Damašek. Nekonečné trhovisko

Za chvíľu sme na ceste už dva týždne. Za sebou sme nechali Egypt a Jordánsko, takže je na čase pohnúť sa opäť o kúsok ďalej. V našom prípade ten kúsok, predstavuje príťažlivú krajinu Sýriu. Na začiatku nášho putovania strávime tri dni v nezabudnuteľnom Damašku...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (8)

Dnešný odchod z Ammánu je naplánovaný na siedmu ráno. Kancelária autobusovej spoločnosti je až za Abdali a od nášho hotela sú to asi tri kilometre. Celá cesta vedie do mierneho kopca a tak každým krokom len a len stúpame. Aby sme všetko pekne postíhali, budík zvoní okolo piatej. Mesto sa pomaličky prebúdza a jeho prázdnymi uličkami kráčajú len dvaja blázni s batohmi. Neviem čo sa deje, lebo sme zle odbočili. To tak býva keď človek sleduje veľkého potkana pred sebou a nakoniec ide do úplne opačného smeru. V polovici cesty zastavuje taxikár, že nás za jeden dinár hodí pri kanceláriu. Celkom dobrá cena, tak prečo nie? Pri vystupovaní našiel Alino pol dinára, čím sa nám rázom cesta zlacnela o polovicu.

Pred nami je asi 5 hodinová cesta do sýrskeho Damašku. Ubieha to ale akosi rýchlo a ani sa nenazdám a stojíme na hraniciach. Z veľkého portrétu si nás premeriava Bassar al-Assad. V najbližších dvoch týždňoch sa s nim budeme stretávať dennodenne. Na hraniciach ide všetko hladko. Z minulého roku už presne viem kam treba ísť a tak čakáme len pár minút. Aj teraz sa hnevám na výstupnú taxu. Viem, že ju musíme platiť, ale aj tak mi to nikdy nedá. Takto zbytočne vyhadzovať peniaze. Na sýrskej strane nás dokonca colníci nasmerujú do rady pre VIP a diplomatov, takže to ide ešte rýchlejšie. Predo mnou stoja dve mladé Sýrčanky s kanadskými pasmi. Keď vidím ako jedna do druhej drgajú, neprestávajú sa chichotať pričom sledujú môj pas a snažia sa rozlúštiť odkiaľ to vlastne som, natočím im pas a vysvetľujem, že pochádzam z tej bodky v strede Európy.

reklama

Autobus nás v Damašku vyhadzuje len tak niekde. Nemám ani najmenšie tušenie kde by sme mohli byť, tak berieme taxíka, zjednávame cenu a padáme smer Martýrske Námestie. Chceme byť v centre čo najskôr aby sme si pohľadali ubytovanie. Pomerne dlho sa predierame hustou dopravou. Slnko sa opiera do zeme približne štyridsať stupňovou teplotou a tak sa táto jazda stáva ešte viac pekelnejšou. Stojíme chvíľu v zápche, čo šofér využíva na malé občerstvenie. Hneď ako videl, že budem stáť, odopol si pas a vyskočil von na trávnik. Práve ho polievajú, tak chytil hadicu a niekoľko sekúnd si necháva osviežujúcu vodu tiecť na hlavu. Ach, ako mu teraz závidíme. Šťastie ideme skúsiť do azda najznámejšieho hostela Al-Haramein. Nemáme rezerváciu, tak dúfame, že sa niečo podarí. Milá recepčná nás privítala s úsmevom a slovami: „Máte veľké šťastie, pretože akurát máme voľné, väčšinou totiž bývame plný.“ Asi mám naozaj viac šťastia ako rozumu.

reklama

Socha Salahdina

Souk Al-Hammidiyeh

Ruiny Jupiterovho chrámu na konci souku Al-Hammidiyeh

Na izbe netrávime veľa času, pretože chcem Alinovi ukázať Damašek. Ja som si ho za tých pár dní čo som tu strávil pred rokom veľmi obľúbil. Hneď som sa rozpamätal a tak sa flákame uličkami na istotu. Socha kurdského bojovníka Salahdina nám oznamuje, že sme na začiatku presláveného souku Al-Hammidiyeh. Úžasné miesto s kopou obchodíkov, ľudí či rozmanitých vôní. Aj tak sa najviac zo všetkého teším ako si v tieni Jupiterovho chrámu vychutnám môj obľúbený nápoj, ktorý tu vyrábajú z čerstvých černíc. Túlame sa starým Damaškom. Mám tu vyhliadnutú malú pekárničku, tak sa ideme najesť malých pizzových koláčikov.

reklama

Uličky starého Damašku

Omamná vôňa korenia, tak vonia souk Al-Hammidiyeh

Korenie je naozaj od výmyslu sveta

Po malom obede sa strácame pod minaretmi Ummajovskej mešity. Túto oázu pokoja vyhľadáva veľa ľudí. Vylihujú na mäkkých kobercoch, posedávajú so svojimi rodinami a debatujú alebo sa hrajú s malými deťmi, ktoré sa neposlušne naháňajú po rozpálených dlaždiciach na nádvorí. Souk je popretkávaný toľkými uličkami, že si človek môže vyberať kadiaľ pôjde najbližšie. V jednej z nich som zahliadol žlto-zelenú vlajku Hizballáhu, ale vraj nieje na predaj. Večer sa ideme prejsť na opačnú stranu do modernejších častí mesta neďaleko námestia Yussuf al-Azmeh. Mala by tu byť aj internetová kaviareň, tak ideme napísať pár správ. Pri odchode som si akýmsi nedopatrením nevšimol, že veľké sklenené dvere sú zatvorené. Kráčam a zrazu len cítim ako som si poriadne buchol hlavu. Ahááá, tak oni boli zatvorené. Majiteľ kaviarne sa tak vyľakal, že mi okamžite priskočil na pomoc či niečo nepotrebujem. Cez ten smiech som mu ani nevládal povedať, že je všetko v poriadku. Dodnes si túto príhodu pripomíname a brat ma aj po tých pár mesiacoch vždy upozorní, že sklenené dvere treba otvárať :)

Salahdinova hrobka neďaleko Ummajovskej mešity

Ummajovská mešita

Vraciame sa na souk, kde sme sa zoznámili s predavačom hovoriacim po rusky. Predsa len je ruštine trochu lepšie rozumieť ako arabčine. Chvíľu teda kecáme a berie nás k sebe do obchodíku. Asi nás blbo odhadol, pretože nám začína ukazovať drahé hodiny či striebro v prepočte za niekoľko tisícok. Keď sme mu povedali, že ani ten najmenší prívesok tu pri sebe dokopy nemáme toľko peňazí, lúčime sa a vracia sa na lov ďalších ľudí.

Mohutné múry Citadely

Zásobovanie na souku

Chudobné domčeky a polovyschnutá riečka Barada

V Damašku trávime dokopy tri dni. Druhý deň ráno si robíme výlet do Bosry a na ďalší deň zase do kresťanskej Maaluly. Poobede trávime objavovaním a užívaním si Damašku. Najviac času trávime na souku či pri mešite a v okolitých uličkách. Dostali sme chuť na sýrsku zmrzlinu. Na souku je niekoľko predajní, tak sa spolu s davom ľudí v jednej z nich strácame. Pri pohľade na ňu sa mi zbiehajú sliny. Je naozaj vynikajúca, aj keď na môj vkus až priveľmi sýta. Ešte väčšiu atmosféru ako samotný souk Al-Hammidiyeh má pre mňa susedný trh s mäsom, ovocím a zeleninou. Tvorí ho široká, zaprášená ulica, ktorá má po oboch stranách malé obchodíky. Práve tu žije Damašek svojím starým orientálnym spôsobom. Po troch dňoch opäť balíme batohy aby sme sa pohli o kúsok ďalej...