V noci náš vlak pretne dve väčšie, sibírske mestá. Tulun na rieke Lya a Zima na rieke Oka. Južne od nás leží republika Tuva odkiaľ je aj partia vojakov cestujúcich s nami. V Zime vystupujú a tak je konečne vo vlaku ticho a dežurnaja si môže vydýchnuť a nemusí ich naháňať kvôli fajčeniu medzi vagónmi. Pár minút za mestečkom Zalari okolo pol šiestej ráno pretneme 5000.kilometer na našej ceste. Nesmierne sa mi páči ako nám naskakujú kilometre. Stojím v tichu v uličke vagóna a pozerám na to, ako sa už prebudilo slnko a osvetľuje len jemne doznievajúce hory Sayany, ktoré zaberajú časť južnej Sibíri. Vrátim sa do kupé, čítam si Zločin a trest a na chvíľku ma ešte vlak ukolíše k spánku. Okolo siedmej sa však preberieme, pretože treba odovzdať prádlo, uterák, pobaliť si veci, dať si maličké raňajky a čakať kým príde Irkutsk, ktorý je na tejto ceste našou konečnou.
Tesne pred Irkutskom prekročíme rieku Irkut po ktorej dostalo mesto svoje meno a to už berieme batohy a pomaličky kráčame uličkou, pretože o pár minút budeme vystupovať. Vlak z Moskvy nemešká ani minútu a tak presne o 8:47 zastaví na irkutskom peróne. Pomyselná kilometrová ručička sa zastaví na čísle 5193 kilometrov. Pekný výkon. Z Moskvy nám to sem trvalo takmer 86 hodín. Pred tým, než človek do vlaku nasadne si to predstaviť nevie, no teraz keď sme na konci, je mi to málo. Pokračoval by som a pokojne sa otočil a išiel vlakom aj nazad. Neviem prečo. Niečo na tom je. Niečo sa tam skrýva, niečo príťažlivé a tajomné. Cestovať, presúvať sa, odkrajovať stovky kilometrov zatiaľ čo sa za oknom mení krajina, ubúdajú strany hrubých kníh či pribúdajú písmenka do denníku. Je to také to staré cestovanie, ktoré sa mi páči. Nemať všetko hneď, ale tešiť sa z toho, že sa to deje a že ten vytúžený cieľ príde. Čím neskôr, tým sa človek viac teší. Ťažko sa to celé popisuje, ale moje pocity z vlaku hraničia s nadšenosťou a hoci si viem predstaviť, že niekto povie „nikdy viac“, pre mňa to bolo neskutočne zaujímavé, že ak by som na tejto ceste už nevidel nič, stálo by to za to.
Ranný ruch sa železničnej stanici v Irkutsku nedá odoprieť. Mnoho ľudí vystúpilo z vlaku, viacerí nasadajú do vlaku smer Čita a čakáreň je plná ľudí s veľkými batožinami. Niektorí čakajú na svoj spoj smer Vladivostok, iní Moskva. Zvnútra stanice si človek nestihne uvedomiť jej krásu, no akonáhle sa dostane von, obzrie sa za seba a zbadá, že vyšiel z paláca. Nie nadarmo sa hovorí, že najkrajšími budovami sibírskych miest sú železničné stanice. Nimi prichádzal život. Irkutsk je však výnimkou, pretože v porovnaní s mestami ako Omsk či Novosibirsk, Irkutsk má v sebe ukrytých veľa pamiatok a nie len železničnú stanicu.
Pred stanicou postáva niekoľko fajčiacich taxikárov, cestu pretína hrkotajúca električka a okolité bistrá podávajú raňajky či obedy ľuďom podľa toho na aké časové pásmo sú nastavení. Vo vlaku platí moskovský, vonku pred stanicou irkutský. Rozdiel medzi nimi je päť hodín, čiže ako medzi nami a trebárs bangladéšskou Dhákou. V malom bistre si dáme pár drobností a mne sa zbiehajú slinky pri pohľade na ten najobyčajnejší mäsový karbonátok so zemiakovou kašou pripomínajúce menu zo školskej jedálne. Dávno som si takto nepochutil.
Vydávame sa spoznávať históriu Irkutsku, a tak začíname spoznávanie na nábreží mohutnej Angary. Práve rieky totiž kedysi zohrávali veľmi dôležitú úlohu pri osídľovaní Sibíri v 17.storočí. Cesty ako ich poznáme dnes neexistovali, o železnici sa ľuďom nesnívalo a tak zostávali plavby cez pol sveta na východ Ruska a až potom sa hustým systémom riek mohli Kozáci dostať do útrob Sibíri. Angara vytekajúca z Bajkalského jazera pretne Irkutsk a o viac než 1500 kilometrov splynie s ešte väčším Jenisejom. Písal sa rok 1652 kedy sem so svojou skupinou Kozákov prišiel Ivan Pochabov a neďaleko Angary postavil zimovisko, kde sa obchodovalo so zlatom či kožušinami. V 1661 tu Jakov Pochabov postavil ostrog, teda drevenú pevnosť a o 27 rokov neskôr obdržal Irkutsk mestské práva. Spomienkou na tieto udalosti je nábrežie a miesto, kde sa vlieva malá riečka Irkut do Angary. Založenie mesta pripomína socha Ivana Pochabova vo svojej kozáckej uniforme s puškou v ruke. Hrdo hľadí na mesto, ktorému pomaličky pomáhal vdychovať dušu a za ním si pokojne tečie Angara.
Nábrežie Angary patrí medzi obľúbené miesta nielen pre občasných turistov, ale aj pre domácich či rybárov čakajúcich na svoje úlovky. Zrekonštruovaná Moskovská brána z roku 1811 svieti z diaľky svojou príjemne žltou farbou a vyžaruje z nej upravenosť, podobne ako z celého mesta. Kúsok odtiaľto sa dvíha známa silueta Katedrály zvestovania. Patrí nielen medzi najvýraznejšie pamiatky celého mesta, ale aj medzi najhistorickejšie. Veď jej korene siahajú do konca 17.storočia a hoci začiatkom nasledujúceho storočia katedrála vyhorela, ľudia sa nevzdali, postavili ju na novo v období, kedy sa o Irkutsku začalo čoraz častejšie hovoriť. Telo katedrály na prvý pohľad pôsobí inak než ostatné ruské, ortodoxné svätostánky. Má jednoduchšie črty, strieda sa na ňom biela, hnedá a žltá farba a vystihuje to, čo zosobňuje málo známe sibírske baroko. Hovorí sa o ňom ako o provinčnom ruskom baroku do ktorého sa primiešali barokové predstavy z Ukrajiny či dokonca budhistické predstavy neďalekých Burjatov. Sibírske baroko vzniká v 18.storočí, kedy sa začína opúšťať drevo ako hlavný stavebný prvok a na piedestál sa dostáva kameň. Najkrajšie stavby v tomto štýle vznikajú práve tu v Irkutsku, ale aj v Tomsku či Toboľsku. Interiér katedrály tvoria dve miestnosti a v oboch sa po stenách rozlejú nádherné fresky s desiatkami svätcov. Prítmie dotvára magickú atmosféru a horiace sviečky príjemne osvetľujú niektoré obrázky. Pri kostole cítiť vôňu čerstvého pečiva. „Dnes je pekáreň hneď vedľa katedrály, ale počas sovietskej éry premenili svätostánok na pekáreň“ posťažuje sa sprievodkyňa v kostole. „Veľa kostolov bolo v minulom režime zatvorených, no dnes je to našťastie minulosť“ usmeje sa.
O pár krokov vedľa horí na námestí večný oheň za obete druhej svetovej vojny. Tejto stigmy sa Rusko nezbavilo a každé väčšie či menšie mesto má pamätník alebo aspoň sochu vracajúcu sa do ťažkých a krvavých časov. Vence z umelých kvetov, červené hviezdy, horiaci plameň a výstava s menami tých, ktorých svetový konflikt pohltil. Kostol Krista Spasiteľa vyrastajúci z neďalekého parku nad korunami ihličnatých stromov má pôdorys lode. Jeho snehobiela zvonica ozdobená zelenou strieškou a zlatým krížom patrí k pýche celého Irkutsku. Postavili ho v roku 1706 a do histórie mesta sa zapísal tým, že je prvou celo kamennou stavbou široko ďaleko. Ak si vezmeme, že cez cestu stojí menší katolícky kostol, tak je ich tu na malom kúsku pomerne dosť. Irkutsk však skrýva prekvapení o mnoho viac. Sme tu zatiaľ len necelé dve hodinky, no už si ma toto miesto nadobro získalo.
Kláštorný komplex Znamenskij leží pár kilometrov od centra mesta, no stále v Irkutsku. Mikrobus cestu prejde za pár minút a odrazu stojíme na malom parkovisku. Už z diaľky láka kláštor svojou zvonicou, no prvé čo si človek pred vstupom do kláštora všimne je veľká socha admirála Kolčaka. Stojí vysoko na podstavci, pod ktorými ho akoby strážili dvaja vojaci vytesaní do kameňa a pamätník zdobia čerstvé kvety. Príbehy admirála Kolčaka sa prepletajú s dejinami Irkutska a tak tu má svoje miesto, hoci jeho pamätník už niekoľko krát vandali zničili. Jeho meno dodnes vie rozpútať vášne. Kolčak zohral svoju úlohu v dejinách v období chaosu medzi rokmi 1917-1920, kedy sa rozhodovalo o tom, kde v histórii sa Rusko ocitne a do akej farby sa oblečie. Po mnohých dobrodružstvách sa dostal Kolčak na Sibír, aby bojoval proti boľševikom a dostal sa až do Irkutsku po transsibírskej magistrále, ktorú v tom čase ovládali československí legionári. Ich príbehy sa tu pretínali. Legionári medzi časom dobyli všetky významné centrá na železnici, hoci zachrániť Mikuláša II. s rodinou sa im v Jekaterinburgu nepodarilo a boľševici ich chladnokrvne popravili. Podobne skončil aj Kolčak, pretože v roku 1920 ho v Irkutsku odsúdili a zastrelili. V tom čase sa už väčšine legionárov podarilo dostať zo Sibíri preč a Rusko začína písať svoje vlastné temné dejiny. Sem tam sa pod sochou Kolčaka niekto zastaví, ale dnes je to skôr hŕstka ľudí. Viac z nich kráča ďalej popod klenbu, aby sa nadýchla pokoja v okolí Znamenského kláštora. Ten vo svojich útrobách ukrýva vzácne relikvie sv.Inocenca, prvého irkutského biskupa. Pozorné oko si všimne aj to, že okolo kláštora sa dookola odvíja niekoľko hrobov. Sú nenápadné, hoci niektoré okázalo monumentálne a ak sa človek začíta do mien vyrytých do chladného kameňa, tak zistí, že tu leží veľa zabudnutých príbehov. Takmer každý by vydal na knihu. Obelisk ozdobený otvorenou knihou, lodnými kotvami a presýpacími hodinami patrí mužovi menom Grigorij Ivanovič Šelechov. Jeho meno sa spája s objaviteľskými cestami a niekedy ho Rusi prezývajú ako „ruský Kolombus“, pretože v rokoch 1783-1786 viedol expedíciu na opačnú stranu Ochotského mora, kde položil základy prvému ruskému osídleniu v Severnej Amerike a založil Rusko-aljašskú spoločnosť. Aljaška sa stala americkou až v roku 1867.
Svoj hrob pri múroch Znamenského kláštora má aj Jekaterina Trubeckaja, manželka princa Sergeja Trubeckého. V našich končinách toto meno nie je známe, ale tu na Sibíri predstavuje oddanosť a vernosť, pretože Jekaterina sa stala prvou ženou, ktorá nasledovala svojho manžela do sibírskeho exilu. Písal sa rok 1825 a Irkutsk sa vďaka nemu navždy zmenil. Dodnes sa o Irkutsku hovorí ako o meste dekabristov, teda aristokratov-revolucionárov, ktorí sa v prvej polovici 19.storočia vzbúrili voči autorite cára Mikuláša I. Nepáčila sa im jeho vláda autokrata, poddanstvo, tyrania a cenzúra a tak spustili povstanie dekabristov. Cár ich tvrdo potlačil, vodcov nechal popraviť a viac než 600 mužov putovalo na ďalekú Sibír. Vyhnanstvo samo o sebe často znamenalo smrť. Dekabristi sa do Irkutsku dostávali vo vlnách a prví sa tu ocitli v roku 1826. Boli často veľmi vzdelaní a medzi sebou mali umelcov, spisovateľov, básnikov, vedcov, profesorov a tak sa začína zlaté obdobie Irkutsku, kedy sa sem priniesla vzdelanosť. Práve príchod dekabristov totiž naštartoval zmeny, ktoré napokon vďaka vzdelanosti, kultúre a architektúry priniesli Irkutsku prezývku „Paríž Sibíri“.
Okľukou cez mesto sa vrátime na breh rieky Angara. Ocitli sme sa na nábreží, kde je naproti nám železničná stanica. Až odtiaľto si človek uvedomí aká je obrovská a tiahne sa pozdĺž Angary ako nekončiaci had. Za ňou rastú nové obytné štvrte, ktoré sa čoskoro poskladajú ako skladačka do tých existujúcich a za pár rokov tu bude symbióza. Nábrežie sa otvorí do neveľkého námestia a z neho sa pozerá veľká socha ruského cára Alexandra III. Má tu dôležité postavenie, pretože sen o železnici, ktorá by preťala obrovskú ríšu, bol jeho snom. Alexander III. sa žiaľ nedožil toho, aby videl ako do Irkutsku prichádza prvý vlak. Ten sem dorazil 16.augusta 1898, teda štyri roky po smrti cára. Jeho syn Mikuláš II., však tento sen premenil na skutočnosť a hoci sa jeho meno najčastejšie skloňuje v súvislosti cárskej vraždy a posledného Romanovca, treba mu uznať aj dôležitú úlohu pri transsibírskej magistrále. Pekný deň sem prilákal niekoľkých ľudí do parku a malé stánky predávajúce zmrzlinu majú dobrý kšeft. Skoro každý sa tu pri nich zastaví.
Už bude čoskoro jedenásť hodín a tak sa pomaličky poberieme z Irkutsku o čosi ďalej, aby sme dosiahli vytúžené brehy Bajkalského jazera. Zajtra sa ešte do Irkutsku vrátime a dokončíme múzeum dekabristov, múzeum čaju aj miestne trhovisko. Pred tým ako sa Irkutsk stratí nazrieme do modernej a novej štvrte menom „Kvartal 130“. Je príjemná, ale príde mi príliš umelá. Hlavnú ulicu lemujú bary, reštaurácie, obchody, suveníry a na konci stojí nákupné centrum. Tam je aspoň supermarket, ktorý zajtra využijeme, ale inak je tu všetko akési sterilné. Vstup do štvrte stráži „Babr“, ikona Irkutsku. Babr je symbolom Irkutsku a predstavuje sibírskeho leoparda v miestnom jazyku. Miestni ho majú radi a zdá sa, že nikto neodíde z mesta bez fotky s babrom. Teda okrem nás.
Druhý deň po návrate z brehu Bajkalského jazera nám v Irkutsku prší. Akoby to bolo iné mesto od včerajšieho dňa. Vtedy tu vládlo slnko, modrá obloha a dnes je všetko sychravé, upršané a šedivé. Ani sa nečudujem, že bolo včera tak veľa ľudí vonku. Krásnych dní tu zrejme veľa nebude. Celá štvrť, kde sme sa ocitli by mohla nosiť prezývku „muzeálna“. Na skrytom nádvorí pri turistickej kancelárii stojí moje vysnené Múzeum čaju a Peťa ide o dve ulice vedľa. Sibír nie je tradičná čajová destinácia ako India, Čína, Malajzia či Srí Lanka, ale čaj tu kedysi bol dôležitý artikel. Vojdem dnu, no zastavia ma, že na dnes je zatvorené. Pozriem na hodinky a vidím, že ešte stále mám aspoň chvíľku. Viem, že na tieto veci sa v Rusku nikto nehrá a tak ich skúšam uprosiť, či ma nevpustia dnu hoci aj na desať minút. Viem, že múzeum je maličké a že to stihnem. Mám ísť teda skúsiť strážnika. Z toho sa vykľul mladý chalan, ktorý už mal všetko zamknuté, ale na moju prosbu a prekvapenie sa dokonca usmial a bolo na ňom vidieť dokonca radosť, že ma dovnútra pustí. Druhé poschodie starého domu má v sebe iba dve miestnosti naplnené históriou čaju. Kedysi totiž práve cez Irkutsk viedla stará čajová cesta spájajúca čínsky Peking s ruskou Moskvou. Čajové karavany prechádzali hornatú severnú Čínu, mongolskú púšť Gobi, šíru step a keď v hraničnom mestečku Kyachta vyložili čajové tehly, ďalší obchodníci ich prevzali a priniesli sem do Irkutsku a ďalej na západ. Fascinujúce. Malé miestnosti predvedú obrázky čajových magnátov, staré listiny, mapy, knihy, ale aj vzácne samovary, ktoré navarili stovky litrov čaju, debničky na čaj a v neposlednom rade aj čajové tehly, teda vysušený čaj natlačený do tvaru tehál, aby sa ľahšie prenášal. Som šťastný, že som to videl, pretože čaj ma čoraz viac a viac fascinuje. S novým priateľom Vladimirom sa lúčim poďakovaním a dávam mu aj peniaze za vstup s tým, že nechcem od neho žiaden lístok. Podáme si ruky a som znovu na ulici upršaného mesta.
Múzeum dekabristov stojí v centre mesta nie tak ďaleko od centrálneho trhoviska. Nájsť sa dá aj pod názvom Múzeum Volkonských, pretože je umiestnené v aristokratickom dome, kde žili v exile nielen rodina Volkonských, ale aj Trubeckých. Ich priateľstvo spájalo mnohých vyhnancov a Irkutsku to len prospelo. Vo vnútri v dome dnes v miestnostiach stoja osobné veci prvých dekabristov od nábytku až po osobné predmety. Je príjemne byť tu a kráčať históriou o ktorej vieme tak málo. Starému drevenému domu vŕzgajú podlahy a v izbách sedia staré bábušky strážiace každý vás pohyb. To je často príznačné pre ruské múzea. Túlam sa záhradou starého domu a keď sa stretneme môžeme sa ísť ešte pozrieť na trhovisko.
Centrum irkutského života je veľká tržnica v strede mesta. Niektoré jej časti sú kryté, no najviac života sa odohráva vonku pod šírym nebom. Nie celoročne, pretože počas zimy tu na Sibíri klesá teplota bez problémov na mínus 30-40 stupňov. Hlavné ulice Irkutska lemujú dnes už často moderné domy, ale sem tam sa stále objavia drevené fasády pripomínajúce to, ako mohol Irkutsk kedysi dávno vyzerať. Šum trhoviska sa rozlieva ulicami dávno predtým, než sa v ňom človek ocitne. Predávajú tu všetko z blízkeho i ďalekého okolia. Ženy sedia pri svojich stánkoch a ponúkajú čerstvé syry, mlieko, kýble voňavého tvarohu, koláčiky, sirniky, bliny plnené džemom, domáci lekvár, nazbierané čučoriedky, maliny, lesné jahôdky, bylinky aj bylinkové čaje z neďalekého Bajkalu. Vôňu trhoviska poznačia sušené ryby od maličkých kúskov až po veľké bajkalské omule.
Po Irkutsku a Bajkale je čas pohnúť sa ďalej. Ďalej znamená na juh. Na juh do Mongolska!
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
foto: Tomáš Kubuš, Irkutsk, 16-17.júl 2016
