Veľký Piatok a ukrižovanie na Filipínach

Autor: Tomáš Kubuš | 14.4.2015 o 9:15 | Karma článku: 5,34 | Prečítané:  1466x

Exotické, ostrovné Filipíny patria k najzaujímavejším krajinám JV Ázie, no ako náhle sa spomenie ich meno, mnohí si pod ním predstavia tradičný, každoročný rituál Ukrižovania Krista, ktorý sa vysiela takmer do celého sveta. Ako to však v mestečku San Pedro Cutud priamo na Veľký piatok vyzerá ak sa nachádzate na mieste a kráčate v sprievode?

Ráno okolo tretej hodiny ešte filipínske mesto Baguio stále spí. Ulice sú prázdne a len chladný vánok z okolitých pahorkov sa preháňa ulicami. Presne pre túto klímu si ho začiatkom 20.storočia vybrali Američania, ktorí sa nasťahovali na Filipíny za svoje hlavné mesto. Kto si vie porovnať teploty dole v Manile na brehu Manilského zálivu a tu uprostred hustých ihličnatých lesov, ten hneď pochopí prečo sa sem každý rok na niekoľko mesiacov sťahovala celá filipínska agenda. Cesta do oblasti Pampanga a k mestu San Fernando trvá niekoľko hodín, ale zákruty a prítmie človeka ukolísajú k spánku aspoň na niekoľko dlhých minút.

V meste San Fernando takmer nič nenasvedčuje tomu, že neďaleko odtiaľto na mieste zvanom San Pedro Cutud o pár hodín vypukne jeden z najslávnejších festivalov celej planéty. San Fernando je ticho. Na Veľký piatok je takmer všetko pozatvárané a len pri nonstop otvorených fastfoodoch svetových značiek parkujú autá a ľudia si nosia plné vrecká jedla či nápojov. San Pedro Cutud je rušnejšie a ulice už lemujú prví ľudia, ktorí sa prišli pozrieť na ukrižovanie. Celú procesiu robili už zopár desiatok krát, no stále tu nefunguje presná organizácia a človek úplne presne nevie čo a kedy sa bude diať. Je osem hodín a podľa najnovších informácii sa celé šialenstvo začne okolo 11 hodiny, ale všetko bude záležať na tom, kedy sa vo dverách domu objaví Ruben Enaje, miestny chlapík, ktorý sa dnes po 29.krát chystá visieť na kríži v podobe Ježiša Krista. S každou ďalšou minútou sa hlavná ulica mestečka zapĺňa. Pred tým, než sa týmito miestami pohne sprievod patria ulice mladíkom, ktorí sa rozhodli zúčastniť sviatku po svojom.

Ukrižovanie Krista na Filipínach sa spája aj s každoročným bičovaním a ani dnešok nebude výnimkou. Niekoľko mladíkov oblečených len v nohaviciach a od pása nahor sú nahí stoja na mieste s bičom v ruke. Ten má na svojom konci neveľké bambusové doštičky, ktoré budú najbližšie hodiny udierať do chrbta, až sa bude z neho valiť krv. Mnohí odmietajú vidieť túto časť ukrižovania kvôli krvi či nelogickej brutalite, ale jednoducho to patrí k tomu. Kráčam ulicou a prechádzam sa pomedzi nich. Mnohí sú mladší než ja, no väčšina z nich má cez hlavu prevlečenú kuklu, aby ich nespoznali. Podľa tradície nosia kuklu pretože to robia pre Boha a nie pre seba či svoju slávu. Niektorí majú na kukle ešte dokonca aj malý, zelený veniec poskladaný z listov. Telá zdobia rôzne tetovania, no prevažujú tie s náboženskou tematikou od krížov, cez portréty Panny Márie až po samotného Krista na kríži či bez neho. Niekoľko mladíkov s obnaženým trupom sa veľmi pomaličky presúva ulicou, pretože nekráčajú, ale plazia sa. Mocnými rukami sa potiahnu vpred, zastavia, tvárou si ľahnú na špinavú zem, poprevaľujú sa a opäť sa potlačia vpred. „Veria, že takouto strastiplnou cestou sa vykúpia z hriechov, ktoré napáchali“ dozviem sa. Budú sa takto plaziť ešte minimálne hodinu, kým dosiahnu kostol a tak svoju púť za očistou ukončia.

Na ulici sa zhŕkol dav ľudí a sledujú rituál, ktorý bude končiť chrbtom posiatym krvou. Chlapi s nahým chrbtom stoja v rade za sebou a pred tým, než do seba začnú „ponárať“ tvrdé bambusové drevá k nim podíde muž s drevenou kefou ozdobenou úlomkami skla. Stačí niekoľko jemných úderov do chrbta a prvé kvapôčky krvi stekajú nadol po spotenom chrbte. Až teraz je muž pripravený vykročiť do ulice a niekoľko desiatok minút sa bičovať. Pre západný svet je tento úkaz nepochopiteľný, no tu sa na mužov chodia pozerať celé rodiny, mnohí dokonca s deťmi a nikto nerieši či je tu veľa alebo málo krvi. Jednoducho v týchto končinách sveta to takto funguje. Akonáhle sa sprievod flagelantov pohne ulicou, ľudia im robia cestu, aby vedeli prejsť. Po chvíli sa chrbty ponoria do sýtočervenej farby a krv strieka všade naokolo. Stačí sa priblížiť na dosah niekoľkých centimetrov a človek si na sebe objaví malé kvapôčky krvi. Muži však neprehovoria ani slovo. Ani hlásku, výkrik, náznak bolesti. Nič, čo by prezrádzalo, že ich chrbát si prežil peklo poháňané vlastnou mysľou a konaním. Niektorí len kráčajú, iní sa zastavia, kľaknú si pri dave ľudí a niekto z neho vezme drevenú latu, ktorou mu niekoľko krát udrie do chrbta. Vystriedajú sa traja a až potom sa zakrvavený muž vráti medzi ostatných. Katolícka cirkev odmieta tento sviatok a nabáda ľudí, aby s ním prestali, no na tomto mieste je tradícia silnejšia než čokoľvek iné. Je však fascinujúce byť tu a vidieť to všetko na vlastné oči.

Po hodine behania pomedzi bičujúcich sa mužov a po hlavnej ulici San Pedro Cutud je čas vrátiť sa priamo do domu, kde sa celé predstavenie začne. Dom neleží na hlavnej ulici, no aj tak sa okolo neho motajú ľudia. Usadíme sa na nádvorí a okrem nás tu nie je nikto, žiaden turista. Dlho sa naokolo nič nedeje a len sporadicky sa objaví niekto, kto prinesie rímsku výstroj, kopije, prilby, sandále či iné drobnosti, ktoré budú čoskoro zdobiť telá „rímskych vojakov“. Čas beží a nádvorie sa z ničoho nič zaplní hercami. Šum sa mieša s hlasnými rozhovormi akoby sa priatelia nevideli niekoľko dlhých týždňov a človek len sedí a nasáva zákulisie celej hry. Netrvá dlho a ľudia z ulice sa odrazu premenili na Rimanov, kňazov, dievčatá sa zmenili na Pannu Máriu či Máriu Magdalénu a z motorky zosadol vysoký, sympatický muž, ktorý na seba hodil prilbu, dlhé biele rúcho so žltým lemovaním a na nohách si nechal svoje gumené sandále značky Nike. „Bude hrať Pontského piláta“ povie narýchlo režisér, keď sa ho pýtam na to aká postava sa pred nami objavila. Režisér celého podujatia nervózne pobehuje sem a tam a snaží sa dávať posledné príkazy, no jeho hlas často zanikne vo vrave. Rímski vojaci si trénujú formácie, no miestami pôsobia komicky, pretože ako príde príkaz na zastavenie a prekríženie kopijí, dvaja ich prekrížia natoľko, že si nimi udrú do hlavy. Pod strom si sadne aj vysoký, štíhly muž s dlhými vlasmi zvierajúci v rukách krabičku. Má v nej uložené klince, ktoré bez váhania vyberie a ukáže ich veľkosť. Aj jeho dnes čaká ukrižovanie, hoci to už nebude vo všetkých svetových správach. Ukrižujú ho totiž ako druhého a po ňom ešte ďalších jedenásť odvážlivcov. Zdá sa, že je všetko pripravené na tohto ročné ukrižovanie, no ešte stále chýba Ruben, teda Kristus. Na konci nádvoria sa otvoria dvere a prítmím sa rozleje svetlo. Tomu sa povie biblický nástup. Až o pár sekúnd sa vynorí postava Krista prenasledovaná dvomi kamerami. Ruben sa chystá na kríž už po 29.krát a hoci už avizoval, že čoskoro skončí, doteraz sa nenašiel vhodný zástupca na postavu Krista. Sadne si dozadu do dvora pod korunu stromu a chvíľku sa zhovára s režisérom. Štíhla postava, dlhé vlasy padajúce na ramená, snehobiela sutana prehodená bordovou šerpou, uprený pohľad do neznámej diaľky a zopnuté ruky. Takto sa Kristus pripravuje na svoje „posledné“ chvíle, ktoré ho čoskoro čakajú. Zoznámime sa, usmejeme sa na seba a vystrie predo mňa ruky, kde človek na prvý pohľad ani nenájde jazvy. Až neskôr si ich všimne, no nečakal by, že sa ruky, cez ktoré niekoľko krát prešli dlhokánske klince tak dokážu zahojiť. Niekoľko dúškov čistej vody, hlboký nádych a predstavenie sa môže začať.

Rimania vezmú Krista medzi seba, ruky mu previažu povrazom a začnú do neho sácať, aby ho vypoklonkovali von z dvora. Kráčam s nimi, tak blízko, akoby som bol aj ja súčasťou príbehu. Prví zvedavci už lemujú ulice a keď sa objaví dav hercov, všetci sa nedočkavo vydajú kráčať s nimi. Za rohom, no stále nie na hlavnej ulici prinesie jeden z Rimanov tŕňovú korunu, ktorá sa Rubenovi zamotá do hustých vlasov až mu ju musia naprávať. Prejdeme prvých dvesto metrov a celá procesia sa zastaví. Pontský pilát už čaká na príchod davu na vyvýšenom pódiu. Slávny súd s umývaním rúk nechýba ani tu. Kristus je odsúdený a je pred ním už len cesta na pomyselnú Golgotu, ktorú v našom príbehu predstavuje malý pahorok za dedinou neďaleko parkoviska. Dav sa vymotá z bočných štvrtí a už je pred nami len hlavná ulica dlhá viac než kilometer a pol. Domáci obsadili snáď každé voľné miesto na ulici a len občas sa medzi nimi mihne tvár turistu. Rinčanie zbraní, ťažký pochod vojakov, dupot koní, ktoré sa do sprievodu primiešali sa mieša s hlasmi bambusových bičov udierajúcich o chrbty. Kristus dostáva stoj drevený kríž a pred tým, než ho zdvihne na svoje plecia niekoľko minút kľačí na zemi a oddychuje. Už vie čo ho čaká, no stále ho to bude stáť priveľa energie a sily. Do pravého poludnia chýba niekoľko minút, no slnko sa predvádza v plnej sile a zabára sa do tela. Len kráčam spolu s hercami, no tečie zo mňa pot akoby som sa oblieval vodou. Dav kráča ulicou a každú chvíľku môže prísť zastavenie. Odrazu sa Kristus zapotáca a hodí sebou na tvrdú zem tak, že kríž dopadne vedľa neho. Pristúpia k nemu vojaci v kožených sukniach a koženým bičom ho niekoľko krát udrú po tele. Človek vidí na prvý pohľad, že to nie je hrané, ale že ostrý bič sa skutočne celou silou odráža od Kristovho tela tak, že po ňom ešte niekoľko dní zostanú modré stopy.

Len čo sa ako tak pozviecha, prichádza za ním ženská postava odetá v slabomodrom plášti padajúcom na zem. Tu Kristus stretáva svoju matku, ktorá si k nemu kľakne a zhovárajú sa. Cez jej maličký mikrofón pripevnený k ústam tak každý počuje ako sa priestorom rozlieva nárek a plač. Ani ten nie je hraný, pretože ako náhle sa dav znovu pohne, Márii po lícach stekajú slzy. Pontský pilát sa celý čas vezie na malom voze pripevnenom ku koňovi, za ním kráčam ja s niekoľkými domácimi a za mnou Rimania, kňazi a Kristus. Fascinuje ma ako sa to celé podarilo, že som priamo v centre diania natoľko, že sem tam dostanem omylom do stehna jemný úder rímskou kopijou. Jednotlivé zastavenia sa odvíjajú tak, ako ich človek pozná z príbehov či z Jeruzalemu, no sem tam mám pocit, že niektoré z nich vymenili. V jednu chvíľku sa opäť Kristus ocitá na kolenách so svojou matkou, no vzápätí už kráča po vlastných a s krížom mu pomáha mladík hrajúci Šimona Kyrenajského. Pri každom zastavení vytvoria rímski vojaci svojimi kopijami koridor, aby mali hlavné postavy priestor a tým, že sa poznáme ešte z dvora domu, kde sa prezliekali mi sami ukazujú, aby som išiel bližšie, kopije sa zdvihnú a som priamo medzi nimi. Vidieť to z takéhoto uhlu sa mi nikdy nesnívalo. Ďalšie zastavenie celého davu sa nesie opäť v znamení náreku, plaču a sĺz. Atmosféra je tak silná, že sa telom zmietajú zimomriavky a hoci človek nerozumie nič z filipínčiny, ktorou sa všetci rozprávajú, má pocit, že chápe všetko. Aby to nestačilo, silné momenty vyšperkujú hudbou tak krásnou, že keď sa Kristus ocitne na zemi po tretí krát a dostáva rany bičom od vojakov za náreku Veroniky, do očí sa tlačia malé, nepatrné slzy.

Sprievod sa blíži k záveru a čím bližšie sme ku Golgote, tým je naokolo viac ľudí. Za Kristom kráča možno tisícka, dve tisícky ľudí a mnohí stoja pri ceste alebo čakajú pod Golgotou na veľké finále. Z diaľky sa vynorí známy zvuk flagelantov kráčajúcim naproti. Niet sa veľmi kam uhnúť, tak sa snažím aspoň upratať tak, aby som nemal zastriekanú tvár od krvi. Cítim ako mi kvapky pristávajú na ruke, nájdem si ich aj na nohaviciach či na batohu od fotoaparátu. Druhá partia už bola menej početnejšia, len zrazu zacítim úder bambusových koncov na svojim chrbte. Bol som príliš blízko. Nebolí to, len mám odrazu na chrbte krvavý fľak. Človek si to len uvedomí, no kráča ďalej, pretože nechce, aby mu vydobyté miesto pár metrov od Krista ušlo. Kráčame spolu už asi hodinu a pol v horúcom pekle a raz za čas na seba vylejem malú fľašku vody, aby som sa umyl a osviežil. Prach sa na ceste mieša s krvou, nárekom a dupotom vojakov, no na Golgotu zostávajú ešte asi tri stovky metrov. Posledné metre vyzerajú byť najťažšie a na Kristovej tvári sa zrkadlí vyčerpanie. Dav sa ocitne pred pahorkom a udalosti od tohto momentu naberajú pomerne rýchly spád. Opustím dav, prederiem sa na VIP tribúnu, no nejdem si sadnúť do tieňa, ale podídem až k plotu, aby som bol čo najbližšie. Až tu si všimnem tribúnu plnú fotografov svetových novín. Nikto z nich nekráčal s davom, nikto z nich sa nepotil a neprebíjal sa medzi hradbami tiel, no všetci tu síce na horúčave, ale predsa sedeli a stáli a čakali, kým sa príbeh dostane k nim. To preto sa v novinách najčastejšie objavujú fotky priamo z Golgoty a z finálneho aktu ukrižovania.

Na Golgote už stoja pripravené tri kríže, tak ako tomu malo byť pred dvomi tisíckami rokov. Ruben si priniesol svoj kríž, položil ho na zem a snaží sa kľačiac v prachu pahorku pozbierať posledné sily. Modlí sa smerom ku krížom a občas sa pri ňom zastaví vojak či niektorá zo žien. Medzičasom sa dva postranné kríže položia nadol a postavia sa na nich dvaja mladíci, ktorých o drevené kríže len priviažu a vztýčia do pôvodnej polohy. Kristus sa postaví a svoj kríž si odvlečie posledných pár metrov. Jeho snehobiele rúcho v ktorom pred pár hodinami vošiel na nádvorie dvoru sa zmenilo na zaprášený, špinavý odev bez štipky vznešenosti. Aj tŕňová koruna sa zošmykla z hlavy a padá mu do očí. Vojaci mu ju dajú dole, vyzlečú ho zo špinavého rúcha a ľahne si na obrovský drevený kríž. Vystrie ruky, napraví si nohy a chvíľku sa nedeje nič. Na Golgote nastane absolútne ticho a každý čaká kedy sa všetko začne či skončí. Jeden z vojakov sa odrazu rozbehne smerom k režisérovi a pohybom naznačuje, že zabudli na kladivo. Až o tri, štyri minúty sa našlo a finále sa blíži ku koncu. Ruben na kríži ticho leží až sa odrazu ozve zarevanie. Jeden klinec je na mieste. Druhý výkrik a obe ruky sú pribité na kríži. Sústredím sa na jeho tvár, no tá ako by na chvíľku nebola na tomto svete, ale hľadala svojho ducha poletujúceho navôkol. Kríž s Kristom vztýčia a až potom prídu na rad nohy. Dva tupé údery do hlavičky klincov a dva strašné výkriky. Nič viac, nič menej. Ruben zatvára oči a jeden z vojakov naznačuje kopijou pichnutie do jeho tela. Netrvá dlho, kým je na kríži. Celé sa to zomelie možno za päť či osem minút, no presne to neviem, pretože na chvíľku prestal čas existovať. Kríž spustia nadol a Kristus je vyslobodený. Zdravotníci ho naložia na nosidlá a ako náhle sa zatvoria dvere sanitky, príbeh sa skončí. Nie, nestalo sa mu nič, ale nič tu nenechávajú na náhodu a tak každého, kto sa nechá ukrižovať hneď prevezú na kliniku, aby ho mali pod dohľadom. Sanitka naštartuje a na kríži už leží známy chlap s nádvoria domu, ktorý si priviezol a strážil vlastné klince. Ešte sa dnes kríž spustí a vystrie niekoľko krát, kým sa celé divadlo skončí.

Človek pri cestovaní zažije množstvo fascinujúcich momentov, chvíľ, uvidí nespočetné množstvo krásnych miest, krajín, ale byť na Veľký piatok tu v mestečku San Pedro Cutud je niečo neskutočné. Podmanivé, kontroverzné, miestami brutálne, no stále neskutočné a zimomriavkujúce. Zničený, unavený, spálený, zastriekaný od krvi, spotený, no šťastný a o tom to celé je...

foto: Tomáš Kubuš, San Pedro Cutud, 3.4.2015
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?