Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík: Maďarsko, Stredná Ázia - Hodvábna cesta, Grécko s batohom 2007, Káhira - Istanbul 2008, Čarovná Perzia 2008, Central Asia, Iran 2009, Južný Kaukaz 2010-2016, Turecko, Irak 2010, Turecko, Severná Európa - Pobaltie, Maroko, Monako, Taliansko, Blízky Východ - Stredný Východ, Sicília, Francúzsko, Anglicko - Škótsko, Benelux, Blízkovýchodné dobrodružstvo, Španielsko - Portugalsko, Grécko, Ukrajina, Rusko - Bielorusko, Irak, Nemecko - Rakúsko, Malta, Tunisko, Čechy a Morava, Cyprus, India, Nepál, Bhután, Juhovýchodná Ázia, Arábia, Balkán, Egypt, Madagaskar 2015, Transsibírska magistrála 2016
Gruzínsko je krajinou kláštorov. Tie tu nájdeme uložené v mestách, na kopcoch, nad jazerami či pod horami, no jeden z nich má unikátnu polohu. David Garedža leží na hranici s Azerbajdžanom a zdobia ho vzácne, staré fresky...
Južný Kaukaz. Z azerbajdžanského Baku do arménskeho Jerevanu cez východné Gruzínsko a unikátny Náhorný Karabach. Viac než 2500 kilometrov po zemi. Dva týždne. Päťdesiat fotografií...
Najpríjemnejšou a najpohostinnejšou krajinou Kaukazu je pre mňa bez pochýb hornaté Gruzínsko. Jeho región zvaný Kacheti dýcha pokojom, zdobia ho kláštory, malé mestečká, pevnosti či paláce a vyrába sa tu najlepšie gruzínske víno.
Arménsko je so svojou starobylou kultúrou krajina, ktorú si každý milovník histórie automaticky zamiluje. Jej symbolom sú nádherné kláštory, pričom je veľký problém vybrať ten najkrajší. Noravank? Haghpat? Sanahin? Ak sa však ocit
Sú krajiny, ktoré človek navštívi, potešia ho a vie, že ak sa do nich nevráti, nič sa nestane. Sú však miesta, ktoré je ľahké si zamilovať natoľko, že len myšlienka na ne prinášajú eufóriu a radosť. Gruzínsko v sebe nesie túto auru. Po troch rokoch som sa opäť raz ocitol pod gruzínskym Kazbegom. Za pár hodín akoby sa tu vystriedalo niekoľko svetov. Tajuplná hmla, zima, slnečné lúče, nebesky modrá obloha a prvý septembrový sneh...
Na cestovaní nie je krásne a úžasné len to, že človek neustále spoznáva nové a nové miesta, tváre, ľudí či krajiny, ale to čo na cestovaní milujem sú návraty na miesta, ktoré som si svojim spôsobom dokázal zamilovať...
Dvadsaťpäť. Nie je to len tak náhodou zvolená číslovka, pretože presne toľko dní nám trvalo, kým sme sa dostali do nášho cieľa, ktorým je Istanbul. Akoby sa to stávalo pravidlom, že veľké cesty začínajú či končia v tomto čarokrásnom meste. Sedíme na loďke a opäť sa neviem vynadívať na krásu mesta, ktoré milujem a ktoré sa prepletá mojim životom. Vychutnali sme si ho, nastúpili na bus do Sofie a o pár desiatok hodín sa ocitli doma...
Z východotureckého mesta Kars nám treba do Istanbulu prejsť naprieč celou krajinou, čo znamená zdolať viac než 1500 kilometrov. Nepôjdeme však priamo a bez prestávky, ale zvolíme si cestu cez „bránu do Perzie", ako sa kedysi nazývalo mesto Erzurum a pred tým, než nasadneme na nočný vlak do Istanbulu, strávime niekoľko hodín v známej Ankare...
Po troch týždňoch putovania južným Kaukazom sa ocitneme v milovanom Turecku. Naše prvé kroky vedú cez hory do mesta Kars, kam zasadil Orhan Pamuk dej svojho diela Sneh a spravíme si výlet k ruinám niekdajšieho slávneho mesta Ani na turecko-arménskej hranici...
Našou poslednou zastávkou na putovaní Gruzínskom sa stalo prímorské letovisko Batumi. Počasie nebolo stvorené na kúpanie sa vo vlnách Čierneho mora, tak sme sa aspoň túlali mestom a natrafili na legendárne zlaté rúno. Nielen Batumi dokáže prilákať návštevníkov, ale aj zaujímavé ruiny starovekej pevnosti v mestečku Gonio len pár kilometrov od tureckých hraníc...
Z legendárnej Kolchidy sa vyberieme na sever Gruzínska do nádhernej horskej oblasti zvanej Svaneti. Dlhé roky bola len veľmi ťažko prístupná, no dnes sem už vedú cesty, hoci rozbité a nepredvídateľné. Izolácia, vysoké hory a hlboké údolia odrezané od veľkých miest tu však vytvorili svojbytnú kultúru so zaujímavými, tajomnými, kamennými vežami, ktoré vyrastajú nad strechy domov...
Zo skalnej Vardzie sa presunieme do mesta Kutaisi, niekdajšieho strediska legendárnej Kolchidy, kam prišiel Jáson so svojimi Argonautmi hľadať povestné zlaté rúno. Po rúne nezostalo ani stopy, zato sa ocitneme na obede u gruzínskej rodiny, pripijeme si na všetky maršrutky a zatúlame sa do neďalekého Bagrati ku katedrále, do kláštora Motsameta, pričom nevynecháme ani uličky Kutaisi...
Arménsko sme nechali za sebou a opäť sme sa ocitli v Gruzínsku, ktoré sme si za tých pár dní po príchode z Azerbajdžanu stihli zamilovať. Pri meste Akhaltsikhe sme sa odviezli do kopca, kde sa v lese ukrýva kláštor Sapara s nádhernými freskami. Na ďalší deň už stúpame skalnatým mestečkom Vardzia, kde sa v skalách skrývajú nielen domy, kostoly vyplnené maľbami, no dodnes tu žijú mnísi. Nádherná krajina naokolo je len príjemným bonusom...
Ani posledné dva arménske dni nebudeme oddychovať, ale zablúdime ku dvom zaujímavým kláštorom a do mesta poznačeného stigmou zemetrasenia. Pozrieme sa pod Ararat, ktorý sa pred nami ukryl za oblaky do známeho kláštora Khor Virap a po noci v Jerevane sa za nami strácajú posledné arménske kilometre. Zastavíme sa v meste Gyumri, kde aj po 22 rokoch badať stopy zemetrasenia a nazrieme na málo známy kláštor Marmashen...
Náhorný Karabach zostáva za nami a znovu sa ocitneme v Arménsku. Pomaličky odkrajujeme z jeho južných častí a čakajú na nás zaujímavé miesta. Ocitneme sa neďaleko mesta Sisian, kde objavíme kamenné menhíry s prezývkou „arménsky Stonehenge“ a podvečer strávime v nádhernom kláštore Noravank, kde sa zahľadíme do očí samotného Boha...
Ďalší deň v Náhornom Karabachu zasvätíme spoznávaniu okolia Stepanakertu. Vyberieme sa severne od hlavného mesta, aby sme šliapali niekoľko kilometrov k významnému kláštoru Gandzasar a podvečer strávime v zničenom meste Šuša, ktoré sa pomaličky, ale isto stavia opäť na vlastné nohy.
Po tom ako sme prešli z Baku do Gruzínska, kde sme strávili niekoľko dní sme sa presunuli do Arménska. Len odtiaľto sa dá dnes totiž prejsť do „Čiernej záhrady" ako znie prezývka Náhorného Karabachu. Miesto poznačené vojnou, krvou a smrťou na prvý pohľad pôsobí tajomne a pokojne. Dvihnú sa kopce, krajina padá do údolí a v nich žijú ľudia svoje príbehy. Už sme na dosah, už stačí len krok a ocitneme sa v Náhornom Karabachu...
Kým doobeda sme objavovali oblasť východne od Jerevanu, poobede na nás čaká výlet na západ. Vedeli ste, že aj Arménsko má svoj vlastný Vatikán? Nie? Kto sa chce v ňom ocitnúť, musí sa vybrať na výlet do posvätného mesta Ečmiadzine a pohľadať slávnu Katedrálu. Nielen Ečmiadzin zaujme svojim príbehom, ale aj ruiny neďalekej katedrály Zvartnots staré viac než 1300 rokov...
Jerevan sme si za svoju základňu vybrali aj pre jeho výbornú polohu obklopenú zaujímavými miestami. Vybrali sme sa na východ od hlavného mesta, aby sme objavili krásu starovekého chrámu v Garni v ktorom majú prsty ešte starovekí Rimania a napokon sa prešli nádvorím a útrobami významného kláštoru Geghard...
Necháme za sebou jazero Sevan a vydáme sa do hlavného mesta Arménska. Jerevan. Kto by ho nepoznal? Jeho názov pozná skutočne takmer každý, no nie všetci si vedia predstaviť jeho ulice, kostoly, námestia či trhoviská. Za pár dní sme poodokryli aspoň malý kúsok jerevanskej mozaiky...
