Marocké pobrežie. Tangier s hrobkou Ibn Battutu

Autor: Tomáš Kubuš | 28.12.2015 o 9:50 | Karma článku: 7,07 | Prečítané:  1883x

Na severozápade Maroka neďaleko cípu, kde sa prelínajú vody Stredozemného mora a Atlantického oceánu a kde podľa legendy odpočíval mýtický Herakles pred tým, než sa pustil do riešenia svojich úloh, sa rozprestiera brána do Afriky.

Povesť Tangieru sa ku mne dostala ešte dávno pred tým, než som vôbec vedel o tom, že sa týmto unikátnym miestom raz v živote poprechádzam. Sú to tie bežné stereotypy, ktoré nejako prídu bez toho, aby ich človek riešil či sú pravdivé či nie. Tangier bol pre mňa vďaka starým knihám, príbehom a cestopisom mestom pirátov, mestom plným nebezpečenstva pretkané špinou a chaosom. Áno, aj kvôli tomu som sníval o tom, že ho raz uvidím. Veľký prístav býva často prvým kontaktom s marockou realitou a prvým očarením z orientálneho sveta ukrytého v úzkych, farebných uličkách starej mediny. Mnohí práve tadiaľto po prvý krát vstúpia na africký kontinent a vzdorovať marockému chaosu dá určite zabrať. Pre mňa ja Tangier miestom, kam som sa dostal pri svojej piatej návšteve Maroka a tak ma parný valec orientálneho chaosu nezomelie na kašu.

Tangier je zložený z mnohých svetov. Prístav je rušný a neustále sa v ňom motajú ľudia. Jedni čakajú na trajekt do španielskej Tarify, iní práve prišli, sedí tu niekoľko černochov s veľkými tajomnými vrecami či sa tu prepletie niekoľko rybárov parkujúcich svoje člny v neďalekej zátoke. Neďaleko hradieb sa nad námestím dvíhajú zvyšky koloniálnej architektúry pripomínajúcej pevninské Španielsko. Na miestach akým je Tangier sa odjakživa miešali kultúry rôznych krajín a svoje stopy tu zanechali ako Španieli, tak Francúzi, Briti a samozrejme Arabi. Všetko naokolo je ošarpané a rozpadnuté, akoby Tangier zažíval svoje posledné roky, no i tak je prístav krásnym miestom. Kedysi sem prichádzali lode Púnov, Rimanov, Portugalcov, Britov a zaujímavú epizódu zohral Tangier v prvých desaťročiach 19.storočia, kedy marocký sultán Mulaj Suliman daroval americkej administratíve spravovanej Georgeom Washingtonom kúsok mesta. Časť Tangieru sa tak stal vôbec prvým územím, ktoré Spojené štáty získali za morom. Tu v prístave sa všetko akosi prelína. Stretnutie kultúr sa prejaví aj v malých podnikoch na dosah prístavu, pretože na obed sa tu servíruje paella s kalamárom či krevetami, grilované ryby, ale aj typický marocký tadžín s dusenou zeleninou a kuracím mäsom.

Neďaleko prístavu sa ponorím do tieňa, ktorý vrhajú staručké, koloniálne budovy. Najkrajšie roky života majú za sebou, no staroba im rozhodne pristane. Opustené ulice stúpajú nahor na pahorok, kde sa rozlieva život starého mesta. Nie nadarmo sa hovorí, že najlákavejšou častou Tangieru je medina rozťahaná na kopci nad Atlantikom. Z jednej strany ju oddeľuje hradba, no zo strany druhej postupne prechádza do moderného mesta, odkiaľ vystreľujú bulváre k známym kaviarňam, ktorým podľahol nejeden umelec či spisovateľ. Šarm Tangieru opantal generáciu bítnikov, no inšpiráciu tu hľadal aj Paul Bowles, Tennessee Williams, Jean Genet či maliari Henri Mattise a Eugene Delacroix. Muhammad Šukrí sem zasadil svoje dielo Nahý chlieb. Práve oni vytvorili tajomnú auru, ktorú Tangier so sebou nesie do dnešných dní. Umelecké dni sa rozplynuli, no aj teraz tu človek stretne postarších Európanov či Američanov, ktorí sa s miestom dokonale preplietli. Vedeli by rozprávať príbeh o divokosti mesta, ktoré svojho času patrilo medzi najznámejšie a najkultúrnejšie miesta celej Afriky. Hoci ma tieto veci priťahujú, môj Tangier preslávil iný človek a za ním som sa sem vybral. Jeho meno je Ibn Battuta a jeho hrobka leží niekde v labyrinte farebnej mediny. Nechcem odísť z Tangieru bez toho, aby som nenavštívil posvätné miesto s hrobkou človeka, ktorý v 14.storočí precestoval takmer celý vtedajší známy svet. Jeho prezývka „arabský Marco Polo“ hovorí za všetko, no v skutočnosti toho videl a zažil viac než benátsky cestovateľ. Ak si človek číta jeho príbehy, jednoducho chce a musí cestovať. Ibn Battuta sa vybral na posvätnú púť do Mekky, no napokon cestoval takmer tridsať rokov. Z domovského Maroka sa dostal dokonca do tak vzdialených končín akými boli, barmské prístavy, indonézske ostrovy alebo nepoznaná Čína. Jeho príbeh je tak silný, že len on by ma do Tangieru privábil.

Vykročím do krivolakých uličiek starej, ošarpanej mediny a snažím sa nájsť hrobku spomínaného velikána. Spočiatku sa mi nedarí, pretože nikde neviem nájsť ukazovateľ alebo aspoň niečo čo by ma nasmerovalo správne. Medina krásne žije. Po čase si všimnem na stenách, že ulica nesie cestovateľovo meno a tak viem, že som nablízku. Odrazu sa z uličky stúpajúcej nahor vynorí hrobka. Prekvapí ma svojou neskutočnou strohosťou. Je tak obyčajná, že by človek okolo nej bez problémov prešiel a nezastavil sa. Žiadne okázalé mauzóleum, zlatom vykladané portály, obrovské kaligrafie. Nič. Vojdem dnu a maličký priestor pohlcuje Ibn Battutova hrobka potiahnutá zeleným súknom s vyobrazením mešity v Mekke ozdobené arabským písmom. Na stenách visí niekoľko amuletov, krásne mená Alláha, modlitebné koráliky a na zemi pri hrobke je zvalený strážnik v dlhej džalábiji s knihou v ruke. Je prekvapený kto sem zavítal a na chvíľku sa odtrhne od veršov, aby sme si vymenili zdvorilostné pozdravy. Stojím v hrobke Ibn Battutu. Splnený sen, ktorý sa pri spomienke na Tangier vždy vybaví.

Kým som tu, nechám sa unášať atmosférou mediny. Každé marocké mesto ju má, pretože je dušou i srdcom celého miesta. Labyrint farebných uličiek akoby odrazu nemal konca kraja. Ženy zahalené v kaftanoch so šatkami na hlavách šikovne kráčajú a miznú za najbližším rohom. Deti sa tu naháňajú pod oknami bez toho, aby vnímali okolie a starček sa každým krokom oprie do drevenej palice, ktorej zvuk ohluší celý priestor. Na stenách sa striedajú živé pastelové farby, ktoré akoby chceli vyjadriť radosť zo života. Žltá vystrieda modrú, zelenú, napokon sa objaví červená, hnedá a jedna z uličiek dýcha fialovou. Nad domami rastie hranatý minaret Veľkej mešity, no pre nemoslimov je brána do jej sveta zatvorená. Pred bránou sa zložili trhovníci medzi ktorými sa vynímajú ženy z okolitých dedín roztrúsených v pohorí Ríf. Nosia slamené klobúky, dlhé, farebné sukne a predávajú bylinky, mätu alebo zeleninu. Ľudia obsadili veľké námestie Grand Socco na jej prahu a vychutnávajú si slnečné lúče premiešané s kávou ochutenou mliekom a mätový čaj. Pohoda sa z Tangieru nevyparila ani v dnešných dňoch. Neďaleko námestia sa dvíha mešita, kúsok odtiaľ stojí zvonica anglikánskeho kostola sv.Andreja a ľudia neprestajne chodia sem i tam.

Vrátim sa nazad k trhoviskám pod kamennými oblúkmi. Nikde na svete som nestretol tak voňavú mätu ako tu v Maroku. Jej vôňa ma opojí natoľko, že si musím zväzok kúpiť aj domov, aby som si doniesol kúsok tejto exotickej krajiny. Tangier je zaujímavý striedaním svojich svetov. Jedna ulica sa rozlieva popod vysunuté balkóny a kamenné fasády európskeho mesta 19.storočia, no stačí prejsť bránu a všetko sa zmení a čas sa prepadne o niekoľko storočí nižšie. Človek si tak môže vybrať, ktorým obdobím bude kráčať. Aj maličké kaviarne pichnuté na pomedzí starého mesta medzi trhovníkmi sa zaplnili. Zopár turistov si číta knihy, niektorí píšu denníky, domáci čítajú noviny alebo sa zhovárajú, čas plynie okolo nás všetkých a akoby sa nás ani netýkal. Najlepšie sa na neho zabudne pri pohári mätového čaju. Sadnem si do čajovne na okraji starého mesta. Muži držiaci poháre čaju sledujú futbalový zápas, no mňa viac fascinuje všetko naokolo. Futbal nikdy nebude tak krásny a zaujímavý ako arabská čajovňa so svojou takmer zabudnutou atmosférou. Vôňa čaju. Stretnutie s Ibn Battutom. Tangier ma dostal.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov

foto: Tomáš Kubuš, Tangier, 2.5.2013

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?