Transsibírska magistrála. Na brehu Bajkalu

Autor: Tomáš Kubuš | 7.12.2016 o 9:33 | Karma článku: 12,30 | Prečítané:  5221x

Vysnený breh Bajkalského jazera je tu! Chladná voda, drevená architektúra, údený omuľ, fotogenické trhoviská, ale aj príjemná atmosféra Listvyanky či skanzen sibírskej architektúry v Taltsy...

Po Irkutsku sa konečne pohneme smerom k Bajkalskému jazeru. Cesta sa miestami opravuje a tak týchto zvyšných 65 kilometrov trvá niečo cez hodinu. Za oknami ubieha krajina plná stromov a keď si konečne všimnem ako sa v diaľke zaleskne vodná hladina, poteším sa. Dnešnou bránou do sveta Bajkalu je malá dedinka menom Listvyanka, kde strávime dnešnú noc. Po tých posledných štyroch, ktoré sme prespali v kupé idúceho vlaku to bude zaujímavé spestrenie. Náš hotel Krestovaja Pad leží na menšom kopci priamo nad jazerom. Je krásny, na prahu ihličnatého lesa a cítiť tu vôňu dreva. Izba na druhom poschodí dreveného domu je príjemná, no ešte viac sa mi páči prostredie v ktorom je celý tento areál zasadený. Zhodíme veci, vychutnáme si sprchu a bežíme do ulíc, aby sme si to tu naplno užili.

Kedysi ospalá dedinka na brehu jazera sa premenila na miesto, kde dnes stojí zopár hotelov, hostelov a kde sa človek môže okúpať na jednej z viacerých pláží. Na prvý pohľad je tu rušný život, ale svoje tu zohráva aj to, že je sobota a mnohí si prišli užiť krásny slnečný deň. Tu pri Bajkale nie je každý deň naplnený slnkom. Promenádu zaplnili prechádzajúci sa ľudia, hladinu jazera križuje niekoľko lodí a pláž je plná domácich Rusov, ktorí sa tu pozbierali snáď zo všetkých kútov svojej obrovskej krajiny. Miestami je dokonca tak preplnená, že obrazne povedané nevidno ani piesok pod nimi. Paradoxne, voda je chladná a tak len hŕstka ľudí v nej stojí po kolená a plavca nevidno žiadneho. Atmosférou pripomína Listvyanka prímorské dovolenkové stredisko.

Bajkal je obrovský, že svojim spôsobom sa naozaj podobá na more a keď sa nad hladinou vznáša jemný opar, nevidno ani na druhý breh a tak si nikto nevie predstaviť, aké je jazero veľké. Bajkal je ovenčený niekoľkými prvenstvami. Hovorí sa o ňom ako o najhlbšom jazere sveta, pretože jeho dno od hladiny oddeľuje 1642 metrov a zároveň sa skloňuje ako najstaršie jazero sveta a dokonca aj najčistejšie. Voda v ňom je dokonca pitná a hoci nie hneď pri Listvyanke, ale ďalej od nej je to bezproblémové. Stačí však zísť z ulice na pláž, namočiť si do chladnej vody nohy a naozaj je nesmierne priezračná. Konečne sme tu! Na brehu Bajkalského jazera. Už roky som sa tešil ako tu niekde budem kráčať či sedieť a hľadieť na jeho druhý koniec, ktorý ani nie je vidno. Bajkal u mňa patrí k tým mýtickým jazerám, ktoré som v živote túžil vidieť, podobne ako Vanské jazero, Sevan či Aralské jazero. Teraz sme tu a ja som šťastný.

V prístave je ruch a niekoľko ľudí čaká na svoju výletnú loďku. Tá spraví po jazere trojhodinový okruh a vy len sedíte a nasávate jeho atmosféru. Keby som mal viac času, hneď na nej sedím. V blízkom hoteli sa všetko schyľuje ku svadbe a tak vonku pred luxusnými autami pobehuje partia mladíkov s pohármi šampanského v ruke. Listvyanka je vyhľadávané aj pre takéto oslavy. O pár krokov ďalej sa začína oblasť s trhoviskom. V ruských mestách vždy patria medzi najpôsobivejšie a najživšie miesta. Trhovisko v Listvyanke vonia po údených rybách. Údenie má na brehu Bajkalu svoju dávnu tradíciu a tá pretrváva dodnes. Najtradičnejšou rybou Bajkalu je omuľ. Nevyskytuje sa nikde inde na svete a preto je tým najlepším jedlom, ktoré by tu mal každý ochutnať. Omule predáva skoro každý. Maličké, stredné aj väčšie kusy a rozdiely medzi nimi sú v rádovo desiatkach rubľov. Kúpime si stredne veľký kus a dáme si ho hneď na trhovisku. Neuveriteľne mi chutí. Akoby sa v ňom spájala chuť pstruha a lososa. Zahryzujeme si k nemu čerstvý chlieb a mám pocit akoby som jedol najlepšie jedlo celého Bajkalu. Ak niekde vedia ako údiť ryby, tak je to práve na tomto mieste. Keď dojeme, vieme, že toto dnes nebol náš posledný omuľ.

Medzi najväčšiu (a často jedinú) atrakciu Listvyanky sa považuje stavba pripomínajúca svojou kupolou planetárium. Nemá s hviezdami nič spoločné, pretože predstavuje nerpinárium, teda miesto, kde sa viete stretnúť s tradičnými bajkalskými tuleňmi nerpami. Sem tam ich človek môže spozorovať aj priamo v jazere, ale ak chcete mať istotu, že nerpy uvidíte, toto je to miesto, ktoré vám istotu dá. Dodnes sa úplne presne nevie ako sa nerpy do Bajkalského jazera dostali, no každý vie, že sú unikátne. Vedci predpokladajú, že ich tu stále žije okolo 100 tisíc. Sú síce sladkovodné, ale pre laika často nerozoznateľné od morských tuleňov. Vstupné do nerpinária je 500 rubľov a po zaplatení ešte pár minút čakáme, kým sa predstavenie začne. Nahromadilo sa tu pomerne veľa ľudí a všetci sme nahnaní do miestnosti s bazénom, kde sa celé predstavenie bude odohrávať. Neviem či som videl niečo bizarnejšie. Srší z toho sovietska cirkusová zábava a neverím vlastným očiam. Nerpy s vojenskými čiapkami a plastovými samopalmi v ruke salutujú a dav tlieska. Neskôr skáču do výšky, tancujú, hrajú sa s loptou a vrcholom je samopal umiestnený v bazéne, ktorý strieka vodu a nerpa triafa na terč, aby odvrátila blížiacu sa katastrofu. Jedným slovom bizarnosť, no som rád, že som tieto krásne zvieratá mohol aspoň na chvíľku vidieť z tesnej blízkosti.

Prejdeme sa promenádou okolo Bajkalu a kráčame ďalej od centra k druhému, o čosi väčšiemu trhovisku. Tu sa mi to páči ešte viac. Aj tu všade rozvoniavajú omule, tak si ešte jedného kúpime. Našli sme tu aj niekoľko obchodíkov s tradičnými bajkalskými čajmi. Okolité lúky sú posiate rôznymi bylinkami a po tom ako sme od Martiny v Moskve dostali vrecúško bajkalského čaju na cestu do vlaku, vedeli sme, že ho tu musíme nájsť a nakúpiť si z neho aj domov. Chvíľku sa pozhovárame s predavačkou a napokon si odnesieme tri balíčky. Bylinky voňajú nádherne a budú pripomínať v každom poháriku toto miesto. Páči sa mi aj čaj „Sagandailja“, ktorý predstavuje Rhododendron adamsii a nazbierali ho na lúkach Sajanských hôr, ktoré sú neďaleko odtiaľto a ich záblesky sme sledovali z okna vlaku. Mám pocit akoby som sa na tomto trhovisku s vôňou omuľov mohol prechádzať do nekonečna.

Hoci je Listvyanka maličká a turistická, páči sa mi tu. Je už podvečer a tak sa presúvame nazad k menšiemu trhovisku. Máme sa tu totiž stretnúť s Maťom a Martou, pretože tu sa nám preťali naše cesty. Kecáme pri skvelom bravčovom šašlíku s cibuľkou, popíjame chladnú Baltiku a všetko je tak ako má byť. Na Listvyanku padla tma, no ruch neutíchol. Len ľudia z pláže sa vytratili. Sadneme si na múrik pri brehu jazera a pozorujeme krásny západ slnka, kedy zlatý kotúč nakreslil na hladinu žiarivú čiaru a napokon zmizne za horami. Po štyroch dňoch zaspávania s typickým zvukom vlaku v hýbajúcom sa vagóne ležíme na posteli. Je to zvláštne ako človek si rýchlo zvykne na vlak a potom sa na posteli prvé minúty cíti nesvoj. Na prestriedanie to padne vhod, pretože keď sa zajtra zobudíme, pred nami budú dve ďalšie noci vo vlaku.

Ráno odhrniem záves a vonku sa všetko zmenilo. Včerajšie slnko a modrá obloha sú preč a namiesto toho je zatiahnuté a popŕcha. Z Listvyanky neodchádzame hneď, ale až o pár hodín a tak sa ešte chceme prejsť dedinkou. Z okna vidno ako je Listvyanka pekne zasadená v údolí medzi dvomi pahorkami posiatymi lesmi. Desiatky drevených domčekov so šikmými strechami stoja jeden vedľa druhého a z niektorých komínov sa dvíha jemný, biely dym. Citeľne sa ochladilo a ráno cítiť aj závan studeného vetra z Bajkalského jazera. Nespevnenými ulicami sa túlame kade tade, až sa zastavíme pri kostolíku sv.Mikuláša. Aj on, podobne ako väčšina domov naokolo je z dreva. Je nedeľa ráno a vo vnútri prebieha pravoslávna omša, tak nebudeme rušiť. Malé kvapôčky padajúce zo šedivého neba sa zastavia a tak je túlanie sa ešte príjemnejšie. Niektoré drevenice v Listvyanke sú ako vystrihnuté z rozprávky. Sú natreté pestrými farbami, drevené okenice sú široko otvorené a nechýbajú tu ani kvety na ozdobu. Presne takto nejako si človek predstavuje sibírske drevené domčeky stratené v šírej krajine. Vrátime sa k brehom Bajkalu. Vyzujem si sandále a trochu si pobehám po chladnej vode. Sedíme na kameňoch, sledujeme hladinu či nebudeme mať šťastie a neuvidíme plávajúce nerpy. Takto ráno je jazero ešte veľmi pokojné. Niekoľko ľudí sedí na opustenej pláži, o breh sa rozbíjajú neveľké vlnky a ráno sa dokonca na druhej strane jazera dvíhajú kopce. Tam leží Burjatsko. Zaujímavý ruský región, kde žijú ľudia pripomínajúci Mongolov či Kirgizov so šikmejšími očami a ktorí dodnes neopustili svoje tradičné predstavy o náboženstve prepletené šamanizmom. Tu sa zastavil čas a to je na tom krásne. Vyberieme malú fľašku Kofoly, ktorú rád vozím po svete na rôzne miesta a vychutnáme si ju tu s obzorom Bajkalu.

Pár kilometrov za Listvyankou pri hlavnej ceste stojí Múzeum Bajkalu. Založili ho v roku 1993 a jeho úlohou je dokumentovať nielen históriu, ale predovšetkým faunu a flóru tohto zaujímavého jazera. Už na prvý pohľad mi príde toto múzeum moderné. Nie každé múzeum v Rusku by sa mohlo týmto prívlastkom popýšiť. Niektoré časti budú určite pre niekoho nudné, ale nie každého zaujíma geologické zloženie okolitej krajiny. Keď sa však ocitneme pri akváriách, je to veľmi zaujímavé, pretože je tu unikátna možnosť na vlastné oči vidieť mnohé druhy rýb, ktoré sa v Bajkale nachádzajú. Omuľa človek väčšinou vidí len údeného, no tu nás od jeho živej podoby delí len sklo. Na vrchom poschodí sa dokumentuje „dobýjanie“ Bajkalského jazera. Staré ponorky, hľadanie dna, staré fotografie, ale aj nové technológie. To všetko tu človek uvidí. O poschodie vyššie je dnes otvorené interaktívne centrum, kde si sadnete k mikroskopu a uvidíte niektoré malé detaily z jazera, aké by ste voľným okom nikdy nevideli. Vrcholom múzea je obrovské akvárium s plávajúcimi nerpami. Bizarné predstavenie tak nie je jediné, kde ich viete stretnúť. Po necelej hodinke je čas pohnúť sa ďalej.

Za Listvyankou leží tajomná Šamanova skala. Maličký kúsok kameňa dvíhajúci sa nad hladinu na mieste, kde sa mohutná rieka Angara vylieva z Bajkalu a smeruje do Irkutsku. Do Bajkalu sa vlieva cca 330 riek, no len jedna jediná z neho odchádza. Podľa starej legendy hodil do Bajkalu skalu muž, aby zabránil svojej dcére Angare odísť z jazera za svojim milovaným mužom menom Jenisej. Kedysi sa dokonca priamo na skale odohrávali šamanské rituály a Burjati používali skalu aj ako súdny dvor. „Previnilého človeka doniesli na skalu, nechali ho tam cez noc a ak sa na nej objavil aj ráno, bol nevinný. Ak bol vinný, voda ho potrestala“ hovorí Jelena, rodáčka z neďalekého Irkutsku. Nad jazerom sa vznáša jemná hmla, ktorá sa obtiera o skalu a pohlcuje do seba malé rybárske loďky. Vďaka tomu získa scéna neopísateľnú magickú atmosféru. Na opačnom brehu rieky Angara sa pod pahorkom krčí niekoľko domov a telegrafické stĺpy. Rybári na svojich loďkách chytajú ryby a život sa tam zastavil. Tým miestom je Port Baikal, dôležité miesto odkiaľ chodia trajekty do Listvyanky a odkiaľ vyráža aj známa Krugobajkalská železnica. Kedysi dokonca vlaky aj pasažierov cez jazero prevážali ľadoborce. Ten väčší menom Bajkal však neprežil občiansku vojnu a dnes je potopený niekde na dne jazera a menší menom Angara stojí na okraji Irkutsku ako múzeum. Akoby tu na Bajkale malo všetko svoj zaujímavý príbeh.

Medzi Irkutskom a Listvyankou leží Taltsy, skanzen sibírskej tradičnej architektúry. Je krásnym kamienkom sibírskej mozaiky a jeho poloha priamo na brehu Angary je tiež čarovná. Angara sa od Bajkalu oddelí za Šamanovou skalou a ďalej už tečie ako mohutná rieka prinášajúca život. Práve rieky boli kedysi jedinými cestami a aj prví ruskí  dobrodruhovia objavujúci Sibír ich využívali. Dobývanie Sibíri sa rozbehne najmä v 16. a 17.storočí a dodnes sa tieto príbehy rozprávajú so zatajeným dychom. Práve Taltsy pomôže poodokryť nejedno tajomstvo ako mohol Sibír pred dvesto či tristo rokmi vyzerať. Všade naokolo sú stromy a samozrejme neodmysliteľné sibírske brezy. Taltsy na prvý pohľad pripomína ostrog, starú drevenú pevnosť nad ktorou sa dvíhajú vežičky či cibuľovité kupoly chrámov. Hradbu tvoria hrubé kmene stromov a jemný dážď dotvára surovú atmosféru, ktorá akoby chcela vystihnúť túto časť sveta, ktorá sa stala synonymom nehostinnosti. Medzi najvzácnejšie časti skanzenu patrí Kazanský kostolík z roku 1679. „Je najstarším na Sibíri a dodnes sa používa“ hrdo povie Vasilij, potomok Kozákov, ktorý sprevádza areálom. „Keď sú dôležité sviatky, ľudia prichádzajú a hoci sa dnu zmestí len niekoľko z nich, ostatní stoja vonku“ dodá. Nájsť v týchto končinách stavby zo 17.storočia je skôr unikátom. Nahliadneme do školy, kde visí na stene rozvrh hodín a v polici leží niekoľko kníh a prejdeme sa starými, drevenými domami. Steny zdobia svadobné kroje, výšivky, kožušiny, kuchyne mali priamo v dreveniciach a na peci sa spávalo. Podobné drevenice by sme našli aj u nás, pretože slovanský element sa v nich nezaprie. V dome, kde sa dnes udomácnilo múzeum stojí štvorica mladíkov. Radi nám prevedú staré, kozácke piesne. Každý z nich má nádherný hlas a ak človek zatvorí oči, cestuje v čase, kedy nosili na perách podobné piesne tí, ktorí tu stavali prvé domy.

Hustý dážď znemožňuje fotenie a premenil aj cestičky na mazľavé blato. Aj napriek tomu je tu krásne, len ma mrzí, že bez dažďa by sme ti to viac vychutnali. Súčasťou skanzenu je aj tradičná reštaurácia. Je maličká, no o to krajšia. Objednáme si horúci boršč, pelemeni plnené mäsom s hustou smotanou a na pitie jemne alkoholický nápoj z medu menom medovucha. 

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, Listvyanka, Taltsy, 16-17.júl 2016

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Hotel v Taliansku zasypala lavína, záchranári vytiahli prvého mŕtveho

Lavínu pravdepodobne spôsobilo zemetrasenie.

KULTÚRA

Michal Havran: Keby som mal dnes osemnásť, bol by som zúrivým ateistom

Zo žartu sa nazýva salónnym teológom.

KOMENTÁRE

Migranti! Psssst! A nesiahajte na Snehulienku

V Moskve vydali príručku pre imigrantov ako sa majú v Rusku správať.


Už ste čítali?