Transmongolská magistrála. Noc v mongolskej jurte

Autor: Tomáš Kubuš | 28.12.2016 o 9:04 | Karma článku: 10,53 | Prečítané:  3338x

Národný park Terelj je iným svetom aký sme zažívali v Ulanbátare. Odrazu je všade zelená farba, údolia, jurty, stáda jakov, vôňa kvetov a človek sa tu aspoň na chvíľku nadýchne nomádskeho života. A to len hodinku od Ulanbátaru...

V diaľke sa vynorí malé mestečko Terelj na brehu rovnomennej rieky, kde začína národný park. Jeho celé meno je Gorkhi-Terelj, ale domáci ho familiárne nazývajú len „tereldž“. Ľudia si ho obľúbili pre jeho údolia, pokoj, prírodu a aj preto, že sa sem dá prísť a stráviť noc v mongolskej jurte. Aj toto je jeden z dôvodov prečo sem meriame cestu my.

Na pahorku nad mestečkom Terelj zastavíme na malom parkovisku neďaleko jurty a kamennej mohyly. Tá predstavuje ovoo, posvätné miesto, akých by sme najmä v Mongolsku a Číne našli stovky. Už sme ich niekoľko minuli po ceste, ale tu sa dá navštíviť bez problémov. Ovoo vždy stojí na dôležitom mieste, na vyvýšenom pahorku či na vrchole hory. Má tak bližšie k bohom. Ľudia ho postavili z naukladaných kameňov a keď sa takáto jednoduchá svätyňa stala obľúbenou, neraz sa pretavila ja do skutočných chrámov. Ovoo považujú Mongoli za oltár pre svoje náboženské predstavy a často sa s nimi spomína aj šamanizmus, ktorý tu prežil našťastie do dnešných dní. Keď sem do Mongolska prišiel v 13.-14.storočí budhizmus, trochu sa s animistickými predstavami Mongolov premiešal a aj on napokon prevzal ovoo ako posvätné miesto. Aj dnes sú tieto kamenné mohyly používané a často sa stane, že k nim prídu domáci, pomodlia sa, obetujú a obídu ovoo dookola. Nikdy by sa okolo neho nemalo kráčať v protismere hodinových ručičiek a to isté platí aj pri budhistických stupach. Ďalším tabu je, aby človek čokoľvek z kamennej mohyly chytal, premiestňoval či dokonca vzal. Z diaľky pripomína ovoo zvláštnu kopu kameňov ozdobenú prevažne modrými, nahádzanými stužkami. Našinec by si to skutočne mohol pomýliť s miestom kam domáci vyhadzujú nepotrebné veci. Špička kamennej mohyly je dotvorená drevenými konármi a na nich tiež visia kusy látok plápolajúce vo vetre. Pozriem sa bližšie a medzi kameňmi zbadáme maličké, hlinené nádobky podobné amforám, fotografie, malé oltáriky, strieborného koňa, ale aj nahádzané bankovky. Teraz som si spomenul ako som pred rokmi čítal jeden český cestopis, kde sa jeho aktéri tešili, keď niekde v Mongolsku ovoo našli a vyberali odtiaľ peniaze. Hmm. Páči sa mi tá atmosféra, ktorá tu je. Kamenná mohyla, šamanizmus, niečo tajomné, čo sa z Európy takmer vytratilo a tu v zabudnutom kraji tieto predstavy stále žijú.

Neďaleko od ovoo stojí v zemi zapichnutých niekoľko drevených totemov. Aj oni, podobne ako mohyla sú obvešané desiatkami farebných stužiek. V krajine stojí aj jedna jurta a malý chlapec sa pred ňou hrá. Do piesku si kreslí čiary a veľmi ho ani nevyruší naša návšteva. Usmieva sa, kývame si, ale piesok a kresby ho lákajú viac. Priamo pod nami leží Terelj. Pretína ho rieka a tvorí ho dokopy len niekoľko desiatok domov či chatiek. Obklopujú ho zo všetkých strán pahorky a sem tam sa objaví aj zelený pás lesov, no ani tu ich nie je veľa.

Smerujeme do nášho kempu Juulchin Bayalag, kde strávime dnešnú noc v jurte. Okolo nás sa rozprestrela krásna príroda národného parku. Skaly pôsobia bizarne, niekedy dokonca ako skladačka naukladaná na seba. Inde vytvárajú rôzne formácie, či len vystreľujú z prenikavo zelenej krajiny. Pod nimi sa často zhŕkne niekoľko júrt, stanov alebo domov a sem tam sa v krajine objaví aj menšia dedinka. Medzi skalami rastú ihličnaté stromy a tak dostáva krajina iný nádych ako tomu bolo doteraz. Takmer všade sa pasú stáda. Najčastejšie kravy, kone, ale konečne sme natrafili aj na jaky. Práve Terelj je známy tým, že tu žijú stovky jakov a ja som sa už nevedel dočkať, kedy nejaké nájdeme. Jaky žijú v Himalájach, Altaji či v Tibete, no doma sú aj tu v Mongolsku. Mali sem prísť práve z Tibetu a dnes už patria neodmysliteľne k miestnej kultúre. Národný park Terelj leží vo výške okolo 1600 metrov nad morom a tak je to pre jaky skutočne dobrým domovom. V nízkych terénoch sa im totiž veľmi zle dýcha. Zastavíme na okraji cesty a cez jemne podmáčanú lúku kráčame smerom k stádu, aby sme sa na ne pozreli z bližšia. Na zelenej tráve sa ich tu pasú takmer dva tucty. Už z diaľky vidno ako mohutne pôsobia, no priblížením ešte viac narástli. Jaky sú obrovské, no je na nich niečo pekné a exotické. Možno tie desiatky cestopisov v hlave, kedy sa jaky túlali vysokými horami a predstavovali niečo ako bájnu Šangri-Lu. Teraz sú tu, pár metrov od nás. Niektoré sú tmavo čierne, iné šedé alebo sfarbené do hnedých odtieňov. Majú zašpicatené rohy a nie každý jak sa tvári priateľsky, tak už bližšie nekráčame. Najkrajším momentom je keď sa niekoľko z nich presunie k malej riečke raziacej si cestu lúkou a pijú z nej. Nabažení sa vraciame nazad. Ešte niekoľko jakov uvidíme, veď domáci ich chovajú kvôli mlieku, mäsu či vlne a tak to nie je jediným miestom, kde sa pasú.

Náš kemp, kde strávime noc v mongolskej jurte leží v rozprávkovom prostredí. Priamo v údolí obklopenom skalnatými štítmi a zelenými lúkami. Na okolí vidno aj niekoľko ďalších, menších kempov, ale vôbec tu necítiť, že by sa to tu hemžilo turistami. Aj v našom kempe je absolútny pokoj a okrem nás tu prakticky niet nikoho, len pár domácich starajúcich sa o kemp. Za drevenou bránou stoja jurty oddelené uličkami. Odhadom ich bude cez dvadsať a okrem nich tu stojí niekoľko chatiek, moderné toalety a obrovská jurta, ktorá slúži ako spoločenská miestnosť, reštaurácia či bar. Jurta alebo ako vravia Mongoli, ger stojí na vybetónovanom základe, je potiahnutá bielou plachtou s mongolskými vzormi a na jej vrchole vytŕča komín. Vnútro je krásne vyplnené drevenými latami ozdobenými maľbami zbiehajúcimi sa po okrajoch až k tunduku, kruhovému srdcu jurty. Sú tu dve postele, stolík, malá piecka, pretože v chladnejších mesiacoch tu teploty rapídne klesajú nadol a nechýba tu ani plechová nádoba plná narúbaného dreva. Je tu pekne, no na môj vkus akési sterilné. Zrejme je to už príliš pripravené na pohodlných turistov. V Uzbekistane som už v jurtách spal niekoľko krát a tam je to jednoduchšie, no zážitkovejšie, pretože človek spí na zemi, pohodený len na matraci. Teším sa však, že sme tu v tak krásnom prostredí. Nadišiel čas obeda a ten sa podáva v obrovskej jurte na konci areálu. Dostaneme kopček ryže, čalamádu a kuracie kúsky obaľované v cestíčku. Aj jedlo dostáva európskejšie kontúry, no klamal by som keby som nepovedal, že nepadlo celkom dobre.

Po chvíľke oddychu ideme preskúmať ako vyzerá Národný park Terelj. Mikrobus sa trmáca a nestále nadhadzuje po nespevnených cestách. Len tá hlavná, pretínajúca park má asfalt, no väčšina ostatných mení svoj tvar po výdatnom daždi. Pár kilometrov odtiaľto za kopcom leží rovina s niekoľkými jurtami. Zrejme si ani nezaslúži názov dedinka, pretože je to len štvorica júrt a veľká drevená ohrada s koňmi. Tu môžeme aspoň na chvíľku nahliadnuť na život domácich. Vonku sa naháňa niekoľko deciek, dvojica žien sa venuje práci pri jurte, chlap osedláva kone a pani domáca z jurty sa postaví pri svoje dvere a naznačuje, že môžeme vstúpiť. Dnu musí vstúpiť vždy ten najstarší a tým pádom najváženejší človek. Muži vo vnútri musia sedieť na ľavej strane, ženy na pravej a ničoho sa človek nesmie chytiť, kým nás formálne neprivítajú. Až potom môžeme spraviť niekoľko fotiek, rozprávať sa či ochutnať pripravené výrobky. V jurte cítiť, že tu žijú ľudia a nie je to len turistická atrakcia. Samozrejme nie je to náhodne vybratá jurta, ale aspoň z nej nekričí pachuť turistického priemyslu. Po stranách stojí drevený nábytok sfarbený do odtieňov červenej, žltej aj oranžovej farby. Pôsobí na pohľad veľmi príjemne. Z pootvorenej skrinky vykúkajú misky, taniere aj kanvica na čaj a na stenách jurty visia rôzne fotografie, diplomy z konských súťaží či malé drobnosti od amuletov až po vrecúška s voňavými bylinkami. V strede jurty je pripravený stôl s obrovskou nádobou, tromi taniermi, hrncom a tromi prázdnymi mištičkami. Domáci pripravili malú ochutnávku svojich tradičných výrobkov, ktoré sú zároveň ich každodennou rutinou. Podáva sa airag (alebo ak chceme kumys), teda fermentované kobylie mlieko, maslo, kúsky sušeného jogurtu, maslová sladkosť a vyprážané kúsky syru. Všetko čo majú a všetko čo si vedia ľahko sami pripraviť bez návštevy obchodu.

Chalani vonku pred jurtami pripravili kone a kto chce, ten sa môže ísť na hodinku povoziť po krajine. Nás táto predstava vôbec neláka a tak radšej trávime čas pri jurtách a pozrieme sa na to ako si tu ľudia žijú. Už na prvý pohľad je zrejmé, že tento život nebude ľahký. Má v sebe kus romantiky, ale väčšina z nás by ho chcela žiť maximálne niekoľko dní či týždňov. Moderná doba prišla aj sem, hoci veľmi pomaličky a opatrne. Nie je tak prekvapením vidieť ako stojí vedľa jurty zaparkovaná motorka, satelit či dokonca solárny panel. Život sa mení aj tu. Medzi jurtami stojí obrovská hrdzavá nádrž naplnená vodou a o kúsok ďalej čupí žena pri zdeformovanom lavóre v ktorom rozdúchava oheň. Nepoužíva drevo, ale vysušený trus. Drevo je tu vzácnosťou a tak sa ním nemrhá. Zapáliť, jemne rozfúkať a potom keď sa plameň utíši, vezme dymiacu kopu trusu k stolíku na ktorom sú pohodené dve zvieracie torzá a dymom vystraší desiatky múch. Vnútornosti sú pohodené vedľa v kýbli a všetky muchy sa presunuli k ním. Mladšie dievča rukami mieša neforemnú masu mäsa a vyrába malé klobásky, ktorú budú následne údiť. Atmosféru dotvára niekoľko pasúcich sa koní za otvorenou ohradou umiestnenou priamo pod nevysokými skalami. Chvíľku sa ešte bavíme s deckami, ktoré sa tu naháňajú či jazdia na bicykli až sa napokon rozlúčime.

Terelj je známy pre svoje bizarné skaliská, no ak hovoríme o nich, musíme spomenúť tú najznámejšiu, ktorou je tzv. Korytnačia skala. Leží pár kilometrov odtiaľto. Domáci ju volajú Melkhii Khaad a jej výška dosahuje 24 metrov. Za chvíľku sme pri nej a skutočne sa z diaľky javí ako veľká, granitová korytnačka plaziaca sa zeleným údolím. Hore na pomyselnom pancieri stojí niekoľko ľudí, ktorí sa tam vyštverali, ale krajšia je na pohľad z diaľky. Pod skalou sa na parkovisko prechádza niekoľko tiav, v prachu tu sedí zopár predajcov suvenírov a v obchodíkoch ponúkajú studené pitie. Ani mi neodoláme vychladenej fľaške a tak sa osviežime a túlame sa okolím. Predtým, než sa vrátime domov do nášho kempu si ešte ideme zastrieľať z mongolského luku. Krásne začalo svietiť slnko a hneď ako sa do nás oprie, je poriadne teplo. Dostaneme luk, zopár šípov a strieľame z diaľky na terč, ktorým je natiahnutá, vysušená kozia koža. Aspoň sme sa trochu zabavili zaujímavou mongolskou aktivitou.

V kempe panuje pohoda. Otvoríme so malú fľašku kofoly a vychutnáme si ju pri našej bielej jurte pod modrým nebom. Na chvíľku sa vyvaľujeme, čítame si a odtiaľ sa premiestnime do spoločenskej jurty. Posedávame, kecáme a ochutnám aj mongolské pivo Altan Gobi (Zlaté Gobi) a je celkom dobré. Takéto vychladené padlo viac, než vhod. Veľmi sa mi páči šach, ktorý tu majú. Figúrky nie sú len také obyčajné ako má väčšina šachov, ale krásne postavičky od bojovníkov na koňoch, ťavách až po panovníka sediaceho na tróne.

Po večeri sa pustíme do tradičnej mongolskej hry menom Šagaj. Otvoríme vrecúško, ktoré je plné malých kostičiek väčšinou z ovce alebo kozy. Na prvý pohľad vyzerajú všetky rovnako a aj sú, ale podľa toho z akého uhla sa na kostičku človek pozerá, také zviera v nej nájde. Tým pádom dostane jedna kosť štyri strany a štyri zvieratá, ktoré tieto strany predstavujú. Mongolka, ktorá je s nami vezme kosť do rúk, otáča ju a vysvetľuje čo je čo. Jedna hrana kosti predstavuje ťavu, druhá koňa, tretia ovcu a posledná kozu. V prvom momente z toho zaváňa mierny chaos, ale stačí pár minút hry a človek sa do toho skutočne dostáva. Šagaj je veľmi stará hra a dokonca sa hovorí, že je to akási predchodkyňa kociek. Poznajú ju nielen v Mongolsku, ale aj v strednej Ázii, najmä v Kirgizstane a Tadžikistane. Podobné kostičky mali v týchto regiónoch vždy zaujímavé postavenie a okrem hier ich používali aj na veštenie či vykladanie osudu. Šagaj má viacero verzií a my si zahráme mongolské „konské preteky“. Z kostičiek naukladáme na stôl dlhý pás a ten predstavuje líniu, v ktorej sa treba dostať k poslednému článku. Každý z nás si pripraví na začiatok jedného koňa, do rúk vezme štyri kostičky, zamieša, hodí na stôl a musí rozlúštiť koľko kostí je otočených tak, že predstavujú koňa. Ak je tam všetko okrem koňa, pokračuje ďalší bez zmeny. Ak však padne kôň, posúva sa o jednu kosť vpred. Páči sa mi táto hra aj to, že sú v nej stále akoby zakliate staré nomádske tradície týchto ľudí. Výborne sme sa pri nej zabavili a už teraz vieme, že si zajtra v Ulanbátare kúpime vrecúško šagaju aj domov. Bude to originálny suvenír.

Vonku ešte nie je tma a tak sa vyberieme na krátku prechádzku okolím s cieľom vyjsť na najbližší kopec nad našim táborom. Ani nie o dvadsať minút sme na mieste a kocháme sa krásnym výhľadom. Pod nami sú jurty, naokolo niekoľko menších usadlostí a celú dolinu uzatvárajú špicaté skaly národného parku. Balzam na dušu. Sadneme si do trávy a len tak hľadíme na krajinu. Okolo nás rastú trsy voňavej materinej dúšky. Dostaneme nápad, že si z nej natrháme a vezmeme domov, aby sme si z nej doma mohli navariť bylinkový čaj. Už teraz sa z toho teším a keď budeme doma cítiť túto vôňu spomenieme si ako sme ju trhali na vrchole mongolského pahorka. Slnko sa stratilo za kopcami a odrazu cítiť chlad krajiny. Nie je tu obrovská zima, to nie, len je príjemne chladno. Tešili sme sa na hviezdy, ale s tmou prišli aj oblaky a tak vidno ako je zamračené. V diaľke sa sem tam dokonca aj zablýska. Na jurte si zakryjeme vrchnú časť a kúsok na to počuť jemné klopkanie na strechu. Začalo popŕchať. Má to v sebe kúsok mongolskej romantiky.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, NP Terelj, 20-21.júl 2016

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Hotel v Taliansku zasypala lavína, záchranári vytiahli prvého mŕtveho

Lavínu pravdepodobne spôsobilo zemetrasenie.

KULTÚRA

Michal Havran: Keby som mal dnes osemnásť, bol by som zúrivým ateistom

Zo žartu sa nazýva salónnym teológom.

KOMENTÁRE

Migranti! Psssst! A nesiahajte na Snehulienku

V Moskve vydali príručku pre imigrantov ako sa majú v Rusku správať.


Už ste čítali?