David Garedža. Gruzínske jaskyne plné malieb

Autor: Tomáš Kubuš | 7.9.2016 o 9:05 | Karma článku: 5.14 | Prečítané  905-krát

Gruzínsko je krajinou kláštorov. Tie tu nájdeme uložené v mestách, na kopcoch, nad jazerami či pod horami, no jeden z nich má unikátnu polohu. David Garedža leží na hranici s Azerbajdžanom a zdobia ho vzácne, staré fresky...

Gruzínsky región Kacheti je známy predovšetkým pre svoje víno a vínnu cestu. Zdobia ho kláštory, podobne ako ostatné regióny v krajine, no predsa len má Kacheti aj jedno unikátne miesto aké by sme v Gruzínsku hľadali už len ťažko. Kláštorný komplex David Garedža sa často skloňuje v propagačných materiáloch o krajine a aj Gruzínci vás tam radi pošlú, aby ste si ho pozreli. Je unikátny. Leží na pomedzí gruzínsko-azerbajdžanskej hranice o ktorú sa obe krajiny dodnes hádajú. Kus kláštora je v Gruzínsku, kúsok v Azerbajdžane aj toto prispieva k tomu, aby to človeka zaujalo. Pripočítajme k tomu nádherné fresky ukryté v jaskyniach a máme pred sebou ďalší skvost tejto priateľskej krajiny.

Kacheti má mnoho tvárí. Ak človek vyštartuje z mestečka Signagi, obklopujú ho pahorky ako v talianskom Toskánsku, krajinu pretína hlboké údolie Alazani a nad ním rastú štíty, ktoré aj v lete obaľuje sneh. To všetko sa zmení o pár desiatok kilometrov. David Garedža je vzdialené zo Signagi tri hodiny cesty. Tá sa kľukatí okolo malých mestečiek, kde pri ceste predávajú v malých rodinných obchodíkoch čerstvý gruzínsky syr, voňavý, chrumkavý chlieb podlhovastého tvaru, ale aj zeleninu či ovocie. Stačí zastaviť a o pár minút mám v taške zo všetkého trochu, aby som si mohol dať pri kláštore obed v podobe pikniku. Krajina sa odrazu vystrie. Odbočka na juh a všade je rovina, len občas roztrhaná malým kopčekom. Ak by sme pokračovali rovno po hlavnej ceste, za cca hodinku sme v Tbilisi. Takto je komplex blízko od hlavného mesta, no predsa sem trvá cesta dlhšie, než by si človek myslel.

Od hlavnej cesty leží David Garedža ešte stále takmer 50 kilometrov. Týchto päťdesiat kilometrov sa ide akoby cez zem nikoho. Krajina patrí vtákom, ktorí tu neúnavne poletujú sem a tam a niektoré údolia obsadili pasúce sa kravy. Vždy na jeseň týmito miestami cválajú na koňoch pastieri so svojimi stádami, ale cez leto je tu len ticho, teplo a pokoj. Tu na juhu má Kacheti príchuť polopúšte a vizuál stredoázijskej stepi. Len občas sa objavia stromy, no prevláda tráva. Odrazu sa akoby z ničoho nič v diaľke vynoria domy. Tu v strede ničoho leží malé mestečko, alebo azda dedina Udabno. Už na prvý pohľad je smutná, bez zdanlivého závanu života. Ten tu samozrejme je, ale svoje šťastnejšie časy si Udabno prežilo už dávno. Sovietski „géniovia“ raz prišli s nápadom premiestniť sem po zemetrasení Svanov, ktorí dovtedy žili uzatvorení v údoliach pod vysokými kaukazskými štítmi vo svojom regióne Svaneti. Mnohí našťastie zostali doma, ale mnohých postihol osud vyhnancov a usadili sa v Udabne. Musel to byť neskutočný šok. Byť vo Svaneti obklopený horami, dravými riekami, horským vzduchom a svojimi tradíciami a potom sa odrazu ocitnúť tu, kde nie sú stromy, rieky ani kopce, len teplo a nekonečno. Jediná vec, čo dnes v Udabne zaujme je malý guesthouse, ktorý si otvoril Poliak. Pôsobí ako oáza na vyprahnutej púšti a takmer každý sa tu zastaví, keď prechádza okolo.

Časti kláštorného komplexu sa vynoria z diaľky, no ešte predtým si človek všimne na pahorku malý domček s dvomi gruzínskymi vojakmi. Je to pohraničná stráž a hneď si každý uvedomí, že kláštor naozaj stojí v pohraničnom pásme. David Garedža tvoria dva svety. Delí sa na kláštorný komplex Lavra a Udabno. Lavra leží dole pod kopcom na dosah ruky a Udabno sa ukrýva až za hrebeňom kopca na opačnej strane tak, že ho zdola vôbec nie je vidno. Tradícia hovorí, že práve na toto miesto prišli v 6.storočí asýrski mnísi nesúci so sebou kresťanstvo. To tu už bolo zakorenené omnoho dávnejšie vďaka svätej Nino v 4.storočí, ale partia mníchov ho má pozdvihnúť a posilniť. Jedným z mníchov bol aj David Garedža, ktorý sa považuje za zakladateľa tohto kláštora. Prepožičal mu dokonca aj meno a hoci by sme po ňom našli v Gruzínsku viac stôp, tak práve tento komplex je s ním prepletený najviac. Z malého improvizovaného parkoviska stačí pár krokov a pred očami vyrastie kamenná brána ozdobená starobylým gruzínskym písmom. Vojdem dnu, oči si nestihnú zvyknúť na prítmie a odrazu sa pred nimi otvorí ukryté nádvorie vymedzené kláštorom a obrovskou pieskovcovou skalou. Práve tu leží kláštorný komplex Lavra. Dodnes tu žijú mnísi a tak sa občas nádvorím či cestičkou prejde vysoký muž v dlhej čiernej sutane s hustou bradou. Nezdravia sa, neusmievajú sa a akoby boli ponorení do vlastných tichých svetov. Do skaly je dodnes vyhĺbených niekoľko jaskýň a po čase k nim pribudlo aj niekoľko izieb. Takto jednoducho v jaskyniach tu bývali aj prví pustovníci pred 1300 rokmi. Takmer nič sa tu nezmenilo. Do jednej z jaskýň zabodli snehobiely kríž a oproti nemu sa krčí vstup do kláštora. Z vonku pôsobí majestátnejšie. Dnu sú dve prepojené miestnosti, niekoľko ikon a posvätné miesto, kde v rohu leží hrobka Davida Garedžu. Cez kamennú platňu je prehodené zlato-biele súkno a na ňom je položená ikona s podobizňou mnícha. Zvyšné dve ikony rozprávajú príbehy tohto miesta. Na jednej sú mnísi zobrazení so srnkami, pretože legenda hovorí o veľkom hlade a smäde, ktorý misionárov postihol a boli to práve srnky, ktoré ich mali svojim mliekom zachrániť. Kým prvý príbeh hovorí o záchrane života, druhý naopak skloňuje jeho koniec. V roku 1615 sa Gruzínskom prehnala perzská pohroma, ktorej velil panovník Šáh Abbás. Vyplienil viacero miest a zastavil sa aj tu v kláštore, kde ho čakali nastúpení mnísi kráčajúci na smrť. Peržania ich tu vtedy pozabíjali niekoľko tisícok a kláštor so vzácnymi manuskriptami podpálili. Centrum vzdelanosti sa tak rázom rozplynulo a premenilo sa na tiché ruiny pretkané príbehmi. Zbrane neutíchli ani neskôr, pretože Sovieti prišli s nápadom premeniť toto miesto na strelnicu, kde by mohli trénovať počas svojej hlúpej vojne v Afganistane. Veľa múrov padlo za obeť, veľa malieb sa navždy stratilo až kým Gruzínci nepovstali a svojimi protestmi odtiaľto Sovietov vyhnali.

Lavra je vďaka mníchom živým kláštorom, Udabno je jeho pravým opakom. Cesta k nemu vedie vyprahnutou krajinou bez možnosti úkrytu pred rozpáleným slnkom. Ak sem prídete medzi jedenástou a trinástou hodinou, vyžeriete si to v plnej paráde, no bude to stáť za to. Udabno je podľa mňa niekoľko násobne príťažlivejšie miesto než Lavra. Krajšie, tajomnejšie a opustenejšie. Hore na vrchol kopca stúpa len jedna jediná vyšliapaná cestička. Nie je to trek v pravom slova zmysle, ale človek sa tu zadýcha. Stačí však prekonať pár výškových metrov a pod nohami sa otvorí panoráma Lavry. Je schúlená na okraji kopca so svojimi hradbami, okrúhlymi vežami, kostolom, jaskyňami a domami. Všetko postavené z jedného druhu kameňa, akoby chcel kláštor splynúť s prostredím. Krásny pohľad. Kráčam vpred a stále nikde nevidno žiaden kláštor. Kvapôčky potu stekajú po tvárí a vpíjajú sa do vyprahnutej zeme z ktorej však rastú vysoké trávy a sem tam aj voňavé kvety. Ani hore na samotnom vrchu ešte nie je na prvý pohľad zrejmé ako sú kláštory a jaskyne ďaleko. Hrebeňom prechádza hranica medzi Gruzínskom a Azerbajdžanom. Sem tam sa dokonca stane, že sú hore vojaci a nechcú ľudí púšťať ďalej, pretože poľnú cestičku k jaskyniam Azerbajdžan ráta ako nelegálny vstup na svoje územie. Tieto problémy sa tiahnu už od roku 1991, kedy sa rozsypal domček z karát menom Sovietsky zväz a odvtedy sa oba národy nevedia dohodnúť. Pre Gruzíncov je to kus svojho historického dedičstva a Azerovia tvrdia, že na tomto mieste sídlila civilizácia kaukazských Albáncov, ktorí boli tiež kresťania a tvorila dejiny ranného Azerbajdžanu. Dôkazy sa síce nakláňajú na stranu Gruzínska, no zvláštny stav na tomto mieste to nezmenilo.

Z hrebeňa stačí už len pár desiatok krokov po jedinej cestičke a pomaličky, ale isto sa začne odvíjať história celého tohto miesta. Práve tu na opačnej strane kopca odkiaľ je nádherný výhľad na azerbajdžaský rajón Agštafa sa pod skalou krčia tajomné jaskyne. Oni tvoria komplex Udabno. Lavra je o niekoľko storočí staršia, no ani Udabno nie je na svete žiadnym nováčikom, pretože tento tieto jaskyne a kláštore postavili medzi 11. a 13.storočím, kedy Gruzínsko zažívalo svoj zlatý vek. Podobne ako Lavra, aj Udabno sa stratil zo sveta v 17.storočí po útoku Peržanov. Koncom tohto istého storočia sa ešte podarilo vykresať iskru, ale David Garedža už nikdy nedosiahol na svojho historického predchodcu. V diaľke sa na vrchole kopca týči malý kamenný kostolík. Tam končí táto cesta, no ešte v sebe ukrýva veľa krásnych prekvapení. O chvíľku sa objavia prvé domy vysekané do skál. Pieskovec je mäkký a tak sa do neho dali pretaviť aj jemné detaily, ktoré sa zrodili v architektovej hlave. V horúcom lete bolo v týchto kamenných domoch neskutočne dobre. V húštine sa objaví prvá kaplnka. Hádal by som jej pokojne aj o niekoľko storočí viac. Hneď na prvý krát som si zamiloval toto miesto, pretože tu niet ani živej duše. Všetky jaskyne plné fresiek sú len a len moje. Väčšina freskovej výzdoby sa z kaplnky stratila, no tie časti, ktoré stále freska zdobí sú nádherné a živé. Niekoľko svätcov s vystretými rukami, Panna Mária držiaca narodeného Krista a pod ňou malý kamenný oltárik na ktorý niekto položil kyticu vyschnutých kvetín. Na stenách sú ešte stále čitateľné gruzínske nápisy.

Spravím pár ďalších krokov, vyšliapnem si maličký pahorok a pod skalou sa chúli obrovský priestor. Posledná večera, niekoľko apoštolov, anjelov, ale aj svätci na stĺpoch s farbami tak živými, že sa bojím fresky chytiť, aby som do nej neotlačil prst. Celý priestor je rozdelený do niekoľkých častí. Tu bola kaplnka, tu jedáleň a tam v rohu sa v tichosti sedávalo a rozjímalo. Veľmi mi tieto miesta pripomínajú tureckú Kapadokiu. Podobné námety, fresky, jaskyne, ticho a pokoj. Najpôsobivejšia je skalná kaplnka, kde sa odrazu objaví celá predná fasáda pokrytá maľbami. Nechýba tu ani gruzínsky kráľ, anjeli, diabol, peklo, no všetko je vo vzácnej a pokojnej symbióze. Sadnem si do tieňa, pozerám pred seba na maľby staré niekoľko storočí a hlavou mi preblesknú odporúčania Gruzíncov, že sa sem musím pozrieť. Mali pravdu. Všetci. Ešte posledná jaskyňa a posledné stúpanie a cestička sa zastaví pri kamennom kostolíku. V jeho tieni sedia dvaja gruzínski vojaci so samopalmi. Úsmev na perách, okuliare na očiach a sem tam nejaký vtip. Už stačí len zbehnúť nadol do Lavry a cestou míňať hladkú skalnú stenu ozdobenú dierami, ktoré tam spravili mnísi, aby vedeli zbierať dažďovú vodu. Keď človek musí, naučí sa ako prežiť.

Príjemne unavený si sadnem pod košatý strom, ktorý na zem vrhá chladný tieň. Tu si na kameni rozložím čerstvý chlieb, voňavé rajčiny a kus tvrdého a slaného syru. Viac človeku po takejto návšteve ani netreba. David Garedža je zážitok sám o sebe.

 

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, David Garedža, 2014-2016

 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

KOMENTÁRE

Politikov zaujíma len chrumkavé sústo v alobale

Problémom Slovenska nie sú len netransparentné dotácie na hnedé uhlie.


Už ste čítali?