Transsibírskou magistrálou z Moskvy do Pekingu

Autor: Tomáš Kubuš | 1.8.2016 o 10:35 | Karma článku: 11,81 | Prečítané:  9462x

Transsibírska magistrála z Moskvy do Irkutsku a potom Transmongolská železnica až do Pekingu. Tri týždne na ceste, 147 hodín vo vlakoch, 7600 kilometrov po koľajniciach a 65 fotografií z nádhernej cesty...

Transsibírska magistrála patrí medzi tie čarovné cesty akými je trebárs Hodvábna cesta, Kadidlová cesta či Route 66, no málokto si ju vie skutočne predstaviť. Hodiny, desiatky hodín vo vlaku mnohých odrádzajú, no práve o tých hodinách táto cesta je. Viezť sa vlakom cez pol sveta a vypnúť. Vykašľať sa na mobil a hodiť ho do batohu, nehľadať žiadne pripojenie na wifi a obťažovať sa elektronickým smogom. Nič. Len vypnúť, stáť v uličke a hľadieť na krajinu, ktorá sa mení tak pomaličky, že to človek dokáže spozorovať, popíjať čierny čaj, rozprávať sa s ľuďmi alebo si čítať knihu. Čas tam vo vagóne beží inak než za oknom uháňajúceho vlaku a má v sebe čaro Orientu, kde sa podobne prelieva v čajovniach starých historických miest. Na Transsibírskej magistrále má človek tú vzácnu možnosť rozmýšľať a nikam sa neponáhľať. Len byť súčasťou tejto cesty a snáď nikde inde neplatí viac ona slávna veta, že „cesta je cieľ“. Skutočne to tak je. Desiatky hodín vo vlaku sa odrazu rozplynú a zisťujem, že som „nič nestihol“. Záložka v Zločine a treste je v polovici, denník mešká o niekoľko strán, no cítim sa nadšený z toho, že som videl milión briez, drevené dedinky, tajgu a tie tisíce neuchopiteľných kilometrov.

Cesta z Moskvy do Pekingu je jedna z mnohých, ktorá sa dá vlakom po koľajniciach Transsibírskej magistrály absolvovať. Tá tradičná cesta končí vo Vladivostoku po 9128 kilometroch, no trasa vedúca cez Mongolsko a orientálnu Čínu je lákavejšia. Je aj o čosi kratšia, pretože vlak z Moskvy do Pekingu urazí len cca 7600 kilometrov, no o to tu vôbec nejde. Tisíc kilometrov v nekonečnom Sibíre nehrá rolu. Na začiatku je Moskva so svojim slávnym Červeným námestím po ktorom som sa prechádzal veľa krát a tak je len akýmsi symbolickým začiatkom.

Vlak sa pohne z moskovskej Jaroslavskej stanice a cesta začne. Vzrušujúci pocit a v hlave je toho toľko, že to o seba naráža, pretože sa človek teší na všetky tie miesta. Prvé metre, kilometre, prvé desiatky kilometrov až stovky. Akoby sa stále niečo dialo. Ulička, okná, samovar s vriacou vodou, čaj, prvé jedlo, dedinky či mestečká. Vlak uháňa, sem tam zastaví a niektoré prestávky sú minútové iné dokonca polhodinové. Na perónoch predávajú pirôžky, pelemeni, čerstvé ovocie, malé jahôdky, čučoriedky či maliny. Mohutná Volga a cibuľovité kupoly chrámov v Jaroslavli. Prvá noc sa rozprestrela, tri ďalšie pred nami na ceste do Irkutsku. Mám rád noci vo vlaku. Zvuk cesty ma vždy ukolíše a ja si len ľahnem a spím. Ešte radšej mám vo vlaku rána. Vstávam skoro, všetci spia. Vagónom sa rozlieva ticho, spravím si čaj s bergamotom a ten vytvára príjemnú kulisu ku krajine za oknom. Kirov, Balezino, Kungur a odrazu je podvečer a za oknom sa mihne obelisk na 1777.kilometri, ktorý je hranicou medzi Európou a Áziou. Vlak už má za sebou viac, než 24 hodín a mne príde, že sme nastúpili len pred chvíľkou. Večerný Jekaterinburg je len zastávkou, no na opačnej strane Uralu v sibírskom Tyumene sa flákame ranným rozospatým mestom, takmer len v pyžame. 2700 kilometrov a Lenin v Omsku a rieka Irtyš. Niekoľko ďalších hodín a vlak pretne obrovský Ob a zastaví v Novosibirsku. Toľko známych mien. Tretia noc vo vlaku a stále mám pocit, ako to rýchlo uteká. Tajga. Nekonečná tajga. Brezy, brezy, brezy, no má to svoje čaro. Všade sú lesy a ak by niekto tvrdil, že Sibír nikdy neskončí, tu by sa tomu dalo uveriť. Priestor tu dostáva iný rozmer a človeka udivuje to, ako sa sem tam objaví malá dedinka plná drevených domov. Nikde nič. Desiatky kilometrov ničoho a predsa tu je život. Krasnojarsk. 4000 kilometrov. Obrovský most cez rieku Jenisej, ktorý vyhral v 1900 cenu na svetovej výstave v Paríži a dodnes zdobí 10-rubľovú bankovku. Moderný Krasnojarsk prekvapí každého. Stanica, okolie stanice, námestie, všetko dokonale upravené. Posledný deň a posledná noc. Terén sa dvíha. Objavia sa pahorky, neďaleko na juhu pohorie Sajany, vlaky naložené drevom, lesy, lesy a lesy. Čaj, karty, kniha, výhľad z vlaku. No žiadna nuda. Až teraz som si uvedomil, že som sa ešte ani chvíľku nenudil. Taišet a Súostrovie gulag. Z vlaku ich nevidno, ale sú tam, v diaľke, v temnote. Rozpadnuté relikty spomínajú na dobu, ktorá nebola tak dávno. Posledné nákupy čerstvých a voňavých pirôžkov vo vlaku a keď sa rozplynie tma, objaví sa Irkutsk. Konečná. 5139 kilometrov a 86 hodín vo vlaku. Geniálne!

Irkutsk a neďaleké Bajkalské jazero je len prestávkou, nie je cieľom. Paríž Síbíru, tak sa niekedy Irkutsk prezýval a svoj šarm má dodnes. Na brehu rieky Angara vyrástli kostolíky poznačené sibírskym barokom a drevené domy sa tu striedajú s modernou výstavbou. Listvyanka na brehu Bajkalu je iná. Malá, drevená a hoci rušná, má niečo do seba. Najmä priestor v ktorom je zasadená. Ohyb Bajkalského jazera, Šamanova skala, miesto, odkiaľ sa Angara vylieva z jazera. Listvyanka vonia po údených rybách, pretože miestna špecialita omuľ zaplnila trhoviská. Niet lepšej údenej ryby, než omuľ. Posedenie na brehu Bajkalu, západ slnka, ranný dážď a skanzen sibírskej architektúry v Taltsy plný nádherných domov, kde ožíva romantika tejto oblasti. Posledné prechádzky Irkutskom, príbehy dekabristov, Kolčaka, československých legionárov, múzeum čaju, nákup drobností vo vlaku a ten môže odísť smer Ulanbátar.

Tajga doznieva a za hranicami medzi Ruskom a Mongolskom sa všetko zmení. Zelené lúky, riečky, pahorky potiahnuté zeleným kobercom a začiatok stepi, ktorá bude pokračovať až do Číny. Prvé jurty, nomádi a prvé mestá, kde sa zastavil čas. Mongolský Ulanbátar je nádherný. Má v sebe moment prekvapenia, pretože nikto nečaká aké to môže byť pôsobivé a moderné mesto. Upravené ulice, vyzbierané smeti a spleť budhistických kláštorov s modernou architektúrou za akú by sa nemuseli hanbiť ani európske metropoly. Ticho a pokoj pretkané vonnými tyčinkami v kláštore Gaiden, panoráma mesta z pahorku Zaisan, ale aj palácové miestnosti posledného panovníka Bogd Khana. Ulanbátar je úplne iný než Rusko a už v sebe ukrýva nádych ďalekého Orientu. Mongolsko ponúka aj gastronomické zážitky akými je mongolský gril či dokonca slaný čaj s mliekom a maslom. Iné chute, iná krajina.  Ak sa povie Mongolsko, Džingischán patrí medzi prvé slová, ktoré človeka napadnú a tak niet divu, že tu stojí aj jeho obrovská, 40m vysoká monumentálna socha. Díva sa do šírej krajiny a tak sa do nej vyberieme. Národný park Terelj je oázou pokoja. Skaly, údolia, zelené lúky plné kvetov, pasúce sa stáda jakov a snehobiele jurty s domácimi. V jednej z nich chvíľku posedíme a nazrieme do ich života. Satelit na jurte a zaparkované auto už dnes nie je prekvapením. Aj tu si chcú život zjednodušiť. Podvečer zbierame materinu dúšku na kopci a v noci zalezieme do svojej jurty. Hviezdy sa ukryli za oblaky, ale to ticho je nádherné. Len občas na strechu jurty dopadnú kvapky jemného dažďa. Mongolská rozprávka.

Vlak z Ulanbátaru do Pekingu je posledným na tejto ceste. Za Ulanbátarom sa rozleje zelená step, ale pomaličky sa stratí aj tá a rovinu zaplnia kríky, polopúšť až sa napokon krajina dostane do oblasti púšte Gobi. Za oknom vlaku sa striedajú stáda tiav a občas sa vynorí aj nejaké mestečko. Tu cítiť, že Mongolsko je chudobná krajina, ale hrdá a krásna. Posledné stovky kilometrov a keď v noci prehodia podvozky, je to znak, že sme v Číne. Noc nedovolí sledovať ako sa krajina zmení a tak až ráno pohľad z okna prezradí, že všetko je vonku inak. Púšť Gobi, step aj tajga sú v zabudnutí a severnej Čine dominujú vysoké, zelené hory pod ktorými sa kľukatia rieky či jazerá. Obrovský rozdiel. Tesne pred dvanástou vlak zabrzdí na obrovskej stanici v čínskom Pekingu. Cieľ.

Kým sem človek dorazil strávil vo vlakoch 147 hodín a prešiel nimi cez 7600 kilometrov!

Peking je obrovský organizmus. Neskutočne obrovský. Najmä po tom ako človek vyrazí z mongolskej stepi, kde stoja na lúke jurty, tu sa nadýchne prvý krát vlhkého a horúceho vzduchu a má pocit, že ľudia sú všade. Všade kam sa pozrie niekto kráča, stojí, sedí alebo leží. Niekto kričí, pľuje, gestikuluje alebo sa len motá pod nohami. Tiananmen je prvým bodom. Červené námestie v Moskve a Tiananmen v Pekingu. Začiatok a koniec. Obe na sebe nesú mauzólea ľudí, ktorí žiaľ ovplyvnili 20.stročie, no pekingské má v sebe viac betónu a menej života. Teda ak nerátame milión ľudí, ktorí sa tu stretli. Prvý večer a svetlá Wangfujingu. Ochutnáte škorpióna, morského koníka, morskú hviezdicu či priadku morušovú? Nech sa páči. Zakázané mesto, Letný palác, Nebeský chrám, nekonečné ulice, perfektné jedlo v starých hutongoch a ako čerešnička na torte opustený Čínsky múr. Aj on podobne ako Transsibírska magistrála pretína ticho krajinu a akoby nemal konca. Pekný symbol a bodka za geniálnou cestou.


Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov

foto: Tomáš Kubuš, Rusko-Mongolsko-Čína, 9.7 - 30.7.2016
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?