Portugalsko VII. - Kráľovská Sintra a bodka v Cascais

Autor: Tomáš Kubuš | 12.5.2015 o 9:57 | Karma článku: 6,42 | Prečítané:  756x

Posledné portugalské dni nás vrátia nazad do Lisabonu odkiaľ je len niekoľko kilometrov k viacerým nádherným miestam. Sintra s kráľovskými palácmi a pobrežné mestečko Cascais...

Aj napriek tomu, že má v sebe portugalský Lisabon toľko zaujímavostí, aby návštevníka pripútal na niekoľko dní, nikto nespraví chybu, ak mesto na chvíľku opustí a vydá sa objavovať jeho blízke okolie. Stačí pár kilometrov na to, aby sa zmenili kulisy a krajina narastie do výšky, aby jej pahorky pokryli lesy a zelené koberce. Mestečko zvané Sintra je tak odlišné od ostatných portugalských miest, že ho UNESCO vďaka jej palácom zapísala na svoj list kultúrneho dedičstva. Krčí sa pod zeleným kopcom po ktorom sa tiahnu staré hradby pripomínajúce s troškou predstavivosti Čínsky múr. Nad mestom vyrastajú dva komíny tvoriace netradičnú panorámu akú by sme inde márne hľadali. Vytŕčajú z kráľovského paláca Palacio Nacional a presne k nemu sa presúvajú zástupy turistov. Možno je v jeho múroch ukrytý akýsi magnet, preto sem každý musí prísť a možno sem ľudí láka história vpísaná do jeho múrov. Autobus pokračuje do centra mesta, ale my sa necháme vyhodiť ešte pred ním, aby sme si mohli vychutnať jeho panorámu. Zvyšné dva kilometre si prejdeme po vlastných, ale vďaka krajine naokolo stojí za to každý jeden meter. Námestie pred palácom v centre mestečka zaplnili ľudia a ich najväčšia koncentrácia sa mieša okolo malého podniku s čerešňovým likérom. Nalievajú ho malých, pohárikov, alebo originálne do čokoládových formičiek, ktorá sa dá po vypití rovno zjesť. Je sladučký, rozlieva sa v ústach, na jazyku a jeho príjemná chuť ešte dlho rezonuje aj keď človek už dávno odišiel k palácovým múrom.

Domy pastelových farieb rozmiestnené po starom meste vylúdia na tvári úsmev. Dokážu navodiť dobrú náladu len pri obyčajnom pohľade. Na schodoch do paláca posedávajú žiaci. Učitelia ich sem vzali na školský výlet a každý z nich drží v ruke blok a robí si poznámky či nákresy detailov. Prečo sa niečo podobné nedá aj u nás? Kráľovský palác Palacio Nacional z 15.storočia je skladačkou storočí a štýlov. Mieša sa na ňom gotika, portugalské vplyvy, ale aj arabská, teda maurská architektúra. sa na paláci prejavia azda najviac v interiéri a preto má človek miestami pocit, akoby sa prechádzal kúskom Alhambry. Vojdeme dnu a prechádzame sa obrovskými jedálňami, súkromnými miestnosťami kráľov, ale aj služobníctva, reprezentatívnymi miestnosťami, ktoré hostili nejednu vzácnu návštevu a zablúdime aj do kúpeľov pripomínajúcich arabský hárem. Steny zdobia gobelíny, obrázky lodí, ktoré svojho času dobýjali svet alebo obrázky zvierat a modro-biele obkladačky. Aj výhľad má palác kráľovský. Z okna vidno vežičky maurskej pevnosti na protiľahlom kopci a zástavy trepotajúce sa vo vetre. Aj za ním stojí ďalší palác, ale z mesta ho nevidno pre vysoké stromy. Sintra je totiž plná prekvapení.

V meste musíme nájsť autobus, ktorý robí okružné cesty do hornej Sintry na pahorok, no netrvá dlho a ocitneme sa s hŕstkou turistov v ňom. Pomaličky lezie na kopec akoby sa mu ani nechcelo, ale možno to robí preto, aby sme sa mohli z okna kochať pohľadmi na zelenú krajinu. Medzi kmeňmi stromov sa začnú objavovať záblesky niekdajšej kamennej pevnosti. Už v 8. a 9. storočí ju tu na kopci postavili Maurovia, pretože sa rozhodli na Ibérijskom polostrove zapustiť svoje korene. Po rozpade ich ríše v krajine pevnosť zostala a ako sa míňali storočia, tak sa menili vládcovia a majitelia hradu. Dnes jeho múry stoja v tichosti rozlezené po pahorkoch a ukryté v lese v sebe skrývajú romantické predstavy opustenej stratenej pevnosti. Je tu málo ľudí, pretože väčšina pokračuje až na konečnú autobusu, ktorá je v tesnej blízkosti rozprávkového paláca Palaco Nacional de Pena. Aj preto sa mi tu páči, pre to ticho, ktoré vyžarujú opustené kamene naukladané na seba a obrastené jemnou vrstvou zelenkavého machu. Pre mnohých je najväčším ťahákom Sintry práve spomínaný palác Palaco Nacional de Pena, ale mne príde priveľmi moderný. Kedysi tu mala stáť len kaplnka z ktorej sa vyvinul kláštor a v 19.storočí sa premenil na najromantickejšiu stavbu Portugalska. V rozprávkovom výzore ho snáď prekoná len juhobavorský Neuschweinstein. Palác Pena vyhlásili v Portugalsku dokonca za jeden zo siedmych divov krajiny. Z diaľky pôsobí akoby ho postavili tak, že z mnohých kútov Portugalska vzali stavby, vhodili ich do škatule, poriadne s ňou zahrkali a odrazu sa pred očami všetkých objavil palác. Belémska veža stojaca v Lisabone aj tu má svoje dvojča, no v červenej farbe. Do nej sa primiešajú žlté steny paláca, islamské prvky, romantizmus, gotika, predstavy a sny a Palaco Nacional de Pena je na svete. Veď koniec koncov, človek musí mať niečo pre čo sa mu oplatí vrátiť sa, nie?

Po poslednej lisabonskej noci sme sa pobrali na letisko, no tu nás na odletovej tabuli čaká prekvapenie v podobe zrušeného letu. Sme prekvapení, hoci ako tvrdia, poslali nám email ešte včera večer, ale keďže nie som fanúšikom 24 hodinového pripojenia a dokonca mám v mobile zrušené aj wifi pripojenie, tak sme to nemali odkiaľ vedieť. Email sme si neskôr skutočne našli, hoci ho posielali asi o pol dvanástej večer, takže by to asi aj tak nemalo zmysel. Ďalší let bude až večer a hoci sme na chvíľku rozčarovaní, o pár minút sa už tešíme na to, že sme takto získali ďalší deň a hneď sme si sadli a vymysleli čo s ním. Listujeme v knihe a keď padne zrak na mesto Cascais neďaleko Lisabonu, je rozhodnuté.

V očiach Portugalcov či Britov je obľúbeným prímorským strediskom, kam chodia ľudia na dovolenku či za nočným životom. Kedysi bolo mesto Cascais ospalou rybárskou dedinkou na brehu Atlantického oceána, no ľuďom sa rýchlo zapáčila jeho nádherná poloha. K rozmachu prispel aj fakt, že si miesto vybrala kráľovská rodina za svoje sídlo, kam prichádzali oddychovať. Kto tak chcel byť v blízkosti kráľa, tiež sa presúval do Cascais. Ulice moderného mesta sú ladené do snehobiela, no občas sa tu objaví aj pestrá zelená, červená či modrá, aby vytvorili nádherný kontrast. Sem-tam sa dom predvádza svojimi tradičnými azulejos a občas vykukne starý kostolík ozdobený krížom. Mnohé zákutia sa doslova prehýbajú pod farebnou kvetinovou výzdobou a kde tu posedáva niekoľko starčekov a diskutuje. Akoby tu život plynul dvojako. Kto chce, ten sa unáša vlnou ľudí vedúcej k prístavu a promenáde, no kto nechce, ten si sadne a odrazu pocíti nádherný pokoj. Zvuky ulice roztrhnú dvaja mladíci s gitarami a temperamentné udieranie do strún s prenikavým spevom by roztancovalo každú flamenco tanečnicu. Na okraji prístavu stojí obrovská kamenná pevnosť. Už v stredoveku odolávala nejednému dobyvateľovi, no koncom 19.storočia sa rozhodol kráľ Luis I., že ju premení na svoje letné sídlo. Prímorskú atmosféru dotvárajú palmy a marína plná lodí a jácht. Vidno, že si Cascais obľúbila aj smotánka a nielen prístav, ale aj niekoľko hotelov je toho dôkazom.

Za prístavom v mieste, kde sa do vnútrozemia zarezáva malá riečka, stojí modrobiely maják. Dotvorený palmami pôsobí nanajvýš exoticky a príťažlivo. Cascais neskrýva zaujímavosti len priamo v meste. Pár kilometrov od prístavu leží miesto s tajuplným názvom Boca do Inferno, teda Ústa do pekla. Mrazivý názov podnieti fantáziu a človek si predstaví čokoľvek, no v skutočnosti sú pekelné ústa nádherné skalné útesy, o ktoré sa trieštia vlny Atlantického oceánu. Mnohí si na cestu k ústam požičajú bicykel, ale kto sa vydá po vlastných, toho čaká pekná prechádzka popri oceáne. Šípka ukazujúca smer každého pohodlne nasmeruje na to správne miesto. Ostré skaliská sa kolmo zvažujú do mora a na ich okraji sedí niekoľko mužov a loví ryby. Turisti sa takmer boja priblížiť k okraju a oni si veselo sedia s nohami spustenými do niekoľko metrov hlbokej priepasti vyplnenej spenenou vodou. Pekelné ústa predstavujú dieru v skalách, kam sa z času načas dostane vlna a vďaka jaskyni a ozvene sa vlna vo vnútri rozleje s takou rezonanciou, akoby skala kričala. Odtiaľ pramení jej pomenovanie. Skaly vytvárajú aj niekoľko príjemných zátok a ploské kamene sú ako stvorené na oddych. Dalo by sa tu v tom pokoji aj pospať. Stačí si ľahnúť a nechať sa roztápať jarnými slnečnými lúčmi. Cascais je práve o takomto nič nerobení. Podvečer je čas vrátiť sa nazad do Lisabonu, vyzdvihnúť si letenky na nový let a nasadnúť do lietadla smer domov. S hlavou plnou Portugalska s vedomím, že sa ešte uvidíme.

foto: Tomáš Kubuš, Sintra, Cascais, 17-18.5.2012

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?