Madagaskar IV. - Exotika pobrežnej Morondavy

Autor: Tomáš Kubuš | 13.1.2016 o 9:12 | (upravené 13.1.2016 o 12:35) Karma článku: 5,39 | Prečítané:  1224x

Madagaskarská Morondava je zosobnením exotiky. Ležiac na brehu Mozambického zálivu upúta nielen svojou polohou, ale predstavuje aj závan pravej, nefalšovanej Afriky pretkanej koloniálnym šarmom s kostolmi, mešitami a trhoviskami.

Ráno, predtým než Morondavu opustíme sa ideme poprechádzať jej ulicami. Slnko už vyšlo, dostáva sa pomedzi domy a tak necháme všetko v izbe a môžeme objaviť svet ranného mesta. Na konci nášho výbežku Nosy Kely má stáť malý prístav pre domácich. Hlavná ulica skončí a pokračuje ďalej len ako vyšliapaná cesta pomedzi drevené chatrče a haldy odpadkov. Niektorí ľudia ešte stále spia len tak pohodení na zemi pokrytí prachom, ktorý na nich počas noci spadol. Pred zimou ich chránia hrubé a ťažké deky, no ešte chvíľku sa slnko prejde oblohou a už ich nebudú potrebovať. Je nedeľa a tak tu nie je ruch, aký by tu človek našiel počas iného dňa, no aj tak tu kotví niekoľko drevených lodí zvaných pirogy a zopár rybárov sa motá okolo nich. Pirogy majú úzke drevené telo ako kanoe a na jednej strane im z tela vybiehajú drevá napájajúce krídlo položené na vode kvôli balansu. Vyznačujú sa pestrými farbami a keď ich človek vidí niekoľko vedľa seba, tak má celá scéna fotogenický nádych. Kúsok odtiaľto stojí zopár drevených domčekov pripomínajúcich turistické vilky a nad nimi sa vietor pohráva s vysokými palmami. Sú však bez života a niet pri nich ani nohy. Pod palmami sa začína odvíjať snehobiely piesok, ktorý sa zastaví až v morských vlnách Indického oceánu. Bol by to dokonalý raj. Až na jedno „keby“. Keby tu nežili ľudia, pretože práve oni premenili krásny kus panenského pobrežia na smetisko premiešané s verejnou toaletou. Doma ju nemajú a tak nie je prekvapením vidieť ako zo zhluku domov vybehne postava, kráča priamo k moru, čupne si do neho a o chvíľku sa spokojne vracia nazad. Sledujem Mozambický prieplav a teším sa z jeho exotického názvu. Na opačnej strane už leží pevninská Afrika. Mozambik je odtiaľto vzdialený len niečo okolo 400 kilometrov. Oceán je rozbúrený a tmavé vlny bičujú miestami pobrežie, no o niekoľko stoviek metrov ďalej sa jeho hladinou rozlieva pokoj. Nekúpe sa tu však nikto.

Rovnakou cestou sa vrátime na Nosy Kely a vyberieme sa už skutočne do centra mesta. Z našej štvrte sú to necelé dva kilometre, tak sme za chvíľku na mieste. Štvrť ožila a pred domami si na zem posadali ľudia a zhovárajú sa, čistia zeleninu, preberajú ryžu alebo len tak nečinne sedia. Každý domček akoby niečo predával, aby si jeho obyvatelia zarobili aspoň pár stoviek či tisícok ariárov. Jeden ponúka sladké šišky, vedľa sú vyložené placaté koláčiky, inde nalievajú do špinavých pohárikov čaj, tam zase predávajú trs sčernalých banánov a dve rajčiny a u posledných obchodníkov majú v ponuke misky ryže, slíže a zvädnutú zeleninu. Každý niečo má, no zdá sa, že nikto nič nekupuje. Mnohí radšej naložili svoje prebytky do tašiek, vyložili ich na hlavu a kráčajú na miestne trhovisko do centra. To tvorí prevažne jedna hlavná, dlhokánska ulica, no bočné uličky sa rozlievajú do strán. Jednou takou sa vyberieme my po tom ako si všimneme, že na jej konci sa v diaľke objavili minarety. Oproti kráčajú ženy s obrovskými stohmi pripevnenými na hlave, ktoré sú väčšie než oni samé. Neskutočné čo všetko dokážu na hlave odniesť. Pod ošarpanými fasádami budov parkujú staré poobíjané autá a sem tam sa objaví nejaká kancelária, malý hotel či obchod. Mešita Ithna Ašarijá je nádherná, vysoká, má indické črty a je spojená s medresou Imáma Sadiqa. Podľa názvu sú šiítske a obe stavby zdobia dva neveľké minarety s cibuľovitými kupolami. Moslimov je tu v Morondave pomerne veľa, pretože sem kedysi prúdil obchod s islamskými časťami Afriky a tak tu mnohí zostali. Je tu ticho. Nikto dnu, nikto von a len tieň jedného muža sa na chvíľku mihne vo dverách medresy.

Hneď naproti islamským stavbám stojí za bráničkou rozľahlý komplex katolíckeho lýcea vo francúzskom koloniálnom štýle. Každého pri príchode víta socha Panny Márie. Jedno však majú obe stavby spoločné a to je ticho. Ani tu niet živej duše, no tu je to podčiarknuté tým, že majú decká prázdniny a tak sú triedy prázdne. Až sem dolieha spev z kostola vzdialeného zhruba dvesto metrov. Čím sme k nemu bližšie, tým sa razancia spevu násobí až nás úplne pohltí. Je nedeľa ráno a kostol zaplnila pravidelná omša. Kostol doslova praská vo švíkoch až tak, že niektorí si museli posadať von na schody. Cez pootvorené okná vidno ako sa dnu tlačí v laviciach dreveného kostola niekoľko desiatok ľudí a keď podídeme k dverám, objaví sa aj oltár s kňazom v zelenom rúchu ozdobenom zlatým kalichom. Africké omše sprevádzajú nádherné spevy a tak ani Madagaskar nie je výnimkou. Stojíme pri dverách, počúvame spev prepletený s africkými rytmami a ja mám radosť z toho, že sme kostol objavili a aspoň na chvíľku sme sa stali jeho súčasťou.

Hlavná tepna Morondavy je zaliata slnkom a ranným ruchom. Rikše, motorky, autá, mikrobusy či bicykle chodia hore dole, no aj tak tvoria podstatnú časť dopravy chodci. Ešte sa ani poriadne nerozhliadneme a už sa na nás rúti sprievod so spevom. Vpredu ide auto ozdobené krížom a menom zosnulého a za ním sa vinie dav asi dvesto ľudí, ktorí sa potichu modlia a spievajú. Na chvíľku všetci upchajú cestu, ale keď ich ostatní vidia, uhnú sa, aby mohli bez problémov prejsť. Hlavnú ulicu dotvára niekoľko krásnych, koloniálnych budov, ktoré hrajú mnohými pestrými farbami. To mám na tejto architektúre rád, že nie je fádna a bez života. Na zemi sediaci ľudia predávajú drobnosti, no nikto im nevenuje ani len pohľad. Muž pritiahne obrovské vrece pri krajnicu, vysype z neho šaty na pripravenú plachtu a niekoľko žien sa k nemu zhŕkne a začnú sa v nich prehrabovať a vyberať. Čím bližšie sme k trhovisku, tým viac ľudí predáva priamo na ulici. Spomedzi všetkého tovaru prevláda ovocie, hoci je často limitované na banány, pomaranče a ananásy. Tie sa mi páčia najviac a za jeden obrovský kus pýtajú 2000 ariárov, teda okolo 60 centov. Berieme si rovno dva a zaberú mi takmer polovicu príručného batohu. Morondava nemá žiadne pamiatky za ktorými by sa človek náhlil, ale atmosféra je to, prečo sme tu. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sa mi tu páči. Takto nejako som si totiž predstavoval africké pobrežné mestá a teraz sa jedným z nich prechádzam. Najhoršie zo všetkého je zvyknúť si na tisíce pohľadov. Človek je iný, každý to tu vidí a neskryje to a tak sa každý za nami otočí a hľadí na nás. Z diaľky či zblízka, na tom nezáleží, no pozerať sa treba. Jasné, že aj v Indii, Barme, Nepále či iných ázijských krajinách sú na človeku nalepené tisíce očí, no tieto akoby boli iné. Nedá sa povedať aké, no spočiatku to nie je najpríjemnejšie. O pár dní si zvykneme, bude to iné, ale prvotné momenty a pohľady poriadne cítiť.

Trhom na ulici už kráčame nejakú chvíľku, no ocitneme sa aj na skutočnom trhovisku. Dnu do neho vedie niekoľko úzkych, tmavých uličiek. Na rohu predávajú bagety, ktoré pred chvíľkou všetky popadali na zem a tak ich znovu ukladajú do úhľadnej pyramídy. Uličky trhoviska sú tesné, plné ľudí, tmavé a neustále si treba dávať pozor na to, aby človek nedostal ranu do hlavy od vytŕčajúcej laty improvizovanej striešky. Jedna časť patrí vývarovni, kde sedí na zemi a na maličkých drevených stoličkách viac než tucet ľudí a zo špinavých tanierov vyjedajú neforemné kusy mäsa či sŕkajú polievku. Miešajú sa tu rôzne pachy a celý priestor dostáva akýsi pochmúrny nádych. Hneď vedľa predávajú živé aj zabité kurence, zvädnutú zeleninu, čierne banány a ľudia sem neustále prúdia ako do mraveniska. Kamkoľvek sa obhliadnem nikde nevidno žiadneho bieleho a len z čiernych tvárí nás sledujú desiatky snehobielych očí. Z tmavého labyrintu sa vymotáme von na denné svetlo. V obchode si kúpime dve bagety, trojuholníky syrokrému, džús a predavač sa neustále usmieva keď všetko balí do tašky.

Šliapať nazad nemá zmysel, tak na ulici zastavíme taxikára s miniatúrnym, starým Citroenom, aké hrávali vo francúzskych filmoch v 60. či 70.rokoch. Cenu zjednáme na 3000 ariárov a o pár minút sme doma. Taxikár dostane svoje tri tisícky, no hneď mu vystrelia štyri prsty a tvári sa, že sme sa dohodli na inej sume. Takmer ma rozosmeje a odchádzame. Aspoň skúsil. Niekedy to vyjde, niekedy nie. Na terase sa naraňajkujeme, dobalíme pár posledných vecí a je čas pohnúť sa do mesta Antsirabe, kde nás čaká dnešná noc. Kým sa tam dostaneme, musíme uraziť okolo 500 kilometrov. Šofér opäť mešká na dohodnutý termín, ale akosi to ani nemá zmysel riešiť, pretože by aj tak nechápal čo mu chceme povedať. Z okna ešte dlho hľadím na ten neskutočný organizmus menom Morondava, ktorý ma z nejakého dôvodu nadchol.
 

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov

foto: Tomáš Kubuš, Morondava, 2.8.2015

Predchádzajúce články z Madagaskaru:
III. Krajina čarovných baobabov
II. Kirindy. Prvé stretnutie s lemurmi
I. Prílet na ostrov a cesta do Morondavy
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?