reklama

Transsibírska magistrála. Deň 2. Smer Ural a do Ázie

Druhý deň na Transsibírskej magistrále pretneme 1000 kilometrovú hranicu, prejdeme naprieč pohorím Ural a dostaneme sa až do Ázie, do oblasti mesta Jekaterinburg...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

Ráno sa budíme pomerne skoro, bez budíka som hore už okolo pol piatej. Takmer všetci vo vlaku ešte spia a tak je tu ticho a pokoj. Mám rád tento čas, pretože sa tu dá pobehať, človek sám hľadí z okna do prázdnej krajiny a ak potrebuje ísť na záchod či si spraviť čaj, všetko je len a len pre neho. Spravím si pohárik earl greyu a chodbičku zaleje krásna vôňa bergamotu premiešaného s čiernym čajom. Stojím pri okne a tesne za ním sa rozprestierajú nížiny patriace do povodia Volgy, hoci tá je stále odtiaľto ďaleko a už sa s ňou na tejto ceste nestretneme. Od polnoci sme nechali za sebou viac než 350 kilometrov. V meste Kotelnich sme sa zliali dokopy s južnejšou trasou magistrály, ktorá vyrazila z Moskvy hneď na východ cez Nižný Novgorod. Od tohto momentu je tu len jedna Transsibírska magistrála.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvou väčšou zastávkou je mesto Kirov, niekdajšia Vyatka ležiace na rovnomennej rieke. Vonku je príjemne chladno a do toho začína jemne popŕchať. Von z vlaku vyšlo len niekoľko fajčiarov, ktorí to už nemohli vydržať, keďže vagóny sú našťastie nefajčiarske a ja. Stanica je moderná, ničím zaujímavá a chvíľku sa potúlam v jej blízkosti, no o 15 minút sa vlak znovu pohne a to už musím sedieť v ňom. Len 43 kilometrov za Kirovom vlak pretne 1000-kilometrovú hranicu na cesta od Moskvy.

Stanica v meste Kirov
Stanica v meste Kirov (zdroj: TK)

Na raňajky si nakrájame uhorky, rajčiny, papriku, odkrojíme kúsok syru, vyberieme malé, pikantné klobásky z viedenského letiska a pustíme sa do hostiny. Presne o 9:27 moskovského času stojíme v zastávke Balezino. Vlaky tu jazdia neuveriteľne presne a hoci stojíme momentálne na 1194 kilometri, nemeškáme ani jednu jedinú minútu. Balezino je dnešnou druhou väčšou zastávkou najmä kvôli tomu, že práve tu sa bude meniť mašina. Vystúpime z vlaku a už ju skutočne nemáme. Zo schodíkov nad koľajnicami je celkom pekný výhľad na ruch stanice a perónov. Na tých sa predáva všetko možné, ale aj nemožné, pretože niektorí predávajú obrovské plyšové hračky, no v ponuke sú aj magnetky, nanuky, pivo, chipsy, zelenina, drevené výrobky či rôzne časopisy. Vyberieme sa pred stanicu na malé nazvime ho „staničné námestie“, ale okrem krásnej starej lokomotívy tu nič nie je. Niekoľko ľudí sadí do miniatúrneho parku kvety, pred obchodom stojí starý, rozpadávajúci sa autobus, niekoľko áut a v obchodíkoch predávajú mobilné telefóny, kozmetiku a iné nedôležité veci. Akoby tu zastavil čas. Z mostíka pred návratom do kupé sledujeme odstavené vlaky, ktoré zapratali takmer každú koľaj.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ruch stanice v Balezino
Ruch stanice v Balezino (zdroj: TK)
Balezino je plné nákladných vlakov
Balezino je plné nákladných vlakov (zdroj: TK)
Náš vlak
Náš vlak (zdroj: TK)
Lokomotíva v Balezine
Lokomotíva v Balezine (zdroj: TK)
Predstaničné námestie v Balezine
Predstaničné námestie v Balezine (zdroj: TK)

Čím bližšie sme k mestu Perm, tým viac sa krajina mení, pretože práve Permská oblasť je akoby bránou na Ural. Krajina, ktorá bola dosiaľ rovná ako placka sa veľmi jemne zvlní a to je neklamný znak toho, že hranica medzi Európou a Áziou sa približuje, hoci stále k nej máme niekoľko stoviek kilometrov. Ľahnem si na svoje lehátko a stromy za oknom mením za Dostojevskeho román Zločin a Trest. Nikdy dosiaľ som ho nečítal a teraz ho mám zhodou náhod pri sebe a neverím, že by som na jeho čítanie našiel lepšie miesto, než vagón vlaku putujúci po Transsibírskej magistrále. Zatiaľ čo Raskoľnikov počúva opilecké reči Marmeladova ja sa pristihnem ako nielen čítam, ale jedným okom sem tam vystrelím za okno, aby som videl či sa tam niečo nedeje. Nedeje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
V tichej uličke
V tichej uličke (zdroj: TK)

Zo sladkého ničnerobenia nás vytrhne obsluha jedálenského voza, ktorá nám priniesla balíčky s jedlom. V rámci lístka sme dostali jedno jedlo zdarma a keď sa včera pýtali kedy ho chceme, tak sme im povedali, že zajtra sa rozhodneme, lebo máme pred sebou ešte tri plné dni a máme so sebou zopár drobností. Do zošitu si však poznačili len slovíčko „zajtra“ a tak je pre nás všetko hotové. Chvíľku sa s nimi ešte bavíme, či sa to naozaj nedá presunúť, ale keď ukazujú zošit, kde je to poznačené perom, nedá sa s tým nič spraviť. Pero je pero. V Rusku sa veci niekedy len tak nemenia. Nevadí, vezmeme obedové balíčky a tak si dáme aspoň neplánovaný, skorší obed. Vo veľkej škatuli sa ukrýva malé prekvapenie. Slovíčko malé nevystihuje však stav prekvapenia, ale veľkosť porcie. Na jednej strane leží položený, úzky, asi desať centimetrový pásik tmavého chleba a vedľa za prepážkou je kúsok ryže s piatimi či nebodaj šiestimi malými kúskami kuracieho mäsa. Chuťovo je to však veľmi dobré a tak sme za dve, tri minútky hotoví.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Malý, no chutný obed
Malý, no chutný obed (zdroj: TK)
Za oknami pribúdajú stromy
Za oknami pribúdajú stromy (zdroj: TK)

Pár desiatok kilometrov za riekou Čepca pretneme hranicu regiónu Perm a to znamená, že sme v Uralskej oblasti. Práve Perm patrí k najväčším mestám západnej časti Uralu a na strane opačnej, teda východnej je najdôležitejším mestom Jekaterinburg. Ural. Geografická hranica medzi Európou a Áziou a po cca 1300 kilometroch sme tu na jeho okraji. Je to obrovské pohorie. Meria po dĺžke viac než 2000 kilometrov od severného mora Karskoye, ktoré sa vylieva do Barentsovho mora až po Kaspické more v oblasti Kazachstanu. Človek by si Ural podľa známeho mena predstavil ako obrovitánsku, neprekonateľnú skalnatú hradbu masívnych hôr, ale opak je pravdou. Uralské štíty sú najvyššie na severe, no ani tam nepretnú hranicu dvoch tisícok metrov. Tu v strednej časti, ktorú križujeme my dosahujú neveľké kopce ledva 500-600 metrov. Krajina sa obliekla do hustých borovicových lesov a kde nie sú oni, tam sa rozutekali brezy. Objavujú sa čoraz častejšie nízke, toskánske pahorky ozdobené malými dedinkami plnými drevených domčekov a sem tam dostávajú scény rozprávkový nádych. Ťažko sa miestna scenéria z uháňajúceho vlaku fotí, ale aspoň sa na tú krásu môžem dívať vlastnými očami. Pred Vereshchaginom prvý krát pretneme časové pásmo a odrazu máme dve hodiny viac než v Moskve. Všetky odchody a príchody vlakov aj časy na staniciach sa však riadia moskovským časom, takže z toho môže vznikať jemný chaos, ale človek si po chvíli zvykne.

Krajina pred Uralom
Krajina pred Uralom (zdroj: TK)

Po 23 hodinách a 50 minútach jazdy a 1437-tich kilometroch sa ocitneme v uralskom meste Perm. Tesne pred ním prechádzame železničným mostom ponad obrovskú rieku Kama, ktorá sa neskôr vlieva do Volgy. Perm so svojim miliónom obyvateľom je druhým najväčším uralským mestom a kedysi za sovietskej éry sa volalo Molotov po známom sovietskom ministrovi zahraničným vecí. Dnes sa Perm považuje za moderné a umelecké mesto s vyhlásenými kultúrnymi stánkami a divadlami. Vo svojich dielach sa ho dotkol aj Čechov so svojimi Troma sestrami alebo Boris Pasternak a jeho Doktor Živago. Perm založil v roku 1723, podobne ako mnohé iné v regióne cár Peter I., no jeho výzor zmenila socialistická výstavba. Neďaleko od Permu, cca 45 kilometrov v oblasti zvanej Chochlovka stál dokonca najznámejší uralský gulag „Perm-36“ , kde sa v čakaní na smrť pri brutálnej práci mohol ocitnúť každý od politických oponentov cez disidentov, básnikov, spisovateľov až po obyčajných ľudí, ktorí nemali „správne“ kontakty. Dnes sa nezabudlo s Perm-36 je múzeum, kde sa pripomínajú temné a krvavé stránky režimu, ktorý sa zakorenil v Rusku (no nielen tam) na viac než 70 rokov.

Mesto Perm
Mesto Perm (zdroj: TK)

Nástupište v Perme je opäť rušné a tak sa z neho čo najrýchlejšie vymotáme, aby sme sa pozreli ako vyzerá železničná stanica. Je nová, zrekonštruovaná len pred pár rokmi a pokojne by sa vyrovnala akejkoľvek európskej stanici. Vonku postáva niekoľko taxikárov a na konci ulice sa mieša kokteil moderných a starých budov. U bábušky si kúpime nanuky a pomaličky sa vrátime na rušný perón, aby sme mohli pokračovať naprieč Uralom.

Neprejde ani hodinka a pol a pretíname oblasť zvanú Kungur. Spája sa so známou a zámožnou rodinou Stroganov, ktorá Kungur považuje za svoju otčinu. Vďaka dekrétu od Ivana IV. Hrozného sa stali Stroganovci vládcami celej okolitej oblasti a ich primát tu trval až do začiatku 18.storočia, teda do obdobia, kedy sa na ruskom tróne ocitol Peter Veľký. So slávnou rodinou sa nespája len krásny petrohradský palác na brehu Mojky či známe ruské jedlo, ale aj dobývanie Sibíru, pretože za doby Ivana IV. Hrozného spolufinancovali Jermakovu expedíciu, ktorá prekročila Ural a pokračovala na Sibír. Krajina za Kungurom jemne rastie a objavuje sa aj veľa menších dediniek s drevenými domami. Niektoré sú upravené, iné akoby rezignovali na tok času a pomaly, ale isto chátrajú. Aj v týchto oblastiach má mnoho Rusov svoje typické dače, malé domčeky so záhradkou či trávnikom ďalej od civilizácie. Uličkou vo vagóne sa rozleje nádherná vôňa čerstvých pirôžkov. Chlapík z reštauračného vozňa nesie na ruke podnos plný ešte horúcich pirôžkov naplnených zmesou zemiakov s hríbmi. Jeden stojí 50 rubľov a hoci si pôvodne myslím, že nie som hladný, tá vôňa, tak krásna a podmanivá a je natoľko omamná, že sa ani nenazdám a vyberám bankovku za ktorú dostanem túto voňavú dobrotu. Väčšina vecí, ktoré vo vlaku predávajú sú predražených, ale tu človek neľutuje ani jeden jediný rubeľ. Zajtra si ho dáme znovu.

Malými uralskými dedinkami
Malými uralskými dedinkami (zdroj: TK)
Uralské dedinky
Uralské dedinky (zdroj: TK)
Občerstvenie na kolesách
Občerstvenie na kolesách (zdroj: TK)

Teším sa, že o pár minút sa objaví mestečko Pervouraľsk, pretože pár kilometrov za ním stojí malý biely monument, ktorý je oficiálnou hranicou medzi Európou a Áziou. Pervouraľsk špatí niekoľko opustených tovární s hrdzavými komínmi, ale ako náhle ho prejdeme, prilepíme sa na okno a sledujeme, aby nám tento zaujímavý bod neunikol. Kilometrovníky pozdĺž koľajníc sú dobrými orientačnými bodmi a presne o 21:05 sa ocitneme na 1777-mom kilometri a teda na hranici. Za oknom sa mihol aj jednoduchý biely monument na ktorom sú len dva nápisy „Ázia“ so šípkou doľava a „Európa“ so šípkou vpravo. Od tohto momentu sa bude celá cesta odvíjať len a len v Ázii. K hranici patrí aj pohárik vodky a tak si v rámci vlaku pripíjame na Áziu.

Uralskou krajinou
Uralskou krajinou (zdroj: TK)
Hranica medzi Európou a Áziou
Hranica medzi Európou a Áziou (zdroj: TK)

Do Jekaterinburgu prichádzame len o necelú trištvrte hodinu. Od hranice je to sem totiž už len 41 kilometrov. Ocitli sme sa tak na opačnej strane Uralu, hoci ešte stále nie sme na Sibíri, pretože jeho oficiálna hranica začína až o cca 260 kilometrov. Dnes ho však dobyjeme. Vlak zabrzdí na peróne a máme 31 minútovú prestávku. Veľmi ma mrzí, že práve tu nestojíme dlhšie, pretože by som nesmierne rád videl veľkú katedrálu Spas na krvi, postavenú na krvi poslednej cárskej rodiny Romanovcov. Práve tu v Jekaterinburgu totiž boľševici v noci zo 16. na 17.júla v roku 1918 zavraždili celú rodinu cára Mikuláša II. Kedysi na tomto mieste stal dom Ipaťjeva, ale o pár desaťročí neskôr sa mladý politik menom Boris Jeľcin uviedol tým, že ho nechal zrovnať so zemou pred obavou, že by mohol priťahovať stúpencov monarchie. Trvalo ďalších takmer dvadsať rokov keď sa v ňom pohlo svedomie a na tomto mieste nechal postavať obrovskú katedrálu, ikonu dnešného mesta. Príbeh Romanovcov však neskončil len v Jekaterinburgu, pretože ich zohavené telá nahádzali do jamy neďaleko od mesta v Ganina Yama a dúfali, že sa na ne zabudne. Nezabudlo sa a po ich objavení sa desiatky rokov vášnivo diskutovalo, skúmalo, vyšetrovalo či ide naozaj o cársku rodinu až sa napokon verdikt zhodol na tom, že je to skutočne cár Mikuláš II., jeho manželka Alexandra, dcéry Oľga, Tatiana, Mária, Anastázia a nechýbal tu ani mladý carevič Alexej. Kruh sa napokon uzavrel v roku 1998, kedy ich pozostatky slávnostne uložili do Chrámu sv.Petra a Pavla v Petrohrade k ostatným panovníkom dynastie Romanovcov. Aj dnes však ich mená dokážu rozdúchavať vášne.

Železničná stanica v Jekaterinburgu
Železničná stanica v Jekaterinburgu (zdroj: TK)
Pri starej stanici
Pri starej stanici (zdroj: TK)
Krásna stará stanica
Krásna stará stanica (zdroj: TK)
Malý kostolík neďaleko stanice
Malý kostolík neďaleko stanice (zdroj: TK)

Železničná stanica v Jekaterinburgu dýcha monumentalitou a jej sály a čakárne pripomínajú palác. V Rusku pri svojich staniciach nešetria mramorom. Priečelie držia na svojich pleciach štyri vysokánske stĺpy s iónskymi hlavicami a neustále dnu a von prúdia zástupy ľudí. Niet sa čomu diviť Jekaterinburg je najväčšie uralské mesto a žije tu viac než milión obyvateľov. Tesne vedľa novej, modernej stanice je menšia, historická budova, kde vlaky zastavovali pred desaťročiami. V mojich očiach je ešte krajšia, pretože dýcha históriou Transsibírskej magistrály. Jej bielo-bordová fasáda je iná než ostatné aké sme dosiaľ videli a aj to ju robí unikátnou. Vonku za bráničkou stojí niekoľko sôch a strechu budovy zdobia zašpicatené vežičky. Neďaleko odtiaľto sa dvíha moderná architektúra Jekaterinburgu so svojimi vysokými domami a v ostrom kontraste tu stojí aj malý, ortodoxný kostolík. Zbehneme do obchodu, kúpime si zopár drobností a vrátime sa do vlaku.

Odchádzame z Jekaterinburgu
Odchádzame z Jekaterinburgu (zdroj: TK)

Pomaly, ale isto sa do vlaku vkráda ticho a to znamená, že sa blíži ďalšia noc. Druhá v poradí, no ešte stále budú dve pred nami. Ležím, čítam si pri svetle malej lampy, počúvam drkotajúci zvuk koľajníc a ten ma napokon uspí.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:

Obrázok blogu

foto: Tomáš Kubuš, Transsibírska magistrála, 13.júl 2016

Tomáš Kubuš

Tomáš Kubuš

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  439
  •  | 
  • Páči sa:  16x

Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík:  MaďarskoStredná Ázia - Hodvábna cestaGrécko s batohom 2007Káhira - Istanbul 2008Čarovná Perzia 2008Central Asia, Iran 2009Južný Kaukaz 2010-2016Turecko, Irak 2010TureckoSeverná Európa - PobaltieMarokoMonakoTalianskoBlízky Východ - Stredný VýchodSicíliaFrancúzskoAnglicko - ŠkótskoBeneluxBlízkovýchodné dobrodružstvoŠpanielsko - PortugalskoGréckoUkrajinaRusko - BieloruskoIrakNemecko - RakúskoMaltaTuniskoČechy a MoravaCyprusIndia, Nepál, BhutánJuhovýchodná ÁziaArábiaBalkánEgyptMadagaskar 2015Transsibírska magistrála 2016

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu