Istanbul. Plavba po Bospore

Autor: Tomáš Kubuš | 12.10.2015 o 9:03 | Karma článku: 11,44 | Prečítané:  3394x

Žiadne mesto sveta sa nevyrovná kráse Istanbulu. Kto si chce oddýchnuť a pritom spoznať čarovné zákutia mesta na dvoch kontinentoch, tomu stačí ak nasadne na loď a nechá sa unášať jemnými vlnami romantického Bosporu...

Ranné nábrežie Eminönü je ešte pokojné, no nepotrvá dlho a premení sa na chaotické miesto, ktoré dokáže pohltiť desiatky, ba stovky ľudí, ktorí sa tu budú miešať všetkými smermi. Ráno si ho človek vie krásne vychutnať. Niekoľko rybárov stojí pri kovových zábranách a do tmavých vôd nahadzujú malé návnady. Stačí pár chvíľ, niekoľko trhnutí a odrazu sa návnady premenia na malé trepotajúce sa ryby putujúce do pripraveného vedra. Tak jednoduché? Trajekty bez prestania križujú brehy, vypľúvajú cestujúcich raz v Európe, raz v Ázii a na to všetko sa už niekoľko storočí pozerá Galatská veža z vŕšku zvaného Beyoğlu nad niekdajšou štvrťou Janovčanov. Niekoľko mužov láka okoloidúcich na plavbu po Bospore, ale ak chce mať človek istotu, že uvidí všetko to čo má, k dispozícii je mu niekoľko oficiálnych predajní, kde uvidí mapky, trasu cesty a sem tam bývajú plavby dokonca aj komentované. Byť v Istanbule a neplaviť sa po Bospore by sa rovnalo hriechu a ak sa do plánov namieša krásny, slnečný deň, človek nesmie povedať nie. Myslel som, že sa pôjdem plaviť Bosporom ešte v marci, ale obloha zostala zamračená a keď som sa tu znovu ocitol o mesiac pri ceste do kirgizského Biškeku, všetko odrazu do seba začalo zapadať. Až teraz bude plavba stáť za to.

Dvojposchodová loď sa len z polovice zaplní, no kapitán dá zatrúbením pokyn vyplávať. Mnohí si sadli dole do uzavretých priestorov, ale na vrchnej palube človek cíti typický vietor poletujúci z Bosporu a ten k plavbe jednoznačne patrí. Na začiatku, kde sa voda pomaly, ale isto zarezáva do krajiny vytvorila rieka Zlatý roh. Tu sa odohrávali slávne bitky a príbehy, ktoré sa pri dobývaní Konštantínopolu premenili na nesmrteľné legendy. Z okolitých pahorkov, ktoré dnes prekryla moderná zástavba zvykol hľadieť Mehmet Fatih na byzantské mesto odkiaľ sa z kupol odrážali slnečné lúče a vedel, že raz sa jeho kamennými ulicami bude prechádzať. Koncom mája roku 1453 sa mu sen splnil a nielen, že dobyl nedobytné mesto, ale naveky sa zapísal do dejín ako geniálny veliteľ. Dnešné pahorky prekrylo mesto, ktoré tu za stáročia vyrástlo. Mnohé národy si tu založili svoje štvrte a dnes medzi sebou splynuli, aby vytvorili krásnu svetovú mozaiku. Loď sa vydá na sever a pomaly sa okolo nej rozprestrú tmavé vody Bosporu plné rýb. Siluety neďalekých Princových ostrovov v Marmarskom mori sa nepatrne vynárajú z hladiny akoby ani neboli skutočné a zástup obrovitánskych trajektov sa radí za seba, aby jeden po druhom mohli preplávať bosporskou úžinou a vkĺznuť do Čierneho mora. Cítiť z nich exotiku ďalekých krajín a hoci to už dávno nie sú staré drevené lode na akých sa plavili objavitelia a obchodníci, stále si so sebou nesú zaujímavé príbehy. Tam, kde končí ohyb európskej pevniny ešte badať zvyšky starých hradieb nad ktorými sa hrdo vypínajú štíhle osmanské minarety. Šesť z nich patrí Modrej mešite a zvyšné štyri dnes zdobia priestor nad kupolou slávnej Haghie Sofie. Patria k siluete Istanbulu tak ako patrí slnko k zemi a nikto si bez nich nedokáže mesto predstaviť.

Európsky breh na ľavej strane Bosporu sa začne predvádzať a ľudia nevedia, kam sa skôr pozerať. Či na zmenšujúce sa minarety Modrej mešity, odlesk slnka na hladine Zlatého rohu, alebo si radšej vychutnávať pohľad na príjemné nábrežie Beşiktaşu, kde zasadili architekti palác Dolmabahçe. Ten sa stal hlavným sídlom osmanských sultánov od polovice 19.storočia, po tom ako sa rozhodli, že opustia tradičný palác Topkapi. Jeho európske črty doslova kričia z palácových fasád a mali symbolizovať to, že Osmanská ríša sa snaží približovať k Európe. V celom Oriente sa v tomto období stavali podobné stavby, kde sa miešali domáce predstavy s tými európskymi. Zvonku nevyzerá palác luxusne, no kto sa ocitne v jeho interiéri, pomyslí si niečo iné. Palác Dolmabahçe sa nespája len s poslednými sultánmi, ale aj s najslávnejším Turkom všetkých čias, s Atatürkom, ktorý priamo v jednej z miestností paláca v roku 1938 zomrel a dodnes tu má pamätnú izbu. O pár stoviek metrov skrášli nábrežie palác Çirağan. Postavil ho sultán Abdülaziz v druhej polovici 19.storočia, no dnes v ňom sídli luxusný hotel Kempinski. Jeho sultánska suite izba sa ponúka za 15 000 dolárov na noc čo z neho dokonca robí jeden z najdrahších hotelov sveta. Na hladine sa odrazu objaví tmavý pás pripomínajúci štartovú čiaru oddeľujúcu dve bosporské časti. Tajomným pásom je obrovský Bosporský most spájajúci Európu s Áziou. Fantastické stavebné dielo, ktoré pomáha dodnes prelínať sny dvoch kontinentov. Priamo pod jeho nohami stojí malý symbol Istanbulu v podobe mešity Ortaköy. Patrí k najfotogenickejším miestam celého mesta a malá kaviarnička s čajovňou pod jej minaretmi má také meno, že za ňou ľudia chodia aj z ďalekých ázijských či európskych predmestí. Zdola sa autá na gigantickom moste javia len ako malé, rýchlo sa presúvajúce  farebné bodky, no oni musia tak isto vnímať lode pod nimi.

Za slávnym mostom sa na brehu rozlejú štvrte Arnavutköy a Bebek, ktoré do seba zapadajú ako skladačka. Nedá sa ani presne povedať, kde jedná končí a kde druhá začína, no ako celok tvoria veľmi príjemne miesto. Svah posiali nové, ale najmä staré osmanské vily, kde človek dokonale utečie pred ruchom veľkomesta. Páči sa mi ako medzi budovami rastú tucty zelených stromov a dokonale sa preplietli medzi architektúru. Bebek je známy pre svoje kaviarne, luxusnejšie obchody a celkovo má štvrť punc snobskej štvrte, no z lode to necítiť. Najväčšou stavbou zdobiacou breh Bebeku je budova Egyptského konzulátu. Ten tu sídli dnes, hoci v druhej polovici 19.storočia, kedy palác vznikal ho postavili pre Emine Hanım, matke posledného egyptského chediva Abbása Hilmiho II. Titul chediv sa používal len krátko, medzi rokmi 1867 až 1914, kedy ho osmanský sultán udelil egyptskému panovníkovi, ktorý dovtedy používal titul paša. Palác v štýle Art Noveau naprojektoval a postavil dvorný architekt sultána Abdülhamida II., Talian menom Raimondo D´Aronco. Rodák z Udine pracoval pre sultána dlhých 16 rokov a na svojom konte má nielen tento palác, ale aj významnejšie stavby akými sú palác Yıldız Sarayi, mešitu Karaköy, mauzóleum pre šejka Zafira či dom Casa Botter na slávnej ulici Istiklal Caddesi.

Za Bebekom sa konečne z pahorku začne vynárať mohutná kamenná veža pevnosti Rumelihisarı. Niekoľko krát som ju sledoval keď som prechádzal Bospor cez most Fatih a dodnes mám v hlave ako sa mi jej výzor prepletal s nádherným západom slnka. Odvtedy som túžil dostať sa k nej bližšie a hoci som na to mal viac než tucet príležitostí, nikdy som tu myšlienku nenechal naplno rozvinúť. Nechcem vidieť Istanbul celý naraz, ale pomaličky si z neho ukrajovať kúsok za kúskom. Nad farebnými korunami stromov sa najprv vynorí veža a napokon ako sa loď pohne bližšie sa z nej rozpletie aj kamenná hradba ozdobená vežičkami. Pevností stojí na Bospore niekoľko, ale Rumelihisarı sa považuje za najfotogenickejšiu a skutočne sa neviem ubrániť tomu, aby som neustále nestriedal priamy pohľad za ten cez objektív. Rumelihisarı postavili na zaujímavo strategickom mieste, pretože vzdialenosť medzi európskym a ázijským brehom tu dosahuje len 660 metrov. Bol to „víťazný“ sultán Mehmet Fatih, ktorý ju tu medzi rokmi 1451-1452 nechal postaviť, aby Osmani kontrolovali dopravu na Bospore a zabránili tak prípadnej pomoci z Čierneho mora, ktorú by vtedajší Konštantínopol mohol potrebovať. Sultán Murad raz zlyhal pri chuti obsadiť Bospor a preto si Mehmet Fatih uvedomoval akú silu môže mať, ak sa zmocnia Osmani vody. Aby sa poistili, menšia pevnosť Anadoluhisarı už stála na protiľahlom brehu. Pri prvom pohľade sa Rumelihisarı nejaví nijak obrovská, no v momente ako je človek v inom uhle, rozprestrie sa a nikto na rýchlo ani nevie spočítať koľko kamenných veží či bastiónov sa tu odrazu vynorilo. Svojho času musela naháňať strach. Sultán sa dokonca sám chodil presvedčiť na vlastné oči ako stavba jeho pevnosti pokračuje a tisíce ľudí, ktorí ju budovali ju dokončili za neuveriteľné 4 mesiace a 16 dní. Koncom augusta 1452 tak už bilo jej kamenné srdce a do finálneho oslobodenia neskoršieho Istanbulu zostávalo stále necelých 9 mesiacov. Už stačilo len priviesť kanóny a 400 janičiarov, ktorí budú pevnosť strážiť.  Z vrcholu veže Hali Paşa sa na Bospor pozeral najväčší z kanónov a ten ovládal Bospor. Do dejín vošiel aj známy incident, kedy benátska loď ignorovala výstrahy Osmanov a plavila sa ďalej. Vtedy prišiel výstrel, loď sa potopila a posádka naposledy vydýchla pod ostrím osmanských šablí. Pevnosť sa totiž nevolala vždy Rumelihisarı, ale spočiatku jej hovorili Boğazkesen, pričom slovíčko Boğaz okrem Bosporu znamenalo aj „hrdlo“ a kesen predstavuje „rezať“. Nad impozantnou pevnosťou veje turecká vlajka a ja si sľúbim, že si ju raz pôjdem prejsť aj po vlastných, aby som sa vyštveral na slávne kamenné veže odkiaľ sa tvorila história.

Za mostom, neďaleko Kanlice spraví loď otočku, ale pomerne dlho sa nechá hojdať vlnkami, kým vyrazí nazad, no bližšie k dosiaľ protiľahlému ázijskému brehu. Ešte tu stojí niekoľko starých, drevených yali, hoci zrekonštruovaných a nad nimi sa vynoria kamenné veže ozdobné tureckou vlajkou. Pevnosť Anadoluhisarı je staršia o pár desiatok rokov než Rumelihisarı, pretože ju postavil ešte osmanský sultán Bayezit I. v rokoch 1393 a 1394, ktorý sa snažil rozliať ríšu čoraz viac na západ. Anadoluhisarı nie je tak impozantná ako protiľahlá pevnosť, skôr naopak, chvíľkami sa stráca medzi zástavbou na brehu Bosporu. Človek by ani netušil, že hľadí na 25-metrovú vežu, ktorá sa dnes považuje za najstaršiu osmanskú stavbu celého Istanbulu. Aj zdanlivo nevýrazné veci, tak vďaka informáciám dostávajú nádych unikátnosti. Pahorky za pevnosťou ju prevyšujú a sú celé ponorené do zelenej farby. Medzi domami rastú stromy a nikoho by nenapadlo, že len pár kilometrov odtiaľto leží centrum moderného Istanbulu. Breh v štvrti Çengelköy obsadili reštaurácie ponúkajúce čerstvé ryby a naokolo je roztrúsených niekoľko štíhlych, špicatých, osmanských minaretov hľadiacich na kupoly. Loďka ticho prepláva okolo fasády paláca Beylerbey. Pamätá si posledné desaťročia Osmanskej ríše a jeho útrobami ako prvý kráčal sultán Abdülaziz I., ktorý ho nechal postaviť ako letnú rezidenciu na brehu Bosporu. Palác hostil množstvo významných hostí a príbehy odtiaľto sa rozprávali snáď vo všetkých uličkách a bazároch mesta. Horizont zaplní známa ázijská štvrť Usküdar a tak myseľ podvedome tuší, že je čas vrátiť sa nazad k Zlatému rohu. Posledný pohľad na Dievčenskú vežu a na chvíľku sa loď ocitne v mieste odkiaľ opäť vidno Marmarské more aj historické pahorky Istanbulu pokryté mestom.

Plavba Bosporom je nádherným zážitkom. Človek len sedí, oddychuje po nekonečnom kráčaní mestom a pritom sa okolo neho deje tak veľa. Stačí len pozerať okolo seba a vnímať krásu fascinujúceho mesta, ktoré aj by aj sám Napoleon pasoval za hlavné mesto sveta. V hlave víria myšlienky, podnety, paláce, miesta, postavy a tak len kráčam nábrežím Eminönü k pahorku pod palác Topkapi. Tu v parku Gülhane je jedna z mojich obľúbených čajovní a tak si objednám veľkú kanvicu čierneho čaju. Už sa nikam neponáhľam. Horúci čaj sa mieša s chladným vánkom poletujúcim pomedzi stoly. Priložím tulipánový pohárik zohrievajúci ruky k perám a oči sledujú lode opúšťajúce Marmarské more a vchádzajúce do Bosporu. Videl som to odtiaľto desiatky krát, no stále sa neviem vynadívať. To je na Istanbule najkrajšie. Čím viac ho človek spoznáva, tým viac ho chce poznať.

foto: Tomáš Kubuš, Istanbul, 21.4.2014
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?