Ráno si na recepcii dáme malé raňajky, pobalíme veci a keďže pomocníci z hotela sa veľmi dušovali, že všetko naložia do mikrobusu, museli sme ich nechať, hoci si vždy všetku svoju batožinu rád nosím sám. Lúčime sa, nasadneme a o pár minút sme na stanici, kde sme vystupovali z vlaku z Irkutsku. Tu zistíme, že našu igelitku s pitím, jedlom a pár drobnosťami do vlaku zabudli naložiť a stále je opretá niekde na recepcii. Presne pre tieto veci si rád všetko riešim sám. Ak si ju sám zabudnem, je to len a len moja chyba. Šofér teda volá do hotela a odtiaľ nám ju naložia na taxík a prinesú na stanicu. Máme stále časovú rezervu a tak o tých pár drobností neprídeme. Hladom by sme neumreli ani vo vlaku, ale už sme sa tešili na tie polievky čo sme si včera kúpili.
Náš vlak smer Peking je čínsky. Modernejší než akým sme sa viezli naprieč Ruskom a už na prvý pohľad veľmi čistý. Príde mi aj priestrannejší ako predtým. Prvý dojem je skutočne dobrý. Na minútu presne sa pohneme z nášho nástupištia a na ňom zostávajú desiatky ľudí, ktorí sa prišli rozlúčiť. Zabývame sa, spravíme si čaj a sledujeme krajinu za oknom. Chvíľku trvá, kým sa zbavíme Ulanbátaru, mesta a ocitneme sa v prázdnote menom step. Tá je všade. Ovládla všetky svetové strany a vystihuje ju šíra rovina rozrytá pahorkami potiahnutými zeleným kobercom. Len občas sa vynorí jurta, pastier, stádo, inak tu zdanlivo nie je ani život.
Po takmer štyroch hodinách a 210-tich kilometroch má vlak svoju prvú zastávku v mestečku menom Choir. Je ospalé, malé, šedivé a bez štipky inšpirácie. Niet sa čomu čudovať, leží v „strede ničoho“ a práve vďaka tomu si ho Sovieti vybrali za vojenskú základňu s protilietadlovými strelami. V roku 1989 sa odtiaľto odsťahovali, najväčšiu pristávaciu dráhu Mongolska nechali zarastať trávou a človek má pocit, akoby sa od tohto momentu nič nezmenilo. Dnes je Choir známy pre svoje väzenie a jediné čo dokáže zaujať pocestného je socha prvého mongolského kozmonauta pred železničnou stanicou. Jeho meno je Jügderdemidiin Gurragchaa a do kozmu sa dostal vďaka sovietskemu programu v roku 1981. Zapísal sa tak do mongolských dejín v roku 2000 sa dokonca stal na štyri roky ministrom obrany. Vlak tu stojí len 15 minút a tak sa hneď vyberieme smerom k staničnej budove odfotiť si bizarnú sochu kozmonauta. Vonku prší a keď sme skoro pri budove, ozve sa zvuk píšťalky a všetkých naháňajú nazad do vlaku, hoci ešte neubehla ani polovica času. Kozmonauta tak neodfotíme, no aspoň ho z vlaku vidíme. Nastúpime a zvyšné minúty do odchodu sedíme v našom kupé.
Mongolsko sa zmenilo, step sa síce stále rozlieva všade kam oko dovidí, ale zmizli pahorky a krajina sa vystrela. Hoci je zelená, pomaličky, ale isto z jej krikľavosti ubúda a dokonca sa objavujú prvé náznaky oranžových, hnedých či žltých odtieňov. Pomaly, ale isto sa totiž dostávame do oblasti kam zasahuje obrovitánska púšť Gobi. Poteším sa keď si všimnem za oknom vlaku stádo tiav, no ako uvidíme neskôr nebolo jediné. Ťavy však oproti kozám či ovciam v sebe skrývajú exotiku a preto to má vďaka ním zvláštny náboj. Už sa stratili aj jurty, domy aj ľudia a Mongolsko patrí len prázdnej krajine. Takto to vyzerá vonku takmer tri hodiny, kým vlak začína pribrzďovať, čo znamená, že budeme o chvíľočku stáť v mestečku menom Sainshand. Pred stanicou na vedľajších koľajniciach stoja hrdzavejúce torzá opustených vagónov. Sú ich tu celé desiatky, bez pohnutia, bez povšimnutia. Sainshand na prvý pohľad vyzerá ako zhluk domov, niekoľko panelákov, stovky káblov a telegrafických stĺpov. Z vlaku vidno, že cesty sú rozbité a často nespevnené, autá staré a paneláky už tiež čo to prežili. Vlak tu zastavuje na polhodinku, tak sa môžeme ísť prejsť. Ono síce nie je kam, ale už sme vo vagóne strávili sedem hodín a tak dobre padne hoci kratučká prechádzka nielen uličkou medzi kupé a varičom horúcej vody. Budova stanice má ešte v sebe akúsi noblesu, no pár metrov od nej cítiť ako mesto chátra. Pri stanici sa objavilo niekoľko predajcov drobností do vlaku. Väčšinou predávajú keksy, čipsy, nápoje, vodu, ale ak človek chce nájde tu aj domáce buuz plnené mäsom.
Na mongolsko-čínsku hranicu nám zostáva už len 237 kilometrov. Páči sa mi ako nás obklopuje z oboch strán púšť Gobi. Nie je tu plná piesku ani zlatých dún, ale stále je to Gobi. Kedysi bola tak vzdialená, tak abstraktná a teraz nás oddeľuje len okno vlaku. Nemôžem sa po nej poprechádzať, nabrať si do dlaní piesok či nadýchnuť sa jej horúceho vzduchu, ale aj napriek tomu som šťastný, že ju vidím. Gobi je obrovskou púšťou, po dĺžke meria takmer 2000 kilometrov a jej piesky sa prelievajú tu v Mongolsku, ale aj v susednej Číne. Najkrajšou časťou Gobi je pre nás úsek kedy sa z rovnej krajiny vynoria pieskové pahorky. Pripomínajú obrovské piesočné duny a svojou farbou nádherne kontrastujú krajine. Tam niekde za nimi ďaleko sa možno ukrýva mýtický Olgoj Chorchoj. Ukrýva sa tam aj kopec dobrodružstva a ja hľadiac na nekonečný horizont Gobi si sľúbim, že sa do Mongolska vrátime. Za tých pár dní sme si túto krajinu obaja zamilovali a nesmierne sa nám tu páčilo.
Pár minút pred siedmou prichádzame do pohraničného mestečka Zamyn-Üüd. Tu pre nás končí Mongolsko, no kým ho definitívne opustíme, ešte to chvíľku potrvá. Celkovo sme tak cez Mongolsko prešli vlakom 1113 kilometrov, no do čínskeho Pekingu to máme ešte stále viac než 800 kilometrov. V Zamyn-Üüd stojí vlak hodinu a trištvrte, ale nič tu nie je a ani nás nechcú pustiť von, pretože čakáme na mongolskú pasovú kontrolu. Vonku panuje celkom ruch a ľudia stále prekladajú veľké tašky a balíky z miesta na miesto. Colníci kontrolujú vlak, naše kupé, zozbierajú nám pasy, zmiznú, vrátia nám pasy s výstupnými pečiatkami a my si pomedzi to čítame a popíjame čaj. Paul Theroux, ktorého knižku máme so sebou o tomto mieste napísal, že je tak nesmierne nudné, že ak sa náhodou objaví ťava, ktorá kráča okolo, všetci ju s napätím sledujú. Nič sa tu zrejme odvtedy nezmenilo, hoci železničná stanica je celkom slušne obnovená a kričí novotou.
Vonku prebrala žezlo nad krajinou tma a náš vlak sa pohne smer Čína. Už len pár minút a pretneme oficiálnu hranicu a ocitneme sa v tejto zaujímavej krajine do ktorej putujeme už jedenásty deň. Všade je tma, no keď sa priblížime k čínskemu hraničnému mestu Erlian, objaví sa zhluk svetiel a večerný ruch.
Sme v Číne! Ešte to samozrejme nič neznamená, pretože do nášho cieľu je to stále niekoľko hodín, ale teším sa, že sme už geograficky tu. Prvé čínske mesto Erlian (alebo ak chceme, tak Erenhot) je zároveň hraničným bodom a preteká tadiaľto obrovské množstvo obchodu medzi Čínou a Mongolskom. Náš vlak tu bude mať prestávku štyri hodiny, no najmä preto, že dosiaľ sme v Rusku a Mongolsku išli po širokorozchodných koľajniciach, ale Čína má štandardný rozchod. Musíme tu teda vymeniť podvozok. Na chvíľku sa z dverí nadýchneme čerstvého vzduchu, ale vonku je už tma, tak zostávame doma v kupé. Do pasov nám pristanú pri víza čínske pečiatky a až potom sa vlak pohne. Myslel som, že si pozriem ako nám budú podvozky meniť, no zaspím a tak dobre sa spí, že sa zobudím až keď je všetko hotové a náš vlak už stojí na peróne čakajúc na odchod.
Je osemdesiat minút po polnoci a náš vlak sa z Erlianu pohne smer juh. Ešte desať hodín a sme v Pekingu. Za oknom je čierna tma a len občas sa zaleskne svetielko niekde v diaľke. Stále však pokračujeme regiónom kam zasahuje púšť Gobi, len sme sa už ocitli v čínskej provincii Vnútorné Mongolsko, ktorá má dokonca v rámci obrovskej Číny svoju vlastnú autonómiu. Len v tomto regióne žije takmer 25 miliónov ľudí. V miliardovej Číne to je však len kvapka v mori. Niekoľko hodín si pospíme a ráno sa za oknom objaví úplne iný svet.
Kratučkú zastávku v meste Zhurihe sme prespali, ale tú rannú o šiestej v Jiningu už nie. Podobne ako na Transsibírskej magistrále, ale tu je teraz skoro ráno pokoj a ticho, tak len sledujem krajinu za oknom. Vonku na peróne sa prechádzajú čínske tváre, nápisy sú v pre mňa nezrozumiteľných, no krásnych znakoch a všetko je na prvý pohľad cudzie. O to lákavejšie. Najviac sa zmenila krajina pri železnici. V Rusku to bola veľmi často tajga, v Mongolsku zelená step prechádzajúca do vyprahnutej krajiny púšte Gobi a tu v Číne za Jiningom je vonku raj. Mesto sa stratilo a krajina narástla do fotogenických zelených pahorkov. Údolím si razí cestu riečka a kopce nad ňou sa obliekli do zelených farieb a šedivých skál. Veľmi krásne privítanie do Číny.
Čas uteká akosi prirýchlo a zelená krajina s nádhernou prírodou sa stratí a vystriedajú ju nekonečné domy, sídliská a mestské štvrte bez konca. Peking je na dosah. Nielen on, ale aj koniec tejto geniálnej epickej cesty, ktorá začala ďaleko v Moskve. Bolo to len niekoľko dní, no mysli to príde tak dávno, pretože každý jeden deň stál za to a každý jeden deň priniesol toľko krásnych vecí, že prebili tie predošlé. Stovky, tisíce kilometrov sme prešli po koľajniciach a mne sa to neskutočne páčilo. Za chvíľku zabrzdí náš vlak v obrovskej stanici ešte väčšieho Pekingu. Je presne 11:40 a my sme v cieli. Peking nám však ešte vydá viaceré svoje tajomstvá...
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
foto: Tomáš Kubuš, Mongolsko, Čína, 22-23.júl 2016
