Let naprieč polovicou Európy utečie rýchlejšie, než by človek čakal a odrazu sa kovový trup lietadla blíži k zemi. Všetko sa zbehlo tak rýchlo, že sa letisko stráca za nami a pred nami sa otvára celkom nový svet. Svet menom Portugalsko. Svet menom Lisabon, ktorý mi už niekoľko krát zamotal hlavu v ktorom som nikdy dosiaľ nebol. Tu začne náš portugalský výlet a tu o niekoľko dní aj skončí. Neprišli sme do krajiny stráviť niekoľko mesiacov a spoznať všetky jej čarovné zákutia, ale prišli sme sa nadýchnuť sveta, ktorý tak fascinuje, aby sme zistili pri rozlúčke, že tu za sebou nechávame jednu z najkrajších krajín Európy.
Do malej ošarpanej izby na šiestom poschodí len hodíme tých pár vecí čo so sebou máme a vyjdeme von, aby sme splynuli s portugalským hlavným mestom. Hlavný bulvár mesta Rua Augusta vychádza z námestia Praça Dom Pedro IV., ktoré domáci familiárne prezývajú Rossio a končí až v tieni víťazného oblúka Arco da Victória, takmer na brehu rieky Tejo pretekajúcej mestom. Rossio plní funkciu hlavného, ale aj najobľúbenejšieho námestia celého Lisabonu. Z jednej strany ho uzatvára národné divadlo Dona Maria II, ktoré svojho času plnilo funkciu portugalskej inkvizície a zo strany protiľahlej sa otvára do mesta a ústi do niekoľkých širokých ulíc. „Hašíš? Marihuana?“ pýta sa chlapík na rohu a v otvorenej dlani ukrýva ponúkaný tovar. Stoja na každom kroku, policajti sa prechádzajú pár metrov od nich, ale ani jedným ani druhým to neprekáža. Najživším miestom je priestor medzi divadlom a kostolom Sao Domingo. Ten tu stojí dodnes ako malý zázrak, pretože prežil nielen zemetrasenie, ale aj požiar. Jeho blízkosť si obľúbili Afričania, Aziati a rôzni iní prisťahovalci. Ženy v pestrofarebných šatách a šatkách na hlave sedia a diskutujú medzi sebou. Chlapíci z Angoly sa snažia predať niekoľko drevených sošiek, manželský pár pôvodom z Mozambiku stráži svoje rozbláznené deti a niekoľko Aziatov len ticho sedí a sleduje okolie. Akoby sa na tomto jednom námestí miešala celá portugalská história. Kedysi boli známi ako kolonisti a mnoho najmä afrických prisťahovalcov je dnes už neoddeliteľnou súčasťou ľudskej mozaiky. Sem, pár metrov od Sao Domingo prichádzajú domáci za svojim obľúbeným nápojom zvaným ginjinha. Mohlo by sa zdať, že vďaka Portu je Portugalsko krajinou vína, ale Lisabončania Vás presvedčia o opaku. Ginjinha alebo silný čerešňový likér sa tu pije každý večer. Pred barom sa tvorí fronta ľudí, ale našťastie to ide rýchlo. Interiér prenesie človeka do 19.storočia vďaka výzdobe, maľbám, nápisom, no najpodstatnejšie sú kalíšteky sladkého nápoja v ktorom plávajú dve čerešne. Ľudia s ginjinhou postávajú vonku, turisti, páry, mladí aj starší, ľudia ktorí pred chvíľkou vyšli z divadla, ale aj tí ktorí predávali na ulici tu stoja. Zdá sa, že ginjinha ľudí spája a toto miesto je tým pravým dôkazom. Stačí malý dúšok a človek si ho zamiluje.
Štvrť Baixa plná širokých, dlhokánskych ulíc sa javí akoby tu stála odjakživa, ale pravda je taká, že ju postavili až v roku 1755 po tom, ako časť Lisabonu navždy zmenilo zemetrasenie. Dnes človeku ani len nepríde na um, že kedysi tu boli ruiny utopené v prachu a bolesti. Dnes sa Baixou rozlieva vôňa pripravovaného jedla, hudba pouličných umelcov, hlasné zavíjanie električiek a zvony neďalekých kostolov či katedrál. Vonku priamo pod holým nebom vytiahli reštaurácie a podniky svoje stoly so stoličkami a ako náhle na mesto začne padať večer, všetky miesta sa zaplnia. Málokto si nechá ujsť ochutnávku portugalskej kuchyne a medzi výborné jedlá patrí fejioada con gambas, alebo teda krevety s tradičnou fazuľou. Lisabon preslávili aj sušené tresky a tie tiež nechýbajú v žiadnej z miestnych tascas, tavernách s tradičnými pochúťkami. Tresku predávajú aj na miestnych trhoch a človek aj bez toho, aby ju zazrel, zacíti, že je na blízku, pretože nasolená, sušená treska si v sebe uchováva špecifickú arómu. „Takto upravená treska nám vydržala aj niekoľko mesiacov“ hovoria námorníci a tejto tradície sa držia dodnes. Medzi ikony Lisabonu patrí aj železný výťah Elevador de Santa Justa skrytý v bočnej uličke. Jeho obľúbenosť dokazuje každodenný rad ľudí, ktorí sa chcú vyviesť hore na plošinu, aby si mohli vychutnať pohľad na mesto pod nimi. Na prvý pohľad sa konštrukcia javí v čomsi podobná francúzskej Eifelovke. Nie je to len zdanie, pretože architekt Raul Mésnier bol svojho času žiakom samotného Gustava Eiffela. Železnou klietkou sa vezieme nahor a na najvyššie miesto vedie ešte niekoľko dodatočných schodov. Toto miesto je najkrajšie na sklonku dňa, kedy slnko posledný krát osvetlí mesto a celé ho sfarbí do príjemných farieb. Medzi farebnými fasádami domov sa vystierajú kostolné veže, hranaté zvonice katedrály Sé, špičky víťazných oblúkov za ktorými preteká Tejo, hradný kopec ozdobený pevnosťou, ale vidno aj široké bulváre zlievajúce sa do námestí. Sledovať ruch Lisabonu z vyhliadky bude patriť medzi najmilšie zážitky. Človeku sa odtiaľto nechce ani len pohnúť. Hneď vedľa výťahu stoja ruiny kláštora Convento do Carmo zničeného zemetrasením. Stavba sa už nespamätala z rany, ktorú jej príroda pripravila a dnes ju tvorí niekoľko kamenných klenieb. Tu hore v štvrti Chiado klesá a stúpa niekoľko úzkych, romantických uličiek, kam čašníci postavili zopár stolov. Z rádia sa ozývajú nostalgické tóny tradičnej muziky zvanej fado a ľudia si tu v prítomnosti svojich najbližších vychutnávajú večerné dúšky rubínového vína. Je veľmi príjemné sa túlať týmito štvrťami a v ošarpaných uličkách hľadať stratenú krásu vznešeného miesta.
Ak by ste zatvorili oči a započúvali sa do zvukov Lisabonu, jeden z nich by Vám zostal najčastejšie rezonovať v pamäti. Bol by ním hlas starej, žltej električky, ktoré už desiatky rokov križujú ulice hlavného mesta a stali sa natoľko obľúbenými, že sú dnes považované za akési symboly Lisabonu. Hlúčik ľudí postáva na námestí Praça de Figueira a čaká kým dorazí legendárna električka. Podvečer na námestí patrí k najkrajším, pretože sa tu stretnú ľudia, ktorí si prišli oddýchnuť alebo mládež a posadajú si na schody pod sochu Joaa I. Zapadajúce slnko je nastavené tak, aby celú pevnosť týčiacu sa nad mestom zahalilo do príjemných farieb. Pevnosť na ktorej sa vystriedali všetky národy žijúce v oblasti tak podvečer nádherne svieti a púta pohľady okoloidúcich. Aj Lisabončania, ktorí tu scenériu videli stovky krát ju určite dokážu oceniť. Škrípajúca električka sa pohne a jej drevený interiér vykladaný niekoľkými nápismi, by sa vynímal kľudne aj v múzeu. Jej vnútro zaplnili turisti a na každej zastávke ich pribúda až kým nie je úplne plná. Jeden z domácich niečo zašomre, ale ani sa mu niet diviť ak to je jeho jediný spoj domov o ktorý sa musí deň čo deň deliť s davmi turistov. Električka sa obtočí okolo kamennej katedrály Sé z 12.storočia a tieň z dvoch vysokých veží nachvíľku prenikne aj k nám. Okná električka nemá, čo je výhodou pre tých, ktorí chcú fotiť, ale aj počas leta, kedy by horúčava rozpálila vnútro natoľko, že by sa v ňom nedalo dýchať. Je fascinujúce sledovať ako sa električka vyškriabe do strmých ulíc, odniekiaľ zozbiera všetky sily a vystrelí ako raketa, len aby sa dostala na vrchol. Aj vďaka podobným uličkách niekto prirovnáva Lisabon ku kalifornskému San Franciscu, ale americkému veľkomestu chýbajú nádherné, staré štvrte pripomínajúce labyrint aká sa rozkladá v neďalekej Alfame. Na kopci električka zastaví a väčšina vystúpi von. Len niekoľko duší ostáva sedieť a chce sa ďalej voziť ulicami mesta. Tu hore, na úpätí hradu sa odrazu rozozvučí hudba miestnej kapely, tanečníci a tanečníčka sa začnú vlniť v rytme priamo na vyhliadke a ľudia ich sledujú z malého podniku naproti. Domčeky Alfamy vyzerajú akoby boli postavené jeden vedľa druhého tak tesne, že medzi nimi môže prejsť len jeden človek. Žiadna plánovaná výstavba, ale bludisko plné krivolakých ulíc, farebných domov, malých kostolíkov, čarovných zákutí či romantických pohľadov. O to totiž v Alfame ide, aby ste sa stratili, nehľadali a užívali si krásu okamihu. Lisabon vie ako to človeka naučiť.
Predposledné lisabonské ráno sme si naplánovali návštevu Belému. Len niekoľko minút električkou alebo prímestským vlakom stačí na to, aby sa návštevník ocitol v tejto preslávenej lisabonskej štvrti. Jeho meno by sme mohli odvodiť od Betlehemu, ale boli to moreplavci a zámorské objavy, ktoré celú štvrť preslávili. V porovnaní s ostatnými časťami Lisabonu vyznieva Belém ako úplne iný svet. Kráčame promenádou, kde už od rána postáva niekoľko rybárov a neďaleko pred nami sa vynára z mora snehobiela veža Torre de Belém. Malý prístav pred Pamätníkom objavov zaplnili odpočívajúce plachetnice či jachty a autobusy s turistami pri pamätníku zastavia a zase sa pohnú ďalej. Pamätník je posiaty sochami a postavami, ktoré zaplnili knihy dejín. Vedľa seba tu stojí Fernao de Magalhaes, Diogo Cao alebo Vasco de Gama. Čo meno, to sen o ďalekej ceste a objavoch, ktoré fascinovali vtedajší, ale svojim spôsobom aj dnešný svet. Zo svojej moreplaveckej minulosti ťaží Belém až dodnes. Veža Torre de Belém stojí o pár stoviek metrov ďalej v zátoke priliehajúcej k zelenému parku. Kedysi strážila lisabonské pobrežie, ale zaujme nielen svojou históriou, ale aj svojim výzorom. Niekoľko vežičiek splýva s mohutným kamenným telom, okná pripomínajú katedrálu a na vrchole stojí ďalšia štvorica zašpicatených vežičiek a rozhľadňa na celé okolie. Ak si človek vylezie hore, uvidí nielen most, ktorý kopíruje slávny Golden Gate v San Franciscu, ale aj sochu Ježiša Krista evokujúcu kopec nad brazílskym Riom. Odrazu sa tu v Beléme stretávajú ikony celého sveta.
Domáci toto miesto milujú, posadali si do parku pod stromami, odpíjajú si zo svojej rannej kávy, vychutnávajú si pohodu presýtenú čerstvým vzduchom a keď si posedia, postavia sa a dokončia svoj rituál priamo v uliciach Belému, kde si sadnú do podniku zvaného Antiga Confeitaria de Belém. „Ak ste neboli v Antige Confeitarie, neboli ste v Lisabone“ znie okrídlená veta v ktorej sa ukrýva veľký kus pravdy. Vonku na ulici postáva niekoľko ľudí, no väčšina je už dnu. Robia tu najlepšie koláčiky „pastéis de belém“, aké sa dajú v celom Portugalsku nájsť. Cukráreň tu stojí už od roku 1837 a odvtedy nikto chuť ani kvalitu ich pastéis nedokázal prekonať. Stoly nezívajú prázdnotou a zdá sa, že sa tu zastavil naozaj každý, kto sa v Beléme ocitol. Pastéis sú malé koláčiky z lístkového cesta naplnené lahodným krémom, zapečené v trúbe na 400 stupňoch a napokon posypané škoricou. Len jeden jediný človek pozná pravý recept, ktorý je uložený v trezore. Až so sladkou chuťou na jazyku sa vraciame k čerešničke na torte v podobe kláštora Mosteiro dos Jeronimos zo zoznamu UNESCO. Prekrásnu stavbu nechal postaviť kráľ Manuel I. na oslavu toho, že Vasco de Gama objavil v roku 1498 námornú cestu do Indie. Kedysi tu žili mnísi, ktorí sa neustále modlili za šťastie pre námorníkov a kráľovu dušu, ale dnes si tu obrazne povedané podávajú kľučky turisti. Vnútro očarí svojim pokojom a nádhernou výzdobou stĺpov, stien, malieb či podláh. Najnavštevovanejším miestom je určite prepychový sarkofág v ktorom sa Vasco de Gama plaví na vlnách večnosti. Preslávil Portugalsko vo svete a ono sa mu odvďačilo takýmto umeleckým skvostom. Som šťastný, že som tu mohol stráviť niekoľko minút. Samotný Belém je natoľko pôsobivý a príťažlivý, že sa v ňom dá bez výčitiek stráviť celý deň.
foto: Tomáš Kubuš, Lisabon, 12.5, 17-18.5.2012
