Noc v jurte na okraji púšte Kyzylkum

Autor: Tomáš Kubuš | 30.10.2014 o 8:31 | Karma článku: 12,10 | Prečítané:  6495x

Stredoázijský Uzbekistan je synonymom pre Hodvábnu cestu a historické miesta ako Samarkand, Buchara či Chiva. Má v sebe však aj mnoho iného a každé dobrodružné srdce sa roztancuje nad možnosťou prespať noc či niekoľko nocí v tradičných jurtách mimo civilizácie. Jurty, ťavy, čaj, hviezdy, ticho a ťahavé melódie kazašských nomádov. Niekedy stačí málo na to, aby bol človek šťastný...

Medzi historickými perlami Samarkand a Buchara sa dá prejsť priamou cestou, ktorá Vás z jedného fascinujúceho miesta dovezie do druhého za niekoľko hodín. Dá sa však aj pohrať s časom a nezvoliť priamu cestu, ale vybrať si zachádzku. Za priemyselným mestom Navoi sa cesta rozbehne na sever krajiny a o hodinu sa na periférii zjavia skalnaté kopce. Priamo pomedzi ne sa vlní cesta ako obrovitánsky kamenný had bez hlavy a bez konca. Tam na druhej strane leží málo známe mesto Nurata. Málo známe je pre nás Európanov, no Uzbeci ho poznajú veľmi dobre. Vyrábajú sa tu totiž tie najkrajšie vyšívané textílie zvané suzani, stojí tu posvätný areál Čašma s mešitou a jazierkami plnými rýb a na hlinenom pahorku za mestom sa dvíhajú ruiny niekdajšej pevnosti, ktorú tu v 4.storočí pr.Kr založil na svojom ťažení Alexander Veľký. Nurata je posledným bodom civilizácie a za ňou sa rozkladajú už len občasné dedinky či neveľké mestečká, ktoré svojim pieskovým jazykom oblizuje slávna púšť Kyzylkum.

Kyzylkum tvorí podstatnú časť rozlohy centrálneho Uzbekistanu a zasahuje aj sem do oblasti Nuraty, hoci na týchto miestach leží východná hranica púšte. Spoločne s turkménskou púšťou Karakum patrí k najvýznamnejším púšťam strednej Ázie, no netreba si ju romantizovať. Nepôsobí tak krásne a oku lahodiac ako napríklad marocká Sahara pri Erg Chebbi či púšte na periférii Dubaja. Kyzylkum skôr pripomína polomŕtvu krajinu zaliatu pieskom pomedzi ktorý rastú tisíce kríkov. Len občas z krajiny vykukne zlatá piesková duna s prímesou červenej farby. Práve ona dala púšti meno, pretože v turkických jazykoch znie jej preklad „červený piesok“. Kyzylkum je najkrajšia na jar na prelome apríla a mája. Vtedy doslova rozkvitne a okrem všadeprítomných kríkov sa k nebu dvíhajú aj drevené stonky na ktorých sa vynímajú farebné kvety. V lete už kvety nenájdete a jediné stopy niekdajšej krásy predstavujú občasné stonky, ktoré nezrútil vietor.

Na okraji púšte sa objaví obrovské, umelo vybudované jazero zvané Aidarkul. Len pár kilometrov od neho leží tábor s jurtami, no bola by škoda ísť rovno tam, ak sa môže človek poprechádzať aspoň na chvíľku nábrežím jazera. Aidarkul nepoznali dávni cestovatelia križujúci región Hodvábnej cesty. Boli by prekvapení, keby teraz kráčali týmito miestami a odrazu by sa pred nimi vynorila hladina nekonečnej vodnej plochy. Jazero sa tu naplnilo medzi rokmi 1969 a 1970 po tom ako sa v susednom Kazachstane nevedeli vyrovnať s obrovským náporom vody, ktorú so sebou priniesli záplavy na rieke Syr Darya a vodu presmerovali sem do uzbeckej púšte. Odvtedy na novších mapách svieti Aidarkul, ktorý má po dĺžke takmer 250 kilometrov a zaberá plochu cca 3000 kilometrov štvorcových. Miestni sa sem chodia kúpať, chodia sem na ryby a mnohí si so sebou berú stany, aby tu prežili niekoľko príjemných chvíľ. Turizmus tu však takmer neexistuje a tak máte zaručené, že na jeho brehoch budete sami.

Pár kilometrov od brehov jazera stojí jeden z niekoľkých kempov, kde môže človek vypnúť a užiť si čas mimo civilizácie. Za pahorkom sa rozleje neveľká lúka okolo ktorej stojí asi dvadsať krásnych júrt. Stoja vedľa seba a hoci nie sú porozhadzované v divočine ako v Mongolsku či Kirgizstane, stále v sebe nesú nomádsku hrdosť a závan dobrodružstva. Každú jurtu zdobia drevené dvere s farebnými maľbami a jej telo tvoria drevené trámy obalené plachtami či kožami. Zvonku vyzerá pomerne malá, ale ako náhle človek vstúpi dnu, obklopí ho priestor s ktorým nepočítal. Drevené trámy sa zbiehajú k stropu, kde sa spájajú v kolese zvanom tündük. Drevené koleso sa považuje za srdce jurty a tým pádom najdôležitejšiu časť celej konštrukcie. Samotný Kirgizstan si tündük dokonca zvolil aj na svoju vlajku. Interiér je veľmi jednoduchý, no viac človeku netreba. Niekoľko matracov pohodených na zemi doplnili o periny, vankúše a je to. Nič viac, nič menej, no pritom všetko. Za jurtami sa dvíhajú malé pieskové kopčeky posiate trávou a za nimi sa pasie stádo stredoázijských tiav. Sú väčšie a mohutnejšie než tie aké človek pozná z Tuniska či Egyptu a hlavným rozdielom sú hrby. Stredoázijské ich majú dva a majú dlhšiu srsť. Koráby púšte. Kedysi si bez nich nedokázali predstaviť karavanu a stali sa symbolom Hodvábnej cesty, najromantickejšej cesty všetkých čias, ktorá dokáže zaplniť srdce aj myseľ. Vysadnem si na ťavu medzi tvrdé hrby a užívam si kolísavý svet naokolo. Ísť takto niekoľko dní muselo dať neskutočne zabrať, ale človek si zvykne na všetko. Sem tam sa naokolo mihne syseľ a medzi kríkmi sa pomaličky prevaľujú suchozemské korytnačky.

Jurty sú oázou pokoja, balzamom na dušu v uponáhľanom svete a nie je nič krajšie ako si sadnúť von, nechať jurty za chrbtom, otvoriť si knihu a nalievať si dúšky horúceho zeleného čaju do malých modro bielych mištičiek zvaných piala. Podľa starej tradície ich treba naliať tri krát, tri krát vrátiť do kanvičky, aby sa čaj premiešal, ochladil, správne vylúhoval a až potom sa môže piť. Čas sa stratil a premenil sa na pieskové zrnká poletujúce vzduchom pri každom pohybe vetra. Iba kvôli zapadajúcemu slnku vie človek odhadnúť, že sa blíži večer. Desiata miska čaju sa vytratila a slnečný kotúč nádherne sfarbil krajinu, ktorá akoby sa na horizonte rozhorela. Domáci pripravili na večeru niekoľko miestnych špecialít od šorpy až po chutný plov, fľaše uzbeckej vodky, ale čaj sa mi sem stále hodí viac. Jurty prikryje čierna tma a všetky sa v nej dokonale stratia. Žiaden svetelný smog nekazí výhľad a oči sa nevedia nabažiť krásnej oblohe s rozsypanými hviezdami. Mliečna dráha svieti akoby po nej prechádzali milióny hviezd a človek odrazu vidí súhvezdia o ktorých ani nepočul. Hviezdy na púšti nemajú konkurenciu. Rozhorel sa oheň a chladná noc sa odrazu stáva príjemnejšou. Kazašský nomád si sadne k nám a spustí svoje ťahavé i veselé melódie. Stačí zatvoriť oči a cítiť zimomriavky. Jeden z tých večerov na aké sa nezabúda.

foto: Tomáš Kubuš, Nurata, Aidarkul, Kyzylkum, apríl, sep-okt 2014

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?