Skopje. Závan orientu v meste plnom sôch

Autor: Tomáš Kubuš | 11.4.2016 o 8:05 | Karma článku: 6,99 | Prečítané:  2045x

Macedónske Skopje nikdy nebolo tak blízko ako teraz. Hlavné mesto neveľkej krajiny v sebe skĺbi moderné vízie s tými, ktoré pripomínajú dobrodružný Orient. Dva svety, no výsledkom je mesto, ktoré si človek svojim spôsobom zamiluje

Skopje má jednu nevýhodu. Nemá v sebe energiu Londýna či slávu Paríža, ale kto mu šancu dá, toho macedónska metropola nesklame. Za grécko-macedónskou hranicou sa objavia prvé červeno-žlté vlajky a horizont prikryje krajina plná zvlnených kopcov. Zelené kopce sú všade kam oko dovidí a človeku sa zdá, že tu nie je ani len kúsok roviny. Macedónsko je prvý pohľad viac, než sympatické. V diaľke sa vyrysuje vrch, kde vyrástol obrovitánsky kríž pod ktorým sa rozlieva hlavné mesto Skopje. Pútnik tak už z diaľky niekoľkých kilometrov vie, že za chvíľku dorazí do mesta. Kríž volajú domáci Mileniumski krst, teda Kríž Milénia a na svojom mieste tu stojí od roku 2002 ako pripomienka toho, že svet pozná kresťanstvo už dve tisícročia. Hľadí na Skopje a drží nad ním ochrannú ruku. Prvý krát nás do Skopje doviezol nočný autobus z Istanbulu, druhý krát vlak z gréckych Tesaloník. To mesto v sebe niečo malo, čo ma k nemu priťahovalo a chcel som ho vidieť druhý krát. Azda žiadne európske hlavné mesto totiž neprešlo takou masívnou prestavbou a výstavbou ako centrum Skopje.

Uličky Skopje už od začiatku dajú o sebe tušiť, že sme sa ocitli v meste plnom protikladov. Tvorí ho niekoľko svetov. Staré štvrte Čaršije, moderné mesto s kaviarňami, podnikmi či promenádou a potom spleť panelákových domov tvoriacich pulzujúce, no ošarpané sídliska. Práve tu medzi vysokými, ošarpanými panelákmi sa odrazu vynorí nádherné, farebné trhovisko. Obrovské dyne a melóny sú naukladané na sebe, aby sa nerozkotúľali a veľká takmer 12 kilová dyňa stojí len jedno euro. Predavači stoja za svojimi stolíkmi a babky, dedkovia, ale niekedy aj celé rodiny tu predávajú čerstvú zeleninu a ovocie zo svojej záhradky. Na malom kúsku tu môže byť viac než sto ľudí a hra farieb, vôní a hlasov tu poletuje v krásnej symbióze. Hlavným mestom preteká rieka Vardar, ktorá je zároveň najväčšou macedónskou riekou. Jej nábrežie patrí k miestom, kde sa domáci veľmi radi stretávajú a prechádzajú. Aj malý útulný hotelík Kej stojí takmer na brehu rieky. Kto chce kráčať do starého mesta, tomu sa stačí dostať k rieke a ona ho tam dovedie. Ešte pred piatimi rokmi sa práve na promenáde neustále pracovalo a takmer zo všetkých stavieb vytŕčali žeriavy. Dnes je to inak a keď s rozdielom troch rokov kráčam tým istým nábrežím, mám pocit, že som v inom meste či dokonca inej krajine. Za všetkým sa skrýva projekt oficiálne nazvaný „Skopje 2014“, ktorý v meste postavil nové budovy a desiatky monumentov. Ako pri každom väčšom projekte ani tento sa nezaobišiel bez svojej kontroverznej stránky a mnohí mu vyčítali obrovskú sumu, ktorú do neho investovali. Rádovo stál celý projekt niekoľko desiatok až stoviek miliónov eúr a Macedónsko nepatrí ku krajinám, ktoré by si mohli dovoliť bezhlavo rozhadzovať. Iní zase dnes na Skopje ukazujú prstom a nazývajú ho „mesto gýču“ či dokonca „balkánske Las Vegas“. Tak či onak, každý si spraví vlastný názor. Za seba musím povedať, že to niečo do seba má. Dokonca sa pri bezcieľnom túlaní prichytím pri myšlienke, že mnohé projekty sa im vydarili.

Nábrežie vedie príjemnými miestami, kde sa dnes udomácnili podniky, kaviarničky, reštaurácie a pohoda. Cez leto nie je koryto Vardaru plné valiacej sa vody a tak zopár domácich zišlo až dole a namáča si nohy. Moderné budovy stoja jedna vedľa druhej a často človek ani nedokáže uhádnuť, čo sa v nich ukrýva. Jedna patrí ministerstvu zahraničných vecí, v ďalšej sa rieši elektronická komunikácia, iná predstavuje Múzeum macedónskeho boja za samostatnosť a najkrajšia budova s nádychom antiky je Archeologické múzeum. Vedie k nemu most posiaty sochami velikánmi z dejín, ktoré mali niečo spoločné s geografickým Macedónskom. Sú tu hádam všetci od Filipa II. až po modernú éru. Naproti sa rozlieva dôležité Macedónske námestie. Jeho novou dominantou sa stala monumentálna socha Alexandra Veľkého, ktorú niekedy volajú aj „Bojovník na koni“. Svet ho pozná aj pod prívlastkom Alexander Macedónsky a miestni si ho veľmi radi prisvojujú, čím hnevajú svojich gréckych susedov. Jeho sochu odliali v talianskej Florencii a osadili na námestie len v roku 2011 na pamiatku 20.výročia nezávislosti. Ústia sem široké ulice plné zelene a podvečer sa tu prelievajú davy ľudí. Snehobiela socha byzantského cisára Justiniána I. sedí na tróne a ticho sleduje dianie v meste. Cisár sa narodil v starobylom meste Tauresium, len kúsok za dnešným Skopje. Človeka niekedy fascinuje, kto všetko má korene v Macedónsku.

Medzi najznámejšie svetové osobnosti s macedónskymi koreňmi dokonca patrí aj Matka Tereza, ktorá sa v Skopje narodila. Aj pamiatka na ňu je stále živá a dnes tu nájdeme jej pamätný dom neďaleko paláca Ristik na okraji Macedónskeho námestia. Ten sa mi nepáči vôbec. Vyzerá akoby niekto vzal kus starých múrov, dotvoril ho modernou dostavbou a na vrch zasadil presklennú kaplnku. Bije to do očí, ale pre domácich má duchovnú hodnotu. Pred domom stojí aj socha drobnej nositeľky Nobelovej ceny za mier a dokonca sa ozývali hlasy, ktoré hovorili o tom, že by Skopje malo dostať aj druhú, monumentálnu, takmer 30 metrov vysokú sochu Matky Terezy. Bulvár naokolo je veľmi príjemný. Oživujú ho stromy, lavičky a všade je čisto.

Najkrajšia časť Skopje leží za kamenným mostom cez rieku Vardar. Práve tam totiž začína historická štvrť s názvom Čaršija. Rozprestiera sa nad ňou symbol mesta v podobe neprehliadnuteľnej pevnosti Kale. Ľudia ju poznali už v 6.storočí počas vlády Justiniána I., ale v priebehu 10 až 11.storočia ju prestavali do dnešnej podoby. Jej dlhokánske hradby sa tiahnú vrcholom skaly. Zvonku vyzerá príťažlivejšie, pretože dnu za hradbami sa priestor premenil na kamenné ruiny.

Tu v starom meste žije kresťanstvo s islamom ruka v ruke. Naproti kamennej zvonici kostola stojí Çifte Hamam, kúpele aké stavali osmanskí Turci. Aj sem sa dostali na svojich výpadoch do Európy a nechali tu kúsok svojej kultúry. Strop kúpeľov ozdobili niekoľkými malými kupolami, aby nimi mohlo dnu prenikať slnečné svetlo. Na starom Skopje je najkrajšie zabudnúť na mapu, knižku a nechať sa unášať jeho atmosférou. Osmanská pečať mesta sa nedá prehliadnuť a v úzkych uličkách niekoľko krát vykuknú štíhle minarety ukončené zaostrenou špičkou. V stredoveku bolo Skopje vriacim kotlov mnohých národov a každý tu po sebe niečo zanechal. Stúpame a klesáme dláždenými uličkami a po oboch stranách majú obchodníci svoje výklady. Niektorí sedia vonku v tieni, poťahujú si z fajky, iní sa zhovárajú medzi sebou a ďalší sa snažia okoloidúcim niečo predať. Macedónci pôsobia na prvý dojem sympaticky. Usmievajú sa a sú otvorení voči cudzincom. Bazár vonia raz koreninami, bylinkami, inokedy zase naokolo rozvoniava mydlom či sa za sklom lesknú zlaté ozdoby. Nechýbajú tu ani malé kaviarničky, ktoré poskladali len z niekoľkých stolov. Muži si sem sadnú, rozložia karty alebo stolnú hru tavla a pri malom pohári silnej kávy zabúdajú na čas. Sadneme si na čaj a necháme Skopje pulzovať okolo nás. Páči sa mi na tomto mieste, kde na seba naráža Európa aj Orient. Za rohom stojí malý kostol Spasenia a pred ním sa otvára námestie ozdobené fontánou. Jeho zvonica nepresahuje minarety, pretože počas osmanskej éry bolo zakázané, aby sa kríže vypínali vyššie než polmesiace. Nielen náboženstvá sa v starom Skopje zlievajú dokopy, ale aj ľudia. Krásne dievčatá s čiernymi očami a tmavými vlasmi kráčajú ulicami v krátkych sukniach a za nimi sa presúva skupinka ich rovesníčok so šatkami na hlavách. Bezcieľne túlanie sa znamená nájsť veci, ktoré by sme cielene možno ani nenašli. Pootvorené dvere do staručkej budovy nemajú strážnika a tak ich stačí len jemne odtlačiť a ocitneme sa na prázdnom nádvorí zabudnutého karavanserája. Na pahorku sa dvíha fotogenická mešita Jahjá Paša a spleť uličiek sa rozmotá na nádvorí, ešte dôležitejšej mešity Mustafa Paša. Tá stojí v Skopje už od roku 1492 a vedľa nej stojí menšia hrobka, kam pochoval Mustafa Paša svoju dcéru. Mešita je oázou pokoja a vo vnútri sa modlí niekoľko mužov.

Čaršija má svoje orientálne čaro aj po zotmení. Turisti sa vytratia z jej uličiek a všade zavládne pokoj a ticho. Sem tam sa na stene mihne tieň, svetlo v oknách prezrádza domácich, ale inak bude patriť vám. Nábrežie je pravým opakom tejto štvrte. Tu to žije a všetko perfektne svieti. Konečne je čas, sadnúť si po celom dni na kúsok macedónskej kuchyne. Vonku na stoličkách sedia rodiny, páry, výletníci a keby sa zosúladili pri udieraní príborov o taniere, bol by z toho vcelku príjemný koncert. Rieka Vardar si pod nami ticho tečie a čuchové bunky omámi vôňa pripraveného mäsa.  Čašník ešte nezabudne odporučiť miestne víno. V Macedónsku má vinárstvo pevné korene a dodnes sa miestni nevedia dohodnúť so susednými Grékmi, kto ho robí lepšie.

Jedno je však isté, ak dáte Skopje šancu, to mesto Vás nesklame. Veď koniec koncov Skopje k nám nikdy nebolo bližšie a od 28.marca sem vieme letieť priamo z Bratislavy. Nestojí to za vyskúšanie?

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov

foto: Tomáš Kubuš, Skopje, 2011-2014

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?