Krajinou faraónov II. - Asuán. Na hranici svetov

Autor: Tomáš Kubuš | 15.6.2015 o 8:47 | Karma článku: 11,10 | Prečítané:  3742x

Juhoegyptský Asuán ležiaci na rieke Níl je neskutočným miestom. Miešajú sa v ňom orientálne vplyvy arabskej i čiernej Afriky a atmosféra jeho bazárových uličiek z neho robí najpríťažlivejšie mesto Egyptu.

Svet okolo vlaku sa ráno zmenil. Sledujem malé dedinky, ktoré ostali zakliate v čase, ale aj väčšie mestečká pohltené prachom. Ľudia tu jazdia na somároch, muži v dlhých galábijách sedia v tieni a dokonca mám pocit, že sa voľným okom dajú zachytiť poletujúce zrnká piesku. Tu pozdĺž rieky, ktorá prináša Egyptu život prevláda prenikavo zelená farba, ale stačí pohľadom preskočiť za ňu a do všetkých smerov sa rozteká beztvará púšť. Dvojica chlapov sa prebehne vagónmi a za nimi sa tiahne vôňa čaju, ktorej neodolám. Má to niečo do seba, držať pohár horúceho čierneho čaju a sledovať ako sa vonku vlní Níl, ktorý sprevádza zelený pás života. Tam kde nie je, zostala krajina premenená na prach. „Za tri hodiny sme na mieste“ zastaví sa pri nás sprievodca z vlaku a keďže čas v týchto končinách vždy bežal akosi inak, ani sa nenazdáme a cítime ako sa vlak spomaľuje a vchádzame do stanice.

Vlak spomalí, ale je tak veľký, že hoci sme už v stanici, stále nezastavuje a keď vidíme ako domáci vyskakujú, skočíme aj my. Prvý kontakt s juhoegyptským Asuánom má v sebe nádych miesta, kde sa mieša arabský svet s čiernou Afrikou. Akoby stál na ich hranici, ktorá je neviditeľná a oba svety do seba krásne zapadajú a nedokážu bez seba odrazu existovať. Námestie pred stanicou križuje široká paleta ľudí. Vyzerajú ako keď sa pichne paličkou do mraveniska a mravce sa v tom momente rozlezú všetkými smermi. Vozíky, staré motorky, vozy ťahané koňmi, zapriahnuté somáre s nákladom zeleniny či ovocia, taxíky, mikrobusy, skupinka starších mužov hlasno gestikuluje na prechádzajúce auto, ktoré ich minulo len o pár centimetrov, žena zahalená v čiernej farbe rýchlym krokom zmizne za rohom budovy, trúbenie, bežiace deti. Človek nevie kam by sa skôr pozrel, na čo by sa mal sústrediť, pretože na neho útočia podnety zo všetkých strán. Keby som už z Asuánu nevidel viac, zamiloval by som si to mesto len kvôli tomuto pohľadu.

Vezieme sa do hotela Memnum, len pár metrov od promenády lemujúcej Níl. Hodím batoh na zem izby a ponáhľam sa k oknu, pretože tuším, že ten pohľad bude stáť za to. Krása. Dole pod úrovňou ulice tečie Níl, jeho brehy sú posiate stromami, palmami a na druhom brehu sa dvíha hlinený kopec meniaci sa na skaliská. Na jeho vrchole stojí maličká hrobka. V týchto miestach zvykli pochovávať Núbijci a preto im dodnes vravia „núbijské“. Breh Nílu obkolesili malé lode či feluky kotviace len tak, kde sa im zachce a všetko dotvára upravená promenáda. Mohlo by sa zdať, že sa ne rieke nič nedeje, ale každú chvíľku rozvlní hladinu Nílu drevená feluka s natiahnutou plachtou. Chodia hore, dole, križujú Níl a práve oni dotvárajú nezabudnuteľný pohľad na krajinu. Nevydržím sa dlho pozerať z okna, pretože už chcem kráčať ulicami príťažlivého Asuánu.

Ulice starého mesta sú presiaknuté históriou. Nezdá sa, že tu má žiť cez milión ľudí, pretože nepôsobí giganticky. Zo starých egyptských textov vieme, že tu stálo mesto už za panovania Novej ríše v 16-15.storočí pr.Kr a starobylý národ Egypťanov mu nepovedal inak ako „Swenet“. Týmto slovom sa označoval obchod a neskôr Arabi, ktorí svojou rozpínavosťou získali krajinu pod svoju vlajku zmenili meno na As-Suan. Hoci tu nie je pamiatka na pamiatke, aj tak z Asuánu cítiť to neopísateľné vyžarovanie miesta, kde sa kedysi dávno križovali karavány naplnené orientálnym tovarom o akom sa v tom čase v Európe mohlo len zdať. Karavány prichádzali zo sudánskych provincií Khordofan alebo Darfúr so vzácnymi kameňmi, pštrosími perami, zvieracími kožami a sprevádzali ich čierni otroci pochytaní v divokej Afrike. Tovar sa neskôr stratil v uličkách Asuánu u obchodníkov, alebo pokračoval na sever do Káhiry a odtiaľ do vzdialenejších končín islamského sveta. Tváre ľudí poznačené vráskami majú v sebe kus tejto histórie a hneď vidno, že majú obchod v krvi. Ocitneme sa na miestnom súku a za jeho bránami je to úplne iný svet. Nad hlavou sa dvíhajú dva minarety mešity El-Tabia ozdobené ampliónmi odkiaľ sa každý deň ozve ťahavý hlas muezzína. Malé obchodíky majú pred dverami vyložené drevené koše vrchovato naplnené sušenými ibiškovými kvetmi, z ktorých vyrábajú typický nápoj karkáde. Vo vnútri sa mieša vôňa korenín. Opäť tie neznáme chute, tie neznáme vône a pestré farby, ktorým človek skôr či neskôr podľahne. Obchodník medzi prstami šikovne vezme z nádoby, rozdrví prstami a nechá nás hádať o čo sa jedná. Páči sa mu tá hra a páči sa aj nám, pretože je to ako v orientálnej rozprávke. Kumín, kari, škorica, africké čilli a mnoho iného nakoniec skončí v našich čuchových bunkách.

Čajovňa na rohu ulice pripomína skôr provizórne miesto plné stoličiek než obľúbený podnik. Každá jedna je obsadená a muži sledujúc dianie na bazáre si odpíjajú z malých kávových pohárikov, alebo zo zeleného čaju. Pomalými pohybmi ich neustále prikladajú k perám a následne položia na kovové tácky. Vodná fajka na takomto mieste jednoducho nesmie chýbať a keď sa priblížim cítim ako je vzduch nasýtený ťažkým ovocným tabakom. Muž bez vodnej fajky sa v čajovni cíti nesvoj. Štyria chlapi sa opreli o ošarpané steny a priamo na ulici si rozložili karty. Ľudia prúdia okolo nich, ale oni nevidia nič iné, len svoju hru. Vedľa seba majú položené poháre s čajom, ktoré keď sa minú, malý chlapec ich zozbiera, donesie do blízkej čajovne a vráti sa s plnými. Často práve deti pomáhajú distribuovať čaj po celom bazáre. Zaujal nás dedko stojaci vedľa svojich pyramíd naukladaných z farebného korenia. Hneď sa púšťa do vysvetľovania a prednášky. Nenútene, priateľsky, len chce rozšíriť naše obzory, keď sme sa už sem tak ďaleko od domova zatúlali. „Toto je zelený núbijský čaj“ ukazuje na košík s čajom pripomínajúci šošovicu. „Dáš si do pohára niekoľko zrniečok, zaleješ vodou a dostaneš chutný čaj“ vysvetľuje. Po zaliatí získa čaj zaujímavú, až krikľavo zelenú farbu korenistej chute. Ochutnávame sušené mango, dozvieme sa, že sušené lotosové kvety po ponorení do pohára s vodou zázračne ožijú a tiež, že by sa nám zišla modrá indigová farba, ktorú u nás určite nekúpime. Spoločne s hennou, ktorú všade predávajú je indigo typické práve pre Asuán.

Na mieste akým je toto si návštevník veľmi dobre všimne dvojakosť miestneho obyvateľstva. Jedni sú typickí Arabi akých poznáme z ostatných častí Egypta, ale druhí, exotickejšie pôsobiaci sú domáci Núbijci. Koniec koncov Sudán je odtiaľto vzdialený len okolo 350 kilometrov. Núbijcov spoznať  na prvý pohľad, pretože ich pokožka je výrazne tmavšia od Arabov a aj črty tváre sú iné. Majú hrubšie pery a väčšie nosy. Núbijskí muži nosia často krát okolo krku omotaný dlhý šál alebo aspoň šatku. Už starovekí Egypťania odtiaľto z Asuánu robili svoje výboje do nepokojnej Núbie a nakoniec sa obyvateľstvo premiešalo. Ženy sú oblečené farebnejšie, než arabské a je z nich cítiť odkaz čiernej Afriky, kde ženy hýria pestrými farbami. Autentickosť miesta dotvára fakt, že tu chýbajú turisti. Vône a tváre sa tu striedajú ako na bežiacom páse. Najprv to je podmanivá vôňa ibišteka, no vzápätí narazíme na mäsiarstvo s kusmi mäsa rozvešaných na veľkých hákoch. Vinie sa k nemu dlhá fronta, čo znamená že musí byť čerstvé. Pristaví ma 9-ročný chlapec Mohammed snažiaci sa predať záložky pokreslené hieroglyfmi. Chvíľku kecáme zmesou arabčiny a angličtiny a poriadne sme sa nasmiali. Zaujme ho foťák a prosí ma či by nemohol niečo odfotiť. Z rúk ho veľmi nepúšťam, ale spravil som výnimku a Mohammed má z toho obrovskú radosť. Dokonca od neho zo srandy dostanem aj bakšiš, ktorý mu vzápätí vrátim za ďalšiu fotku. Tu vo svete bazárov sa stále niečo deje. Ulica je ukončená krásnou vyrezávanou bránou na spôsob marockého Fezu. Je ešte zaujímavejšia než tá predošlá. Opantala ma vôňa grilovaného kebabu. Na starom grile sa pripravujú kúsky mäsa a na špinavom stole ležia pohodené chlebové placky. Niekoľko mužov sa sem prišlo najesť a pohľad na nich je viac než komický. Posadali si vedľa seba na obrubník až pripomínajú vrabce sediace na šnúre. Prepletieme sa asuánskymi ulicami nazad k nášmu hotelu a v malom podniku si na obed dáme koosheri. Predavač so synom sú veľmi milí a pred tým ako odídeme sa chcú na rozlúčku odfotiť.

Po návrate z Philae do Asuánu sa ideme pozrieť na to ako žije nílska promenáda. Patrí k najobľúbenejším miestam domácich a aj teraz je tu plno. Je problém nájsť voľnú lavičku s výhľadom na rieku, pretože všetky obsadili rodiny či skupinky priateľov. Deti naháňajú loptu nezbedne poskakujúcu pod stromami a muži sa snažia okoloidúcich zlákať na večernú plavbu drevenou felukou. Vydláždená promenáda sa vinie spoločne s obrovskou riekou a v nej pláva niekoľko zaujímavých ostrovov. Najväčším z nich je Elefantína, ktorej meno vzišlo zo staroegyptského názvu Abu predstavujúceho slona aj slonovinu. Kedysi patril ostrov k najvýznamnejším centrám obchodu s týmto bielym zlatom. Je neskutočné, aby tak malý ostrov v sebe skrýval taký kus histórie. Veď tadiaľto kráčali ľudia už pred 5000 rokmi a dnes tomu nie je inak. Celému ostrovu dominuje veža hotela Movenpick. To, že kazí atmosféru Nílskej krajiny si uvedomilo už aj vedenie mesta, ktoré uvažuje o jej strhnutí. Lákadlom sú aj dve malé núbijské dedinky Siou a Koti s tradičnými núbijskými domami. Susedný ostrov Kitchener obsadila pre zmenu obrovská botanická záhrada plná exotických rastlín aj drevín. Pripomína odkaz lorda Horácia Kitchenera, vášnivého botanika, ktorý premenil ostrov na zelenú „džungľu“. Tie najmenšie ostrovčeky ako Essa, Amun, Seluga či Isis sú viac menej len kusy krajiny prerážajúce ticho tečúci Níl.

Stmieva sa pomerne rýchlo a tak sa ideme navečerať. Kúsok od hotela sme si všimli malý podnik s jedlom a v ňom rozvoniavajúci grilovaný baklažán so zapečeným syrom. Mám pocit, že baklažánových jedál sa nedá nikdy prejesť. Bola to teda poriadna pochúťka. Ostatní sa poberú na izbu, ale mne sa ešte nechce. Mňa ten pocit, že som sa ocitol v exotickom Asuáne ešte nepustí preč z jeho ulíc a pravdu povediac ani s ním nijako nebojujem. Večery v arabskom svete najradšej trávim v starých čajovniach. Priamo na ulici stojí jedna, prilepená o stenu susedného domu. Sedí tu asi 10 mužov, pofajčievajú vodnú fajku, pijú kávu, čaj, hrajú stolné hry. Údery kocky o drevenú podložku hry, cinkanie lyžičiek rozmiešavajúcej cukor v čaji, zvuk sklenených pohárov a hlasy ulice pôsobia elektrizujúco. Na stole mi pristane pohár s núbijským čajom a sledujem ulicu. Okolo prejdú dvaja muži so samopalom preveseným cez rameno, zdravíme sa pohľadom, vypijem druhý čaj a mám pocit, že sem patrím. Pred desiatou sa domov dostanem aj ja. Zajtra totiž treba veľmi skoro vstávať.

foto: Tomáš Kubuš, Asuán, 23-24.1.2011


Krajinou faraónov:
Krajinou faraónov I. - Pyramídy na dosah Káhiry

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?