majú prinášať šťastie. Ešte pred tým, než dosiahne pútnik hrobku Attára, objaví sa pred ním zaujímavá architektonická konštrukcia. Z jednej strany pripomína tunel, no zo strany druhej si človek všimne, že aj tu pod zvláštnou strechou spočíva hrob. Je na ňom vytesaný portrét maliara Kamala-ol-Molka, ktorý patril k najvýznamnejším maliarom svojej doby 19.storočia. Portrétoval členov vládnucej kadžarskej dynastie, ale maľoval aj krajinu Perzie a keď v roku 1940 zomrel v Nišapúre, rozhodli sa rodákovi z Kašánu postaviť hrobku neďaleko básnika.
Netradičná hrobka maliara Kamala-o-Molka
Hrobka maliara Kamala-o-Molka
Maliarov portét je vytesaný aj do kameňa
Kamal-o-Molk má svoju hrobku vedľa básnika Attára
Attárova hrobka pôsobí ako malá svätyňa, akých by sme v Iráne našli niekoľko desiatok. Keby bola väčšia a mala minaret, pomýlil by som si ju s mešitou. Attárove básne ľudia poznali ako nesmierne dlhé a niekedy zložité, ale vedel sa nimi často krát trafiť do ich pocitov. Pretkával ich tajomnom a súfijskou mystikou, no niekedy sa v nich odvolával aj na imáma Alího. Mystika, ktorou Attár prekladal svoje verše dokonca neskôr ovplyvnila aj básnika Rúmiho, ktorého západný svet pozná ako Mevlanu. Jeho najznámejšie dielo Konferencia vtákov (Mantiq ut-Tayr) zachytáva príbeh vtákov, ktorí sa vydali hľadať Šimurga, legendárneho bájneho vtáka, ktorého si aj Sasánovci vzali za svoj symbol. Vedie ich dudok, najmúdrejší z vtákov a každý vták symbolizuje jednu zlú ľudskú vlastnosť, ktorá bráni ľuďom, aby dosiahli osvietenia. Nie každému z vtákov sa však podarí prekonať sedem údolí. V ich opise a príbehov sa ukázalo majstrovstvo Attára. Vojdem do nádhernej hrobky zo 16.storočia a opäť ucítim to krásne a podmanivé ticho. Vzduch rozvíri len jemný šepot básne, ktorý vychádza z úst mladého dievčaťa. Kľačí pri hrobke, vlasy má ukryté pod farebnou šatkou, na rukách má biele rukavičky a vystretou pravou rukou sa dotýka hrobky básnika. Vo vnútri je zem vystlatá kobercami a sem tam sa povaľuje vankúš, aby si tu človek mohol sadnúť a rozjímať. Nikto nikoho nevyhadzuje, nikto sa nikam neponáhľa a kto chce, môže tu presedieť hoci aj celý deň.
Nádherná hrobka básnika Attára
Tyrkysová farba je pre hrobky básnikov typická
Ticho v hrobke básnika
Ferdúsi (Tús)
Hľadanie ďalšej, nemenej významnej hrobky básnika Ferdúsiho ma zavedie do malého mestečka Tús. Budovy Mašadu sa pomaly vytrácajú a taxikár mi neustále rozpráva, že za chvíľku sme na mieste. S iránskou pohostinnosťou sa v krajine človek stretne takmer všade, kam zavíta a ani Tús nebude výnimkou. „Prišiel si za Ferdúsim?" pýta sa dievča v predajni lístkov. „Bále" odpoviem v peržštine na znak súhlasu. „Vitaj v Iráne. Cudzinec u nás platiť nebude" poteší ma. Nie preto, že človek ušetrí pár drobných, ale pre krásny prístup týchto ľudí, pre ktorých je turista stále niekto, koho nechcú ošklbať, ale predviesť aký Irán naozaj je. Vedľa fontány a záhonu ruží sedí samotný Ferdúsi vytesaný do bieleho kameňa. Ticho a nehybne hľadí na tucty návštevníkov prichádzajúcich k jeho monumentálnej hrobke. Aká symbolika. Ruže aj básne Iránci milujú a tak patrí Tús medzi najnavštevovanejšie miesta východného Iránu. Zastavil sa tu aj Alexander Veľký na svojom legendárnom ťažení, ale to bolo dávno pred tým, než po rovnakej zemi kráčal Ferdúsi. Prekvapí ma množstvo ľudí schádzajúcich sa k hrobke. Je pracovný deň, ale čas tu v Iráne či kdekoľvek na Strednom východe bežal odjakživa inak. Ak je človek uprostred bazáru vidí, že okolo neho všetko žije, každý predáva, niečo robí, ale akonáhle sa z bazárového sveta dostane, zmocní sa ho nebývalá pohoda, ktorá panuje v každom mestskom parku. Ľudia si prišli zdriemnúť po obede do tieňa stromov, oddýchnuť si pri čaji, najesť sa. Zdá sa, že každá hodina trvá najmenej dve alebo sa úplne rozplynú.
Monumentálna hrobka "perzského Shakespeara"
Hrobka básnika Ferdúsiho
Na návšteve u Ferdúsiho
Ferdúsi
Hrobku v strede záhrady zhotovili zo svetlého mramoru. Schody klesajú dnu do hrobky a tá je umiestnená uprostred miestnosti, kde leží na miernej vyvýšenine lemovanej bielymi stĺpmi. Ferdúsi sa narodil koncom 10.storočia tu v okolí dnešného Túsu a jeho hviezda pomaly stúpala. Svoj život zasvätil spísaniu perzskej kroniky Šáhnáme, tzv. Knihy Kráľov, kde zachytil dejiny Perzie od ich počiatku až po arabskú inváziu v 7.storočí. Celých 35 rokov písal dejiny Perzie na dvore Mahmúda z Ghazní, no vládcovi sa napokon nezavďačil a podľa niektorých príbehov Ferdúsiho knihu odmietol, ani do nej nenazrel a nezaplatil mu. Opustil vládcov dvor a v roku 1020 umiera v Túse. Medzičasom si Mahmúd z Ghazní uvedomil, že sa nezachoval správne nechal k nemu vypraviť karavanu s bohatstvom, no v momente ako vchádzala karavána do mesta, vychádzal z mesta smútočný sprievod so zosnulým básnikom. Skupina študentov z Teheránu je na výlete a na tráve si rozložili deky a veľký niekoľko kilový varič. Miestnosť s hrobkou básnika obiehajú dookola reliéfy zo Šáhnáme, teda diela, ktoré vydobylo Ferdúsimu nesmrteľnosť. Jeho hrobky sa dotýka niekoľko párov rúk a dostať sa k nej až na dosah znamená niekoľko minút počkať, kým sa uvoľní miesto. Naproti stojí múzeum, kde sú za vitrínami uložené stránky Šáhnáme staré niekoľko stoviek rokov, maľované keramické nádoby, obrazy, kópie vzácnej knihy, ale aj zaujímavosť v podobe 73 kilogramov vážiacej Knihy Kráľov. Každý sa prejde jeho miestnosťami a napokon sa spokojne vráti na svoje miesto a trávi tu čas. Vylihovaním, čítaním či v dlhých, nekonečných rozhovoroch.
Interiér hrobky pôsobí ako palác
Iránci s Ferdúsim
Pri hrobke
Pri hrobke básnika
Návštevníčka hrobky
Haféz (Širáz)
Najbásnickejším mestom celého Iránu je nepochybne Širáz. Príroda ho obdarovala kopcami tiahnúcimi sa na jeho horizonte a pôdou na ktorej sa dokonca darilo dlhé roky pestovať vinič. Už od nepamäti sa v ňom schádzali umelci a hovorilo sa, že každý kto tu žil mal predurčený šťastný život. Niet sa čomu čudovať, že práve Širáz dal svetu veľkého básnika akým bol Peržan Haféz. Hoci má mesto nádherné svätyňu Šách Čerách, kde sa po stenách trblietajú desaťtisíce zlatých či strieborných zrkadielok, má starý bazár na ktorom dostať azda všetko, má aj pevnosť, ktorej veža sa jemne nakláňa ako šikmá veža v Pise, no aj tak je najnavštevovanejším miestom hrobka básnika. Aj keď ju človek ešte celkom nevidí, vie, že je nablízku pretože sa zväčší hustota ľudí. Mikrobus vysadí školákov v uniformách s mladou učiteľkou zakrývajúcou si vlasy pod hidžáb pestrej farby a za veselého detského kriku miznú v areáli. V pekne upravenej záhrade stojí na vyvýšenom kameni osem bielych stĺpov podopierajúcich ozdobenú strechu. Pod ňou spočíva hrob Haféza. „Básnik lásky" ako ho dnes Iránci prezývajú ospevoval krásny ľudský cit, oslavoval víno, opojenie s ním spojené a náboženstvo. Jeho odkaz pritiahol aj niekoľko na prvý pohľad zaľúbených dvojíc. Jedna z nich sa drží za ruky a nevníma svet naokolo, ostatné sa aspoň letmo dotýkajú, pretože kontakt pohlaví na verejnosti je v Iráne stále zakázaný. Je zaujímavé sledovať ako aj napriek tomu dokážu kľučkovať medzi zákonmi a žiť si život bez obmedzení. Bavím sa so skupinou dievčat a téma príde aj na hidžáb, šatku ktorou si ženy musia zakrývať vlasy, pretože do nej diabol podľa legendy ukryl pokušenie a muž by sa pri pohľade na krásne ženské vlasy nevedel ovládať a podľahol by mu. „Je to súčasť našej kultúry a nikto ma nenúti ju nosiť, no aj tak ju mám rada" vraví Asma. Len čo dohovorí vykríkne najodvážnejšia z nich. „Ja by som tu svoju najradšej roztrhala, nenávidím ju, len keby som tak urobila, boli by z toho problémy" hovorí. Aj tak si ju vedia mladé Iránky pekne uviazať, tak aby len tak tak držala na hlave, no vlasy sa mohli tešiť zo slnečných lúčov.
Hrobka básnika Haféza
Aj mladé Iránky prichádzajú k hrobke
Hafézova hrobka je pútnickym miestom v Širáze
Hrobka básnika Haféza
Hrobka ukrytá pod kupolou
K hrobke sa vždy nahrnie niekoľko ľudí a spoločne v tichosti pri nej stoja. Niektorí sa pomaličky prechádzajú po veršoch vyrytých na alabastrovom náhrobku alebo obdivujú nádherne spracovanú výzdobu v kamennom altánku. Dokonca tu existuje aj funkcia strážnika hrobky a akonáhle sa niekto správa tak ako by nemal, neváha zasiahnuť. Širáz je umelecké mesto a tu v blízkosti Haféza má človek chuť viac ako inde sadnúť si a otvoriť jeho knihu Diván. Len tak sa začítať a nechať sa unášať jeho nadčasovými slovami. Štyria starší muži v ošúchaných oblekoch spolu sedia na kamenných schodoch a neprestajne gestikulujú. Je krásne tu počkať kým slnko osvieti cibuľovité kupoly šírazských mešít a hrobka sa ocitne vo víre nočného osvetlenia. Vtedy sa blízka čajovňa stojaca len pár metrov od hrobky zaplní ľuďmi a dobrou náladou. Čaj sa tu popíja z kanvičiek, ktoré sú napodobneniny kadžarského štýlu aké by sme našli v paláci Golestán v Teheráne. Čierny čaj, kopa cukru, sladkosti a rozhovory s neznámymi ľuďmi. Akoby stará Perzia z povestí a báji ešte nezanikla.
Haféz a jeho hrobka
Predavač veršov
Úsmev pri hrobke
V noci je pri hrobke niekedy ešte väčší ruch než za bieleho dňa
Sa'dí Širázi (Širáz)
Širáz nebije len srdcom básnika Haféza, ale má aj ďalšie významné zastúpenie v podobe básnika Sa'dího. Jeho hrobka leží na okraji umeleckého mesta a keď sa odrazu z prachu ulice vynorí veľká zelená záhrada, každý vie, že prišiel na správne miesto. Prístupovú cestičku k hrobke dopĺňa vodný kanál a po oboch stranách je vysadená tráva, ruže či stromy. Sem tam sa objaví aj portrét Ajatolláha Chomejního, ktorý apeluje na dodržiavanie zásad, no oči ho len tak letmo preletia. Hrobka básnika je pomerne vysoká akoby sa chcela dotknúť neba a jej priečelie dotvárajú štyri jednoduché, hranaté stĺpy. To oni držia tyrkysovú kupolu celej stavby vďaka ktorej pútnici z diaľky vedeli, že idú správnym smerom. Vo vnútri na seba strhne všetku pozornosť básnikov sarkofág ozdobený veršami, ktoré sa zrodili v jeho hlave. Niekoľko Iráncov sa tu prechádza, zopár si našlo miesto na sedenie a v tichosti rozjímajú. Neuveriteľné, že pri každej hrobke človek stretne ľudí. Sa'dího verše si našli miesto aj vo výklenkoch a tak sa miestni pristavia a čítajú si. Celý priestor hrobky dýcha akousi novotou. Síce ju postavili až niekedy okolo 1860, aj tak mám pocit akoby bola ešte o minimálne sto rokov mladšia.
Hrobka básnika Sa'dího
Hrobka je umiestnená v krásnej záhrade
Návšteva u Sa'dího
Hrobka básnika Sa'dího
Básnik Sa'dího sa narodil tu v perzskom Širáze niekedy na prelome 12. a 13.storočia a hoci v Širáze o niekoľko desaťročí stretol svoju smrť, svoj život strávil putovaním po blízkych aj ďalekých krajoch odkiaľ často čerpal inšpiráciu. Nezatúlal sa len do priestoru Blízkeho Východu, ale objavoval aj miesta v strednej Ázii či dokonca podstúpil posvätnú púť do Mekky. Jeho meno sa však stalo nesmrteľné vďaka poézii. Podobne ako iní básnici jeho doby sa venoval vede, filozofii, mystike a verše sem tam pretkal aj niťou erotiky. Miloval chajjámovské rubajáty či ghazaly a preslávil sa dvomi významnými dielami Bustan (Sad) a Gulistán (Ružová záhrada). Keď do svojej Ružovej záhrady kládol verše, určite netušil, že sa jeho dielo stane jedným z nosných diel perzskej poézie. Gulistán sa dokonca stal prvým perzským dielom, ktoré učenci preložili do európskeho jazyka.
Básnik Sa'dího a miesto jeho posledného odpočinku
Budova kúpeľov susediach s hrobkou
Portréty Ajatolláha Chomejního zdobia záhradu
Baba Tahír (Hamadán)
Kým Nišapúr a Tús ležia na východe krajiny, Širáz v centrálnom Iráne, tak aj západ sa môže pochváliť svojimi básnikmi. Jedným z nich je básnik menom Baba Tahír, ktorého mauzóleum leží v meste Hamadán, niekdajšej starovekej Ekbatane. Z obrovského námestia Mejdún Chomejní sa prepletáme uličkami a bazárom asi kilometer či kilometer a pol za mesto, aby sme navštívili známu hrobku. Aj ona svojim zjavom z diaľky pripomína raketu pripravenú odštartovať, ale už som si zvykol, že mnohé básnické hrobky vybudovali v rovnakom štýle. Ani tu nechýba na vrchole tyrkysová kupola. Tyrkys prináša v Perzii šťastie a má aj ochrannú funkciu. Mauzóleum postavil v rokoch 1967-1970 iránsky architekt Mohsen Furúghi a bol to on, kto rozhodol, že ju postavia z granitu a ozdobia 24 mramorovými tabuľkami s veršami básnika. K hrobke vedie niekoľko schodov, pretože ju postavili uprostred zeleného parku. Neďaleko stojí aj maličká svätyňa naplnená tichom, niekoľkými odloženými Koránmi, kobercami a debničkou s modlitebnými kamienkami.
Hrobka básnika Baba Tahíra stojí na vyvýšenine
Hrobka básnika pripomína raketu
Jednoduchá hrobka obohnaná nádhernou výzdobou
Strop hrobky je umeleckým dielom
Baba Tahír, hamadánsky básnik žil niekedy na začiatku 11.storočia, ale nikto už dnes presne nevie, kedy sa skutočne narodil. Niektoré legendy hovoria, že bol potulným dervišom, no iná legenda hovorí o nevinnej duši, ktorá túžila byť básnikom. Túžila po veršoch natoľko, že si z neho miestni obyvatelia robili srandu a podľa jedného príbehu, kedy voda v Hamadáne zamrzla ho zavolali a povedali, že ak ju prepláva, stane sa básnikom. Baba Tahír vo svojej nevinnosti skočil do vody a keď si uvedomil, že to bol len žart s hanbou vyliezol von. V ten deň sa však zrodil perzský básnik, ktorý neskôr svojimi veršami očaril nejednu generáciu.
Básne Baba Tahíra obiehajú interiér hrobky
Na chvíľku sa hrobka vyprázdnila
Baba Tahír
Maličká svätyňa v tesnej blízkosti hrobky
Irán nie je len krajinou zla, pretože to tak niekto povedal v televízii. Irán nie je hrozbou svetového mieru, aj napriek tomu že to opakujú ľudia, ktorí tam nikdy neboli. Nie je ani nebezpečný, ale ľudia majú svoje pravdy vtĺkané do hláv a veria chimére ukrývajúcej sa za média. Ten, kto ho chce vidieť a pochopiť sa do neho vyberie a ten kto nechce, zostane doma a bude ním opovrhovať či ho ignorovať. Kto sa sem však vyberie, toho očarí fantastická história, miesta či mestá nasiaknuté dejinami, toho očaria ľudia a rozhovory s nimi a pohostinnosť, ktorá sa v západnom svete vytratila. Hamletovské „ísť či neísť“ je na každom z nás a každý má možnosť voľby a to je na tom krásne...
foto: Tomáš Kubuš, Irán, 2008-2012
