Po chrámoch v Kom Ombo a Edfu nám už nič nebráni, aby sme sa vydali ešte o kúsoček severnejšie a objavili mesto zvané Luxor. Očarenie egyptským Luxorom sa dostaví takmer okamžite. Všetko je tu odlišné od toho čo videl a zažil na putovaní krajinou. Káhira je plná historických stavieb vzťahujúcich sa na slávnu islamskú minulosť, Asuán na juhu zase dýcha pohodou uvoľneného miesta, kde sa miešajú egyptské a núbijské vplyvy a Luxor, ležiaci niekde v strede má z každého mesta to najkrajšie. Aby toho samozrejme nebolo málo, vyšperkoval svoje územie neprekonateľnými chrámami, hrobkami či stavbami fascinujúceho starovekého Egypta. Luxor má punc mena aký si so sebou nesie Samarkand, Kábul či Bagan a človek nevie presne popísať prečo je tak fascinujúce. Čo z neho robí nadpozemské mesto? Sú to staroveké ruiny obrovských chrámov, príbehy Vesetu či Téb, údolia plné pokladov, kam pochovali egyptských kráľov a kráľovné, ale je to aj západ slnka nad Nílom, ktorým kĺžu drevené feluky a závan voňavého ibištekového čaju karkáde v uliciach starého mesta.
Najbližšie dve noci strávime tu a ja sa neviem dočkať, kedy začneme z mesta odkrajovať. Len čo zhodíme batohy v hotelovej izbe, musíme ísť von, aby som nemal pocit, že strácam čas ničnerobením. Mestom sa vinie široký pás života, ktorý dostal meno Níl a tvorí hranicu medzi západným a východným brehom. Dnes patrí východný breh mestu, ktoré tu za stáročia vyrástlo v okolí ruín starobylého Karnaku. Breh protiľahlý zabralo Údolie kráľov, kráľovien, chrám v Medinet Habu či oázy napájané kanálom al-Fadlija. Níl tvorí medzi nimi hranicu od dôb, kedy ešte ani krajina netušila, že raz na nej vyrastú miesta zvýraznené na mape sveta. Promenáda na nábreží Nílu je miestom odkiaľ cítiť jemný závan vetra poletujúceho tesne nad hladinou, ktorý nadúva plachty všadeprítomných felúk. Ich vysoké stožiare siahajú do výšky niekoľkých metrov a človek sa niekedy začuduje akú dokážu nabrať rýchlosť. Vyberú si ich domáci, rovnako ako aj turisti, aby mohli stráviť nejaký čas priamo na rieke vďaka ktorej je Egypt Egyptom. Kolorit rieky okrem malých plavidiel dopĺňajú staré parníky ozdobené veľkými kolesami. S nimi sa dá odtiaľto prejsť až dolu do Asuánu a podobné sme míňali aj my na našom felukovom putovaní riekou. Pohľad na ne ma akosi prenesie v čase minimálne o päťdesiat rokov nazad. Je krásne, že vôbec nenarúšajú atmosféru miesta, pretože do neho pasujú rovnako ako štíhle palmy dvíhajúce sa z oáz na druhom brehu. Sem na promenádu si prídu ľudia oddýchnuť, zrelaxovať sa prechádzkou a užiť si západ slnka, kedy sa jeho zlaté lúče dotýkajú hladiny, aby krajinu zahalili do príjemných odtieňov. Tu chutí miestny ibištekový čaj azda najlepšie, no okrem neho nedajú domáci dopustiť na sladkú, ale silnú kávu. „Káleš, káleš“ ozýva sa promenádou mužský hlas. Niekoľko chlapov má odstavené bokom svoje konské povozy a za pár egyptských libier ponúkajú vyhliadkovú cestu mestom alebo poslúžia ako originálny taxík. Necháme sa zlákať a z karnackého chrámu nás drožkár vezie do mesta. „Vidíte tie hory za Nílom?“ ukazuje. „Tam medzi nimi leží Údolie kráľov, kde našli Tutanchamóna“ vysvetľuje kostrbatou angličtinou. „A tu máme Luxorský chrám. Dúfam, že sa Vám páčilo“ vhodí si mince do vrecka a už aj je preč.
To by nebol Luxor, aby okrem nádhernej promenády neponúkol opäť niečo viac. Len pár metrov od brehov Nílu sa z roviny dvíha niekoľko mohutných stĺpov s hlavicami pripomínajúcimi zatvorený papyrusový kvet. Luxorský chrám začal stavať už kráľ Amenhotep III. v 14.storočí pr.Kr. Je neuveriteľné, že dodnes stoja jeho ruiny na svojom mieste. Dnes ho obkolesilo mesto a nebyť Nílu, určite by ho pohltilo priamo medzi domy a križujúce sa ulice. Keby vedeli jeho múry rozprávať, ľudia by si okolo nich sadli s s úžasom počúvali o tajomných rituáloch a sviatkoch, ktoré sa k svätyni viažu. Rozprávali by o tom ako z neďalekého Karnaku každý rok priniesli sochy bohov Amuna, Muta, Chonsu až sem a oslavovali sviatok Opet, ktorý priniesol Egypťanom úrodu. Dnes mlčky stoja a sledujú ako sa na nepoznanie zmenila krajina naokolo. Mlčia, no archeológovia hovoria za nich a každý ďalší objav skladá mozaiku vtedajšieho života. Ako asi vyzerali ruiny chrámu, ktorý bol srdcom Téb v čase keď sem doniesol Thomas Cook prvých turistov? Z hliny trčali len vrcholky stavieb a každý krok bol nádherným dobrodružstvom. Vonku pred chrámom sa každú chvíľku mihne konský povoz káleš. Odvezie pár ľudí a tí si môžu vychutnať pohľad z konskej drožky nielen na chrám, ale aj na celé okolie. K chrámu viedla z Karnaku aleja plná nehybných sfíng a skončila takmer až pod štíhlym obeliskom. Ružovkastý granit ozdobený hieroglyfmi tu dnes stojí sám. Spoločne s jeho dvojičkou ich odniesli do Paríža, kde ich v roku 1836 nechal francúzsky kráľ Ľudovít Filip postaviť na námestie Place de la Concorde. Jeden z nich tam stojí dodnes a druhý vrátili tam, kam pôvodne patril. Vstup do chrámu strážili štyri sochy kráľa Ramzesa II. a až potom ako si svojim kamenným pohľadom premerali prichádzajúceho návštevníka sa ten ocitol na veľkom nádvorí. K najposvätnejším miestam, však bolo treba prejsť ešte kolonádu, Slnečný dvor a až za nimi sa ukrývali malé svätyne určené pre bohov. Chrám v Luxore je nádherným splynutím národov, ktoré ovládali egyptské dejiny. V rímskej dobe na ňom vyrástol vojenský tábor či pevnosť a v 14.storočí priamo na jeho ruinách postavili mešitu Abu al-Haggag na počesť miestneho šejka. Posvätné miesto pre moslimov tak do dnešných dní zdobí trojica minaretov, pričom každý z nich nesie iné črty. „Videli ste už chrám v noci?“ prihovorí sa nám jeden z Egypťanov na malom námestí. „Ak nie, bez toho z Luxoru neodíďte“ dodal a po rozhovore sa rozlúčil. Mal pravdu. Noc pohltí mesto, ale chrámom sa rozlieva zlatá farba, ktoré ešte viac zdôrazňuje jeho krásu. Hieroglyfy priam žiaria, sochy hrajú so svetlom tieňohru a z diaľky pripomína chrám svietiaci drahokam položený k brehom Nílu.
Dnešný Luxor neťaží len zo svojej dávnej histórie, ale je stále rušným mestom, križovatkou ciest a hlavnou spojnicou medzi juhom a severom krajiny. Ulice sa mestom nekontrolovateľne rozlievajú a hoci sú dlhé aj niekoľko stoviek metrov, malé bočné uličky ich prepájajú do pôsobivého orientálneho labyrintu. Cesty križujú desiatky áut, taxíkov, ale nie je žiadnou vzácnosťou stretnúť aj osla ťahajúceho starý drevený vozík na ktorom sedí útla postava zahalená v zaprášenej džalábiji. Ľudia sedia vonku pred svojimi obchodmi, alebo neprestajne pobehujú sem a tam, aby sa stratili za najbližším rohom. Ženy v dlhých šatách padajúcich na členky vláčia nákupné tašky, alebo na rukách prenášajú malé deti. Tie väčšie sa naháňajú okolo nich, alebo sa snažia niečo predať. Niektoré bohatšie časti mesta pripomínajú európske štvrte s modernými ulicami, čistotou či lepšími obchodmi, ale väčšinu v Luxore rozhodne netvoria. Obyčajné uličky majú našťastie stále navrch. Práve z nich cítiť tú ošumelú krásu mesta, ktorá na každého dýcha z ošarpaných fasád budov, pozliepaných podnikov či menších aj väčších bazárov. Tam začína rozprávka s obchodníkmi a tovarom o akom sa človeku ani nesnívalo. Predavač korenín vyložil svoje ťažké vrecia do prachu ulice a zvolávaním sa na seba snaží upriamiť pozornosť. Tak ako námorníci nedokázali odolať volaniu Scilly či Charybdy, ani ja sa nedokážem ubrániť ťahavým arabským slovíčkam poletujúcim vzduchom. Vrecia sú naplnené sušeným ibištekovým čajom, lotosovými kvetmi, ktoré po zaliati vodou zázračne ožijú, čiernym čajom z Cejlónu, citrónmi určenými do varenia, bylinkami a asi desiatkou neznámych korenín. Stačí sa prehrabnúť rukou vo vreci s ibištekom a odrazu sa z neho dvihne nádherná vôňa, ktorá sa mi spája s Egyptom. „Máš rád karkáde?“ pýta sa predavač Karim keď vidí ako si z ibišteka sypem do sáčku. Má dlhšiu hustú bradu, šedú džalábiju a na čele modrinu z pravidelného modlenia, no neustále úsmev na tvári. Mnohí by ho hneď vďaka výzoru priradili k členom Moslimského bratstva. Zhovárame sa na ulici, zaujíma ho ako vyzerá krajina odkiaľ pochádzam a srší z neho radosť z rozhovoru. „Veľká väčšina turistov sa nepristaví, neporozpráva sa a len prejdú okolo, tváriac sa, že ma nevidia, keď zvolávam do svojho obchodu“ hovorí. „Teší ma, že si sa pristavil. Tu máš ibištekový čaj, aby si si na mňa spomenul“ podáva mi trojnásobne väčší balík ako som pôvodne chcel, no peniaze odmieta. Z diaľky ešte zamáva a už len započujem jeho prenikavý hlas šíriaci sa ulicou. Zvečerieva sa, no ruch neutícha. Von pred zatvorené bazárové obchody si muži vyberú stoličky, hrajú stolné hry a nad seba vydychujú voňavé oblaky ovocného tabaku. Na rohu sa griluje pečienka, zohrievajú chlebové placky a chlapec s termoskou sa pomalým krokom motá pomedzi chodcov a zásobuje ich horúcim čajom. Sediac na streche hotela s čajom v kanvičke sa až sem hore dostáva nekončiaci ruch ulice miešajúci sa s hviezdami. Spí vôbec Luxor niekedy?
foto: Tomáš Kubuš, Luxor, 26-27.1.2011
Krajinou faraónov:
Krajinou faraónov I. - Pyramídy na dosah Káhiry
Krajinou faraónov II. - Asuán. Na hranici svetov
Krajinou faraónov III. - Philae. Chrám v náručí Nílu
Krajinou faraónov IV. - Abu Simbel. Egyptský zázrak
Krajinou faraónov V. - Dva dni s tradičnou felukou po Níle
Krajinou faraónov VI. - Kom Ombo, Edfu. Chrámy ne brehu Nílu
