Vilnius. Pobaltský Jeruzalem

Autor: Tomáš Kubuš | 4.10.2016 o 8:18 | (upravené 4.10.2016 o 11:43) Karma článku: 11,66 | Prečítané:  4089x

Vilnius, hlavné mesto málo známej Litvy, patrí medzi najpodceňovanejšie hlavné mestá Európy. Nemá cool meno ako Paríž, pamiatky aké preslávili Rím ani život Berlína či Londýna, no má v sebe niečo čo by ste inde ťažko hľadali...

Pobaltská Litva je krásna krajina. Toto suché konštatovanie v sebe nemá žiadnu emóciu a človek ktorý v nej nikdy nebol aj tak neuverí. Ak ste sa tu však ocitli, viete, že tých pár slov skutočne vystihne aká Litva naozaj je. Pamätám si ako som tu bol prvý krát pre niekoľkými rokmi v zime a celá Litva bola prikrytá snehom a ľadom. Vtedy celá krajina pôsobí inak. O pár rokov neskôr som sa vrátil, no cez leto a Litva ožila. Ožil aj Vilnius, ktorý som si zamiloval už vtedy keď sa jeho ulicami preháňal ľadový vietor, no teraz v lete bol niekoľko násobne krajší a zaujímavejší. Je pozoruhodné ako sa niekedy ženieme cez pol sveta za exotikou či neznámymi krajinami a pritom leží neďaleko od nás oblasť o ktorej sa veľmi nehovorí.

Nikto nevie čo od Vilniusu môže čakať a preto je prvý nádych mesta skutočným prekvapením. V dobrom zmysle slova, pretože človek si odrazu uvedomí, aké poklady mal na dosah. Vilnius sa rozlieva údolím, kde sa stretávajú rieky Užupis, Neris a Vilnia, no tiahne sa i po okolitých pahorkoch, ktoré dnes zdobia vysoké kostolné veže, zvonice či kupoly. Staroveká história sa tomuto miestu vyhla, no stredovek sa tu zakorenil tak silno, že aj dnes sa ho návštevník môže nabažiť. Najmonumentálnejším priestorom celého Vilniusu je námestie odkiaľ sa dvíha snehobiela Katedrála s vysokou vežou. Jej vnútro je prázdne, bez prekrásnej výzdoby akou sa môžu popýšiť barokové kostoly, no všetko si to vynahradí fasádou pripomínajúcou rímsky chrám. Moderná stavba pochádza z druhej polovice 18.storočia, no dnu v krypte je pochovaných niekoľko významných postáv 15. a 16.storočia, ktoré na tomto mieste tvorili dejiny. Medzi nimi nesmie chýbať Vytautas, Žigmund Keštutaitis, svätý Kazimír či Alexander Jagellonský. Ku katedrále neodmysliteľne patrí aj zašpicatená zvonica patriaca k symbolom celého mesta. Katedrálne námestie ukrýva ešte jedno tajomstvo, ktoré sa dá veľmi ľahko prehliadnuť. Kto sa pozerá pod nohy, narazí na kúsok dlažby granitovej farby s nápisom Stebulas. Slovo predstavuje v litovčine šťastie a podľa miestnej povery ho nájde ten, kto príde k hviezde medzi nápisom a otočí sa na nej okolo vlastnej osi. Niekedy stačí ku šťastie skutočne málo. Cestička za katedrálou stúpa hore na vysoký pahorok ozdobený hradnou vežou. Tu vznikala história mesta, ktorému vládol slávny Gediminas, no do dnes tu zostal len zvyšok opevnenia s vežou. Nie kvôli nej sem zaľúbenci, rodiny, študenti či turisti merajú cestu, ale pre panorámu celého starého aj moderného mesta. Staré mesto je posiate zvonicami kostolov a katedrál. Aj vďaka ním, no aj pre kedysi pulzujúcu židovskú štvrť sa Vilnius prezýval „Jeruzalem Pobaltia“ či „Jeruzalem severu“. Tu z pahorku vidno na druhej strane rieky aj modernú tvár hlavného mesta so svojimi novými, výškovými budovami obklopenými zeleňou. Naproti leží neveľká Hora troch krížov. Stáli tu už takmer pred sto rokmi, no Sovieti ich strhli a až v 1989 ich mohli vztýčiť nanovo.

Len pár krokov od Katedrálneho námestia sa odrazu objavia prvé ulice starého mesta. Nevedie do neho žiadna brána, no aj tak človek hneď ucíti akoby ňou prešiel a ocitol sa medzi nádhernými kulisami. Hlavná tepna mesta sa rozbieha do diaľky a nie je vôbec vidno, kde skončí. Staré fasády ozdobené rímsami, okenicami či kamennými balkónmi lemujú ulice a pod nimi je živo ako na trhovisku. Vilnius je plný kostolov a takmer vždy keď sa návštevník rozhliadne okolo seba, aspoň jeden kríž či vežu niekde uvidí. To, že je staré mesto krásne kompaktné, dokazujú aj bočné uličky. Hociktorou sa stačí vybrať a po chvíľke sa objaví malé či väčšie námestie. Jedno z nich patrí slávnej Vilniuskej univerzite zo 16.storočia. Dodnes patrí k špičke v Pobaltí a navštevuje ju cez 20 000 študentov. K univerzite prilieha aj knižnica, ktorá vo svojom interiéry pôsobí ako staré britské múzea. Napokon, nesmie tu chýbať ani kostol a tak veže univerzity často splývajú so zvonicou Kostola svätého Jána. Litva je v tomto krajinou paradoxov, pretože sa považuje za poslednú pohanskú krajinu celej Európy. Kresťanstvo tu prijali až v roku 1387, teda po viac než tisícke rokov odkedy začal platiť Konštantínov Milánsky edikt. Bola poslednou krajinou, kde sa kresťanská viera v Európe zakorenila, no dnes tomu nič nenasvedčuje. Práve naopak, z ulíc a svätostánkov má každý pocit, akoby tu bolo odjakživa. Neďaleko univerzity stojí prezidentský palác. Nesie v sebe prvky neoklasicizmu a len opravená, moderná strecha ho vytrhne z područia histórie a prenesie do súčasnosti. Vo vetre sa pred vstupom trepoce litovská zeleno-červeno-žltá trikolóra, ale aj červená prezidentská zástava s jazdcom na konci akú Litovčania používali ešte v slávnej bitke pri Grünwalde v roku 1410. Hŕstka turistov stojí na konci námestia a počúvajú o paláci od svojej sprievodkyne, no inak tu niet ani nohy.

Hlavná ulica po niekoľkých stovkách metrov odrazu vyústi do Radničného námestia s Radnicou pripomínajúcou staroveký chrám. Celé staré mesto Vilnius je zapísané v zozname svetového dedičstva a hovorí sa, že spoločne s estónskym Tallinnom patria k najkrajšie zachovaným stredovekým mestám na severe Európy. Cítiť ako sa tu za stáročia namiešala gotika, barok, renesancia a novšie budovy zatienil neoklasicistický štýl. Dokonalá príručka architektúry. Na ulici sa cez leto objavia stánky s tradičnými suvenírmi, no nielen s nimi. Dá sa tu objaviť aj krásny pobaltský jantár, Nie nadarmo tu začínala známa Jantárová cesta smerujúca na juh do talianskeho prístavu Aquileia. Tradícia jantáru je dodnes v Litve veľmi silná a v meste Palanga na brehu Baltského mora, by sme dokonca našli jantárové múzeum. Z jantáru sa tu predávajú šperky, ale aj iné ozdoby a mnohí si malý kúsok odnášajú na pamiatku domov. Za Radnicou sa medzi domami objaví mohutný barokový kostol svätého Kazimíra. Je najstarším barokovým kostolom celého mesta a dodnes patrí k najdôležitejším. Kúsok odtiaľto sa z pootvorených dverí vinie na ulicu podmanivá vôňa jedla. Litovská kuchyňa patrí k pobaltskej špičke, no u nás sú jej tajomstvá stále neznáme. Stačí si sadnúť do tradičného podniku a na stole Vám pristanú zemiakové knedličky zvané cepelinai, bliny plnené syrom či čerstvými hríbmi a skvelé pivo Švyturis. Je ľahké podľahnúť špecialitám, no studený boršč Saltibarščai nie je rozhodne pre každého chuťové bunky a aj ten môj zostane nedojedený. Koniec mesta patrí Bráne úsvitu do ktorej dokázali zakomponovať Kostol Panny Márie. Pri pohľade zo starého mesta pôsobí ako kaplnka, no kto vyjde popod bránu von do mesta nového, otočí sa späť, ten uvidí len bránu. Zaujímavo to architekti vymysleli. Hore v kaplnke sa ukrýva vzácna ikona Panny Márie. Niekedy je okno k nej otvorené tak, aby ju mohli ľudia z ulice obdivovať. Vo vnútri svätostánku sa koná omša, rozvoniava kadidlo a ženy v šatkách prehodených cez vlasy sa modlia pri ikonostáse. Ikona vďaka tejto atmosfére dostáva mystický nádych. Podvečer už netreba naháňať pamiatky, ale len sa nechať unášať tichým volaním starých uličiek. Natrafíte na množstvo zaujímavých vecí a kto sa bude pozorne dívať, ten sa môže ocitnúť aj pod domom v ktorom žil slávny poľský spisovateľ Adam Mickiewicz.

Za najkrajšou stavbou celého mesta, ktorou je podľa domácich Kostol sv.Anny musíme opustiť ulice starého centra a vydať sa k brehom riečky Užupis. Telo poskladané z tehál si pamätá aj 16.storočie a v celom Pobaltí by sme nenašli krajšiu gotickú stavbu. Očarený ňou zostal aj Napoleon Bonaparte, ktorý Litvou prechádzal a pri pohľade na Kostol sv.Anny si povzdychol, že by si ho najradšej ukryl do dlaní a preniesol do Paríža. Neďaleko kostola sv. Anny a Katedrály Theotokos sa ticho vlní riečka Užupis. Oddeľuje Vilnius od umeleckej štvrte, ktorá v rámci recesie vyhlásila 1.apríla v roku 1997 nezávislosť. Na vstup do nej Vám netreba pas ani občiansky preukaz, len úsmev a dobrú náladu. Zo širokého aj blízkeho okolia sa sem zbiehajú umelci, muzikanti, spisovatelia, básnici či voľnomyšlienkari. Podľa užupijskej ústavy má každý človek právo byť smutný, byť šťastný či nešťastný a dokonca sa myslelo aj na psi a každý pes má právo byť psom. Kedysi tu sídlila židovská štvrť, no po nešťastných udalostiach druhej svetovej vojny tu takmer žiadny nezostal a do oblasti sa začali sťahovať bezdomovci, prostitútky a kto nemusel, ten sem nevkročil. Po rokoch sa karta obrátila a štvrť objavili umelci. Dnes sa hovorí, že zo siedmych tisícoch obyvateľov je minimálne tisícka z umeleckej brandže. Ľudia a turisti sem neprichádzajú za pamiatkami, ale za atmosférou. Niektorí prirovnávajú štvrť k parížskemu Montremartru, iný zase ku kodanskej Christianii, no Užupis leží niekde v strede a akoby mala v sebe kúsok z každej zo slávnych štvrtí. Symbolom celého Užupis sa stal anjel stojaci na vysokom stĺpe. kedysi tu stála socha vajca, ale napokon sa rozhodli, že anjel ich bude lepšie reprezentovať. Oplatí sa sem zavítať najmä večer. Vtedy ožijú galérie, podniky, puby, bary, malé rodinné reštaurácie a celá štvrť ožije. Prednášky, workshopy, koncerty, či recitály sú tu na dennom poriadku a kto má v sebe čo i len maličký kúsok umeleckej duše, pre toho bude návšteva Užupis veľmi príjemným spestrením.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, Vilnius, august 2013

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?