reklama

Istanbul. Bodka za perzskou cestou a návrat domov...

Za nami ostáva Irán, krajina ktorá si ma získala svojou krásou a bezprostrednosťou ľudí. Dlhé hodiny sedíme v autobuse, aby sme sa na konci cesty ocitli v Istanbule, ktorý predčil všetky miesta, ktoré som doteraz videl. Teším sa sem aj keď som sa ním túlal už niekoľkokrát a naposledy sme tu boli pred necelými tromi týždňami. Strávim tu posledné dva dni a už ma čaká len cesta domov cez bulharskú Sofiu. Po 26 dňoch a 10 000 kilometroch som znovu raz doma...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (22)

Na iránsko-tureckú hranicu prichádzame okolo druhej či tretej v noci. Vonku je poriadna kosa a vďaka mikine zabudnutej na sedadle autobusu si myslím, že zmrznem. Na hraniciach ide všetko rýchlo, len musíme čakať kým sa samozrejme vybavia všetci ostatní cestujúci. Magický Ararat je skoro celý ponorený v zlovestne vyzerajúcich šedivých oblakoch. Malé dažďové kvapky bubnujú na sklo a za ich zvuku sa mi darí zaspať. Budím sa o pár hodín neskôr a niekoľko sto kilometrov ďalej. Obloha je krásne sýto modrá ozdobená desiatkami fotogenických oblakov. Slnko osvetľuje drsnú, ale príťažlivú krajinu tureckého Kurdistanu. Sledujem dlhé, zelené pásy pasienkov ukončené dvíhajúcimi sa kopcami. Pod nimi sa skrývajú malé kurdské dedinky. Deti oblečené v školských uniformách pomaly popri ceste kráčajú do školy. Takmer každú hodinu nás zastavujú vojaci na checkpointoch a prídu do autobusu skontrolovať pasy. Tu vo východnom Turecku to je úplne bežná záležitosť. Cesta ubieha rýchlo aj pomaly, ale ak človek nemyslí na čas ale na niečo iné, ide to lepšie. Za sebou postupne nechávame Erzurum, Erzincan, Tokat, Sivas aj Amasyu. Sledujem mnoho tvár tureckej krajiny. Rieky, údolia, vrchy, lesy, dediny či mestečká až má človek pocit, že v Turecku majú všetko.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Budím sa a z okna vidím zhluk svetiel. Hneď mi preblesklo hlavou, že by to už mohol byť Istanbul. Až keď vidím odbočku na letisku Sabiha Gökcen viem, že sa predierame nekonečnými ázijskými predmestiami. Čoskoro budeme vystupovať. Spoza okna som narýchlo spoznal ulicu Ordu Cad. a tak presne viem, kde sme. Za rohom je Aksaray a opačným smerom sa dostaneme do štvrti Sultahahmet. Kráčame ulicou obťažkaní batohmi a do toho jemne popŕcha. Na takéto privítanie nie som v Istanbule zvyknutý. Je ešte len pol siedmej, hotel je zatvorený, tak sa zložíme na Sirkeci. Mišo si pozerá prvé vlaky do Bulharska, lebo sa rozhodol že už tu neostane a hneď pôjde preč. Kupuje si lístok a vraciame sa pozrieť na hotel. Ten už sympatický majiteľ otvoril a dostávam izbu na najvrchnejšom poschodí. Týmto pádom som skompletizoval celú zbierku a býval som už na všetkých poschodiach :) Zbehli sme do obchodu a idem vyprevadiť Miša na stanicu. Ešte mu zakývam a stretneme sa až niekedy doma.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Atatürk na stanici Sirkeci Gar

V malej obľúbenej pekárničke nad Sirkeci si kupujem syrový börek a vychutnávam si ho medzi štyrmi stenami svojej izby. Chvíľu oddychujem a idem si na otogar kúpiť lístky na zajtra do Sofie. Šliapať na Aksaray sa mi nechce, tak naskakujem do električky tá sa už o to postará. Chcel som si pôvodne kúpiť lístok na pol deviatu večer, ale ostal som zaskočený, keď mi hovoria, že na zajtra už majú len jeden jediný lístok presne na pravé poludnie. To je zlé, pretože takto budem v Sofii už večer a ďalší spoj do Bratislavy mi pôjde až ráno. Kašlať na to, veď takéto veci predsa k cestovaniu patria, no nie? Zastavujem sa v príjemnej čajovni na pohárik teplého jablkového čaju. V chladnejší deň ako dnes si ho človek ešte viac vychutná. V malej lokante mám opäť pravidelný problém. Čo si asi vybrať z tej obrovskej ponuky lákavo vyzerajúcich jedál? Nakoniec som si po dlhom vyberaní našiel mäsové guľky s pikantnou paprikou, zeleninou a ryžou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Neodolateľná chuť tureckej lokanty

Prechádzam sa nábrežím Eminönü s vôňou grilovaných rýb a výhľadom na nezameniteľnú Galatskú vežu. Sledujem dvojicu rybárov. Jeden stojí hore na moste, druhý na nábreží a obaja sa zrazu potešili, že im niečo zabralo. Ťahajú, ťahajú až prišli na to, že ich udice sa zamotali a tak sa hlasnou gestikuláciou dohovárajú čo treba robiť. Za tých niekoľko krát čo som tu bol som videl viac krát ako sa rybári zamotali, než ako niečo z vody naozaj vytiahli. Za Yeni Camii sa nechám unášať uličkou Egyptského bazára a neskôr jeho postrannými trhmi so syrom, olivami, orieškami, ovocím a zeleninou. Idem míňať posledné peniaze a nakupovať čaje, nech si so sebou domov donesiem kúsok Turecka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Galatská veža

Obrázok blogu


Zatiahnuté nebo nad Istanbulom

Obrázok blogu


Galatská veža sa týči vysoko nad ostatné domy

Obrázok blogu


Mešita Yeni Camii

Obrázok blogu


Nezbedný vietor

Obrázok blogu


Predavači v uličkách neďaleko Egyptského bazára

Obrázok blogu


Raj cukríkov

Obrázok blogu


Korenie a čaje na Egyptskom bazári

Obrázok blogu


Hotová radosť obdivovať všetky tie farby

Obrázok blogu


Egyptský bazár

Obrázok blogu


Túlanie sa uličkami pri bazáre

Obrázok blogu


Predavač oblečenia

Obrázok blogu


Za pár drobných môžete pred Yeni Camii kŕmiť holuby

Večer idem tradične pri Sultanahmet Camii. Tento krát však nie na lavičky, ale o kúsok ďalej na kamenný múrik odkiaľ mám na tú krásu skvelý pohľad. Po Iráne je tu poriadna zima a mikinu mám zapnutú až po bradu. Aj napriek tomu tu posedávam, pretože čakám na západ slnka aby som si vychutnal ako sa mešita pomaličky ponorí do nočného osvetlenia. Trvá to dlho, ale má to svoje čaro. Po tme sa túlam priľahlým parkom a vidím ako si ľudia rozkladajú svoje deky a jedlo na trávu. Slnko zapadlo a tak sa všetci už tešia ako sa po ďalšom ramadánovom dni najedia. Fotím jeden z vysokých minaretov, keď zrazu na mňa volá jeden Turek sediaci na tráve. Erdogan má cez 50 rokov a jeho kamarát s ktorým si vyšli von najesť sa je ešte vo vnútri mešity. Pozýva ma na deku, nech sa s ním najem. Celkom som sa potešil, sadám si k nemu a nad hlavou svieti Sultanahmet. Po anglicky nevie ani slovo, tak kecáme v rámci mojej turečtiny. Je veľmi milý a o všetko čo tu na nás čaká mi rozpráva. Napchávame sa ekmekom, rajčinami, olivami a slaným domácim syrom. Tomu sa hovorí skvelý turecký večer. Lúčim sa s ním a ešte som zbehol vedľa na Hippodrom. Všade posedávajú ľudia, stánky sú plné jedla a vôní. Zahrial som sa varenou kukuricou a pomaličky sa vraciam domov.

Obrázok blogu


Pohľad na Sultanahmet Camii z môjho kamenného múrika

Obrázok blogu


Detail architektúry Modrej mešity

Obrázok blogu


Slnko pomaličky zapadá

Obrázok blogu


Západ slnka nad Sultanahmetom

Už prvý pohľad z okna napovedá, že dnešný deň nebude jeden z tých najkrajších. Je krátko pred šiestou, vonku leje ako z krhly a ja mám dnes opustiť najkrajšie mesto na svete. To prvé a druhé by mi ani tak nevadilo, no s tým posledným to je horšie. Musím zahájiť akciu s názvom „balenie batoha“. Už teraz je plný, tak polovicu vecí vyberám von, aby sa mi tam tá tretia, nová polovica vôbec zmestila. Akýmsi zázrakom predo mnou stojí pobalený batoh a v ňom všetko čo som chcel. Za 3 hodiny mi odchádza bus do Sofie a tak sa len túlam mojou štvrťou. Kupujem drobnosti na cestu a veziem sa na Aksaray. Na otogare si kupujem posledný kebab s türk colou a čakám na bus.

Pár minút po dvanástej vyrážame. Ako tak pozerám okolo seba sú tu samí Bulhari a Turci. Cesta ubieha našťastie rýchlo, ale to asi každá keď človek nedávno presedel v autobus 35 hodín. Dokonca na sebe pozorujem akúsi deformáciu vnímania vzdialenosti. Značka hovorí, že mesto Edirne bude za 150 kilometrov a za ním hranica pričom si hovorím „to sa mi neoplatí začať písať denník, lebo za chvíľku sme tam“. A mal som pravdu, neubehli ani 3 hodiny a stojíme na hraniciach. Prejdeme hranice a Turecko ostáva za pomyselnou čiarou. Už sa teším, kedy sa sem opäť vrátim. Bulharsko ani samotný názov som mnou ani len nepohne. Turecko rozohrá hru pocitov a automaticky vyvolá úsmev. Väčšina ľudí vystupuje v Plovdive a tak nás do hlavného mesta cestuje len hŕstka. Ako dobre že odišli, ostali po nich koláčiky a keďže som k nim najbližšie automaticky si na ne uplatňujem nárok. Do Sofie prichádzame o desiatej večer. Vzhľadom na to, že mi ide autobus do Bratislavy ráno o pol desiatej, je to asi ten najblbší čas v akom som sem mohol prísť. Napadlo ma, že na stanici som minule videl nejaký 1 hviezdičkový hotel, tak som si povedal ak bude stáť noc 10 euro pôjdem sa vyspať. Podľa rozvešaných kľúčov nad recepciou vidím, že tu veľa návštevníkov nieje. Chlapík za pultom si však zapýtal rovno 18 eur za noc, na čo sa len usmejem, poďakujem a vraciam sa na železničnú stanicu. Sedím na tvrdej drevenej lavičke a čas si krátim čítaním všemožných aj nemožných bulharských miest, ktoré majú v ponuke bulharské železnice. Z minulej návštevy mám 5 lev, kupujem si pizzový koláč. Policajti mi prídu oznámiť, že zatvárajú stanicu a tak sa len presúvam na autobusovú stanicu. Tu ďalším ukazujem, že mám na zajtra ráno lístok tak mi ukazujú, aby som prešiel hore a tam sa vyspal. Rozložil som sa na kovových lavičkách a dokonca som si chvíľku aj pospal. Je to zázrak, pretože spať sa tu nedá...

Ráno sa túlam pomedzi kancelárie autobusových spoločností, keď sa zrazu z ničoho nič vynorí známa tvár. Objavuje sa tu Martin, jeden z dvojice českých chalanov, ktorých sme stretli ešte v iránskom Esfaháne. My sme prichádzali, oni akurát išli do Yazdu. Svet je naozaj malý. Sedíme vonku a kecáme čo sme kto zažili po našom stretnutí. Bolo sa veru o čom rozprávať. Ešte v stredu som sa v Tabrize potil a teraz mám na sebe všetky 3 krátke tričká, mikinu, no aj tak mi je zima. Za nami ostáva Sofia a aj celé Bulharsko. Na srbských hraniciach si colník listuje v pase a keď vidí iránske vízum tak spúšťa svoj výsluch. Kde si bol? Čo si tam robil? Koľko si tam bol? Ako si tam prišiel? No, už som sa videl ako ma ten debil ženie von a vysypávam batoh. Našťastie to bola len ďalšia z mojich hlúpych predstáv. Srbsko nie a nie prejsť. Čakám kým z neho konečne vypadneme. S Martinom stále kecáme a pozeráme film. Po filmoch čo púšťali v iránskych autobusoch je to neskutočne krásne osvieženie aj keď to v konečnom dôsledku bola poriadna blbosť.

Budím sa a okolo seba vidím slovenské značky a započujem slovenské rádio. Ani som nevedel, že sme už prešli hranice. Sme v Bratislave, spoznávam pár vysvietených budov a som svojim spôsobom rád, že som už tu. Ocitol som sa o druhej ráno na autobusovej stanici a čakám na svoj posledný spoj na tejto ceste. Keby som bol v Iráne, už aj by som sa hodil na blízky trávnik a spokojne pospával, no tu radšej pobehujem po stanici. Vonku je neskutočná zima (aspoň pre mňa). Viem, že som to už spomenul niekoľko krát, ale to chladné peklo zožiera všetko čo mám na sebe oblečené. Je to strašné keď si predstavím celé toto leto a 5 týždňov strávených na Blízkom Východe, potom necelé 4 týždne na ceste Iránom a teraz ma chlad zabíja. No, musím si zvyknúť, najbližšie mesiace sa to nezmení, aj keď je vždy niečo čo zahreje pri srdci. Vystupujem v Prievidzi. Zase som doma...


Tri týždne v „nebezpečnom“ Iráne ubehli rýchlejšie ako voda. Videl som a zažil toľko krásnych vecí o ktorých som doteraz len sníval. O niektorých sa mi dokonca ani len nesnívalo, o to väčšiu radosť som mal. Vedel som, že Irán je iný ako nám to servírujú v televízii, ale netušil som, že až tak iný. Že tu žijú tí najpriateľskejší ľudia akých som kedy na cestách stretol, ktorí sú radi keď vidia človeka a snažia sa mu ukázať akí naozaj sú, ktorí sú smutní z toho ako ich stále väčšina ľudí negatívne vníma, ktorým sme museli sľúbiť, že budeme o nich rozprávať že nie sú teroristi a krvilační zabijaci. Kto nechce, ten to aj tak nikdy nepochopí. Ani obrázky či dokumenty nedokážu vystihnúť hrdosť a krásu starých perzských pamiatok. Takmer v každom meste sme si našli kamarátov s ktorými sme prežili niekoľko chvíľ. Či už to bol Ali z Hamadanu, ktorý nás celý deň sprevádzal. Sadiq z mestečka Shush, ktorý nás pohostil rybou a keď sa dozvedel, že sme archeológovia vzal nás na vykopávky v Haft Teppe. Samira, ktorá nás prichýlila prvú iránsku noc a navarili nám tradičné jedlo alebo Arnika, ktorá búrala tabu o tom čo môžu a čo nemôžu iránske dievčatá. Tí všetci a mnohí ďalší nám ukázali aký Irán je. Priateľský. Krásny. Nezabudnuteľný...
Cheyli Mamnun Iran

foto: Tomáš Kubuš, Istanbul, 26.9.2008

Tomáš Kubuš

Tomáš Kubuš

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  439
  •  | 
  • Páči sa:  16x

Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík:  MaďarskoStredná Ázia - Hodvábna cestaGrécko s batohom 2007Káhira - Istanbul 2008Čarovná Perzia 2008Central Asia, Iran 2009Južný Kaukaz 2010-2016Turecko, Irak 2010TureckoSeverná Európa - PobaltieMarokoMonakoTalianskoBlízky Východ - Stredný VýchodSicíliaFrancúzskoAnglicko - ŠkótskoBeneluxBlízkovýchodné dobrodružstvoŠpanielsko - PortugalskoGréckoUkrajinaRusko - BieloruskoIrakNemecko - RakúskoMaltaTuniskoČechy a MoravaCyprusIndia, Nepál, BhutánJuhovýchodná ÁziaArábiaBalkánEgyptMadagaskar 2015Transsibírska magistrála 2016

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu