Je ešte skoro ráno, keď sa prebúdzame na diaľničnom parkovisku neďaleko Florencie. Už si ani nespomeniem, koľko nocí som tu prespal, raz v aute, raz v spacáku na tráve či len tak presedel na kamennom múriku. Vtedy som si sem tam zanadával, no dnes by som nevymenil ani jednu z tých nocí, pretože aj vďaka nim môže človek cestovať a spoznávať krajinu, ktorú si zamiloval. Prichádzať do Mantovy znamená neubrániť sa obrázku pripomínajúcemu fatamorgánu. Akoby priamo z vody rástlo mesto ozdobené vežičkami kostolov či starobylými budovami. Sme bližšie a na brehu vidno mohutnú kamennú pevnosť. Záhada je rozlúsknutá. Okolo Mantovy je niekoľko jazier a preto sa z diaľky zdá, že nemá svoje základy na pevnej zemi, ale na jemne sa vlniacej hladine. Cesta Via Legnago vedúca priamo k pevnosti je z jednej strany obmývaná jazerom Lago di Mezzo a z druhej pre zmenu jazerom Lago Inferiore. Bolo by zvláštne keby takáto zaujímavá poloha už od nepamäti nepriťahovala vtedajších ľudí. Už pred tri tisíc rokmi tu svoje útočisko našli Etruskovia a po nich ako aj v celej starovekej Itálii prevzali Rimania žezlo vlády. V podvedomí Rimanov sa stala Mantova miestom odkiaľ pochádzal obľúbený básnik Vergílius. Ovládať jeho básne bolo už v tých časoch znakom prestíže. Dejiny kráčali ďalej a civilizácie jedna za druhou nechávala v meste svoje stopy. Byzancia, Longobardi, Frankovia alebo Svätá rímska ríša. Počas renesancie sa Mantova vyšvihla dopredu a stala sa miestom, kde pôsobia významní maliari, učenci, básnici či spisovatelia. Vtedy získala lichotivú prezývku „La Gloriosa", ktorú však v 18.storočí stratila a s rozpínavosťou Habsburgovcov jej hviezda pomaly zhasínala.
Mantova je mesto plné veží
Castello San Giorgio stojí na prahu starej Mantovy
Stredoveký výzor pevnosti Castello San Giorgio
Staré mesto začína priamo za hradom Castello San Giorgo z konca 14.storočia. Okolo neho je vyhĺbená priekopa plná prenikavo zelenej farby a z nej stúpajú do výšky niekoľkých metrov jemne hnedo-oranžové múry. Rohy má spevnené ťažkými hranatými vežami a priezory pre lukostrelcov smerujú priamo k jazerám. Turisti prichádzajú, aby sa prešli jeho sieňami a na stenách hľadali známe umelecké diela, ktoré tu po sebe zanechal Andrea Mantegna, maliar z druhej polovice 15.storočia. Jeho špecialitou bolo freskové maliarstvo a vyzdobená miestnosť, ktorej vdýchol život svojim štetcom ma prezývku „manželská izba". Stačí ho obísť dookola a odrazu sa začne Mantova meniť na staré mestečko vydláždené kamennými uličkami. Z opačnej strany ako sa múry hrady dívajú na jazerá stojí Kniežací palác s malým, priľahlým námestím. Za jeho bránami sa skrývajú ďalšie menšie námestia, niekoľko nádvorí a dokonca 500 izieb. Medzi 14. a 17.storočím nechala palác postaviť veľmi bohatá rodina Gonzaga, ktorá si z Mantovy spravila svoje sídelné miesto. V paláci žili necelých 400 rokov až do 1707, kedy nad oblasťou začal rozprestierať krídla čierny habsburský orol. V roku 1519 žila za múrmi paláca dokonca Isabella d´Este, markýza z Mantovy, ktorá stála v popredí talianskej renesancie. Túto zaujímavú ženu uctievali básnici, umelci, maliar Tizian namaľoval jej portrét, priatelila sa s kráľmi, s kráľovskými rodinami a dokonca jej vplyv siahal až k pápežskému stolcu. Vonkajšia fasáda paláca hneď prezradí, že sa za ňou musela tvoriť história tohto mesta. Má niekoľko poschodí. Na prízemí sa kamenné stĺpy klenbami dotýkajú jeden druhého a o čosi vyššie zdobia stenu jednoduché gotické okná.
Castello San Giorgio
Katedrála je výsledkom splynutí niekoľkých štýlov
Hlavné námestie Piazza Sordello
Katedrála na námestí Piazza Sordello
Kniežací palác na námestí
Fasáda kniežacieho paláca
Pohľad z pod paláca
Na rohu námestia
Námestie Piazza Sordello
Človek by si mohol povedať, že podobných miest je v celom Taliansku neúrekom, ale každé má svoju vlastnú dušu. Tá mantovská má podobu nádhernej architektúry vyšperkovanej zdobenými námestiami. Ulica je zložená z niekoľkých vedľa seba stojacich domov, pričom každý z nich má inú farbu a pred ich ťažkými bránami parkujú autá alebo neodmysliteľné mopedy. Medzi domami sa objaví obrovský obdĺžnikový priestor vyplnený námestím Piazza Sordello. Dominuje mu Katedrála, ktorá nezaujme svojou monumentálnosťou, ale čo zanedbala pri veľkosti poľahky doženie výzdobou. Na vrchole gotickej fasády z bieleho, kararského mramoru skamenelo niekoľko postáv. Zahľadím sa ňu a dostanem pocit, že predo mnou stojí staroveký chrám. Štyri stĺpy sa jemne ponárajú do vybielenej steny a nesú trojuholníkový tympanon. Keby bol vyplnený reliéfmi, aj by som teórii o chráme uveril. Dnes patrí k najobľúbenejším mantovským svätostánkom čo dokazujú aj ľudia vchádzajúci dnu a zase von. Prvý kostol vyhorel koncom 9.storočia a trvalo takmer 500 rokov kým na jeho miesta vyrástla Katedrála, bez ktorej by Mantova nebola tým čím je. Námestie pomaly ožíva a kaviareň s reštauráciou na rohu začínajú vykladať stoličky. Už len chvíľka a zaplnia sa vôňou ranného capuccina s chrumkavým croissantom. Niektorí prídu a posedávajú tak dlho až si prečítajú celé hrubé noviny, iní zase obrazne povedané nechajú naštartovaný svoj moped, hodia do seba maličký pohárik silnej kávy a miznú za kamenným oblúkom.
Námestie Piazza Sordello s Katedrálou
Medzi stredovekou architektúrou sa dá najesť
Fasáda Katedrály pripomína staroveký chrám
Stredoveká hodinová veža
Sem tam sa na malom námestí objaví fontána
Pod hodinovou vežou
Krásna hodinová veže stojí aj vedľa starej rotundy
Románska rotunda San Lorenzo
Z úzkych uličiek sa vynorí vysoká veža tehlovej farby ozdobená veľkými hodinami. Blížime sa k námestiu Piazza delle Erbe v samotnom srdci mesta. Pekne ho dotvára kolonáda z 15.storočia ukrytá medzi domami. Zbieha sa sem niekoľko uličiek a každá sa líši od tej predošlej. Kvetinárstvo ponúka voňavú krásu, bicykle stoja opreté o storočné stĺpy domov, nad mestom panuje kľud, ticho a uličkami sa prechádzajú domáci a hŕstka turistov. Námestie začína vysokou vežou a druhá veža čaká na jeho opačnom konci. Tu však ide o krásny orloj s obrázkami všetkých znamení. Priamo v jeho tieni spočíva neveľká románska rotunda San Lorenzo. Je najstarším kostolom celej Mantovy a leží kúsok pod úrovňou dnešnej ulice. Kedysi tu stál chrám zasvätený bohyni Venuši, no po ňom neostalo nič a v 11.storočí tu vyrástla rotunda. Jej vnútro je pomerne strohé vyplnené stĺpmi a výklenkami, no kde tu možno vidieť zvyšky starých fresiek. Na jednej je dokonca znázornený aj patrón rotundy svätý Laurinec zahalený v horúcich plameňoch. Rodina Canossa sa pri stavbe nechala inšpirovať jeruzalemským Svätým hrobom. Zdá sa akoby bolo v Mantove všetko pripravené na jednej kope. Turista tak ani nestihne vnímať okolie, pretože spraví pár krokov a cestu mu zahatí pamiatka. Basilica di Sant´Andrea ústi do malého námestia splývajúceho so susedným Piazza delle Erbe. Pôsobí najmohutnejšie zo všetkých mantovských kostolov a tento obrázok dokonale dotvára zašpicatená veža. Svojim výzorom mi viac pasuje do oblasti Benátok, ale v tom má tiež Taliansko svoje čaro. Miešajú sa tu štýly, chute, vône a len tu vedia ako to namiešať v presnom pomere, aby sa každému táto krajina dostala priamo pod kožu. Basilica di Sant´Andrea ukrýva vzácnu relikviu. V zlatej nádobe sa nachádza hlina do ktorej sa vsiakla krv Ježiša Krista keď bol na Golgote pribitý na kríži. Podľa legendy ju tu nechal rímsky vojak Longinus, ktorý vošiel do dejín tým, že kopijou pichol do jeho tela. Po návrate z Palestíny mal posvätnú hlinu zakopať práve v Mantove. Na Veľký piatok sa tu konajú veľké ceremónie a do baziliky prúdia zástupy ľudí. Jedna z postranných kaplniek dokonca slúži ako miesto posledného odpočinku pre Andrea Mantegnu, maliara, ktorého osud sa prepojil s mestom.
Mnohé domy skrášľujú unikátne architektonické detaily
Uličkami Mantovy
Basilica Sant´Andrea v srdci mesta
Námestie Piazza delle Erbe
Na námestí Piazza delle Erbe
Na Mantove sú krásne staré aristokratické domy. Dávajú mestu veľkolepý renesančný nádych doby, kedy sa jej ulicami prechádzali učenci, maliari, spisovatelia alebo iní umelci. Niektoré domy majú svoje telá pokreslená nádhernými freskami, ktoré však nahlodáva čas. Zobrazujú postavy vojakov, výjavy z bitiek, návraty do miest naznačených na horizonte alebo zúrivé boje uprostred poľa. Veselšie výjavy možno nájsť na miestnej tržnici. Sídli v dome za aký by sa nemuselo hanbiť ani múzeum umenia. Medzi arkádami majú obchodníci svoje stánky s kvetmi, ovocím, zeleninou alebo preslávenými mäsovými výrobkami z okolia mesta. Aj gastronómia dodáva Taliansku správny šmrnc. Takmer každé mesto má svoje typické jedlo a pre Mantovu sú najcharakteristickejšie „tortelli di zucca" alebo teda tortelíny plnené tekvicou. Spleť uličiek nás vedie opäť k brehom niektorého z jazier. Naokolo sú chodníky pre bežcov, cyklistov či chodcov, ktorí si tak môžu vychutnať prírodu aj keď sú stále jednou nohou v meste. Miestni na svoje mesto nedajú dopustiť. Veď ako inak by sa mohla Mantova umiestniť v talianskom rebríčku z pred pár rokov na prvom mieste čo sa týka kvality života? Rozlúčka s mestom nie je na mieste, veď sa do neho ešte určite chcem vrátiť.
Zvonica baziliky Sant´Andrea
Kupoly nad farebnými domami, to je Taliansko
Posedenie v uličke starého mesta
Prelínanie štýlov
foto: Tomáš Kubuš, Mantova, 5.9.2010
