Krajinou faraónov I. - Pyramídy na dosah Káhiry

Autor: Tomáš Kubuš | 9.6.2015 o 11:02 | Karma článku: 7,08 | Prečítané:  1572x

Nílske dobrodružstvo starovekého a dnešného Egypta sa môže začať. Cesta z Káhiry do Asuánu a späť. Ako ukázala história boli to posledné dni starého Egypta, ktorému vládol Mubarak. Ako pôsobia pyramídy v blízkosti Káhiry?

Tento rok už pomaly, ale isto završuje svoj tretí týždeň a ja si už začínam robiť srandu, že som tento rok ešte nikde nebol. Abstinenčné príznaky sužujú telo, myseľ lieta v oblakoch, teší sa na známe a neznáme miesta a tak s tým treba niečo robiť. Egypt! Krajina, v ktorej už boli tisíce ľudí, no málokto ju skutočne pozná. Priznám sa, že ma nikdy nelákala silou ako dokáže volať Turecko, Irán či Afganistan, no teším sa. Neskutočne mi už chýba trúbenie áut, špinavé ulice, chaos, prechádzanie cez cestu plnú áut, spev muezzínov, minarety či vône jedál, ktoré evokujú spomienky. Čím viac človek myslí na podobné veci, tým viac sa do vlastných myšlienok zamotáva, ktoré mu už nedovolia tento nápad pustiť z hlavy. Pred tromi rokmi som sa Egyptu nadýchol po prvý krát, ale tentoraz to bude iné, pretože tu na nás čakajú miesta o ktorých som pridlho sníval. Ako ukázala história boli to posledné dni starého Egypta, ktorému vládol prezident Mubarak a posledné dni pred tým, než táto krásna krajina upadla do chaosu z ktorého sa nevyhrabala ani v nasledujúcich rokoch...

Štvrtkové ráno vybavím posledné veci v Bratislave, posedím si na kofole a vyberiem sa vlakom do Viedne, odkiaľ odchádza nočný vlak do môjho milovaného Ríma. Ja viem, zase sa to navonok príliš komplikuje, pretože dosiaľ som rozprával o Egypte. Prečo sa odrazu túlam viedenskými ulicami a čakám vlak do Ríma? Práve to je čaro lacných leteniek. Čaro okamihu, kedy netreba dlho váhať a rozhodnúť sa. Letenky do egyptskej Káhiry boli totiž lacnejšie z Ríma a aj keď do toho zarátam presun vlakom tam i späť, stále sa javili výhodnejšie, než by sme ich kupovali z Viedne. Kým v Bratislave bolo ráno tak pekne, že som odchádzal v krátkom tričku s mikinou, tu vo večernej Viedni poletujú jemné snehové vločky a aj sveter putuje von z batoha. O pol ôsmej prichádza vlak a na našu radosť sa v kupé dajú rozložiť aj lehátka a tak sa náš obyčajný vozeň rázom mení na spací. Takto ubehne niekoľko hodinová cesta do Ríma o mnoho rýchlejšie. Vlak za sebou necháva Wiener Neustadt, Graz, Villach a zobudím sa až v Taliansku. Má to svoje čaro, prebúdzať sa v milovanom Taliansku. Slnko len veľmi pomaličky vychádza a jeho zlatistá farba sa prediera cez oblaky, ktoré akoby tu zostali ešte odvčera. Krása Umbrie, zvlnenej krajiny posiatej mestečkami je skutočne fascinujúca. Za oknami sa vynorí Orvieto, no aj ďalšie menej známe miesta postavené na vrcholoch pahorkov. Odtiaľto to už nie je ďaleko do Ríma a odrazu sa ocitneme na známej stanici Termini. Po celodennom túlaní sa starovekou Ostiou a uličkami Ríma je čas odísť na letisko a odletieť na vedľajší kontinent.

Pod oknami sa dole na zemi začínajú objavovať svetielka splývajúce do veľkej kopy. Sú zlaté, trblietajú sa a priťahujú lietadlo svojou silou nadol, pretože práve oni predstavujú nesmrteľnú Káhiru. Čím sme bližšie, tým väčšia sa masa svetiel zdá byť a medzi domami sa objavia prvé minarety. Ahlan wa Sahlan!

Al Qahira. Tu dole sa čas posunul o hodinu vpred a tak už máme tri hodiny ráno. Pri vystupovaní z lietadla cítiť ten iný vzduch, ktorý sa mi vždy spája s týmito svetovými končinami. Nedá sa popísať, uchopiť, povedať ako ten vzduch vonia či smrdí, no keby som mal zaviazané oči a netuším, kde pristálo lietadlo, tak by som tipoval, že som sa ocitol vo svete pulzujúcom medzi Marokom a Pakistanom. Cítil som ju vždy keď som sa v podobných končinách ocitol. Cítim ten vzduch pri každom pristáti v Bejrúte, cítil som ho v Damašku, Casablance, Muskate, Teheráne či v Káhire pred tromi rokmi, keď sme sa sem dostali s Aljakom, aby sme tu začali našu cestu Blízky Východom. Je ešte príliš skoro na to, aby sme sa o takomto čase vybrali do centra obrovitánskej Káhiry, tak sa zložíme v príletovej hale a dve hodinky si oddýchneme predtým, než do mesta vhupneme oboma nohami a kým začne premávať verejná doprava. Autobusovú stanicu, ktorú som si pamätal už zrušili, no okoloidúci nám radia, aby sme sa k nim pridali a počkali na okraji hlavnej cesty. Nejaký autobus sa tu už objaví. Mali pravdu. Autobusy začali chodiť jeden za druhým, no ani jeden z nich nemá namierené našim smerom. Chlapík, ktorý vie kam smerujeme z diaľky zbadá náš autobus, zakýva na neho a nám ukáže, aby sme nastúpili. Cesta na námestie Midan Tahrír, ktoré má o niekoľko dní vstúpiť do histórie, stojí len 2 egyptské libry.

Cestou sa mi vybavujú niektoré budovy či mešity a napokon som sa tak zorientoval, že už viem kde sme a kedy bude treba vystúpiť. Tesne pred tým si na nás spomenul aj šoférov pomocník a keď sme už nachystaní, tak len na nás mávne, aby sme to naozaj nepremeškali. Hostel Dahab leží v postrannej uličke, niekoľko desiatok metrov od jedného z najslávnejších múzeí sveta. Prídeme na recepciu a hoci ešte nie je izba hotová, pri rozhovore s chlapíkom nám skrsol celkom zaujímavý nápad. Nemáme na Egypt tak veľa času ako by sme chceli a tak nám radí, že tu predsa nemusíme dnes spať, ale čo keby sme sa už dnes v noci vybrali na juh krajiny do lákavého Asuánu. Stačí pár sekúnd a v hlave sa všetko spojí do nádhernej predstavy a rozhodneme sa dať na jeho radu s tým, že si u neho vybavíme niekoľko vecí ohľadom hotela a plavby po Níle. Hostel nás stál necelé tri eurá na osobu a noc, tak si izbu necháme do večera a aspoň sa budeme môcť osprchovať a zatiaľ si na posteliach môžu poležať naše batohy. Páči sa mi to. Ešte pred hodinou sme mysleli, že všetko bude inak a teraz mám hlavu plnú toho, že už večer budeme zaspávať do vlaku, aby nás previezol o tisíc kilometrov južnejšie do Asuánu. O tom je cestovanie. O tej kráse okamihu, kedy človek nevie kde bude, čo bude a odrazu sa ocitne o tisíc kilometrov inde ako zamýšľal. Pred tým, než sa vydáme do egyptských ulíc si ešte posedíme na príjemnej terase pri pohári výborného čaju. Tento kút sveta by som si bez neho nevedel ani len predstaviť.

Vonku na ulici sa dlho neohrejeme a hneď si nájdeme taxikára, ktorý nás vezme na výlet do blízkeho okolia Káhiry. Dáhšur, Sakkára či Memfis. Všetky tieto miesta som už navštívil, ale určite mi padne do oka niečo nové, čo som si predtým nevšimol alebo som tomu nevenoval pozornosť. Káhira je zapchatá ľuďmi, motorkami, autami, autobusmi, mikrobusmi a vozíkmi obchodníkov. Je plná hluku, špiny, smogu a rannej hmly. Je plná šedivých farieb a pritom tak farebná. Nedá sa cez ňu prejsť rýchlo, pretože sa takmer vždy človek ocitne v zápche. Stačí však niekoľko kilometrov za jej pomyselné hranice a za oknom auta sa rozleje celkom iný svet. V Káhire majú ulice či staré domy akýsi nádych vznešenosti, no tu na vidieku sú cesty a ulice limitované len na usadnutý prach a jednoduché domy sa striedajú s obchodmi. Medzi autami sa objavia aj somáre ťahajúce vozy alebo len zapriahnuté zvieratá naložené tovarom. Popri ceste sadá zvírený prach na kedysi pestrofarebné ovocie a neďaleko odtiaľto preteká kanál plný nahádzaných odpadkov. Za svetom poskladaným z prachu a hliny sa rozletia do diaľky zelené oázy plné poľnohospodárskych políčok či kríkmi a vysokými palmami. Niekedy sú tak tesne pri sebe, až pripomínajú neprekonateľnú hradbu drevených tiel. Je to nádherný pohľad. V diaľke sa nad korunami paliem objavujú špičky tisícročných stavieb. Miestami pripomínajú pohľady skutočne rozprávku. Palmy sa odrazu stratia a zostanú len náhrobky dejín utopené v miniatúrnych a ostrých zrnkách piesku.

Sakkára! Džoserova pyramída je najslávnejšou stavbou celej starovekej Sakkáry a odrazu stojí priamo pred nami. Žiadna iná známa egyptská pyramída nie je staršia, než tá na ktorú sa teraz pozeráme. Panovník Džoser v nej našiel svoju večnosť a tú tu skutočne cítiť, pretože pyramída stojí v Sakkáre už viac než 4500 rokov. Do jej starovekého tela sa ponára spleť kovových trubiek a zanecháva po sebe spúšť modernej civilizácie. K priestoru odkiaľ sa dvíha pyramída vedie úzka chodba lemovaná stĺpmi. Džoserova pyramída je krásna a svojim spôsobom geniálna, ak si vezmeme, že len na seba postavili šesť podlhovastých, kamenných blokov zvaných mastaby. Nielen Džoserovi priniesla pyramída nesmrteľnosť, no rovnakej slávy sa ušlo aj jeho architektovi, ktorým bol jeho vezír Imhotep. Nie je tu veľa ľudí, čo len podčiarkuje atmosféru tohto miesta. Túlame sa pieskom a prachom Sakkáry k neďalekej pyramíde faraóna Sechemcheta, ktorý vládol počas tretej dynastie a na trón zasadol hneď po Džoserovi. Jej tvar sa za stáročia, ba až tisícročia zachoval, hoci už nepatrí medzi najfotogenickejšie miesta. Naokolo leží niekoľko perzských hrobiek, no tie zaujímavejšie a lákavejšie sú staré, egyptské hrobky plné hieroglyfov a nádherných reliéfov. Zdá sa mi, že je tu sprístupnených viac miest ako pred necelými troma rokmi. Niektoré menšie hrobky sú dokonca tak nenápadné, že sa len túlame okolím a náhodou na ne natrafíme. Aj napriek tomu, že mi príde egyptské umenie neskutočne jednotvárne, tieto hrobky sa mi skutočne páčia. Možno preto, že sú opustené a okrem postáv vytesaných do stien tu niet nikoho, kto by narúšal posvätnosť a ticho tohto miesta.

Asi kilometer od Džoserovej pyramídy leží hrobka alebo mastaba Ti. Vodiči tiav či somárov sa ponúkajú s tým, že to je veľmi ďaleko a minimálne tri kilometre peši, ale ak človek vie, že si dva prihodili, len sa nad tým pousmeje. Pravdou je však, že aj keby to naozaj boli tri kilometre, tak sa radšej prejdem okrajom púšte, než voziť sa na somárovi či ťave. Stúpame aj klesáme drsnou krajinou a v nej stojí niekoľko opustených hrobiek. Ešte krajšie však pôsobí panoráma s pyramídami neďalekého Abúsiru. Pyramídy za chrbtom, pyramídy na horizonte a pod nohami piesok. Môže tu byť ešte niečo viac, čo by zosobňovalo Egypt? Dnu do hrobky Ti vedie úzka cesta pri ktorej čaká „bakšišák“, ktorý nás ňou chce previesť. Hrobky spadá približne do rovnakého obdobia ako monumenty Sakkáry. Na začiatok si pozrieme jej spodnú časť, kam vedie strmá chodba vytesaná do kameňa. Miestami je tak nízka, že treba ísť až kačacou chôdzou. Dnu človeka nečaká nič fascinujúceho, no ten pocit, že kráča starovekou egyptskou hrobkou v sebe nesie kúsok dobrodružstva. Neporovnateľne krajšou časťou je horná časť hrobky. Steny krášlia nápisy prezlečené za hieroglyfy, obrázky zabudnutých Bohov, vládcov vtedajšieho sveta či dokonca zvierat. Z obrázkov sa na návštevníkov pozerajú aj tancujúce postavy, hudobníci, robotníci, otroci či dokonca veslári z obrovskej drevenej lode. Celou Sakkárou kráčame nazad až k Džoserovej pyramíde, aby sme okolo nej prešli a pomaličky, ale isto opustili areál. Je čas vydať sa do neďalekého Dahšuru.

Do Dahšuru sa dostaneme raz dva a ani sa nenazdáme a už sa pred nami vyrysuje Červená pyramída, ktorá je najkrajšou pyramídou celého Dahšuru. Neďaleko leží aj Lomená pyramída, no tá je žiaľ stále neprístupná. Lomená aj Červená pyramída sa považujú za jedni z najlepšie zachovaných egyptských pyramíd vôbec a patria dokonca aj k najväčším. Aj oni už majú čo to odžité z tohto sveta, pretože ich postavili niekedy v období medzi rokmi 2613 – 2589 pr.Kr, teda počas vlády faraóna Snofrua. Okrem najznámejších pyramíd tu stojí aj Čierna pyramída, no tá sa premenila na torzo. Pripomína skôr kamennú vežu vyrastajúcu z podlhovastej mastaby. Ocitneme sa v tieni Červenej pyramídy a stúpame jej strmým schodiskom až nahor k vstupnej bráne. Jej červenkastý nádych má na svedomí granit a po Chufevovej a Chefrénovej pyramíde v Gíze je treťou najväčšou pyramídou starovekého Egyptu. Jej špička sa zastavila až vo výške 105 metrov. Dnu tentokrát nejdeme a len si sadneme pred vstupnú bránu a užívame si nádherné výhľady do okolia. Pyramídy Sakkáry vytŕčajú z pieskového oblaku a zvíreného prachu. Oproti iným pamiatkam je Dahšur stále neobjaveným miestom. Aj naposledy sme tu boli takmer úplne sami a teraz sa tu potuluje asi len desať ľudí. Vrátime sa nadol k najspodnejším častiam stavby a celú ju pomaličky obídeme v smere hodinových ručičiek. Neprestávam sa tešiť aká je nádherne fotogenická.

Nazad v Káhire máme ešte niekoľko hodín do odchodu večerného vlaku. Nezachádzame do hostela, ale necháme sa vyhodiť na Tahríre s tým, že sa prejdeme k Egyptskému múzeu. To ma akosi naposledy nedokázalo nadchnúť a tak dávam prednosti túlaniu sa blízkymi uličkami, ktoré som už kedysi dávno prešiel. Je skvelé, pamätať si to tu. Bezcieľne kráčam a keď si všimnem, že sa máme za hodinku stretnúť, pomaličky sa vrátim do záhrady pred múzeum. Nájdem si kamenný múrik, vytiahnem denník a čo to popíšem, kým nezačne na mesto sadať tma. Onedlho sa pred múzeom čosi zomelie a v krátkom čase sa tu objavia strážnici, policajti, muži v oblekoch s tmavými okuliarmi, nablýskané autá a kopec ľudí. Chlapíka stojaceho neďaleko sa pýtam či nevie čo sa deje a on len sucho odvetí „prišiel nejaký africký prezident“. Škoda, že nevedel ktorý. Dáme sa však do reči a náš rozhovor preruší chlap v obleku zdraviaci môjho nového známeho. Prehodia medzi sebou niekoľko zdvorilostných fráz a stratí sa. Vykľul sa z neho „minister of higher education“ a z môjho známeho bývalý, dlhoročný riaditeľ vykopávok v starovekej Sakkáre. Archeológiu máme spoločnú a keď sa dozvie odkiaľ som, hneď mi vraví, že musím pozdraviť českých egyptológov Vachalu a Vernera. Vraj sú to jeho dobrí priatelia, pretože kopali v neďalekom Abúsire. Tam zaznamenala česká egyptológia svetové úspechy a dodnes patria k najváženejším archeologickým školách v niekdajšej krajine faraónov. Rozprávame sa o Sakkáre, vykopávkach, vykrádaní starovekých miest, egyptológii a odrazu je o hodinu viac. Múzeum o pár minút zatvárajú.

Vlaková stanica nesúca meno panovníka Ramzesa je zúfalo preplnená a náš vlak už stojí pristavený na nástupišti. Spočiatku ním vládne egyptský chaos, ale netrvá dlho a objavíme náš vagón a dokonca bez problémov aj kupé. Je obrovské, pre šiestich ľudí, ale nedajú sa sklopiť sedadlá. Nikdy som tak obrovské kupé nevidel. Ak si všetci sadneme a vystrieme nohy, tak ešte stále medzi oproti sediacim Japonkám máme viac než meter voľného priestoru. Batoh si hodím pod seba na zem, vyložím si na neho nohy a je to. O nejakých 13-15 hodín budeme v Asuáne. Teším sa, že sa táto predstava čoskoro stane skutočnosťou a neviem sa dočkať kedy sa prvý krát nadýchnem jeho zohriateho vzduchu. Vlak napokon ešte dlho stojí na stanici, kým sa konečne odlepí a vydá sa na cestu na juh. Za zaprášenými oknami sa mihotajú svetlá miliónovej Káhiry až sa postupne vytratia a vonku sa odvíja len tmavá krajina ponorená do noci. Zajtra sa zobudíme o niekoľko stoviek kilometrov južnejšie...

foto: Tomáš Kubuš, Sakkára, Dáhšur, 22.1.2011

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?