Madagaskar VI. - Hľadanie zlatých lemurov v dažďovom lese

Autor: Tomáš Kubuš | 21.1.2016 o 8:33 | Karma článku: 7,73 | Prečítané:  460x

Národný park Ranomafana je vzácnym dažďovým lesom s ešte vzácnejšími zlatými lemurmi. Dnes ich žije na ostrove len tisícka. Ako to vyzerá, keď sa človek rozhodne pohľadať ich?

Cesta z Antsirabe do NP Ranomafana by mala trvať okolo štyri a pol hodiny. Ubieha nám celkom rýchlo, ale to asi preto, že sme si už zvykli na madagaskarské cesty a nekonečné natriasanie. Krajina naokolo je veľmi krásna a neustále sa ocitáme na kopcoch, odkiaľ sa pod nami otvárajú čarovné pohľady do nížin posiatych ryžovými políčkami. Táto časť Madagaskaru má názov „Vysočina“ a podstatná časť terénu sa nachádza vo výške okolo 1000 mnm. Hory naokolo nás často pretínajú aj dvojtisícovú hranicu. Malé dedinky dotvárajú kolorit a buď sú na hlavnej ceste alebo ďalej od všetkého medzi políčkami. Niektoré dedinky tvorí len dvadsať či tridsať domčekov. Tie sú prevažne z hliny, ktorá tu má červenkastý nádych a sú pomerne štíhle, vysoké dve až tri poschodia. Miestne domy predstavujú tzv. horskú architektúru typickú pre tieto končiny. Dnes sú typickou črtou krajiny aj tehelne. Stačí pole s hlinou, rieka a tehly sa vyrábajú ako na bežiacom páse. Najviac som ich doteraz videl v Indii, kde sa každé ráno, keď ešte takmer ani nezmizne ranná hmla na obzore objavilo niekoľko dymiacich komínov. Mám pocit, že tu ich je viac. Väčšina pracovníkov tehelní sú deti. Najmenšie môžu mať pokojne aj päť rokov. Prenášajú tehly na hlavách, stavajú pyramídy a celé sú špinavé. To je život. Najprv treba hlinu uložiť do formy, potom usušiť na ostrom slnku a napokon naukladať do veže a vypáliť. Cestou míňame tucty obrovských pyramíd z ktorých sa vznáša biely, sivý či čierny dym.

Hlavná cesta sa delí na križovatke. Pokračovať ňou južnejšie budeme až zajtra, no dnes odbočíme na východ, aby sme prišli do nášho cieľu, ktorým je NP Ranomafana. Krajina sa radikálne mení. Žiadne ryžové políčka, živé dedinky, tehelne, ale celý priestor okolo nás pohltia husté lesy plné vysokánskych stromov. Ranomafana totiž leží v oblasti dažďového lesa. Je jeden z posledných na Madagaskare. Klčovanie pôvodného lesa nie je na Madagaskare ničím novým ani výnimočným a preto sú miesta ako Ranomafana čoraz vzácnejšie. Krajinu odrazu prikryla hmla, opar a čakám, že čoskoro sa z neba spustia dažďové kvapky. Malú dedinku na prahu národného parku tvorí zablatená ulica, niekoľko pozbíjaných drevených chatrčí a naťahané káble s elektrikou. Stretneme sa tu so sprievodcom Sonom s ktorým sa dohodneme, že zajtra o siedmej nás počká na tomto istom mieste a pôjdeme s ním na prechádzku dažďovým lesom.

Neďaleko odtiaľto leží náš hotel Foret Austral, kde budeme dnes spať. Tvorí ho niekoľko jednoduchých, drevených chatiek utopených v záhrade plnej kvetov. Interiér chatky predstavujú len dve postele s moskytiérami, jednoduchá kúpeľňa a dve stoličky vonku pred dverami. Nič viac, nič menej, no aj tak sa mi nesmierne páči. Moskytiéra tu nesmie chýbať, pretože Ranomafana je malarická oblasť, ale teraz v auguste je zima a tak komáre takmer vôbec nelietajú. Kým ešte nie je tma, ideme sa prejsť okolím, pretože nás zlákal hukot neďalekej rieky Namorony. Cestička obrastená machom začína priamo pod obrovským banánovníkom. Treba dávať pozor kam človek šliapne, pretože mach na schodoch kĺže. Cestička klesá strmo nadol až sa napokon stráca v bujnej vegetácii sekundárneho pralesa. Kmene dusia všadeprítomné liany, z blízka aj diaľky sa ozývajú nepoznané zvuky, je tu vlhko a ja sa teším, že sme sa tu ocitli. Dravú rieku lemujú na brehu veľké, šmykľavé kamene, no keď si na ne nohy zvyknú, dá sa po nich chodiť. Sadnem si na jeden z nich, pár metrov odomňa sa koryto rieky rozbíja o kamene a do tváre mi každú chvíľku narážajú čiastočky vody. Cítiť tu úžasnú divokosť a silu prírody. Druhá cesta nás privedie k malej vyhliadke odkiaľ máme na vodopád iný pohľad. Čo je ešte zaujímavejšie sú obrovitánske pavučiny veľké niekoľko metrov. Pavúkov našťastie nevidno, no keď vidím kam všade pavučiny siahajú, ani nemám chuť stretnúť sa s tým, kto ich utkal. Cestu do jaskyne stráži lebka zebu s rohmi. Vo vnútri na prvý pohľad nič nie je, ale domáci si jaskyne držia v posvätnej úcte, pretože podľa ich predstáv v nich môžu a často prebývajú zlé či dobré sily.

Po prechádzke si sadneme na našu malú terasu, vyložíme nohy na drevené zábradlia a ochutnávame vanilkový rum, ktorý sme kúpili doobeda v Antsirabe. Je výborný, veľmi jemný a páči sa mi, že tam chuť vanilky skutočne cítiť. Už vieme čo si okrem vanilky vezmeme domov ako suvenír. Je tu dokonalý pokoj, ticho, nikde nikoho len jedno dievča oproti nám si na svojej terase číta hrubú knihu. Toto miesto je stvorené na čítanie hrubých kníh. Posedávame do momentu, kým krajinu zahalí tma a náhle sa ochladí. Naokolo nič nie je a tak ak sa chceme najesť, musíme sa zveriť do rúk hotelovej recepcii. Všade je tma a na recepcii stretneme len dve dievčatá, ktorých tváre osvetľujú displeje z mobilných telefónov. Akonáhle nás uvidia, rozsvietia a donesú nám jedálny lístok. Majú tu na výber pomerne veľa, ale čochvíľa sa ukáže, že napokon z toho nemajú takmer nič. Z dvoch jedál si napokon vyberieme „kura dijon“. Objednáme si kanvicu čaju, ale je tak extrémne slabý, akoby tu mali len jedno vrecúško na mesiac a toto je už tridsiata kanvica. Nevadí, v tejto zime je aj teplá voda dobrá. Na kura čakáme viac než hodinu a pol a už nás to ani nebaví, ale popravde aj tak tu nie je čo robiť a tak sa poddáme. Niekoľko krát počas čakania vypadne elektrika a všetko sa ponorí do takmer absolútnej tmy. Užívame si miestny kolorit. Kura je chutné, no opäť neuveriteľné maličké a tak sa človek natrápi, kým nájde kúsky mäsa. Omáčka sa im však podarila. Ako sa ukáže, spravili sme chybu, že sme si ešte objednali na ochutnávku dezert. Ten sa neobjavil ani po dvoch hodinách a tak si povieme, že kašleme na neho a ideme na izbu. Prejde hodinka, kedy som už skutočne zabudol, že som si dezert v podobe flambovaného ananásu objednával. Napokon dobre padol. Vonku sa poriadne ochladilo a teplota sa pohybuje medzi šiestimi a ôsmimi stupňami. Diery v chatke nám dnu vháňajú zimu a tak si oblečieme teplé veci, zabalíme do deky a môžeme ísť spať.

Vstaneme už pred pol siedmou, pretože náš plán je taký, aby sme už o siedmej ráno mohli objavovať svet Ranomafany. Podľa knihy ho otvárajú až o ôsmej, ale náš sprievodca, ktorého sme si včera dojednali dával ruky do ohňa, že ho otvoria skôr. Ráno je stále poriadna zima a celú Ranomafanu, teda stromy pohlcuje hmla zmiešaná s ranným oparom. Ten sa lenivo prevaľuje krajinou akoby ju chcel do seba pohltiť, ale zatiaľ si pochutnáva len na korunách stromov. V dedinke vezmeme na krajnici sprievodcu Sona a vyrazíme ku kancelárii, kde je oficiálny vstup do parku. Presne o siedmej kanceláriu neotvorili, ale o desať minút neskôr, tak sa teším, že nám to celkom pekne vyšlo. Pokojne sa mohlo stať, že by sme čakali do ôsmej ako píše kniha. Za vstup platíme 25 000 ariárov a ďalších 40 000 ariárov za sprievodcu. Včera si zapýtal 70 tisíc, tak nechápem na čo bolo dobré zjednávanie, keď dnes neplatíme jemu, ale priamo v drevenej búde a tí nám vystavia lístky. Pozrieme si mapu, zopakujeme trasu po ktorej chceme ísť a vyrážame.

Ranomafana znamená v preklade z malgaštiny „horúca voda“, ktorá naráža na horúce pramene, ktoré sa tu nachádzajú. Národným parkom sa stal len v roku 1991 a dnes zaberá takmer 415 kilometrov štvorcových, pričom väčšina parku sa nachádza vo výškach medzi 800 až 1200 metrov nad morom. Ranomafana sa stala synonymom pre vzácneho lemura menom „golden bamboo lemur“ (Hapalemur aureus), ktorého svet objavil len v roku 1986 vďaka Patricii Wright. Na Madagaskare sú podobné objavy stále možné, pretože fauna aká sa nachádza tu, jednoducho nemá na svete obdobu.

Dažďový prales nezostal nič dlžný svojmu menu a hneď ako sa vyberieme smerom do lesa, zem začnú bičovať teplé kvapky. Hlavná časť okruhu sa nachádza na opačnom brehu rieky Namorona. Budeme sa túlať „len“ sekundárnym dažďovým lesom, pretože ten primárny je odtiaľto stále pomerne vzdialený, ale pre mňa je to len detail. Za krátko si všimneme, že Sono má so sebou aj spoločníčku. V Ranomafane to funguje tak, že s každým sprievodcom ide stopár či stopárka, ktorá je desiatky metrov pred nami a keby sa niečo v diaľke mihlo, ihneď nám dá vedieť a naša šanca zahliadnuť lemura sa znásobí. Vojdeme do hustého lesa, kde sa prelínajú úzke kamenné či blatisté cestičky a neustále stúpame alebo klesáme. Akoby tu nebolo kúska roviny. Je chladno, no zároveň poriadne vlhko a tak človek nevie ako sa má obliecť. Hoci vonku prší, ale koruny stromov sú tak husto pri sebe, že vytvoria hradbu a tak sa kvapky dostanú nadol len sporadicky. Prales ma vždy nejakou neznámou silou priťahoval. Ako malý som sníval, že ním budem prechádzať, hľadať v ňom neznáme kmene a z kníh či cestopisov tá predstava bola vždy romantická. Realita je romantická o poznanie menej, no dobrodružná duša sa takýchto momentov nepreje. Už pred piatimi mesiacmi, keď som sa túlal kúskom pralesa na Borneu som si toto prostredie zvláštnym spôsobom zamiloval. Fascinovali ma stromy. Tie sú všade, nepriechodné, vedľa seba, popadané na zemi, vytvárajúce nepriechodný prírodný múr ozdobený lianami, kríkmi a prešpikovaný neznámymi zvukmi.

Vždy keď zastavíme, prales akoby utíchne a jediné čo je počuť, sú dažďové kvapky rozbíjajúce sa o stromy. Pohladenie pre dušu. Túlame sa kade tade a jediné čo nevidíme, sú lemury za ktorými sme sem prišli. Dlho, možno hodinu, sa nám nedarí zazrieť čo i len jediné zviera, ale ako vraví Sono, je to aj kvôli dažďu. Na niektorých križovatkách nás nechá čakať a on sa vzápätí stratí medzi stromami, aby prečesal okolie. Vždy sa vráti s typickým gestom prázdnych rúk a tvári sa sklamane. Pomaličky sa zmierujeme s tým, že nám lemury v tomto parku nie sú súdené. Stúpame do kopca po blate a sme špinaví, ale to k tomu všetkému patrí. Ocitneme sa v hustom bambusovom lesíku plnom vysokánskych čiernych bambusov. Sú poriadne tvrdé a iné ako tie, čo som doteraz poznal. Povaľuje sa pod nimi veľa malých lístkov. Tie šedé či sčernalé nás nezaujímajú, tie sú tu už dlho, ale Sono ukazuje na zelené, čerstvé lístky. Tie sem museli spadnúť nedávno a tam kde sa zelené lístky ocitnú, tam musel byť pred chvíľkou zlatý lemur. „Takto sa dajú lemury vystopovať, pretože lemur odtrhne list, čerstvú stopku zje a zvyšok listu hodí na zem“ vraví Sono.

Sono sa usmeje, naznačí, aby sme sa rýchlo presunuli a ukáže smerom nahor. Odrazu ich vidíme! Nie sú pri nás blízko, ale skáču v korunách stromov a bambusoch nad nami. Veľmi ťažko sa fotia, ale aj tak som šťastný, že ich vidíme. Patria totiž k najvzácnejším druhom na celom ostrove. Dnes by ich na celom Madagaskare malo žiť len okolo tisíc. Ani tu ich nie je veľa, len traja a následne štyria. „Zlatý lemur nikdy nechodí vo veľkých stádach ako trebárs lemur catta“ povie Sono. Sledujeme ich ďalekohľadom a sú skutočne krásne. Z malého tela im trčí, dlhý, chlpatý chvost zlatistej farby, vďaka ktorému dostali svoje meno. Dospelý jedinec má cca 1,5 kilogramu, no čo je ešte zaujímavejšie je fakt, že bambusové výhonky, ktorými sa zlaté lemury živia obsahujú kyanid. Síce v stopových množstvách, no bežný lemur ich zje za celý deň takmer pol kila. Tam sa toho kyanidu nájde viac a polkilová dávka bambusových výhonkov predstavuje 12-násobok smrtiacej dávky pre zviera rovnakej veľkosti. Príroda je fascinujúca. Stopujeme ich kým skáču zo stromu na strom až sa napokon stratia v hustej džungli. Odrazu všetko dáva zmysel. To, že sme zmoknutí, zablatení, spotení, to všetko sa rozplynie, pretože sme zažili unikátne stretnutie. Najkrajšie, na tom je aj to, že tieto lemury „patrili“ iba nám. Žiadna skupina turistov naokolo, nikde nikoho len my, Sono a štvorica zlatých lemurov.

Šliapeme do kopca okolo kameňov naukladaných na kope, ktoré čas obalil do zelenkavej patiny vytvorenej z machu. Sú to staré náhrobky ľudí, ktorí tu žili kedysi dávno v okolitých dedinách a les bol pre nich posvätným miestom, kde žijú duchovia. Takmer všetko na Madagaskare je pretkané duchmi. Polhodinku sa prebíjame ďalej a ďalej až je čas pomaly sa vrátiť nazad do kempu. Tri hodiny ubehli ako voda. V tom sa ozve niekoľko hlasov a Sono nás ťahá do ďalšieho kopca. Ocitneme sa na úzkej, vychodenej cestičke, kde treba odhŕňať konáre, aby neudierali do tváre. Mihol sa tu veľký Lemur Vari, ktorého na Madagaskare prezývajú Indri (Varecia variegata). Sú najväčším druhom lemura žijúceho na ostrove a nie je prekvapením, keď má dospelý jedinec 1-1,2 metra. Kým zlatý lemur váži okolo kila a pol, lemur Indri má takmer trojnásobok jeho váhy. Niekoľko lemurov sa skutočne v korunách stromov ukáže, ale tvária sa veľmi placho. Vidno však aké sú obrovské v porovnaní s tými, čo sme dosiaľ videli. Sú čierno-biele a na chvíľku sa zastavia, aby si pozreli kto ich prišiel vyrušiť.

Odrazu sa pri nich zhŕkne niekoľko skupín turistov. Všetko čaro sa rozsype na malé kúsky a vsiakne do blata. Úzke cestičky obsadia snáď štyri desiatky ľudí a niet sa kam pohnúť. Tlačia sa jeden cez druhého až sa ocitneme mimo cestičky, pretože sa na nej nenašlo miesto. Zrazu mám pocit, že sa mi tu nepáči a nechcem tu byť. Šialená ZOO, kedy sa turisti predháňajú o lepšiu fotku, lámu konáre a keby mohli, lemura by chytili aby sa s nim odfotili. Chvíľku sme lemure Indri videli, to ma teší, no v hlave mi ležia myšlienky na to, že ak by sme ich nenašli, nestretli by sme sa s týmto turistickým valcom a spomienka na Ranomafanu by bola krásna a pokojná. Možno by to tak bolo lepšie. Menej je niekedy skutočne viac.

Je čas vrátiť sa nazad do kempu, kde sme začínali. Zastavíme sa na vyhliadke, no pre hmlu či opar z korún stromov nie je ďaleko vidieť. Vidno aj začiatok našej cesty a keď sa na neho pozerám, neveril by som, že sa môže nachádzať, tam kde stojí. Človek tu tým neustálym kráčaním, stúpaním, klesaním a menením smeru absolútne stratil pojem o priestore. Jediným oporným bodom je rieka v údolí, ktorú počuť aj hore na kopec. Na jej brehu ešte pred odchodom zahliadneme krásneho, farebného Rybárika a vzadu na kameni aj sediaceho dravca. Na pamiatku si kúpime od miestnych žien malé, drevené sošky lemurov.

Kým sa vymotáme z Ranomafany, ešte to chvíľku potrvá. Chceme si pozrieť vyhliadku s vodopádom, ale kvôli počasiu ho je skôr počuť, než vidieť. Opustíme oblasť Ranomafany a akoby mávnutím čarovného prútika sa stratí kráľovstvo hustých korún stromov. Rozplynie sa aj hmla, zmiznú dažďové kvapky a obloha sa odrazu sfarbí do príjemných modrých odtieňov. Iný svet.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov

foto: Tomáš Kubuš, Ranomafana, 3-4.8.2015

Predchádzajúce články z Madagaskaru:
V. Antsirabe. Kde rikše ťahajú pešiaci
IV. Exotika pobrežnej Morondavy
III. Krajina čarovných baobabov
II. Kirindy. Prvé stretnutie s lemurmi
I. Prílet na ostrov a cesta do Morondavy

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?