Maroko som si obľúbil už počas nášho prvého stretnutia pred 9 rokmi. Bol to prvý Orient, ktorého som sa nadýchol a prvý, ktorý vo mne zarezonoval na toľko, že som sa vydal smerom objavovať čaro orientálnych krajín. Cesta na Atlantické pobrežie z kráľovského Marakéšu vedie cez nesmierne zaujímavý marocký kraj. Jemne zvlnené pahorky zdobia košaté stromy plné argánových orieškov. Stromy až nápadne pripomínajú olivovníky a z ich plodov sa tiež lisuje olej. Ten je dokonca ešte drahší a zdravší ako samotný olivový olej. Neobľubujem zastávky vo všemožných obchodíkoch, ale niektoré majú čosi do seba a keď sa ponúkla návšteva miesta, kde takýto olej vyrábajú, zvedavosť bola väčšia. Staršia žena a niekoľko dievčat spoločne sedia na zemi a akoby ani nevnímali návštevu. Dievča má pred sebou položený veľký kameň a ďalším, tento krát menším rozbíja orech za orechom. Takto vylúpané plody si berie do kamenného mlyna a drvením získavajú vzácnu tekutinu. Kúsky bieleho chleba si namočím do oleja a je skutočne chutný. Tesne pred mestom Essaouira sa popri ceste objaví ďalšia marocká zaujímavosť. Veľa krát som doma videl obrázky stromov na ktoré sa vyštverali kozy a napchávajú sa ich listami. Je to tu! Konečne to mám pred vlastnými očami. Niekoľko kôz sa pasie na vyprahnutom kúsku zeme a šesť či sedem kôz vyskákalo do riedkej koruny stromu. Radosť pozerať sa na to ako sa príroda hrá.
V diaľke sa začnú vynárať biele domy Essaouiry. Mesto sa stretáva s Atlantickým oceánom a patrí k najpríjemnejším prekvapeniam celého marockého pobrežia. Jeho prímorská atmosféra, úzke ošarpané modrobiele uličky a vôňa grilovaných rýb sú len tri dôvody prečo si ju návštevníci zamilujú po prvých krokoch. Atlantické pobrežie kedysi ľudia považovali za koniec sveta, pretože si nevedeli predstaviť, že by na druhej strane nekonečného mora mohla ležať pevnina. Práve jej poloha zabezpečovala obživu miestnym ľuďom. Prvé osídlenie založili ešte Feničania a mesto dostalo meno Migdol, ktoré by sa dalo preložiť ako strážna veža. Príznačné meno pre prímorské sídlo. Ako sa ukázalo, skalnaté pobrežie bolo plné malých mušličiek murex, z ktorých začali miestni vyrábať drahocenný purpur. Vďaka nemu rástla prestíž mesta a dlhé stáročia po tom sa stalo významným centrom, kde sa zastavovali lode a obchodovali. V 15.storočí mesto získali pod svoju kontrolu rozpínaví Portugalci a premenovali ho na Mogador. Tento európsky národ vtisol mestu svoju nezameniteľnú pečať v podobe kamennej portugalskej pevnosti. Tá sa nápadne podobá na snehobielu Belémsku vežu ležiacu v Lisabone. Dnes sa stala obľúbeným miestom pre domácich a turistov, ktorí odtiaľto pozorujú nádherný západ slnka. Každý večer sledujú desiatky očí ako krvavočervená slnečná guľa pobozká chladné vlny Atlantiku a krajina sa začne ponárať do tmy.
Predo mnou vyrastá biele mesto obklopené šedivými hradbami. Jeho domčeky medzi seba zapadajú ako kúsky skladačky, pričom navodzujú podmanivú starobylú atmosféru. Farbu z ich stien pomaly, ale isto nahlodáva zub času a kde tu sa objavujú „mapy“ z opadanej omietky. Stará časť mesta ako ju poznáme dnes začala vznikať približne v 18.storočí. Sultán si najal francúzskeho architekta a ten vo svojej práci nechal splynúť tradičné marocké prvky so západoeurópskou architektúrou. Essaouira sa rázom stala križovatkou obchodných ciest medzi tajomným Timbuktu a Európou. Časy, keď obchodníci prinášali zlato, soľ či slonovinu sú už dávno preč. Nad mestom sa dá rozoznať niekoľko malých pyramíd. Sú to vrcholy minaretov odkiaľ zvolávajú miestnych obyvateľov päť krát denne k modlitbe. Na skalách posedávajú ľudia a hľadia na oceán. Nebo nad nami pokryli poletujúce čajky. Môže ich tu byť niekoľko desiatok a neúnavné krúžia nad hlavami, mestom a vlnami. Na priestrannom kamennom námestí cítiť ako sa mieša slaný morský vzduch s vôňou dreveného uhlia. Kúsok od prístavu stojí vedľa seba niekoľko na vlas rovnakých stánkov. Všade predávajú čerstvé ryby a dary mora. Vyzerá to tu ako na rybej tržnici, len s tým rozdielom, že na akú rybu si človek ukáže, tú mu hneď očistia a položia na rozpálený gril. Sedíme pod improvizovanou strieškou a dostávame misku kreviet a grilované ryby s výhľadom na oceán. Za chrbtom nám vyhráva dvojica potulných muzikantov oblečených v tradičných mužských džalabijách. V čase obeda sa všetky podniky zaplnia do posledného miesta a atmosféra plná hudby, arabčiny a ľudí pripomína skôr orientálny festival než obednú prestávku.
Námestie Moulaya Hassana z jednej strany ohraničuje kamenný oblúk ozdobený dvomi vežičkami, polostĺpmi a tromi malými polmesiacmi. Prístav vyzerá ako záplava modrej farby. Všetky malé drevené loďky sú natreté modrou farbou v slabom aj tmavšom odtieni. Niektoré sú už za tie roky poriadne doudierané, ale stále plnia svoju funkciu. Viaceré majú na prove lode malú hviezdičku, akoby chceli naznačiť že ešte pred východom slnka vyrážajú prví rybári na more za svojim úlovkom. Ako každé prímorské mesto aj tu má rybolov dlhú tradíciu a pre mnohých ľudí to je aj jediným zdrojom obživy. Blízke vody sú bohaté na malé sardinky alebo obľúbené úhory. Za malými člnmi odpočívajú po rannej šichte väčšie lode plné rôznych tyčí a špagátov. Betónové mólo obohnané vodou sa stalo útočiskom pre rybárov. Čistia svoje siete od malých rybiek a hádžu ich do nádoby s vodou. Neskôr ich naložia do soli alebo naplnia zvláštnou zmesou byliniek či korenín a marocká špecialita je na svete.
Zapadáme do najbližšej ošarpanej uličky starého centra zvaného medina. Z múrov vyhriatych ostrým poludňajším slnkom vyžaruje pohoda akosi prirodzene. Obchodníci siestujú v tieni svojich obchodíkov alebo nečinne posedávajú na malých stoličkách priamo na ulici a hlasno sa zhovárajú. Pohľadmi a gestami zvádzajú k návšteve každého okoloidúceho. Kopa suvenírov, nádherne vyšívané orientálne oblečenie, zdobené vodné fajky či voňavé čaje. Málokedy sa dá náporu arabských obchodíkov odolať a aspoň na malú chvíľku do nich nenazrieť. Kľukaté uličky starej mediny sa stali v roku 2001 súčasťou svetového kultúrneho dedičstva. Hradby mesta stúpajú priamo z mora a ohraničujú severozápadný cíp opevnenia. Medzi mohutnými kamennými múrmi sa na mieste Skala de la Ville krčí niekoľko kanónov. Ich dôstojnosť narúša hrdza prechádzajúca sa po ich tele. Mlčky hľadia na oceán odkiaľ v minulosti zvyklo prichádzať nebezpečenstvo. Spenené vlny sa rozbíjajú o ostré skalnaté pobrežie. K takýmto obrázkom neodmysliteľne patria poletujúce čajky. Priamo za hradbami je dlhá ulica plná malých dielní. Vo všetkých menia remeselníci kusy dreva na obdivuhodné umelecké diela. Essaouira je najznámejším mestom celého Maroka, keď sa jedná o vyrezávanie do drahého tujového dreva. Šikovné ruky milovníkov dreva obohatené o roky praxe dokážu v krátkom čase vykúzliť múzejný artefakt. Zdá sa akoby sa ich ruky pri dotyku s drevom doslova roztancovali. Obchodíky sú plné vyrezávaných skriniek, ktoré v starých arabských rozprávkach ukrývajú nejedno tajomstvo, stoličiek, stolov, tabuliek vyplnených ornamentmi alebo stolové hry, pri ktorých dokážu miestni muži so šálkou mätového čaju presedieť nekonečné množstvo času. Ten však v týchto končinách nikdy nehral veľkú rolu a čím skôr si to ich návštevník uvedomí, tým ľahšie zapadne do miestneho koloritu. Jediným problémom pri spracovaní dreva ostáva fakt, že čím viac ľudí si túži odniesť domov niečo na pamiatku, tým viac tujových stromov musí byť vyrúbaných, aby uspokojili dopyt.
Essaouira nepatrí medzi najnavštevovanejšie mestá Maroka, nie je ani najväčším mestom krajiny, ani nepatrí medzi najznámejší štvorlístok kráľovských miest, no aj napriek tomu sem prichádza stále viac a viac turistov. Čím to je? Odpoveď nájde návštevník práve pri potulkách „obyčajnými“ uličkami starého mesta. Stratí sa v čase aj priestore a bez toho, aby sa staral kam sa zatúlal sa nechá unášať prúdom ľudí, vôní či iných podnetov. Tu si sadne na osviežujúci, presladený mätový čaj, tam prehodí pár slov s predavačom sladkostí, ktorý mu nakoniec ponúkne jeden koláčik „na privítanie“ a na konci ulice si už v taške odnáša jablkový tabak do svojej vodnej fajky. Miestni presne vedia čo platí na turistov. Na vytiahnutom grile sedí niekoľko veľkých hlinených nádob s rozvoniavajúcim tadžínom. Je najtypickejším marockým jedlom, ktoré sa oplatí ochutnať. V pyramídovej nádobe sa dusí mäso vo vlastnej šťave, zemiaky, olivy, zelenina a k chutnému jedlu sa podáva chubz, domáci chlieb. Stačí len ukázať prstom a o pár minút stojí tento kulinársky zážitok priamo pred Vami. Keby boli steny uličiek natreté čerstvou farbou stratili by veľkú časť svojho čara. Ich biele fasády zdobia často modré okenice a dvere. Niektoré uličky sú tak modrobiele až mi behá po rozume grécky ostrov Santorini. Na konci dotvára atmosféru hnedý hranatý minaret ozdobený sivozelenou strieškou. Staršie ženy majú na sebe dlhé splývajúce šaty a vlasy zahalené šatkou, no u mladších to vyzerá úplne inak. Tie si svoje vlasy skryjú len málokedy a šaty radi vymenia za džínsy s tričkom. Aj počet mužov oblečených v tradičných džalábijách s kapucňami je nekompromisne nižší v porovnaní s mužmi obľubujúcimi „európsky štýl“. V tomto patrí Essaouira medzi modernejšie marocké mestá. Večery v Essaouire sú čarovné. Uličky sa oblečú do zvodných svetiel lámp, mesto sa vyprázdni a námestie pri hradbách sa naopak zaplní ľuďmi. Príjemne unavený chodením si len sadnem na kamenný múrik a sledujem život naokolo. Šumiaci Atlantik za chrbtom a pred očami dym z rozpálených grilov, plné kaviarničky a čajovne a futbal priamo pod minaretom. Takéto pohľady sa nikdy nezunujú a najlepšie sa zážitky podfarbia ešte jednou kanvičkou mätového čaju.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Essaouira, 2009-2013
